Konzultantka v nadnárodnej korporácii Vo firme sú kvóty v poriadku, v politike nie. V Progresívnom Slovensku som sa cítila ako v sekte

Pavlína Valovičová študovala humanitné vedy a komunikáciu v Taliansku a po návrate na Slovensko sa zamestnala v nadnárodnej korporácii. Pracovné skúsenosti má dnes z piatich rôznych korporácií, v ktorých sa stretla s rôznymi firemnými politikami a prístupmi k zamestnancom.

Má pozitívnu aj negatívnu skúsenosť s aplikovaním inklúzie vo firmách, ako aj s kvótami. Tie by však do verejného sektora nezavádzala.

Skúsenosť má aj s politikou – bola členkou Progresívneho Slovenska, no ako hovorí, cítila sa tam ako v sekte. V strane jej chýbala slobodná diskusia a panovala tam toxická atmosféra. Zlá skúsenosť ju napokon viedla k odchodu zo strany.

Venuje sa aj písaniu na svojich blogoch v Postoji a v Denníku N. 

Čomu ste sa venovali pred tým, ako ste začali pracovať v korporáciách?

Študovala som humanitné vedy a komunikáciu vo Florencii na filozofickej fakulte a dosť ma to formovalo. Strávila som tam štyri roky, bolo to náročné štúdium, hodiny som presedela v knižniciach. Stretla som sa tam s veľkým množstvom literárnej kritiky i s feministickou literatúrou.

Ten odbor som si vybrala preto, lebo som nevedela, čo presne chcem študovať, ale bola to vyššia nadstavba v kultúre. Od absolvovania školy pracujem až dodnes v korporáciách. Obľúbila som si to tam, lebo je tam prostredie s vysokou koncentráciou veľmi šikovných ľudí a zamestnanec je tam viac chránený ako v malých firmičkách. A baví ma to tam.

Nebol pre vás problém nájsť si s humanitným vzdelaním prácu v korporácii?

Bolo to pre mňa ľahšie, lebo už aj pred vysokou školou som v korporácii pracovala a mala som tie skúsenosti. Na Slovensku veľa príležitostí v kultúre nie je, tak som nedávala veľké šance tomu, že by som sa uplatnila vo svojom odbore.

Na akých pozíciách v korporáciách ste pracovali?

Veľa som pracovala v oblasti podpory predaja. Mala som na starosti napríklad databázy, pohybujem sa v oblasti firemnej infraštruktúry a momentálne som konzultantkou v oblasti takzvaného audit and compliance, kde dohliadame na to, aby sme dodržiavali rôzne bezpečnostné smernice.

Korporácie sa hrdia tým, že sú inkluzívne prostredie. Je to naozaj tak, že sa v nich človek cíti prijatý?

Každá firma má svoju vlastnú firemnú kultúru a sú medzi nimi rozdiely. V jednej firme som zažila, že odporúčania na diverzitu šli viac cez rôzne usmernenia a etický kódex ako cez leadership, cez rolu manažéra. V takom prostredí sa človek necíti úplne v bezpečí. Stali sa mi tam situácie, ktoré boli pre mňa výzvou.

Vo firmách sa na diverzitu kladie dosť dôraz, no či je práve to dôvodom, prečo sa tam cítim v bezpečí, neviem povedať. Viem však povedať, že odporúčanie na diverzitu nemusí vždy pre samotný biznis alebo pre zamestnávateľa dopadnúť dobre. Ťažko sa meria, čím presne je tá kultúra ovplyvnená, viete zmerať iba výsledky. Alebo viete zmerať postoje zamestnancov, ale neviete, či a ktorým usmernením sú zapríčinené.

Čo to znamená, že odporúčania na diverzitu šli viac cez usmernenia ako cez leadership?

Predstavte si, že pracujete vo firme a máte tam etický kódex, teda pravidlá, čo sa ako má a čo sa nemá. Potom však nastanú situácie, keď sa takto nekoná, lebo ľudia vedia, že to príliš nepomáha, niekto si to možno prečíta a niekto zas nie, respektíve to neberie vážne.

