Šéfka zdravotníctva žilinskej župy Problémom nie sú len poisťovne, ale aj lekári, ktorí majú vysoké platy, no výkony za nich robia iní

„Poisťovne naozaj neplatia objektívne. A platí to aj o výkonoch. Nerozumiem tomu. Akoby ste predali desať chlebov, ale zákazník vám zaplatí iba za osem a povie, že viac vám nedá a vy mu tie ďalšie dva aj tak musíte dať,“ hovorí Silvia Pekarčíková, ktorá už takmer sedem rokov riadi zdravotníctvo v Žilinskom kraji. Predtým pracovala pre Svet zdravia finančnej skupiny Penta, ale aj súkromné laboratóriá Unilabs či Medirex.

V rozhovore vysvetľuje, ako vníma výpovede lekárov a prečo si myslí, že ich je v niektorých nemocniciach priveľa, aj v čom je problém pri platbách zdravotných poisťovní. Približuje aj to, ako žilinská župa pracuje s náborom medikov a vďaka čomu sa jej darí držať štyri župné nemocnice v zisku.

Vláde zostáva na odvrátenie výpovedí lekárov posledný mesiac. Ako vnímate aktivitu Lekárskeho odborového združenia, ktorá sa po dvoch rokoch opakuje?

Chápem, že lekári si zaslúžia dobré mzdové ohodnotenie, ale nepáči sa mi, že sa podobné aktivity LOZ-u dostávajú miestami až do roviny vydierania. Hoci nemám problém s väčšinou ich požiadaviek, mám problém s ich prístupom. Nie som jednoducho fanúšičkou nátlakových akcií.   

Z nemocníc, ktoré spadajú pod Žilinský samosprávny kraj, je Kysucká nemocnica opäť tou, kde nepodal výpoveď žiaden lekár. Čo za tým vidíte?

Je to špecifická regionálna situácia. Väčšina lekárov, ktorí v danej nemocnici pracujú, pochádza z regiónu, vyrastali tam, majú tam rodiny, sú tam radi. Je to aj znak lojality voči zamestnávateľovi a vedeniu, ale môže to byť spôsobené aj tým, že odborári v nemocnici nemajú silné zastúpenie.

Pri vyplácaní lekárov však treba určite spraviť poriadok a žiadať od nich vyššiu kvalitu. Lekárov profesorov nech platí ministerstvo školstva, rovnako tých, ktorí vzdelávajú medikov. A upratať treba aj súbeh úväzkov, lebo potom sú tu lekári, ktorí majú vysoké platy, ale výkon za nich robia iní.

Ako to myslíte?

Títo lekári si odbehnú z nemocnice ešte do súkromnej ambulancie a raz do týždňa operujú aj v jednodňovke. A potom nemajú čas operovať v nemocnici, kde sú zamestnaní.

Takto to funguje aj vo vašich nemocniciach?

V našich nie, ale vo fakultných je to úplne bežné. Mnoho lekárov robí práve takto, na čo potom doplácajú ich mladší kolegovia. My sa snažíme, aby lekári boli dostatočne vyťažovaní a tí, ktorí robia, boli aj nad rámec ohodnocovaní. Naši lekári musia naozaj makať, nemôžu sa zašívať. A musia robiť tak, aby im to vychádzalo a ich oddelenia neboli v strate. Ale popravde je to nesmierne náročné, stačí jedna PN kľúčového človeka a čísla idú dole.

My však nemáme predimenzované oddelenia, a že to takto môže fungovať, sme videli aj pri covide, keď naše nemocnice dokázali reprofilizovať niekedy viac lôžok ako fakultné nemocnice štátu. Práve naše nemocnice boli dávané v rámci kraja za príklad.

Chcete tým povedať, že vo fakultných nemocniciach majú na niektorých oddeleniach priveľa lekárov?

Plošne nám lekári chýbajú, ale neplatí to o každom oddelení a každej nemocnici. Na oddeleniach niektorých fakultných a univerzitných nemocníc by bolo správne racionalizovať počet lekárov, pretože niekde už viac nových netreba, skôr sú presýtené „silver“ generáciou. Viem o oddeleniach, na ktorých je pomaly viac lekárov ako pacientov.

Kde napríklad?

