Štart rakety New Glenn a iné novinky SpaceX má už zrejme skutočnú konkurenciu a prečo Rusi posádku do vesmíru tak skoro nevyšlú

Hoci sa v politickom svete toho udialo dosť, je načase krátko zabrzdiť a pozrieť sa niekam inam. 

Napríklad nad naše vlastné hlavy, aby sme zbytočne nespyšneli a nemysleli si, že sa vesmír točí okolo nás. Tento november bol o niečo jasnejší, než je zvykom, z oblohy občas poblikávali aj hviezdičky a to nás privedie k astronautike.

Udalosť číslo 1: keď oceľ nevydrží

Spoločnosť SpaceX začala testovať tretiu iteráciu svojho systému Starship, skrátene V3, ktorá má byť o niečo dlhšia, má mať novšie motory (Raptor v3) a vôbec omnoho viac „tlačiť na hranicu možného“, najmä z dôvodu ekonomiky budúcej prevádzky.

Päť percent výkonu sem, päť percent výkonu tam, pri astronomických cenách panujúcich v kozmickom priemysle to môže za pár rokov urobiť miliardy.

Hneď pri prvom testovaní prototypu nového prvého stupňa však bola hranica možného prekročená, a to dosť spektakulárnym spôsobom: telo stroja skrátka pri tlakovej skúške prasklo. (Išlo o booster číslo 18, z čoho si možno urobiť predstavu, koľko pokusných strojov už bolo.)

Našťastie sa tlakové skúšky robia pomocou inertných plynov, takže príliš veľká dráma to zase nebola. Ale aj tak, ako často uvidíte objekt veľkosti poriadneho vežiaka len tak skolabovať?

Video z udalosti a jeho následný rozbor nájdete tu:

Kde urobili súdruhovia z Texasu chybu, nevieme, ale oni to pravdepodobne vedia, pretože tieto pokusné stroje sú priamo napchaté rôznymi senzormi z dôvodu monitoringu. V tomto majú dnešní inžinieri podstatne jednoduchšiu situáciu ako tí, ktorí za Koroľova a von Brauna stavali úplne prvé kozmické rakety.

Zber dát a ich počítačové spracovanie sú podstatne jednoduchšie a lacnejšie, čo umožňuje analyzovať problémy efektívnejšie ako predtým. Začali už aj stavať prvý stupeň číslo 19, len pár dní po nehode.

SpaceX je v každom prípade optimistická firma a v budúcnosť Starshipu zjavne verí, pretože rozostavala hneď dve továrne na sériovú výrobu týchto rakiet. Hovorí sa im gigabays, jedna vzniká na Floride neďaleko Kennedyho vesmírneho centra a druhá práve v Texase.

Po svojom dokončení to budú obrie budovy vysoké asi 115 metrov a každá z nich bude obsahovať 24 pracovísk na stavbu rakiet. Celkom teda budú mať v SpaceX schopnosť pracovať na 48 raketách naraz.

Fotka rozostavanej továrne na Myse Canaveral napr. tu – gigabay je objekt vľavo dole, už vidieť 12 z 24 budúcich pracovísk.

Hergot, to aby ste ten model naozaj odladili, dámy a páni!

Udalosť číslo 2: druhý let nosiča New Glenn

Bezosova kozmická firma Blue Origin založená už v roku 2000 (teda o dva roky skôr ako SpaceX) bola dlho konkurenciou iba na papieri: mnoho teoretických prác, ale lety žiadne. Na rozdiel od SpaceX, kde sa pokusné prototypy vyhadzujú do vzduchu každú chvíľu, zastávali v Blue Origin opatrný, hádam až opatrnícky prístup.

To sa zmenilo v roku 2024, keď Bezos, nespokojný s pomalosťou vývoja, zveril vedenie firmy Blue Origin skúsenému manažérovi z Amazonu Davovi Limpovi. Aj keď limp znamená niečo ako „ochabnutý“, tento pán zadosť svojmu menu nerobí a kozmickú firmu poriadne rozhýbal.

Prvý pokusný nosič New Glenn – ťažká raketa, ktorá je čiastočne znovupoužiteľná a v pravidelnej prevádzke bude konkurenciou pre doteraz dominantné Falcony 9 (vrátane variantu Heavy) Elona Muska – bol vypustený v januári 2025. Let bol len čiastočne úspešný. Druhý pokusný let prebehol práve teraz, v novembri.

Mimochodom, na rozdiel od Falconov a, naopak, rovnako ako Starship lieta New Glenn na metán.

Štart nosiča New Glenn. Autor: US Space Force 45SW, Senior Airman Samuel Becker. Všimnite si „plynové“ farby toho plameňa.

Videozáznam zo štartu a z následného pristátia 13. novembra 2025

Piplavý prístup priniesol ovocie, pretože tento pokusný let nosiča New Glenn bol totálnym úspechom. Ani jedno zlyhanie. Inými slovami, vyzerá to tak, že SpaceX bude mať teraz skutočnú konkurenciu, ktorá sa naň technicky v podstate dotiahla. Len škoda, že sa toho nedožil samotný John Glenn, prvý americký astronaut, po ktorom je nová raketa pomenovaná.