No v inej firme to zasa môže fungovať tak, že základné hodnoty firmy priamo idú cez manažérov. Oni sú nositeľmi a vykonávateľmi tých hodnôt, a keď vidia, že sa niečo nesprávne deje, majú k tomu nulovú toleranciu. To považujem za omnoho efektívnejšie ako mať nejaký dokument s tisíc pravidlami, no bez toho, aby sa vykonávali v praxi.

Máte s tým osobnú skúsenosť?

Z jednej takej firmy mám nepríjemnú skúsenosť. Bola som ešte v skúšobnej lehote a zle som počula, keď môj nadriadený povedal slovo „mailovať“. Tak som sa spýtala: Prosím? Milovať? A on sa ma vtedy pred celým tímom spýtal, či som sexuálne frustrovaná.

Ostala som z toho zaskočená jednak preto, že som bola v skúšobnej lehote, ale aj preto, že keďže on bol v pozícii autority, nevedela som mu na to naspäť nič povedať. V tom momente som stratila autoritu u polovice svojich kolegov. Mala som v tej chvíli reagovať, ale nepodarilo sa mi to.

Zo strany môjho nadriadeného to bol najprv iba taký pokus o žart, ale ono to pokračovalo. Síce som to ignorovala, ale u môjho šéfa sa to premietlo aj do práce – nielen pred kolegami, ale aj pred klientom a stakeholdermi, teda ľuďmi, od ktorých závisela moja práca. Bolo mi to nepríjemné a sťažovalo mi to prácu.

Pôvodne nevhodný žart na vašu adresu sa teda začal opakovať?

Áno, opakovalo sa to a ja som to ignorovala, ale aj keď niečo také človek ignoruje, tak ho to potom dobehne. Dotyčný mal potom dokonca podobné poznámky aj v mailoch, a to aj pred inými ľuďmi. Bolo to prvýkrát v živote, keď som si povedala, že to budem riešiť, a šla som na oddelenie ľudských zdrojov.

Načrtli sme si tam stratégiu, čo s tým ďalej, potom som to šéfovi z očí do očí povedala a tým sa to vyriešilo. Takéto veci sa dejú v pracovných kolektívoch dosť často a niekde vôbec neriešia, či tam niekto niekoho ponižuje alebo nie. Pre mňa to bola nová skúsenosť, že som na to šla oficiálnou cestou.

Lenže potom sa stalo to, že ten môj nadriadený mal potrebu sa od toho „filtrovať“. Hoci sme boli dosť mužský kolektív, mali sme na pracovisku aj ženy. Zistila som, že môj šéf túto situáciu preberal na obede s mojimi kolegyňami a to, čo som sa dozvedela, že sa tam preberalo, bolo veľmi nelichotivé. Skrátka v tej situácii, keď ma podržali niektorí mužskí kolegovia, ma moje ženské kolegyne nepodržali a komentovali to spôsobom, akoby som ja bola na vine. Neočakávala som, že by sa za mňa niekto postavil, ale mrzelo ma to.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Čím to podľa vás je, že kolegyne sa vás nezastali, kým muži áno?

Nechcem vyznieť, že zovšeobecňujem, ale myslím si, že je to chýbajúcim sebavedomím. Potrebovali sa na tom zviezť.

Brali vás ako konkurenciu?

Ako nižšie postavenú. Ja som bola kontraktný zamestnanec a myslím, že keby som bola bývala na vyššej pozícii, tak by to takto nebolo dopadlo.

Vnímate v pracovných vzťahoch aj iné rozdiely medzi mužmi a ženami?

Záleží asi aj na oblasti práce, ale vo všeobecnosti chodím s väčšou dôverou po radu k mužským kolegom ako k ženám.

Prečo?

Poviem vám to na príklade. Keď som sa pred týmto rozhovorom radila so zopár manažérmi, čo si myslia o tejto téme, niektorí mi úplne s ľahkosťou povedali, že nevedia, čo by mi poradili. S týmto sa u žien nestretávam. Veľakrát keď idem za ženskou kolegyňou, skôr mi povie niečo od veci, akoby mi povedala rovno, že mi nevie poradiť.

Ale u žien vnímam oproti mužom aj pozitívne rozdiely. Napríklad keď mám nadriadenú ženu, býva uvoľnenejšia a ľudskejšia. Pri mužoch mám niekedy pocit, že musím byť trochu ako vojak, skrátka mať viac formu.

