Rod Dreher Trumpa som volil a podporujem ho, no on vám zakaždým zlomí srdce. Nádejou je Vance

Rod Dreher je americký spisovateľ a publicista, žijúci v súčasnosti v Budapešti. Vo svojom diele sa venuje kultúre, politike a náboženstvu. Jeho najznámejšou publikáciou je asi Benediktova voľba, v ktorej kresťanov vyzýva, aby sa do určitej miery odlúčili od mainstreamovej kultúry a vytvorili kontrakultúrne hnutie, ktoré má zachovať plnosť kresťanskej viery. Je tiež autorom knihy Neži v lži. Obe tieto knihy vyšli v slovenskom preklade vo vydavateľstve Postoj Media.

Je zároveň blízkym priateľom zvoleného amerického viceprezidenta JD Vancea a práve Dreherov rozhovor s ním pre The American Conservative rozšíril medzi konzervatívcami povedomie o tomto politikovi. Dreher zohral významnú rolu aj vo Vanceovej konverzii na katolicizmus.

Rozprávali sme sa o výsledku amerických prezidentských volieb, o osobnosti budúceho viceprezidenta, morálnej reputácii Donalda Trumpa, budúcnosti Republikánskej strany či o konci amerického pravicového fuzionizmu. Rozhovor vznikol pri príležitosti 4. ročníka Konzervatívneho summitu v Bratislave.

Anglická verzia rozhovoru je dostupná na tomto odkaze.

Aká bola vaša prvá reakcia, keď ste videli výsledky prezidentských volieb v Spojených štátoch? Prekvapili vás alebo nie?

Neuveriteľne sa mi uľavilo, pretože ak by to bol Trump prehral, nastali by veľmi temné dni. Harrisovej administratíva by pokračovala v Bidenovej politike v oblasti rodovej ideológie a všetkého ostatného a my by sme neboli schopní vzdorovať.

Nebol som však prekvapený. Všetky prieskumy hovorili, že to môže dopadnúť tak či onak, ale Trump mal náskok.

Harrisová na konci spolu so svojimi spojencami začala Trumpa nazývať Hitlerom. To je vždy znakom zúfalstva. A to, že demokrati použili proti Trumpovi všetky zbrane, ktoré mali, dokonca ho nazvali Hitlerom, a on aj tak vyhral, bolo nádherné odmietnutie týchto lží.

Problémy Ameriky sú také veľké, že ich politika nemôže všetky vyriešiť, ale teraz máme aspoň šancu. A dúfam, že Trump Američanov inšpiruje k tomu, aby sa postavili proti wokeizmu, čo je rakovina, ktorá nám znemožňuje čo i len hovoriť o našich problémoch bez toho, aby nás nazvali rasistami alebo sexistami.

Prekvapilo vás aspoň to, že vyhral vo všetkých nerozhodných štátoch (swing states)?

Prekvapilo. Myslel som si, že to bude tesnejšie, že možno vyhrá na voliteľov, ale nie na hlasy voličov. Veľmi sa mi uľavilo, že demokrati nemali možnosť odoprieť mu legitímnosť víťazstva.

Na osobnejšiu nôtu, pretože vieme, že ste blízkym priateľom novozvoleného viceprezidenta JD Vancea: Kedy ste sa vy dvaja naposledy stretli? Tušil niečo o zozname potenciálnych kandidátov na viceprezidenta Donalda Trumpa?

Bolo to vo februári tohto roku na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii. Nikto ho nechcel počúvať v otázke Ukrajiny. Je dôležitým senátorským kritikom politiky voči Ukrajine, ale nechceli to počuť.

Bol frustrovaný. Povedal: Nechcem ísť na oficiálnu večeru, poďme niekam spoločne. Aj na druhý deň sme sa stretli na priateľskom obede. Dali sme si pivo a klobásu.

Povedal som mu: JD, myslíš si, že si ťa Trump vyberie za kandidáta? Povedal: Nie, neuvažujem o tom. A teraz bol zvolený za viceprezidenta.