Glenn bol húževnatý chlapík, naposledy letel do vesmíru v 77 rokoch, ale na to, aby videl súčasné štarty, by bol musel výrazne prekročiť stovku.

Udalosť číslo 3: kolaps na Bajkonure

Bajkonur (alebo predtým Ťuratam) ležiaci v kazašskej stepi bol najdôležitejším kozmodrómom bývalého východného bloku. Lietali odtiaľ dôležité misie vrátane všetkých rakiet s ľudskou posádkou. Po rozpade Sovietskeho zväzu si ho Rusko od Kazachstanu prenajalo a pokračovalo v jeho využívaní.

Dlhodobým plánom Rusov bolo zbaviť sa tejto závislosti stavbou nového kozmodrómu Vostočnyj na Sibíri (tretí – Pleseck – leží príliš ďaleko na severe a hodí sa len na vzlety na špecifické dráhy). Ide však o klasický projekt typu „čiernej diery v červených číslach“, jeho stavba sa značne natiahla a zatiaľ nie je pripravený na štart lodí s ľudskou posádkou.

Začiatkom novembra nastala aj kuriózna situácia, keď bol tento nový kozmodróm odpojený od dodávok elektriny z dôvodu neplatenia účtov...

Štartovacia rampa 31, na ktorej vznikli škody. Fotografia z októbra 2016. Autor: Joel Kowsky – Flickr

Sťahovanie sa však teraz asi urýchli, pretože pri poslednom štarte na Bajkonure došlo k poškodeniu odpaľovacej rampy. Dvadsaťtonová servisná plošina (podrobný opis tohto typu plošiny nájdete tu), ktorá sa pred štartom mala stiahnuť, asi nebola personálom riadne zaistená a vsunula sa priamo späť pod štartujúci stroj, ktorý ju poriadne ogriloval a odhodil do priekopy odvádzajúcej plamene.

Samotnej rakete vezúcej trojčlennú posádku na Medzinárodnú vesmírnu stanicu sa nič nestalo, ale rampa bude zrejme dlhšie obdobie nepoužiteľná. Samozrejme, je otázne, či ju Rusi budú vôbec opravovať alebo či ich táto nehoda „dokope“ ku konečnému sprevádzkovaniu Vostočného na všetky účely. Kazachstan, geopoliticky roztiahnutý medzi Európu, Rusko, Čínu a čím ďalej, tým asertívnejší turecký svet, pre Moskvu dávno nie je spoľahlivým spojencom.

Príjemné to pre Roskosmos v žiadnom prípade nie je, znovuobnovenie schopnosti vysielať posádky do vesmíru nejaký čas potrvá.

Udalosť číslo 4: (skoro) jeden svetelný deň

Odmalička ma veľmi dráždila pesnička Lenky Filipovej Zamilovaná, pretože sa v nej hovorí „ten okamih trval celý svetelný rok“, čo je nezmysel. Svetelný rok je jednotka vzdialenosti, nie času, skrátka vzdialenosť, ktorú preletí svetlo za jeden rok. A pani speváčka nám takto romanticky miatla celý národ.

Vzhľadom na to, že svetlo letí vo vákuu rýchlosťou takmer 300 000 kilometrov za sekundu, je zrejmé, že jeden svetelný rok je naozaj masívna jednotka vzdialenosti. Na porovnanie, Slnko je od Zeme vzdialené iba osem svetelných minút. Svetlo z Mesiaca k nám doletí za asi 1,3 sekundy, podľa toho, ako je práve ďaleko.

(Keďže úplne rovnakou rýchlosťou sa pohybujú aj rádiové vlny, znamená to, že budúce telefonáty zo Zeme na Mesiac budú plné nepríjemných odmĺk, s ktorými sa nedá nič robiť.)

Sonda Voyager 1 vypustená roku 1977 sa teraz blíži k vzdialenosti jedného svetelného dňa od Zeme. Nastane to až o rok, ale z nejakého dôvodu o tom začali písať všetky „tech“ noviny, a tak sa pridávam.

Voyager 1 vo vesmíre, mierne idealizovaný obraz. Zdroj: wikipedia

Keďže Voyageru 1 trvalo skoro päťdesiat rokov, kým uletel túto vzdialenosť, a jeden rok má 365 dní, môžeme ľahko odhadnúť, že letí asi 18000-krát pomalšie ako svetlo. Stále ešte komunikuje so Zemou, ale teraz už – očividne – so značným oneskorením. Pokiaľ by niekto chcel tú vzdialenosť prepočítať na kilometre, je to asi 25 miliárd kilometrov, dosť na pretočenie ľubovoľného tachometra u nás dole.

A keďže najbližšia hviezda je niečo vyše štyroch svetelných rokov ďaleko, znamená to, že s takouto technológiou môžeme na lety ku hviezdam zabudnúť...

Zaujímavá otázka: ktorý kozmický stroj jedného dňa Voyager 1 „dobehne a predbehne“? Kedy to bude? A bude to vôbec niekedy?

Môžeme uzatvárať stávky.

Pôvodný text: Nejen zeměkoulí živ je člověk, uverejnené so súhlasom autora.