Vidím to v Bratislave či v Martine, kde je lekárov viac ako v iných nemocniciach, ale na výkone sa to neukazuje, ten je stále nižší ako pred pandémiou. Všetci pritom vedia, že nemocnice často nemôžu operovať viac preto, lebo im chýbajú sestry, nie lekári. To je fakt, hoci pri našich župných nemocniciach je to skôr opačne. My nemáme problém so sestrami, ale práve s lekármi a chýba nám najmä stredná generácia.

Lekár, ktorý sa vrátil a znova odišielNaším najväčším problémom je lekárska gerontokracia, ktorá odmieta zmeny

Lukáš Kekelák

S udržateľnosťou personálu nám však pomáha aj stabilizačný program ľudské zdroje v zdravotníctve Žilinského samosprávneho kraja, ktorý efektívne využívame od roku 2018 s pozitívnymi výsledkami.

Keď vravíte, že vám lekári chýbajú a musia „makať“, dodržiavate potom personálne normatívy?

Dodržiavame personálne normatívy, len nie sme predimenzovaní. Tým, že naši zdravotníci sú naozaj vyťažovaní, myslím to, že keď treba, operuje sa u nás aj po štvrtej, čo sa nedeje v každej nemocnici. Napriek tomu, ako to dnes funguje, sa snažíme, aby boli lekári aj v našich nemocniciach za svoj mimoriadny výkon adekvátne ohodnotení.

Súhlasíte teda s tvrdením, že pri súčasnom nastavení odmeňovania lekár nie je veľmi motivovaný robiť viac a lepšie, keďže dostane rovnaký plat ako človek, ktorý systémom prelieza?

To platí, preto sa snažíme v rámci odmeňovania spraviť maximum pre to, aby viac dostali tí, ktorí naozaj robia výkony a v systéme sa neskrývajú. Takíto lekári si určite zaslúžia aj vyššie platy, ale súčasný systém nás viac nepustí, preto by bolo treba zmeniť aj spôsob prerozdeľovania práce.  

Ako?

Niektoré nemocnice majú ísť hlavne na výkon a robiť pre ľudí zákroky, ktoré potrebujú a za ktorými často chodia do jednodňoviek. Univerzitné nemocnice zas majú prioritne slúžiť na vzdelávanie medikov, vedu a výskum. Nemôžeme od všetkých chcieť všetko. Bola by som rada, keby menšie nemocnice boli zamerané na výkon a väčšie zas na špičkovú medicínu a komplikované prípady. A všetky by boli férovo ohodnotené za svoju prácu.

Systém financovania je však nastavený tak, že menším nemocniciam sa oplatí nerobiť viac. Aj keď neurobia toľko výkonov, ako si s poisťovňami dohodli, výška pokuty je taká nízka, že sa im oplatí robiť menej. Máme tak menej výkonov ako pred piatimi rokmi, no nemocnice dostávajú podobné peniaze a tie s najlepšou produkciou systém trestá, lebo im zas peniaze chýbajú.

Financovanie našich nemocníc je rozdelené do viacerých častí. Jednu časť tvorí globálny rozpočet, ktorý tvorí určená suma, kde sa sledujú výkony nemocnice. Ak nemocnica urobí menej výkonov v sledovanom období, dochádza ku kráteniu peňazí. V preklade, čím menej bude nemocnica robiť, tým menej peňazí príde od poisťovne.

Druhú časť tvoria limity na SVLZ, napríklad laboratórne, RTG či CT vyšetrenia. Ak v tomto prípade nemocnica prekročí limit, žiadne peniaze jej poisťovňa naviac nepošle, a ak limit nedočerpá, zaplatia sa len výkony v limite. Nemocnice dlhodobo žiadajú o navýšenie limitov, ale zatiaľ neúspešne.

Treťou častou je financovanie ambulancií, kde limity nie sú a výkony sú zaplatené, ak sú dobre vykázané.

Odborári upozornili na to, že nielen najväčšia štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa pri platbách uprednostňuje menšie súkromné nemocnice a platí im lepšie na úkor štátnych, ktoré sa starajú o najnáročnejších a najdrahších pacientov. Aká je vaša skúsenosť, keďže riadite menšie regionálne nemocnice?

Či sú menšie nemocnice lepšie financované, neviem vyhodnotiť vzhľadom na to, že nemám prístup ku všetkým potrebným dátam a informáciám. Poisťovne však naozaj neplatia značne objektívne. A platí to aj o výkonoch. Nerozumiem tomu. Akoby ste predali desať chlebov, ale zákazník vám zaplatí iba za osem a povie, že viac vám nedá a vy mu tie ďalšie dva aj tak musíte dať.