Viem, že JD je dobrý človek, pretože som ho poznal ešte predtým, ako sa stal slávnym, a je úprimný. Pochádza z veľmi chudobného a problémového prostredia a dostal sa na výslnie americkej elity, keď vyštudoval právo na Yaleovej univerzite a potom odišiel pracovať do Silicon Valley.

Nezabudol však na to, kým je. A to je to, čo teraz v Amerike naozaj potrebujeme. Dokáže sa sebavedome prihovoriť ľuďom na vysokej i nízkej spoločenskej úrovni.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

A je pomerne mladý.

To je na ňom kľúčové. Má 40 rokov. To znamená, že nie je zaťažený reaganizmom. Nekritizujem Ronalda Reagana, na svoju éru bol skvelý. Ale táto éra sa už dávno skončila.

V Republikánskej strane bola celá vodcovská elita taká uchvátená ideológiou reaganizmu, že jednoducho nedokázala myslieť ďalej. A nedokázala urobiť úpravy, ktoré konzervativizmus potreboval, aby bol relevantný pre meniaci sa svet.

Preto máme Donalda Trumpa. Pretože republikáni boli intelektuálne zatuchnutí, stále opakovali tie isté klišé.

Teraz máme s JD Vanceom niekoho, kto má Trumpovu politiku, ale má niečo, čo Trump nie. Ide do hĺbky a je intelektuál. Myslím si, že história pravdepodobne ukáže, že druhé Trumpovo prezidentské obdobie bude vstupnou bránou do Vanceovej éry.

Vance vo svojej knihe Hillbilly Elegy opisuje náboženský život svojho otca, keď už bol odlúčený od matky. Našiel si cestu v akejsi letničnej cirkvi a Vance píše, že ho to zmenilo k lepšiemu. Boli ste svedkom náboženského obrátenia JD Vancea. Ovplyvnilo nejakým spôsobom jeho pohľad na svet?

Myslím si, že áno. JD mi v roku 2018 povedal, že sa chce stať katolíkom, a tak som ho zoznámil s dominikánskym kňazom vo Washingtone, ktorý mu urobil úvodnú katechézu. Potom sa s manželkou presťahovali späť do Ohia, takže to zavŕšil iný dominikán. JD ma pozval, aby som bol pri jeho prijímaní do Katolíckej cirkvi.

Pre amerických intelektuálov, ktorí konvertovali z protestantizmu na katolicizmus, je úžasné, že si nikdy nepredstavovali, že byť kresťanom môže viesť k takému hlbokému mysleniu a filozofovaniu o svete.

Katolicizmus JD-mu poskytol spôsob, ako prehĺbiť svoje intuitívne chápanie toho, ako by mala fungovať spoločnosť. Dal mu teoretické zázemie, katolícku sociálnu náuku.

To je dôležité, pretože mu to dalo nielen hlbšie konceptuálne pochopenie toho, ako to funguje, ale pridalo s ním aj autoritu cirkevného učenia.

Domnievam sa, že to ešte uvidíme. Pravdepodobne nie v Trumpovej administratíve, keďže Trump nie je veriaci. Myslím si však, že to tak bude, ak sa Vance stane prezidentom.

Bude to skôr ako kresťanskí demokrati za starých čias v Európe, keď boli ešte kresťanmi. A to je podľa mňa skvelé. Takýto konzervativizmus je môj, ale je cudzí americkej konzervatívnej tradícii, ktorá vychádza z anglického klasického liberalizmu.

Naozaj potrebujeme viac európskeho konzervatívneho cítenia, čo znamená predovšetkým katolícky konzervativizmus.

Pred chvíľou ste povedali, že prirovnávanie Trumpa k Hitlerovi je prejavom zúfalstva. Ale bol to sám Vance, kto v roku 2016 súkromne prirovnal Trumpa k Hitlerovi. Verejne ho tiež nazval „totálnym podvodníkom, odsúdeniahodným, kultúrnym heroínom, len ďalším opiátom“ a tak ďalej. Dokonca vo februári 2020, teda počas Trumpovho funkčného obdobia, povedal, že „Trump nedokázal naplniť svoj ekonomický populizmus“. A teraz bude jeho viceprezidentom. Myslíte si, že takéto salto je skutočne možné? Nie je to len čistý oportunizmus?

