Exodus O problémoch bývalej NDR, ktoré asi nikto nevyrieši

Pod minulým článkom mi jeden z čitateľov podpísaný ako O. M. zanechal nasledujúci komentár:

„Pán Kechlibar, mám otázku, ako by ste si predstavovali zjednotenie Nemecka, aby to nebol ‚spackaný projekt‘. Do východných krajín Nemecko nalialo (a stále nalieva) množstvo peňazí a to, že ich efekt nie je taký výrazný, len dokazuje, do akého marazmu sa tie krajiny dostali pod (fakticky) vládou ZSSR. Tých 35 rokov zbedačovania sa bude naprávať najmenej dvakrát tak dlho (a je dosť možné, že kvôli eurosocíku bude, naopak, bývalá BRD klesať na úroveň bývalej DDR).“

Je to dobrá otázka, pretože človek komentujúci už vzniknutú situáciu bude vždy prepadať komplexu generála po bitke a ľahko odsudzovať. Napriek tomu si myslím, že prechod od komunizmu sa v NDR naozaj mimoriadne nepodaril.

NDR bola v roku 1989 na pomery socialistického bloku v relatívne dobrej hospodárskej kondícii. Ak to porovnám s vtedajším Poľskom, kde naozaj obchody zívali prázdnotou, bankovky boli potlačené nulami a smotanu pre deti ste zháňali na čiernom trhu, alebo s Pobaltím, zdevastovaným stalinskými deportáciami, popravami a dovozom ruskej populácie kvôli rozriedeniu pôvodných národov, tak dokonca vo veľmi dobrej kondícii.

No obyvatelia Pobaltia a Poliaci boli odvtedy schopní urobiť obrovský skok vpred a dnes už by ste v nich nespoznali, že tam kedysi vládol Sajuz, buď nepriamo, alebo dokonca priamo. Kým bývalá NDR je zaseknutá v akejsi tichej duševnej stagnácii, a to napriek tomu, že do nej skutočne napadala hromada peňazí.

Peniaze skrátka nie sú všetko. Keby to tak bolo, tak Saudská Arábia a Kuvajt by boli dynamickými centrami pokroku, vedy, techniky a umenia. Nie sú; peniaze sú skrátka len prostriedkami a veľmi záleží na charaktere príjemcu.

Myslím si, že to, čo urobilo problém NDR unikátne neriešiteľným, bol exodus živého talentu.

Keď je deportovanie kriminálnika porušením právO výbušných tortách a Nemecku, ktoré nespasí svet

Marian Kechlibar

Exodus iného druhu

Ekonómovia nemajú také mäkké pojmy ako „talent“ veľmi radi. Kedysi som narazil aj na názor, že talent je niečo ako láska: existuje to, ale ako to mám, prepánajána, kvantifikovať? A vskutku, nejde úplne ľahko určiť, že Fero je o 22,7 percenta lepší živnostník ako Karol. Ľudský talent však nepochybne existuje a jeho absencia je veľký problém.

Peniaze samy osebe nedokážu vyvíjať žiadnu aktivitu. Môžete za ne postaviť diaľnicu a opraviť historický dom na námestí, ale pokiaľ tá diaľnica bude potom prázdna a nenájde sa nikto, kto by v tom dome otvoril reštauráciu alebo kaviareň, tak ste zriadili iba pekné múzeum. HDP na hlavu sa tým míňaním určite zvýšilo, ale stále je to múzeum.

Po roku 1990 kolabovali rôzne štátne podniky na všetkých možných miestach, v Zwickau práve tak ako v Ostrave alebo Sosnowci, bola to svojho druhu aj Stunde Null. Obyvatelia východného Nemecka však mali jednu individuálnu výhodu, ktorú Česi, Poliaci, Litovčania atď. nemali: hneď vedľa nich sa nachádzala jedna z najsilnejších ekonomík vtedajšieho sveta, západné Nemecko, a pritom bariéra, ktorá by bola bránila presťahovať sa tam a nájsť si dobrú prácu za slušné peniaze, bola veľmi nízka.

Jazyk bol ten istý, žiadne problémy s uznávaním vysokoškolskej kvalifikácie, právne to boli občania tej istej znovuzjednotenej SRN, takže ich zamestnávaniu na všetkých možných pozíciách nič nebránilo. Ostatné národy bývalého východného bloku na tom boli podstatne horšie. Jazykové vybavenie nič moc, uznávanie diplomov zložité a západné štáty napospol kládli pohybu pracovnej sily z Východu rôzne byrokratické prekážky.