Pokladáte platby od zdravotných poisťovní za systémový problém?

Zdravotné poisťovne sú problém. Čo sa týka súkromných poisťovní, v kraji máme dokopy 20 percent poistencov Dôvery a Unionu, čo znamená, že pri nich nejde až o taký zásadný problém, preto za výkony svojich poistencov našim nemocniciam platia relatívne objektívne. Horšie je na tom štátna poisťovňa, ktorej pacienti tvoria 80 percent klientov našich nemocníc. Poisťovňa nie je v dobrej kondícii, často neuhrádza to, čo má, a nereflektuje na trhovú potrebu. 

Naše nemocnice majú potenciál odliečiť alebo odoperovať viac pacientov, ale poisťovne nás limitujú, a preto vznikajú dlhšie čakačky pre obyvateľov nášho kraja. Samozrejme, v iných krajoch to môže byť opačne.

Platí aj v prípade vašich regionálnych nemocníc, že dostávate za jedného pacienta platby na úrovni univerzitných nemocníc, ktoré robia náročnejší typ medicíny?

Platby do regionálnych nemocníc a univerzitných nemocníc musia byť diferencované. Ak však urobíte bežný výkon typu vybratie žlčníka u nekomplikovaného pacienta v regionálnej nemocnici alebo v univerzitnej, cena by mala byť rovnaká. Ak pôjde o komplikovaného pacienta s komplikovaným zdravotnými stavom a bude ho operovať vysoko erudovaný špecialita, pochopiteľne, cena za výkon musí byť vyššia.

Z toho vyplýva, že „koncové“ nemocnice musia operovať ľudí zo svojho regiónu vrátane bežných stavov, ale okrem toho oveľa vyšší počet práve tých komplikovaných pacientov z celého regiónu.

No platba poisťovne náročnejší výkon nie vždy zohľadňuje. Ako sa podarilo vašej Kysuckej nemocnici, že dostáva za jednotku výkonu od poisťovne Union suverénne najviac a v prípade poisťovne Dôvera je v prvej päťke aj pred fakultnými nemocnicami?

Tabuľky LOZ-u majú síce možno presnosť, no treba ich čítať v kontexte viacerých súvzťažností a prezentované boli tak trochu vytrhnuté z kontextu. Problematika úhrad a skladby pre koncové financovanie je taká zložitá, že s jej pochopením majú problém aj zdravotnícki pracovníci a manažment má tiež čo robiť, aby to správne interpretovali.

Podľa môjho názoru v prípade Kysuckej nemocnice ide o zlé prerozdelenie – nevychádza sa z regionálneho, ale z celoslovenského rozdeľovania finančných prostriedkov podľa poisťovní.

Pri Čadci je to vypuklé, pretože najviac poistencov máme zo VšZP – až okolo 88 %, zatiaľ čo celoslovenský priemer je 54 %. Pri Dôvere máme cca 11 %, hoci celoslovenský priemer je 33,24 %, a pri Unione máme približne 1 percento, kým celoslovenský priemer je 12,76 %.

Financie sa tak prerozdelili neobjektívne, a preto vychádzame, že z Unionu máme viac – pričom máme len 1 % poistencov. To isté Dôvera. Naopak, nevychádzame dobre vo VšZP – tam by sme mali mať viac finančných prostriedkov.

Ako teda platby od poisťovní v praxi vplývajú na počet výkonov, operácie a dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre pacienta?

Keďže poisťovne preplácajú iba istý počet výkonov a máme takzvané limity, naše nemocnice často robia „nadlimity“, ktoré nie sú hradené. Rovnako aj manažment nemocnice musí sledovať efektivitu a nevytvárať straty. Na rozdiel od ministerských nemocníc si nemôžeme dovoliť tvoriť stratu, neplatiť faktúry a nesprávať sa zodpovedne. Opakovane sa nezúčastňujeme na oddlžovaní, no štát zodpovedných za dobrý výkon neodmeňuje, čo považujem za diskriminačné práve pre tie naše VÚC nemocnice.

Spomínali ste, že máte čakacie lehoty. Nečaká sa potom u vás na výkon dlhšie ako v iných štátnych nemocniciach, ak chcete hospodáriť zodpovedne a neísť do straty?