Naopak, pri mužoch zas cítim väčší pocit bezpečia. Trebárs keď sa mi deje nejaká krivda, u mužov mám pocit, že ma lepšie chápu. Ženy niekedy reagujú spôsobom: Čo vymýšľaš? Dokonca mi pri tom sexizme jedna kolegyňa povedala, že to mám nechať tak, že je to hlúposť, iná mi zasa povedala, že je to normálne a v jej krajine sa to deje úplne bežne.

Nevhodné správanie, aké ste zažili, sa môže stať v každom zamestnaní či v štátnej správe, malej firme alebo neziskovke. Nie je práve v korporáciách väčšia istota, že bude zamestnanec chránený?

Záleží to na tom, v akej ste firme a ako sa ich pravidlá aplikujú v praxi. V niektorých firmách majú milión pravidiel, ale aj tak tam dochádza k šikane a ponižovaniu. Ak niekto chce, môže to posunúť ďalej a rieši sa to na individuálnej báze, ale väčšinou to ľudia nechajú tak a zvyknú si aj na to zlé.

Tento problém sa mnohé firmy aj inštitúcie snažia riešiť prijatím nulovej tolerancie sexizmu, rôznymi kampaňami a tak ďalej. Nestáva sa, že to niekedy naberá až taký rozmer, že sa ľudia boja povedať kompliment kolegyni a podobne?

V mojej súčasnej práci je nulová tolerancia sexizmu, ale toto sa nedeje, stále je tam sloboda vyjadrovania, aj komplimenty sa môžu dávať. Ale na školeniach, ktoré majú manažéri, som nikdy nebola.

Na podujatí, ktoré organizovala Univerzita Komenského, bol ako príklad sexuálne obťažujúceho správania použitý kompliment od muža žene, že má peknú sukňu, respektíve v ich oficiálnom videu sa za obťažovanie považovalo, keď muž povedal žene „Dneska vám to ale pristane, kolegyňa“. Vy osobne by ste to vnímali ako sexuálne obťažovanie?

Ja osobne nie, ale, samozrejme, keď muž žene povie niečo pekné, že má peknú sukňu, svojím spôsobom ide do intímnej zóny. No treba chápať rozdiel medzi komplimentom a sexizmom. Poviem iný príklad, ktorý sa mi stal. Opäť v skúšobnej lehote, bola som v kancelárii sama s nadriadeným a bolo tam veľmi teplo, tak som povedala, že mi je teplo. A on mi na to povedal: Vyzleč si tričko.

Ide o to, kto to povie a ako to povie. Nesmiala som sa na tom, lebo som to nepovažovala za vtipné, ale on takým spôsobom nastavoval atmosféru v tíme. Mojej kolegyni sa to zdalo normálne, mne sa to zdalo slizké, čiže je to individuálne.

Rozumiete aj tomu, keď sa v boji proti sexizmu preháňa až tak, že sa aj kompliment od muža žene môže vnímať ako sexizmus?

Do určitej miery som stále feministka, ale takéto veci vo feministickej agende nevyhľadávam. Feminizmus pre mňa znamená, že na to, aby sa žena mohla rozvíjať, musí mať prístup k vzdelaniu a peniazom. Opieram sa o Virginiu Woolfovú, ktorá napísala esej Vlastná izba, kde sa pýta, že keby bol mal William Shakespeare mladšiu sestru, či by ona v tej dobe bola bývala schopná rozvíjať svoj talent tak ako jej brat. To je pre mňa feminizmus. Ale to, čo spomínate, už nie je to, čo by som vyznávala.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Niektoré feministky, respektíve niektoré novšie formy feminizmu tvrdia, že keďže ženy sú v spoločnosti systematicky znevýhodňované, treba ich zvýhodniť stanovením kvót v rôznych oblastiach života. Stretli ste sa vo svojej práci s kvótami?

Mám s tým priamu skúsenosť – negatívnu aj pozitívnu. Kvóta je nástroj a ide o to, ako sa aplikuje v praxi. Nie je to vôbec také čierno-biele, ako vidíme u verejných činiteľov, že niektorí sú extrémne za, iní extrémne proti.

Aká je vaša skúsenosť?