Dá sa pochopiť, že ľudia to budú považovať za oportunizmus. To, čo JD povedal, a myslím si, že to myslí vážne, je, že sa v roku 2016 v Trumpovi mýlil, keď si myslel, že bude neúspešný.

Trump v skutočnosti nebol zlyhaním. Zlyhal v mnohých ohľadoch, ale darilo sa mu oveľa lepšie, ako si ľudia predtým mysleli.

Musíte si uvedomiť, že keď sa Trump stal prezidentom, woke hnutie sa totálne zmobilizovalo, vystrelilo nahor a ľavica sa zbláznila. A JD to videl rovnako ako ja.

Nebol som Trumpovým fanúšikom. V roku 2016 som s JD-m súhlasil, pokiaľ ide o Trumpa. Videl som však, ako sa ľavica úplne zbláznila, ako sa snažila zničiť Trumpa a ako bola väčším nebezpečenstvom pre našu demokraciu a náš vládny systém než Trump. A tak som v roku 2020 volil Trumpa, hoci som si nikdy nemyslel, že to urobím.

V mojom štáte (Louisiana, pozn. red.) na tom nezáležalo, pretože Trump by tam bol vyhral. Nie všetko, čo Trump urobil, sa mi páčilo, hoci som schvaľoval jeho politiku. Ale povedal som si, že nemôžem byť darmožráč, nechať iných ľudí, aby ho volili, pričom ja schvaľujem jeho politiku, ale nechcem si špiniť ruky hlasovaním za neho. A JD urobil tú istú obrátku.

Myslím si, že Trump JD-mu odpustil. JD mal pravdu, pokiaľ ide o Trumpa a ekonomický populizmus v roku 2020. Trump v mnohých ohľadoch zlyhal, ale toto je jeho druhá šanca. Amerika je krajinou druhých šancí.

Keďže má teraz po svojom boku JD-ho, ktorý je oveľa sústredenejší, intelektuálnejší a veľmi lojálny, bude to mať veľký význam.

Povedali by ste, že tento rok vyhralo skôr menšie zlo, alebo skutočne veríte, že Trump bude dobrým prezidentom?

Asi že vyhralo menšie zlo, nie preto, že by bol podľa mňa Trump zlý, ale preto, že nie je v mojich očiach ideálnym prezidentom. Všetci poznáme Trumpove chyby, mne však záleží na Trumpovej politike.

To, že už povedal, že dvaja neokonzervatívci, Nikki Haleyová a Mike Pompeo, sa do jeho novej administratívy nevrátia, je skutočná zmena, ktorá mi hovorí, že Trump sa zo svojich zlyhaní poučil.

Po tom, čo ho postrelili, som si myslel, že o pár dní na republikánskom konvente prednesie úprimný a silný prejav. Namiesto toho hovoril 90 minút a len bľabotal tým obvyklým trumpovským spôsobom. Neznášam to.

Práve takéto veci mu zabránia, aby bol skutočne veľký. Ronald Reagan bol skvelý a dokázal pretvárať. Nemyslím si, že Trump má vo svojom charaktere skutočnú veľkosť, na to je jednoducho príliš chaotický. Ale v závislosti od toho, ako bude vládnuť a akých ľudí vymenuje, by mohol byť pretvárajúci.

Nechcem do neho vkladať príliš veľké nádeje; volil som ho, podporujem ho, ale myslím si, že Trump vám zakaždým zlomí srdce.

Po útoku na Kapitol 6. januára 2021 ste ešte stále verili, že si Donald Trump zaslúži druhú šancu? Neboli voľby v roku 2020 jeho druhou šancou, ktorú premrhal?

Nepovedal som, že každý si zaslúži druhú šancu, ale že Amerika je krajinou druhých šancí. Ak ju dostanete, Američania vám odpustia a dajú vám šancu obnoviť sa.