Áno, máme čakacie lehoty, ale určite kratšie ako tie veľké nemocnice. Efektivitu však vieme zvýšiť, no musíme to mať hradené a to je problém, o ktorom sme už hovorili. Ale ak ide napríklad o mamografiu alebo iné vyšetrovacie metódy, tam nemáme žiadne čakačky.

Nerada to takto hovorím, ale ja si nemôžem vyberať hrozienka zo systému, hoci je toto prirovnanie veľmi sprofanované. Nemôžem a ani nechcem v niektorej nemocnici rušiť stratové oddelenie, akou je napríklad paliatíva, a povedať, že pre finančnú nevýhodnosť ho zavriem a takú zdravotnú starostlivosť poskytovať nebudem, ako sa to deje v prípade iných nemocníc.

Jednoducho nie som súkromník, ktorý si tu môže vyberať, ktoré služby robiť bude a ktoré nie, lebo sa mu neoplatia. Musím robiť všetko a poskytovať starostlivosť pre všetkých.

V minulosti ste rok a pol pracovali ako medicínska projektová manažérka vo Svete zdravia, ktorý patrí finančnej skupine Penta. Tvrdíte, že nemocnice Agelu a Penty to takto robia a finančne nevýhodných oddelení sa radšej zbavujú?

Keby som povedala, že to nerobia, klamala by som. Majú možnosť, ktorú dokážu využiť, a vedia v rámci svojej siete dobre optimalizovať výkony aj oddelenia. Súkromní poskytovatelia majú viac priestoru na racionalizáciu procesov. Môžu využiť aj to, že si odčlenili ústavnú zdravotnú starostlivosť, laboratóriá, zobrazovacie zložky, majú vlastnú sieť lekární a dokážu dobre pracovať aj so súkromnými poisťovňami.

Aj štát má vlastnú poisťovňu, prečo to potom nedokáže využiť?

Štátna poisťovňa je veľký moloch, ktorý sa stará aj o nelukratívnu skupinu z pohľadu atraktivity. Sú to napríklad starí ľudia, pacienti s vážnymi ochoreniami alebo iné individuálne skupiny obyvateľstva, ktorých liečba je nákladnejšia.

Keď Fico pretláča Zajacovu reformuTreba zastaviť odborárov alebo nemocniciam zmena na akciovky nepomôže?

Lukáš Kekelák

Má vôbec zmysel hovoriť pri štátnych nemocniciach o ich transformácii na akciové spoločnosti, ak zásadným problémom tvorby dlhov nemocníc sú aj platby za výkony od poisťovní, čo samy nemocnice nevedia zrejme dostatočne ovplyvniť?

Keby všetky štátne nemocnice fungovali ako naše župné, platili by si svoje výdavky, riadili by sa centrálne, tak ani zmena právnej formy nemá zmysel. Vedeniam štátnych nemocníc by určite prospelo, keby mali niekoho nad sebou, nejakú formu správnej rady, ktorá by ich koordinovala, preverovala ich manažérske rozhodnutia, najmä ich hospodárnosť. Ale rozumiem, že dnes nastavený systém aj napriek tomu riaditeľom štátnych nemocníc nedovolí, aby aj po racionalizácii procesov či najvýhodnejších nákupoch boli v zelených číslach.

Bez objektívnych platieb od poisťovní a upratania nebudú lepšie fungovať ani štátne akciovky. Vieme, že aj tie súčasné by bez vyšších platieb od poisťovní mali veľké problémy. Objektívne trpíme, aj štátne, aj tie naše nemocnice, vysokým modernizačným dlhom z minulosti a v našom kraji ani plán obnovy a odolnosti značne nepomohol znížiť tento deficit.

Najvyšší kontrolný úrad vo svojej správe hovorí, že až 84 percent všetkých príjmov zo zdravotných poisťovní použili nemocnice na platy zdravotníkov. Sú výdavky na platy pre nemocnice problémom?

Naše výdavky na platy sú na úrovni 66 percent, zatiaľ čo niektoré štátne nemocnice sú až na 90 percentách. Väčším problém je pre ne zrejme to, že potrebujú dobrý audit personálu a poisťovne neriešia oprávnené výdavky nemocníc na výkony, o čom sme už hovorili. Kľúčovým problémom nášho zdravotníctva sú však dáta.

Vy sa snažíte zaujať aj mladých medikov, aby po štúdiu medicíny v Martine ostali pracovať v Žilinskom kraji, a aj vo vašich nemocniciach. Koncom februára sa na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine uskutočnil veľtrh, na ktorom české nemocnice v spolupráci s vami lákali slovenských medikov ísť pracovať za hranice. Toto je podľa vás cesta?

