Týždenný výber Evy Čobejovej Policajné obete a všemocné kamery

Eva Čobejová

Komentár

Iste by bolo krásne, keby sa pár dní pred okrúhlym výročím Nežnej revolúcie neudialo na Slovensku nič ťažké či smutné.

8 minút čítania 8 min

Vypočuť článok

Vyštudovala žurnalistiku, pracovala v denníku Smena, SME, v týždenníku Domino Fórum a v časopise .týždeň. Je vydatá, má jedno dieťa.

Ďalšie autorove články:

17. november Sú zatvorené školy tým najlepším uctením si pádu totality?

O víťaznej knihe Anasoft litera 2025 Asi ju nestrávi každý, je to náročný čitateľský proces, ale niečo na tej knihe je

O filme Nepela Vydržať, podriadiť sa, nebyť sám sebou. Bola to zbabelosť?

Nič by potom nebránilo pietnym akciám, nostalgickým spomínaniam či dôležitým debatám o tom, akých bolo tých 35 slobodných rokov.

Lenže úmrtie štyridsaťosemročného Ľubomíra, ktorého dobil policajt, je udalosťou, ktorá sa právom stala dôležitou témou. Veď 17. november 1989 v sebe nesie aj symboliku, že policajti brutálne mlátili protestujúcich študentov. To je niečo, na čo je verejnosť citlivá a čo môže spúšťať aj veľké spoločenské zmeny.

Ale opozícia to neodhadla celkom dobre. Lebo poniektorí takmer nedokázali zakryť radosť, že v rezorte Matúša Šutaja Eštoka sa udial takýto hrozný skutok a že konečne je šanca dať dole jedného Ficovho ministra.

To je neúctivé voči tomu zabitému mužovi. Aj keď to bol bezdomovec, mal problém s alkoholom a spáchal viacero priestupkov. Aj tak jeho smrť nemá byť len dobrou zámienkou na odvolávanie ministra.

Ono sa totiž začalo ukazovať, že v polícii je oveľa vážnejší problém a presahuje aj obdobie, keď je ministrom Šutaj Eštok.

Tých skutkov policajného zlyhávania je dosť veľa a sú veľmi rôznorodé. Po zásahu polície aj počas víkendu zomrel muž v Tepličke nad Váhom. Samozrejme, neznamená to automaticky, že bol obeťou policajnej svojvôle, ale teraz si hádam nikto netrúfne vyšetrovať to iba pro forma.

Mladý policajt namieril zbraň voči svojmu dieťaťu aj sebe, iný voči svojmu kolegovi, ďalší zinscenoval smrť manželky a na niekoľkých policajných staniciach policajti sadisticky mučili ľudí podozrivých z trestných činov. Takéto veci sa diali na viacerých oddeleniach, momentálne sa o nich hovorí viac, skladá sa mozaika. Ale evidentné je, že najväčší problém je na východe, možno práve v Košiciach.

Zatiaľ treba skonštatovať, že nešlo o totálne zlyhanie štátu.

Veci až tak neprospeje, keď sa z toho urobí tvrdý politický súboj a celé riešenie sa zostruční do zvolania: Minister by mal odstúpiť!

Teraz treba dať všetky múdre hlavy dokopy a zisťovať, prečo sa tak deje a čo sa dá urobiť, aby sa takéto prípady nevyskytovali alebo aby ich bolo aspoň veľmi, veľmi málo.

Možno práve smrť bezdomovca Ľubomíra nejaký užitočný proces spustí (jedno médium dokonca informovalo, že jeho dcéra je policajtkou).

Zatiaľ treba skonštatovať, že nešlo o totálne zlyhanie štátu. Ale nešlo ani o ojedinelú vec a nemožno vidieť aj istý trend, ktorý je tu prítomný.

Ale dôležité je, že prípad Ľubomírovho zabitia ihneď po tom, čo boli k dispozícii relevantné informácie, začala vyšetrovať policajná inšpekcia. Policajtov zatkla, jeden ostáva vo väzbe.

Nezlyhali ani médiá, o tomto prípade sa rýchlo dozvedela verejnosť, takže sa nedal ututlať a kompetentní sa dostali pod tlak.

Minister vnútra najprv chcel prípad bagatelizovať. Nie je veľmi skúsený, keďže nevidel, aká citlivá a výbušná vec to je. Najprv vec bagatelizoval v štýle, také veci sa stávajú.

Ale potom pochopil, že to je politicky riskantné.