Podporil som druhý impeachment Trumpa po 6. januári. V ten deň som jeho správanie považoval za zlé, ale opäť si musíte položiť otázku, aká je alternatíva.

Joe Biden a Kamala Harrisová postupovali tak radikálne, ako sa len dalo, pokiaľ ide o rodovú ideológiu, vojnu na Ukrajine, rasové vzťahy, využívanie federálneho práva na tlačenie inštitúcií k extrémnemu wokeizmu a rasistickým postojom voči ľuďom európskeho pôvodu. Všetky tieto veci boli také šialené, o akých som písal vo svojej knihe Neži v lži.

Za republikánskeho kandidáta som si vybral Rona DeSantisa, guvernéra Floridy. Páčil sa mi. Myslím si, že by bol naozaj dobrým prezidentom, ale nevyhral.

Takže ak si mám vybrať medzi Kamalou Harrisovou alebo Donaldom Trumpom, tak, do pekla, dám mu druhú šancu. Keď si vybral JD Vancea za kandidáta na svojho viceprezidenta, všetky otázky sa u mňa vyriešili.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Aká bude podľa vás tvár Republikánskej strany po Donaldovi Trumpovi a prípadne s JD Vanceom na čele? Myslíte si, že Vance bude schopný zmeniť takú veľkú stranu tak, ako by chcel?

No, Republikánska strana s Trumpom a JD Vanceom je „rock and roll“.

Republikáni mali vždy povesť veľmi strnulých a formálnych, strany biznisu a podobne. Trump to úplne zmenil a teraz sú to demokrati, ktorí sú stranou veľkého biznisu, vojen a podobných vecí, čo je úžasná vec.

Trump robil vtipné kúsky, ako napríklad s tým smetiarskym autom a s McDonaldom. Ach jaj, médiá, demokrati sa naňho za McDonald’s tak nahnevali. Nerobí tie hranolky naozaj, hovorili. Vy somári, samozrejme, že nie!

Dva ikonické obrazy tejto kampane boli Trumpova slávna fotografia po tom, ako ho postrelili – ako mu po tvári stekala krv a ako volal „fight, fight, fight“. Američanom to pripomínalo slávnu fotografiu amerických mariňákov, ako vztyčujú vlajku na Iwó-Džime. Vyzeral presne tak a to sa hlboko vrylo do americkej psychiky.

Po druhé, obrázok Trumpa, ako stojí pri okienku McDonald’s a máva, je hlboko americký, žiadnemu politikovi by to nenapadlo urobiť, len Trumpovi, pretože každý vie, že McDonald’s naozaj miluje.

JD počas kampane poskytol množstvo rozhovorov, v ktorých je veľmi bystrý, nie ako Trump. Poskytuje rozhovory aj podcasterom, ako sú Joe Rogan a ďalší, a ukazuje, že je schopný hovoriť na tej úrovni, keďže je mladší.

Vyrastal v inom mediálnom prostredí, dokáže hovoriť tak, ako to demokrati nedokážu. Oni sú stranou upätých bohatých elít. To, že Trump získal veľa hispánskych voličov a veľa černošských mužov, je naozaj významné, pretože menšiny jednoducho nevolili Republikánsku stranu, až teraz. Myslím, že to súvisí s Trumpovou osobnosťou.

A čo osobnosť JD Vancea?

Je to typický Američan zo stredozápadu, veľmi optimistický. Ak si prečítate Hillbilly Elegy, uvidíte, že nie je sentimentálny, v tej knihe hovoril o tom, ako miluje ľudí, vidiečanov, spomedzi ktorých pochádza, ale aj oni majú veľa problémov, ktoré si spôsobujú sami, nie je to vina vlády alebo ekonomiky.

Je to veľmi realistická kniha vzhľadom na jeho vlastnú minulosť, pretože zistil, ako sa vďaka svojej tvrdej babičke, ktorá mala pištoľ a neustále fajčila, vďaka spôsobu, akým ho vychovávala, vďaka americkej námornej pechote a vďaka Yaleovej univerzite a láske jeho manželky Ushe, ktorá mu pomohla dostať sa na univerzitu, stal naozaj významným.