Nie je to tak, ako ste to prezentovali. Dohodli sme sa s chalanmi, ktorí to organizujú a žiadali nás o podporu, že to spravíme potom aj v Česku, skadiaľ potrebujeme prilákať našich študentov späť cez programy, ktoré sme pre nich pripravili. Si myslíte, že by som presvedčila našich medikov, ktorí študujú v Martine, zostať tu, keby som tomuto veľtrhu zabránila? Ja sa konkurencie nebojím.

Preto im rovno dávate návod na to, ako si nájsť prácu mimo republiky?

Naša župa robí oveľa viac pre to, aby tu títo medici po skončení školy ostali. Od roku 2018 máme zavedený stabilizačný program udržateľnosti zdravotníckych pracovníkov ŽSK, ktorý hodnotíme ako vysoko efektívny. Máme pre budúcich lekárov aj sestry dotačný program, vďaka ktorému môžu poberať štipendium v posledných dvoch ročníkoch, sú prepojení s našimi nemocnicami a máme istotu, že ak sa rozhodnú pre využitie programu, určite následne zostanú.

Vysoké platy lekárov nepresvedčiliPotvrdilo sa, že odchody lekárov majú hlbšie príčiny, počet slovenských lekárov v Česku ďalej rastie

Lukáš Kekelák

Náš program získavania medikov sme rozšírili na celú Európu. Tento rok je v ňom zahlásených až 33 študentov zo zahraničia, prioritne ide o slovenských medikov v Česku, ale podarilo sa nám dokonca pritiahnuť na Oravu aj jedného medika z Afriky.

Medikov berieme aj do našich nemocníc, aby sme im ukázali, ako naozaj vyzerajú. Spravili sme takzvanú Tour de nemocnice ŽSK. Viacero medikov bolo nesmierne prekvapených, kde sa to ocitli.

Výzor slovenských nemocníc pre medikov nie je veľkým lákadlom. U vás to vyzerá inak?

Práve preto im tie naše župné ukazujeme, lebo vyzerajú určite lepšie ako v Bratislave, z čoho boli aj sami medici šokovaní. Poprosila som fakultu o dekanské voľno, pozvala aj členov vedenia, nech to vidia. Na akcii sa zúčastnili aj prodekani a boli prekvapení, aké vybavenie majú nemocnice v našej správe.

Máme systém podpory aj špecializačnej prípravy a naši lekári sa nemôžu sťažovať, že ich niekto nepustí na atestáciu. Hoci nás mnohí z nich využívajú na získanie akreditácie, po ktorej odídu, aj tak sa to oplatí, ak dokážeme byť liahňou pre slovenský systém alebo ak odídu do ambulancie, ktorá regiónu chýba.

A funguje to? Zostávajú tu?

Medikom opakovane prízvukujem, že je dôležité vrátiť sa domov, na Slovensko, zostávať v regióne, lebo ako kolegovia si vedia po škole následne medzi sebou posúvať informácie, pacientov a uľahčia im tak cestu zdravotníckym systémom.

Stále apelujem aj na našich primárov, že keď idú na nejaký zahraničný kongres, nech si s kolegami vytvárajú vzťahy a oslovia ich prísť pracovať k nám alebo aspoň ich motivujú na nejaký typ spolupráce. Však aj oni sami majú záujem o nových kolegov v práci. 

No základ je, že mladí vám musia uveriť a vidieť, že zmena zdravotníctve postupne prichádza, inak bude naša práca bude úplne zbytočná. Máme tiež lekárov, ktorí sú naozaj radi, že môžu mladých niečo naučiť, odovzdať im skúsenosť. Nenechávajú ich iba držať háky, a to veľmi pomáha.

To znie, akoby ste problém s lekárskou gerontokraciou ani nemali.

Ale máme. Je to tiež jeden z reálnych problémov, s ktorým sa stretávame, a musíme sa s ním popasovať. Ak niektorí starší lekári a elity nedokážu ďalej odovzdávať svoje skúsenosti, musia z nemocníc len odísť. S niektorými je to náročné. Tiež sme sa museli nedávno rozlúčiť s vedúcim lekárom nad 80 rokov, samozrejme, so všetkým honorom. Poďakovali sme mu za všetku jeho prácu a nasadenie, ale to miesto treba prenechať aj ďalším.