Korporácie majú veľa organizácií a v istej organizácii, kde som robila, chýbala na riadiacej pozícii žena. A tak moju vtedajšiu novú nadriadenú posunuli do tejto roly z nižšej pozície. Neurobilo sa tam však žiadne výberové konanie.

V tíme sme mali prácu, ktorá priamo ovplyvňovala veľké oddelenie produkujúce veľmi veľké tržby. Táto nová šéfka to však nezvládala, zavaľovala nás prácou a nám začali veci „vybuchovať“. Celý tím sme ťahali dvanástky, šestnástky a niekedy aj osemnástky, lebo nová šéfka nás mikromanažovala, bola tam neefektívna komunikácia, mali sme veľmi nízku podporu a tak ďalej.

Dospelo to k tomu, že sme sa naučili obchádzať ju a nahrádzať, lebo sme od nej aj tak nič nedostali, iba ak novú robotu. Skončilo sa to tak, že som z toho tímu odišla.

Celé to bolo spôsobené tým, ako sa na tú pozíciu dostala. Keby si vo firme boli povedali, že potrebujú ženu, tak spravia výberové konanie, nemám proti tomu nič. Myslím, že na niektoré roly sa hodia viac ženy, lebo sú komunikatívnejšie, viac si udržiavajú vzťah s klientom a inými spolupracovníkmi a tak ďalej.

A čo pozitívna skúsenosť s kvótou?

Sama som bola pri výberovom konaní, ktoré sa otvorilo, až keď sa prihlásila žena. Náborový manažér má právo povedať, že v tíme chýbajú ženy, tak sa počká, kým sa prihlási žena, a až potom sa bude vyberať. Môže to, samozrejme, byť aj naopak, že do ženského kolektívu treba dostať muža. Ale podstatné je, že personalista si urobí svoju domácu úlohu, preverí si kvalifikáciu uchádzačov o danú rolu a tí potom prídu na pohovor. Vyberáme si teda z rozmanitej ponuky, v ktorej však uchádzači spĺňajú kvalifikačné podmienky.

V tomto prípade, ktorý spomínam, sa zamestnankyňa, ktorú sme nakoniec vybrali, na danú rolu naozaj hodila a bola tam spokojná. Mimochodom, pred tým na tej istej pozícii boli traja muži a všetci po pol roku skončili.

Neznamená kvóta skôr to, že ak potrebujem na určitú pozíciu ženu, tak aj ženu musím prijať?

Vo firme, z ktorej hovorím túto skúsenosť, nie sú takéto kvóty, ale veľmi sa tlačí na diverzitu, lebo taký je momentálny korporátny cieľ. Myslím si, že ide o dopyt zvonku. Manažér si nemusí tú ženu vybrať, vždy je to o tom, koho potrebuje. Možno medzi tými uchádzačmi bude nejaký muž, ktorý mu bude vyhovovať viac.

Rozprávala som sa o tom s viacerými náborovými manažérmi a niektorí mi vraveli, že na diverzitu berú ohľad, ale zasa iný manažér mi povedal, že on sa pozerá iba na potrebu roly a nehľadí na to, či je tím diverzný alebo nie.

Ak by ste boli spomedzi uchádzačov vybraná do nejakej pozície len preto, že ste žena, nevnímali by ste to ako ponižujúce?

Ak je to „len“ preto, že som žena, tak to nie je v poriadku, ale ak je to preto, že som žena, v takom prípade je to v poriadku, lebo je to nejaká preferencia navyše. Podstatné je, že spĺňate kvalifikáciu, a to, či ste žena alebo muž, je preferencia manažéra podľa toho, koho do tímu potrebuje.

Nedochádza v praxi k tomu, že aby sme obsadili pozíciu určitým pohlavím, znížia sa kvalifikačné kritériá?

Pochybujem, že v súkromnom sektore sa toto môže stať – okrem toho prípadu, keď sa neurobilo výberové konanie. Žiadny manažér si však nechce spôsobiť, že vezme niekoho slabšieho, to by sa hneď ukázalo.

Ale ani nevezme lepšieho uchádzača, ak je neželaného pohlavia.

Môže sa to stať, ale vtedy si môžete hľadať prácu inde. Z mojich skúseností však vyplýva, že ženy si menej dôverujú, sú k sebe kritickejšie a hlásia sa na menej kvalifikované pozície, kým muži si viac veria a skúšajú aj vyššie pozície. Ženy teda veľakrát na pohovor prichádzajú prekvalifikované.

