Výchovná poradňa Syn chce ísť za cukrára, nemyslíme si, že je to dobrá voľba pre chlapca. Vyhovárať mu to?

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, potrebujem poradiť, pretože neviem, čo je pre nášho syna najlepšie. Syn je deviatak a rozhodujeme sa, kam na strednú školu. On má v tom jasno, teda aspoň tvrdí, že je už rozhodnutý. Chce ísť za cukrára. Je pravda, že už od malička mi rád pomáhal pri pečení, baví ho to, to priznávam. Manžel však nechce o tom ani počuť, že je to ženská práca, a aj ja si myslím, že to nie je dobrá voľba pre chlapca. Boli by sme radšej, keby sa dal na riadne chlapské remeslo, napríklad stolár, ale nedá si povedať. Chcem, aby syna bavilo, čo si vyberie, ale zároveň vidím, že je ešte príliš mladý na to, aby takto úplne sám rozhodol o strednej škole. Čo ak je to z jeho strany len nejaký výstrelok? Mám obavy, že časom sám uvidí, že to nie je práca pre muža, a svoj výber oľutuje. Vyhovárať mu jeho rozhodnutie alebo ho skutočne nechať, keď si už vybral?

S úsmevom spomínam na to, keď sa ma ako deviataka začiatkom roku 1964 otec a mama pýtali, kam chcem ísť ďalej do školy. Povedal som im, že chcem ísť na chemickú priemyslovku do Svitu. Nesúhlasili. „Jeden tvoj brat je na internáte v Brne, druhý v Poprade, nemáme dosť peňazí na to, aby ste boli traja na internáte. Sme pri Košiciach, v nich si môžeš vybrať akúkoľvek školu.“

Pre dnešné dieťa, ktoré je zvyknuté na to, že mu (temer) vždy ideme na ruku, by to bola možno „trauma na celý život“. Ja som ich argumentáciu prijal. Bola nielen vecná, ale ponúkala mi pritom na druhej strane aj široký priestor slobody výberu z košických škôl.

Váš syn má 15 rokov. Nepýtal si od vás radu. Zrejme už nechce byť prehnane opatrovnícky ochraňovaný. A vy ho chcete stále ochraňovať. Jeho rozhodovanie je prejavom napĺňania dôležitej vnútornej potreby osamostatňovať sa – preberať zodpovednosť za svoje rozhodovanie.

Ak ho „presvedčíte“, že sa pôjde vyučiť „chlapskú profesiu“ (za stolára, zámočníka, automechanika a pod.) preberáte na seba časť zodpovednosti, ktorá bude v situácii, keď si zvolí profesiu sám, úplne na ňom. Nebude vás môcť obviňovať zo svojich neúspechov a problémov. Pomôžete mu tak oveľa viac, pomôžete mu, aby sa z chlapca stával chlapom.

Samozrejme, môže sa stať – či už bude akceptovať váš výber, alebo si vyberie podľa svojich túžob –, že časom v procese prípravy na povolanie príde na to, že to nie je celkom ono. To však vôbec neznamená, že je „koniec sveta“. Poznáte iste mnohých ľudí, ktorí niečo vyštudovali a dnes robia kariéru v niečom celkom inom. Poznáte ľudí, ktorí sa rekvalifikovali. Dnes to je to úplne bežné.

Vy ste si doterajším „poradenským“ vstupom už svoju rodičovskú úlohu splnili. Rešpektujte to, čo si nakoniec vyberie on sám.