Máme však primárov, ktorí tomu rozumejú, ktorí odovzdávajú vedomosti mladším. Chápu, že mladí lekári musia byť súčasťou tímu. Je nevyhnutné dohliadať na lekárov, aby mladých moderne vzdelávali a robili medicínu založenú na dôkazoch podľa najnovších trendov, nie len tak, ako si to zvykli robiť oni pred 25 rokmi. Hoci treba dodať, že niektorí lekári seniori sú tiež veľmi výkonní.

Ako sa vašim župným nemocniciam darí, že nie sú zadlžené, ale na rozdiel od ostatných štátnych sú dokonca v zisku?

Hoci nemocnice v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského kraja dosiahli minulý rok pozitívny hospodársky výsledok vo výške 5,7 milióna eur, neznamená to, že môžeme teraz rozhadzovať a zvyšovať naše výdavky. Tiež máme problém pri niektorých nemocniciach, ale keďže nepatríme pod rezort zdravotníctva, nás všetky vlny oddlžovania obišli a ani sme ich nevyužili. My si nemôžeme dovoliť, aby niektorá z našich nemocníc neplatila sociálne odvody.

Aby sme mali dobré hospodárske výsledky, pomáha nám centrálne riadenie, spravili sme si akoby malý župný nemocničný holding. Nákup liekov a prístrojov si manažujeme sami, naše nemocnice majú vlastné verejné lekárne, v nemocnici v Čadci máme dokonca dve, čo už sa v tejto dobe však nedá. Spravili sme si aj menšiu optimalizáciu výkonov a procesov.

Ako to vyzerá?

Nerobíme všetky výkony vo všetkých nemocniciach. Nemali sme snahu robiť rovnaké výkony a špecializovať sa na rovnaké veci aj v Dolnom Kubíne, aj v Trstenej. Kým v Trstenej máme dobrú paliatívu a psychiatriu, ktorú nemôžeme mať všade, v Dolnom Kubíne sme zas investovali do rozvoja neurológie a ortopédie. No ministerská optimalizácia siete nemocníc nám to teraz dosť nabúrala.

Máme aj svoje ambulancie v nemocniciach, čo je pre nás veľké plus. Sú v bezlimitnom prostredí, a keď na nich lekári makajú, a oni makajú, tak nám to robí krásne čísla.

Je výhodné mať aj vlastné nemocničné laboratóriá?

Tiež to pomôže, problém je však v tom, že keď vám prídu vzorky, ktoré nemáte zazmluvnené, ale musíte ich spraviť, za to vám zase nezaplatia. To je opäť téma na rokovania so zdravotnými poisťovňami. Veľké laboratóriá majú aj výhodu, že dokážu spraviť veľa vzoriek lacnejšie, to podlieha aj našej optimalizácii laboratórnych procesov, ale to je ďalší zložitejší problém.

Je teda možné, aby samosprávy spravovali nemocnice sami?

Určite je a musím pochváliť aj všetkých ľudí, ktorí boli na mojom mieste predo mnou. Rozhodli sa, že chcú župné zdravotníctvo riadiť dobre, že doň budú ďalej investovať. Za to, že máme dobré hospodárske výsledky, dnes vďačíme aj ich rozhodnutiam v minulosti, ich konsolidácii výdavkov a režimových nákladov.

No dokážete v takomto systéme aj niečo budovať a priestorovo zveľaďovať, alebo len nerobiť stratu?

Napriek našim obmedzeným finančným zdrojom sa stále snažíme do nemocníc aj investovať, postupne ich rekonštruovať, máme na to už aj spravený manuál, podľa čoho postupujeme, aby si každý nemaľoval oddelenia, ako chce, a boli tie priestory aj vizuálne jednotné.

V nemocniciach sa nám podarilo školením personálu znížiť aj nozokomiálne nákazy. Povedali by ste, čo to má s udržateľnosťou, ale aj toto prináša svoje ovocie a ide o opatrenie, ktoré nám pomáha šetriť peniaze. Nemocnica si nemôže zarobiť len na prevádzkové náklady, ale aj na investovanie do obnovy, hoci nám v tomto smere pomáhajú aj sponzorské príspevky.

Riaditeľov nemocníc veľmi nemeníte. Aj vďaka tomu sa vám darí mať lepšie výsledky?