Povedali ste, že na niektoré roly sa podľa vás hodia viac ženy. Vedeli by ste povedať, na ktoré sa viac hodia muži?

Neviem to takto celkom zhodnotiť, lebo vždy na to pozerám zo svojej ženskej perspektívy. Z mužskej pozície to neviem posúdiť.

Myslím, že napokon sa každý dokáže niečo naučiť, keď chce. Je pravda, že napríklad na technické roly by odporúčania na ženy neprešli, lebo sa tam prirodzene hlásia hlavne muži, ale myslím, že ak by sa to žena dokázala naučiť, bola by v tom veľmi dobrá, lebo ženy sa mi zdajú trpezlivejšie než muži.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

V niektorých veľkých firmách, nielen v zahraničí, ale už aj na Slovensku, sa s príchodom mesiaca jún spustí takzvaný mesiac hrdosti – logo firmy sa zmení na dúhové, rozdá sa nejaké dúhové príslušenstvo, firma rozošle zamestnancom pozvánky na dúhový pride, oni sa tam vyfotia vo firemných dúhových tričkách a potom z toho spraví reportáž na sociálne siete. Myslíte si, že je to niečo, čo patrí na pracovisko?

V takejto forme určite nie. Samozrejme, že to je istý nátlak, lebo zamestnávateľ bude vždy v pozícii autority a zamestnanec bude ťahať za kratší koniec. Závisí od toho, ako to tá firma má nastavené, a som rada, že som vo firme, ktorá si váži aj slobodu. U nás je podstatný výkon.

Ak je to v tých iných firmách tak, že účastník tam dostane dúhové tričko s oficiálnym logom firmy, vidí sa mi to až ako agresívna aktivita. Jasné, že tých ľudí to bude nejakým spôsobom zvýhodňovať, lebo vždy tam pôjde o plat. To je existenčná záležitosť.

Svedectvá šiestich zamestnancovDúhové šnúrky aj pozvánky na pride. Ako firmy na Slovensku vtláčajú inklúziu

Jakub Lipták

Ako sa pozeráte na takzvaný rodovo citlivý alebo inkluzívny jazyk, ktorý presadzuje napríklad zdvojovanie slov ako občania a občianky, zamestnanci a zamestnankyne?

Mne to reže uši. Ale keď som bola mladšia a začínala som pracovať, aj ja som do mailov písala v angličtine napríklad „he and she“ (on a ona), aby bolo jasné, že v danej role môže byť aj žena. Ale prestala som to používať, lebo je to zbytočné, zle sa to číta – keď vidím tie hviezdičky, to je päsť na oko.

Prišlo to však aj prirodzene s mojimi výsledkami a skúsenosťami. Pre mňa je generické maskulínum úplne v poriadku.

Ale som v tom liberálna v takom zmysle, že ak chce niekto používať tento jazyk, nech si to používa, ale nemyslím si, že je správne, aby teraz tak rozprával štát alebo mesto. Myslím, že to môže u niektorých ľudí spôsobovať aj alergiu a nie je to podľa mňa dobrá cesta, ako robiť povedomie o postavení žien.

Keď som dokonca videla tie výrazy ako „poslanectvo“, „študentstvo“, bolo to pre mňa nepochopiteľné. Vôbec neviem, koho má akože uraziť, keď oslovíte ženy a mužov. Ich argument je to, že to vytvára bezpečné, inkluzívne prostredie, ale koho urazíte, keď poviete „dámy a páni“?

Druhá strana argumentuje tým, že to uráža napríklad nebinárnych ľudí.

Myslím, že nebinárni ľudia by sa s tým mali vyrovnať. Veď v poriadku, môžeme nebinárnych v konkrétnych situáciách volať nejakým novým názvoslovím, ale nechápem, prečo by sme tomu mali všetko prispôsobovať a kvôli zlomku populácie mali teraz meniť jazyk. Neviem si predstaviť, že nebinárny človek vojde do gynekologickej ambulancie, kde je napísané „tehotná žena“, a jeho to urazí.

Myslíte si, že by bol dobrý nápad, keby sa kvóty na ženy zaviedli aj do verejného sektora?