A toto je klasický americký príbeh úspechu: chudobný chlapec z rozvrátenej rodiny, jeho matka bola narkomanka, a napriek tomu sa vďaka svojmu odhodlaniu a disciplíne, ktorej sa naučil v námornej pechote, stal veľkým. To je absolútne neodolateľné. Keby bol demokratom, médiá by ho neprestajne oslavovali.

Ak vidíte jeho fotografie, je to beloch zo stredozápadu, ktorý sa oženil s Indkou, dcérou prisťahovalcov. Vidíte ich zmiešanú rodinu. To je dnešná Amerika a nestalo sa to demokratovi. Stalo sa to republikánovi.

Aj to je súčasťou jeho imidžu. Je to nová generácia, ktorá je oveľa viac v pohode s takýmito medzirasovými vzťahmi.

V roku 2019 ste spolu s napríklad Patrickom Deneenom podpísali list Against the Dead Consensus (Proti mŕtvemu konsenzu), v ktorom v podstate vyzývate na koniec fuzionizmu na americkej pravici. Myslíte si, že víťazstvo JD Vancea s Donaldom Trumpom predstavuje pre starú Republikánsku stranu ranu istoty fuzionizmu, ako ho poznáme, a bude to znamenať zmenu smerovania? Bude trvalá alebo je táto záležitosť s Trumpom a Vanceom iba nejakou nepravidelnosťou a vrátime sa k starým republikánom neokonzervatívneho fuzionistického typu?

Myslím si, že fuzionizmus je mŕtvy. A zabili ho rôzne faktory. Jeden veľký znak: Dick Cheney, neokonzervatívny Darth Vader, podporil Kamalu Harrisovú. A nebolo to nič platné, aj tak prehrala.

Faktom je, že Cheney je stelesnením starej fuzionistickej myšlienky štátu národnej bezpečnosti. A on je už preč. Ďalšou odnožou fuzionizmu bol veľký biznis.

Ten bol celý na strane demokratov. Denník Financial Times nedávno urobil graf, z ktorého vyplýva, že generálni riaditelia veľkých korporácií a vrcholový manažment sa v roku 2010 začali silno posúvať doľava.

Stranou veľkého biznisu sú teraz demokrati. Takže to je pasé.

Druhým znakom sú sociálni konzervatívci. Trump v skutočnosti nie je sociálny konzervatívec v klasickom zmysle slova. Tento rok urobil posun v otázke potratov, čo naozaj nahnevalo mnohých zástancov života. Ja sám som pro-lifer, ale bolo to niečo, čo sa muselo stať, pretože po zrušení rozsudku Roe v. Wade, ktorý len vrátil otázku potratov späť do jednotlivých štátov, sme my, zástancovia života, zistili, že väčšina Američanov s nami nesúhlasí.

Čo s tým pro-liferi môžu urobiť?

Máme pred sebou veľa práce. Ale Trump vedel, že ak dovolí demokratom povedať, že ide skoncovať s potratmi, prehrá. A myslím si, že urobil veľmi rozumné, realistické rozhodnutie, keď povedal, že to nechá na štátoch, ako rozhodol Najvyšší súd.

Sociálny konzervativizmus sa v Amerike rozpadá, pretože sa stáva čoraz viac postkresťanskou. Základ pre fuzionizmus už neexistuje, pretože svet a americká spoločnosť sa veľmi zmenili.

To, čo Trump robí, je snaha o vytvorenie neokonzervatívneho difuzionizmu. Neviem, či sa mu to podarí, ale zdá sa, že bude obsahovať zahraničnopolitický realizmus v zmysle Amerika na prvom mieste. Bude to hospodárska politika viac orientovaná na priemyselnú politiku, viac protekcionizmu v záujme budovania samotnej krajiny.

V sociálnych otázkach bude liberálnejší – ale nie vo woke zmysle. Bude to politika klasickejšie liberálna, menej formovaná kresťanstvom.