Áno, dobre ste si všimli, že naši riaditeľa zostávajú na čele nemocníc dlhší čas. Ak robia svoju prácu dobre a majú výsledky, nevidím dôvod, aby sa na tomto mieste menili, nech nemocnice riadia ďalej.

Síce nie sme holdingom, ale snažím sa takým štýlom k našim nemocniciam pristupovať. S riaditeľmi máme pravidelné porady, kde preberáme jednotlivé problémy. Všetkým je jasné, že môžu investovať a nakupovať len vtedy, keď majú na to peniaze, nemôžeme fungovať na dlh.

Dobre o tom vedia nielen riaditelia, ale aj primári oddelení. Nikto si nemôže povedať, že chce nejaký prístroj a dostane ho, aj keď naň nie sú peniaze. Proste nebudeme kupovať dve autá, keď máme iba na jedno. Môžem dať za svojich riaditeľov ruku do ohňa, že počas riadenia neukradli ani euro, ani si nič nezobrali bokom pre seba.

V trenčianskej župe to nejde rovnako ako vám a rozhodli sa svoje nemocnice odpredať. Ako to vnímate?

Poznám šéfku zdravotníctva v trenčianskej župe a podľa mňa ho riadi dobre, ale vždy je to o tom, že si župa musí vybrať, do čoho chce investovať a čo pokladá za svoju prioritu. Či je to zdravotná starostlivosť, doprava alebo kultúra.

Budúcnosť krajských nemocnícTrenčín to vzdal a rokuje aj s Agelom. Šéf kontrolórov varuje pred fatálnym rozhodnutím

Lukáš KekelákKristína Votrubová

No pýtam sa, že ak má kraj so zadlženými nemocnicami problém a nechce ich, prečo má potom o takéto nemocnice záujem súkromník?

Vaše vysvetlenie?

Súkromník v zdravotníctve, bez ohľadu na to, o koho ide, si vždy vie ľahšie klásť podmienky pri svojej cenovej politike, či už ide o obstarávanie prístrojov, alebo lieky, na čom vie na rozdiel od štátnych poskytovateľov zásadnejšie ušetriť. My to robiť nemôžeme, lebo musíme robiť verejné obstarávania, kde to funguje inak. Nevravím, že mám s tým problém, je to podľa mňa v poriadku, ale má to svoje obmedzenia a nie vždy vo výsledku dostanete produkt s najnižšou cenou. Súkromník však aj vďaka podobným veciam dokáže v systéme fungovať ľahšie.

A to nehovoríme o tom, že tieto súkromné siete môžu pri prerábkach či iných zákazkách používať aj ďalšie firmy zo svojho portfólia. A tak nutnosť investovať vedia využiť veľmi ľahko aj biznisovo.

Vaše dobre fungujúce nemocnice súkromník odkupovať nikdy nechcel?

Nie, my sme žiadnu ponuku od Agelu či Penty nedostali, respektíve o nej neviem. Zrejme pre nich ako región nie sme dostatočne zaujímaví, keďže tu nemajú žiadneho poskytovateľa. Ale minimálne vedia, aké mentálne nastavenie máme, tak to asi ani neskúšajú. Keby moja županka povedala, že končí s nemocnicami, tak ja končím tiež. Pre mňa nie je zdravotná politika kraja dávať len pečiatky a povolenia na otváranie ambulancií. Práve atraktivita jej tvorby a realizácie s cieľom pomôcť pacientovi je pre mňa motivačná.

V minulosti ste pracovali pre viacerých súkromníkov, čo vás to naučilo? 

Pracovať pre veľké zdravotnícke korporácie bola pre mňa skvelá škola, ba priam univerzitné vzdelávanie. Osobne som vďačná za všetko, čo som sa naučila a môžem aktuálne zúročiť pri svojej aktuálnej práci – disciplína, zodpovednosť, samostatnosť a vedomosti. Značnou mierou využívam svoje skúsenosti, i keď je občas náročné pre mojich kolegov udržať so mnou už rozbehnutý krok. Mám však skvelý tím na odbore zdravotníctva, vo vedení nemocníc a hlavne ľudí v nemocniciach, čo ma poháňa trvalo vpred. 

V rozhovore ste kritizovali ich súčasné fungovanie v zdravotníctve, vedeli by ste pre nich pracovať znova?

Osobne som otvorená každej zmysluplnej práci, ale keďže aktuálne cítim podporu u svojho zamestnávateľa, nemusím rozmýšľať nad zmenou.