Súkromný sektor je extrémne dynamický a flexibilný, a aj keď firma má určitú stratégiu, ktorá v istom momente nefunguje, biznis sa s tým vie vyrovnať, lebo všetko musí byť udržateľné.

No štát takto nefunguje, je omnoho pomalší. A hlavne ani nevnímam, že by tejto politický program presadzovali ľudia, ktorí majú skúsenosti z praxe, viedli tímy a niečo budovali. Skôr túto snahu vnášať kvóty do verejného priestoru vnímam vyslovene ako ideológiu. Mám voči tomu veľkú nedôveru.

Tvrdíte, že ste feministka, tak prečo sa vám táto ideológia nepáči?

Lebo to vyhrocuje atmosféru v spoločnosti a mne sa nepáči extrém. Považujem to za radikálne riešenie, pričom sú omnoho lepšie iniciatívy ako naplniť ciele, ktoré tieto kvóty chcú dosahovať.

Je vám sympatické, keď kandidačnú listinu politickej strany tvoria spolovice ženy?

To je populizmus.

Nevedie to k dobrej veci, teda že je viac žien v parlamente?

Samotný fakt, že sú tam ženy, je v poriadku, lebo ženy v politike treba. Už len preto, že sú iné. Inklúziu a diverzitu vnímam pozitívne, ale môže to niekedy mať aj negatívny efekt.

Keď nám ide iba o takú diverzitu, že chceme v parlamente ženy, tak si to môžeme odfajknúť – cieľ splnený. A áno, reprezentácia je dôležitá. Ale myslím, že do politiky treba pritiahnuť hlavne rôzne osobnosti. Tam to už nevidím, mne tam pozitívne vzory chýbajú.

Mám ženy rada a mnohé političky pre mňa vzormi sú – napríklad teraz čítam biografiu Margaret Thatcherovej, je to veľmi pozitívny ženský vzor.

No to, že rozdelíte kandidátku pol na pol, ešte nič neznamená. Vidím v Národnej rade veľa žien s agendou takzvaných ženských tém, ale nevidím tam žiadnu ekonómku. Je tam veľká ponuka pre ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ale nie je tam ponuka pre iné sektory. Nevidím tam ani žiadne vysokopostavené manažérky, ktoré by zvládli viesť hocijaké ministerstvo.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Skúšali ste teda ísť do politiky vy?

Bola som asi rok členkou Progresívneho Slovenska. Vstúpila som tam po ich prehratých voľbách v roku 2020, ale veľa som o nich nevedela. Spoznala som sa s chalanmi od nás z lokality, boli to radoví členovia a zdali sa mi rozumní. Nepatrili medzi nejakých ideológov.

Tej strane som začala pomáhať v kampani ešte pred voľbami, lebo som sa veľmi bála fašizmu a bola som silne protikotlebovsky naladená. Keď bol nejaký protest proti fašizmu, šla som naň. No neuvedomovala som si, že politicky aj filozoficky to bola agenda ľavice. Vtedy som to vnímala len občiansky, mala som strach z toho, že v parlamente bol fašizmus.

Teda ste postupne zistili, že Progresívne Slovensko presadzuje agendu ľavice?

Som vyslovene pravicový typ a nemám dôveru v ľavicový typ politiky. Oni majú omnoho viac ideológie ako obsahu a sú to skôr teoretici ako ľudia z praxe. Myslím, že ideologický typ politiky je neudržateľný, lebo to dopadá tak, že pre nejaké ideologické presvedčenie sa nevníma realita. V tom čase som ešte nevedela, že Progresívne Slovensko je ľavicová strana.

Ako ste vstúpili do strany?

Volali ma do nej dlhšie, ale bola som opatrná a prihlášku som si dala až po voľbách. Po nejakom čase ma prijali, ale to už bolo počas pandémie, takže s ľuďmi mimo bratislavských buniek som sa stretávala málo. Niektorí ľudia sa mi zdali úplne v pohode, boli to takí punkáči do pohody. V každej strane sú však rôzne prúdy a mám pocit, že v Progresívnom Slovensku prevážil ten ideologický.

Bolo to tam náročné, musela som chodiť bicyklovať, aby som si z toho vyvetrala hlavu. Až keď som odišla zo strany, začali mi chodiť informácie, na akom základe tá strana vznikla, a všetko mi to začalo dávať zmysel.