(Jednou z charakteristík západoeurópskej migračnej politiky až dodnes je vôbec to, že kladie oveľa väčší papierový odpor voči prisťahovaniu ľudí, ktorí sa chcú dostať do Európy legálnou cestou a pracovať, než voči tým, ktorí dorazia na člne, povedia „azyl“ a stanú sa klientmi sociálneho systému až naveky, inšalláh.)

Pohyb ľudí z NDR von tak mal úplne iný charakter ako v prípade Poľska, ČSFR a ďalších „východných“ štátov. Z tých sa prevažne jazdilo na Západ za sezónnou, často manuálnou prácou, ktorú už západní občania robiť nechceli. Táto „lopatová turistika“ neodčerpávala príslušným štátom tých najtalentovanejších ľudí, alebo len dočasne; študenti si vyšli v lete natrhať jahody niekam do Škótska, ale potom sa vrátili študovať späť do Varšavy a Vilniusu. Prípadne tam niekto strávil dva-tri roky, zarobil si „na barák“ a vrátil sa späť.

Naproti tomu exodus z porevolučnej NDR mal profesionálnejší a trvalejší ráz. A že to bol poriadny exodus; také Lipsko malo 31. decembra 1989 spolu 531-tisíc obyvateľov, zatiaľ čo o deväť rokov neskôr, naspodku celého deväťdesiatkového prepadu, iba 437-tisíc obyvateľov. Práve Lipsko sa dokázalo neskôr zase spamätať, ale napríklad Zittau nie – dnes má oproti 80. rokom len cca polovicu ľudí a pri prechádzke po meste musíte konštatovať, že sú to hlavne dôchodcovia. To mesto je jednoducho na najlepšej ceste vymrieť, a nie je samo.

Nezáujem o elektroautá a čínska konkurenciaAko sa Volkswagen dostal do hlbokej krízy

Kristína Votrubová

Podnikavého ducha tu už nenájdete

NDR prišla po roku 1990 o kreatívnych, vzdelaných a podnikavých ľudí v takej miere, že sa to asi nedá nahradiť. Pri tamojšej demografii už vôbec nie.

Jedna z vecí, ktorú vám formálny HDP na hlavu nedokáže zachytiť, je „podnikavý duch“ populácie, ale veľmi dobre ho vidíte, ak cestujete „s batôžkom na chrbte“ a striedavo prekračujete hranicu do Poľska a späť do Nemecka. Poliaci sú akosi aktívnejší. Krčmy, obchodíky, predaj vajíčok alebo medu priamo v chalupách, všade sa niečo stavia. V bývalej NDR zdochol pes, aj tú otvorenú krčmu alebo obchod s potravinami je často ťažké nájsť.

Dalo sa s tým pred tridsiatimi rokmi niečo robiť? Teoreticky áno. Urobiť hneď pri znovuzjednotení z bývalej NDR niečo ako špeciálnu ekonomickú zónu, kde by boli bývali polovičné dane a polovičná byrokratická záťaž. To by možno bolo dokázalo prekonať tie štrukturálne nevýhody, ktoré vtedy tesne postsocialistický štát mal.

Lenže politicky by to asi bolo bývalo nepriechodné. Kohlova CDU bola strana konajúca v zhode so záujmami priemyselných koncernov a tie nemali žiadny dôvod si nejakými stimulmi pestovať budúcu konkurenciu. Naopak, pre ne bola zaujímavá tá uvoľnená pracovná sila, ktorá sa sťahovala k nim a ktorá bola oproti gastarbeiterom z cudziny dobre kultúrne integrovaná, vzdelaná a takmer bezproblémová.

Výsledkom tohto exodu je permanentná periféria. Niekedy je to až na plač. Ak navštívite také Peenemünde, nájdete tam zaujímavé, ale polozabudnuté a poloprázdne technické múzeum, kde sa preháňa hlavne morský vietor. Pritom to nie je ktovieako ďaleko od Berlína a s trochou snahy by sa z Peenemünde mohol stať magnet na geekov z celého sveta.

Lietali tu prvé moderné rakety, máte tu na jednom mieste všetko: veľkú vojnu, brutalitu nacistického štátu, vynaliezavosť vtedajších inžinierov, amorálne preteky medzi západnými Spojencami a Sovietmi o to, kto sa dostane k nemeckej raketovej technológii ako prvý, a konečne samotného Wernhera, faustovskú postavu, ktorá v priebehu svojho života uzavrela zmluvy s rôznymi diablami a diablikmi, aby si mohla naďalej robiť svoje. Dokonca je tu zakotvená aj bývalá sovietska ponorka a môžete sa pozrieť dovnútra.

V podstate by tu malo byť permanentne natrieskané. Lenže je to bývalá NDR a zdochol tam pes.

Pôvodný text: Exodus, čili o problémech ex-NDR, které asi nikdo nevyřeší. Uverejnené s dovolením autora.