Ako kresťanovi mi to prekáža. Ale práve v takomto stave je teraz krajina. Trump len spoznáva našu krajinu takú, aká naozaj je.

Čiže nie je čas na nejaké ideály. Neodradí to časť jeho sympatizantov?

Aktivisti sú vždy takí. Nenávidia politikov za to, že nie sú dostatočne dôslední. Vidíte, čo sa teraz deje po prehre Kamaly Harrisovej. Nikto z celej tejto aktivistickej triedy sa nezastavil, aby sa zamyslel, že možno urobili chybu, keď sa snažili o transgenderizmus na deťoch. Možno nemali diverzitu, rovnosť a inklúziu (DEI) presadzovať tak tvrdo, ako to robili – to nehovoria.

Hovoria, že Američania sú rasisti a transfóbovia. No podobne aj na našej strane je veľa naozaj nahnevaných pro-liferov, ktorí majú pocit, že ich Trump zradil.

Musíte však žiť v reálnom svete. Trump je politik, nie je pápež, ktorý musí byť doktrinálne dôsledný.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Čo nás na Slovensku a možno aj v strednej Európe trápi najviac, je otázka bezpečnosti. JD Vance sa vyslovil: „Amerika by mala povedať, že ak NATO chce, aby sme ho naďalej podporovali – a NATO chce, aby sme boli naďalej dobrým účastníkom tejto vojenskej aliancie –, prečo nerešpektuje americké hodnoty a slobodu slova.“ Mal tým na mysli reguláciu platforiem Elona Muska. Nemyslíte si, že takéto vydieranie Európy môže nakoniec ohroziť bezpečnosť Európy a sveta?

Vydieranie Európy? Ak by európske vlády platili viac zo svojho spravodlivého podielu do NATO, mohli by mať silnejšiu pozíciu. Ale videli sme, že mnohé z nich už roky neplatia svoje príspevky do NATO. Mnohí Európania radi veria, že Amerika sa o nich vždy postará. A že v prípade boja proti Rusom to aj urobí, však?

Nesúhlasím s vojnovou politikou na Ukrajine, pretože Ukrajina nie je v NATO. Veľa Američanov, takých, ktorí volili Trumpa a Vancea, nechce mať pocit, že Európania Ameriku vykorisťujú, že namiesto obrany budú všetky peniaze míňať na sociálne programy, pretože Američania za ich obranu zaplatia.

Ako Američana, ktorý v súčasnosti žije v Európe a ktorý chce, aby uspela, ma trápi, že Európa je v mnohých ohľadoch taká závislá od Spojených štátov a že má pocit, že musí robiť to, čo chce Washington.

JD má pravdu, ak chcete byť závislí od kráľovho peniazu, mali by ste dodržiavať kráľove zákony. Som rád, že sa zastáva Elona Muska a slobody prejavu, pretože to v konečnom dôsledku pomáha mojim priateľom v Európe, konzervatívcom, ktorí budú trpieť pod smernicami obmedzujúcimi slobodu prejavu.

Napríklad Ursula von der Leyenová na tohtoročnom Svetovom ekonomickom fóre v Davose povedala, že hrozbou číslo jeden pre Európu nie je masová migrácia ani vojna s Ukrajinou, ani hospodárstvo – hrozbou číslo jeden sú dezinformácie.

A vysvetlila to tak, že vládnucej triede to bráni robiť si, čo chce. Šokovalo ma to. Vďaka tomu som pochopil, prečo je sloboda prejavu taká potrebná. Tí istí ľudia ako Ursula von der Leyenová chcú v USA robiť to isté. Slobodu prejavu musíme zachovať.

Iste, štáty NATO sú povinné vynakladať na obranu aspoň dve percentá svojho HDP. Vydieraním však myslím to, ak budú Spojené štáty chcieť podmieňovať svoju podporu európskym krajinám úplne nesúvisiacimi požiadavkami.