Čo myslíte pod základom, na akom tá strana vznikla?

Ideológiu progresivizmu zo Západu, ktorej súčasťou je aj woke ideológia. Ja som si totiž progresivizmus spájala s niečím iným, oni mi navyše hovorili, že sú stredová strana. Ľudia, s ktorými som sa stretávala, podľa mňa takisto presne nevedeli, o akú ideológiu ide. Slovo progresivizmus tam nikto ani nespomínal.

V tom období som ani veľmi nesledovala politiku, bola som občan, ktorý mal strach, a chcela som niečo spraviť.

Čo pre vás v strane bolo také náročné?

Interná komunikácia a atmosféra tam boli veľmi napäté a toxické. Ľudia sa tam niekedy báli hovoriť, lebo boli zatlačení do kúta, keďže iní ich z pozície moci – napríklad z predsedníctva – zastrašovali. Absolútne sa tam nedá hovoriť o slobodnej diskusii – stačilo, že ste mali trošičku iný pohľad na vec, a už sa na vás pozerali ako na extrémneho oponenta; akoby ste boli z ĽSNS. Cítila som sa tam ako v sekte.

Bola som aj proti tomu, aby sa v Progresívnom Slovensku používal rodovo vyvážený jazyk. To rozhodnutie padlo na takzvanom technickom sneme, prešlo iba o pár hlasov. Keď som neskôr rozprávala o svojich konkrétnych situáciách z praxe, napríklad aj čo sa týka kvót, vôbec som nebola vypočutá. Hovorila som to viacerým z tých žien, ale nechceli to počuť. Správali sa, ako keby som im bola hovorila niečo veľmi nepríjemné.

Mali svoje jasné idey a bolo im jedno, či by to fungovalo alebo nie. Prípadne sa správali vyslovene konfrontačne. Boli tam niektorí ľudia, ktorí iný názor vždy otočili tak, akoby som ja bola proti tej veci, čo bolo neuveriteľne otravné a robilo to hnusnú atmosféru.

Mali ste v strane aj niečo na starosti?

Ako radová členka som sa začala venovať téme duševného zdravia, lebo mi je to blízke. Začala som teda na tom spolupracovať s jedným spolustraníkom a venovala som sa tomu popri práci asi rok. Mapovala som si, čo by mohol spraviť štát pre zlepšenie tejto situácie a tak ďalej.

Postupom času som však zistila, že ten môj spolupracovník so mnou prestal komunikovať. Keď prišiel snem, tak som zistila, že nové vedenie strany sa za mojím chrbtom dohodlo, že tú tému bude mať na starosti niekto iný. Bola som z toho v šoku. Vtedy som začala vnímať, že to, že otváram novú tému, vnímajú ako konkurenčný boj.

Ako na to zareagovali vaši kolegovia v strane?

U niektorých členov to vyvolalo obavy, prečo sa to deje a prečo so mnou nikto nekomunikoval, keď som sa tej téme venovala. Ale vedenie strany to vôbec nevysvetlilo, iba ponúkli nejakú svoju pomotanú verziu.

V strane som potom ešte chvíľu bola, ale napokon som si povedala, že to nie je prostredie pre mňa. Dnes sa hanbím za to, že som tam bola, aj preto, že som bola vždy protikomunisticky naladená.

Ale musím povedať, že odísť odtiaľ som chcela ešte dávnejšie.

Prečo?

Keď feministická platforma v strane predstavovala rodovo vyvážený jazyk a kvóty na ženy do predsedníctva a na kandidátku, tak to nekomunikovali dostatočne citlivo na to, aby to hnutie prijalo. Vždy keď sa to niekomu nepáčilo, tak ho iba nejako dali dole a to vytváralo nepríjemnú atmosféru. Mňa to vyslovene frustrovalo.

Myslíte si, že vaše odstavenie z témy duševného zdravia nejako súviselo s tým, že ste si pohnevali feministickú platformu v strane?

Myslím si, že to môže byť tým, že som nebola dostatočne progresívna feministka a nepristupovala som k tým témam tak radikálne ako ony. Ale s nimi sa o normálnych veciach ani nedalo baviť, mali klapky na očiach.