Nešlo ani tak o to, že časť opozície tvrdo využila tému (najmä exminister Mikulec mal hneď vo veci jasno) a hneď tlačila na odchod ministra aj policajného šéfa.

Ale opozícia nezohrala kľúčovú rolu, skôr verejnosť to vnímala citlivo a odmietala prijať ministrovo bagatelizovanie, že netreba z toho robiť veľké haló, veď obeťou bol bezdomovec, alkoholik, recidivista.

Verejnosť toto už odmieta prijať. Nehrá rolu, či na policajnej stanici zahynie bezdomovec, Róm z tej najzaostalejšej osady alebo viackrát súdne trestaný recidivista. Policajt si nemôže vybíjať svoju agresivitu na zadržaných ľuďoch a nemôže sa tváriť, že to robí v mene zákona alebo aby ochránil slušných ľudí.

Jedna z tých povrchných odpovedí na celú kauzu je napríklad tá, že treba všade kamery.

Dôležitú úlohu zohráva v tomto procese aj svedomitý ombudsman, ktorý už v januári žiadal ministerstvo vnútra, aby zabezpečil vzdelávanie policajtov tak, aby používanie donucovacích prostriedkov neodporovalo základným právam zadržaných.

Teda Róbert Dobrovodský už zaregistroval, že v polícii je vážny problém, len vtedy to ešte ministerstvo vnútra odmietlo zobrať na vedomie.

Dnes je z toho veľká kauza a v deň, keď oslavujeme 35. výročie Novembra, sa k tomu vyjadril aj prezident Pellegrini. Odsúdil toto násilie a bolo veľmi vidieť, že by chcel byť morálnou autoritou, ktorá je nad politickou prevádzkou.

Je to ešte taká kŕčovitá snaha, nie je celkom presvedčivý, ale aspoň má takúto ambíciu. K policajnému násiliu sa vyjadril jasne, hoci na čele rezortu je jemu politicky blízky človek.

Asi treba naozaj dôkladne a svedomito skúmať, prečo sa takéto policajné násilie deje, a začať asi treba v Košiciach. Lenže vyšetrovanie by nemalo priniesť rýchle, banálne či povrchné odpovede.

Jedna z tých povrchných odpovedí na celú kauzu je napríklad tá, že treba všade kamery.

Všade, kde sa deje násilie, treba jednoducho kamery a bude vymaľované.

V školách, lebo tam je občas šikana, na uliciach, lebo tam chodia podozrivé živly, ale aj na policajných staniciach, lebo policajtom nemožno zase úplne dôverovať, musia byť stále pod kontrolou. A, samozrejme, ideálne je, aby mal každý policajt na sebe kameru, aj pri zásahu, a potom sa všetko násilie zastaví.

Znie to krásne, logicky, jednoducho. Stačí viac kamier. A ľudí, ktorí všetko kontrolujú na obrazovke. Nevadí, že budeme všetci sledovaní, hlavne si nikto nič nedovolí.

Žiaľ, to môže byť len čistá ilúzia. Niečomu to môže pomôcť, ale možno len následne pri vyšetrovaní alebo to bude agresívnych policajtov nútiť k tomu, aby zlé veci páchali mimo kamier. Nerobme si ilúzie, vždy je dajaké také miesto, aj v školách, aj na uliciach, aj v policajných priestoroch.

Je to taká pohodlná cesta, ktorá akoby už rezignovala na to, že sa dá vybrať do polície dobrých policajtov alebo že tým vyhoreným či frustrovaným možno poskytnúť psychologickú podporu. A ešte dôležitá vec, neveríme už tomu, že žiadny policajt si netrúfne na svojho kolegu, že má problém s agresivitou? A že by mal dostať pomoc alebo výpoveď?

Minister vnútra Šutaj Eštok má vedľa seba nevýrazného policajného riaditeľa, doteraz mu to vyhovovalo. Vo svetlách kamier bol najmä on sám a vždy s úsmevom na tvári. Ale narazil na vážny problém vo svojom rezorte, ktorý on ani celkom nezavinil, no podceňoval ho, keď sa už objavovali varovné signály.

Možno nová situácia uľahčí jeho rozhodnutie ísť radšej za šéfa parlamentu. Možno aj koalícia pochopí, že ťažký rezort vnútra musí viesť súdnejší a skúsenejší politik.

Ale už len z úcty k zabitému mužovi treba krotiť všetky radostné výkriky, že konečne príde prvá zmena vo vláde, konečne bude sebavedomý Šutaj Eštok ponížený a konečne sa to Ficovi začne trochu sypať a podobne.