Žijem v Budapešti a vidím, ako sa Európska únia pokúsila o to isté voči Maďarsku. V niektorých ohľadoch nerešpektovala maďarskú suverenitu. V roku 2021 maďarský parlament schválil zákon zakazujúci poskytovať informácie vo veci LGBT maloletým a študentom. Holandský premiér povedal, že Maďarsko by malo byť vyhodené z EÚ. Takže viem, aký je to pocit byť šikanovaný, a nepáči sa mi to.

Vo všeobecnosti nechcem, aby Amerika šikanovala Európu. Zároveň vidím, že Elon Musk je naozaj významnou osobnosťou našej doby práve z hľadiska slobody prejavu. Ak nebudeme mať slobodu prejavu – a tým nemyslím, že by si každý mohol hovoriť, čo chce –, tak odovzdáme naše spoločnosti do správy týchto liberálnych oligarchov.

A nakoniec, nemyslím si, že by americká vláda dotiahla do konca akýkoľvek skutočný plán potrestať Európu za to, že sa postavila proti Elonovi Muskovi. Ale ako všeobecný princíp je dôležité, aby si Európania uvedomili, že tento vzťah s USA je závislým vzťahom, ktorý pravdepodobne nie je zdravý ani pre Európu, ani pre Ameriku.

Veľmi ma znepokojovalo, že najmä Nemci boli ochotní zničiť vlastnú ekonomiku, aby urobili to, čo od nich Amerika chcela v súvislosti s vojnou na Ukrajine. To nie je dobré pre Európu a nie je to dobré ani pre Ameriku. My Američania nerobíme sami sebe dobre, keď vyžadujeme, aby s nami naši spojenci vo všetkom súhlasili.

Čo si myslíte o Elonovi Muskovi?

Pred mesiacom som videl Der Spiegel. Bola v ňom Muskova fotka s titulkom „verejný nepriateľ číslo dva“. Po Donaldovi Trumpovi. To je šialené. Keby nebolo siete X, mohli tieto voľby dopadnúť inak. Pretože mainstreamové médiá stále hovorili ten istý príbeh. Na sieti X ste sa mohli dočítať o veciach, ktoré neboli v novinách, ale boli pravdivé.

Myslíte niečo podobné, ako keď v októbri 2020 Facebook aj Twitter (bývalá sieť X, pozn. red.) zakázali zdieľanie článku New York Postu o príbehu laptopu Huntera Bidena? 

Presne tak. Mark Zuckerberg vypovedal, že FBI vyvíjala nátlak na všetky spoločnosti sociálnych médií, Facebook a ďalšie, aby sa cenzurovali. To je šialené. Znepokojuje ma, že vládnuca trieda v Európe aj v Spojených štátoch využíva svoju moc na cenzúru informácií, ktoré sa jej nepáčia.

Sloboda prejavu je životnou silou každej slobodnej spoločnosti. Neznášam Muskov transhumanizmus, ale vďaka Bohu za neho a slobodu slova.

Je klasickou americkou postavou. Prisťahovalec, ktorý sem prišiel, a zatiaľ čo naša vláda je taká zaneprázdnená oslavovaním „dňa rozmanitosti“ a vo vesmíre sa jej stále nedarí, Musk posiela nahor jednu raketu za druhou. Američania sa chcú inšpirovať hrdinskou postavou veľkého človeka.

Od ľavice sa dozvedáme len to, že všetci veľkí muži, ktorí osídlili túto krajinu, boli bigotnými ľuďmi a v 19. storočí pravdepodobne nenávideli transrodových ľudí. Je to neustála nenávisť voči sebe samým, že sa vám z toho v istom momente jednoducho urobí zle.

Ronald Reagan silno rezonoval s americkým ľudom, pretože v čase, keď sme sa dostávali zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, ktoré boli hrozným obdobím porážky, chaosu a straty ducha, nám dal dôvod opäť veriť v seba samých.

Je ťažké predpokladať, že Donald Trump to dokáže, pretože nemá jeho pozitívnu povahu. Ale možno je to úloha ľudí, ktorými sa obklopuje, ako sú JD Vance a Elon Musk. Uvidíme.