Katolícka cirkev v Nemecku má svoje špecifiká. Ukázalo sa to na potenciálne schizmatickej synodálnej ceste, ktorej dal pápež Lev XIV. jasnú stopku, a ukazuje sa to od dnešného dňa na tradičnom veľkom zhromaždení nemeckého katolicizmu. Der deutsche Katholikentag, „nemecké katolícke dni“, sa konajú už 104.-krát, tentoraz vo Würzburgu – a program je veruže pestrý.
Na programe sú bohoslužby, diskusie, politické debaty, charitatívne podujatia – a veľký sprievodný program s názvom Kirchenmeile. Okrem iného sa tam nájde stánok skupiny, ktorú by ste na cirkevnom podujatí možno nečakali: Ekumenická pracovná skupina BDSM a kresťanstvo. BDSM je anglická skratka pre Bondage & Discipline, Dominance & Submission, Sadism & Masochism, teda „zväzovanie a disciplína, dominancia a podvolenie, sadizmus a masochizmus“. Kresťanskí stúpenci týchto sexuálnych preferencií budú mať od zajtra do 16. mája stánok s číslom MW-R-07.
Nejde pritom o odvážny experiment, ale už o novodobú tradíciu nemeckého kresťanstva, ktoré prejavuje aj inde nápadnú záľubu v sakralizácii sexuálnych deviácií. Evanjelické noviny Evangelische Zeitung už na 39. nemeckom cirkevnom sneme v roku 2025 informovali o zaujímavých stánkoch protestantskej cirkvi. Nadpis nadšenej reportáže znel: BDSM a bondage – aj to patrí k cirkvi. Predstaviteľka tejto pracovnej skupiny v článku vysvetlila, že je „z celého srdca kresťankou, ale zároveň aj z celého srdca vyznávačkou BDSM“.
Evanjelickí reportéri opisovali aj stánky v okolí sadomasochistov: naproti stáli Gejovia a lesby v cirkvi, vedľa sieť s názvom Polyamorní ľudia a cirkev. Predstaviteľka tejto skupiny o svojom spôsobe života povedala: „Mám muža, ktorý je tu s dieťaťom, a muža, ktorý je práve na cvičení Bundeswehru.“
Za zmienku stojí nielen to, že nemecké kresťanstvo prijíma takéto okrajové skupiny do svojho stanu. Pozoruhodný je najmä nábožensky nabitý jazyk, ktorý sa v stánkoch aj v úctyhodnom Würzburgu bude oddnes používať: zástupkyňa polyamorie vlani pre Evangelische Zeitung vravela, že Boh je „stelesnením polyamorie“, pretože miluje všetkých ľudí. V podstate ide predsa o to, „milovať sa a stáť si navzájom za sebou“. Takto sa niekoľkými jemnými slovami veľmi konkrétne sexuálne praktiky premenia na teologickú agendu.
Aj predstaviteľka skupiny, ktorá uznáva potešenie zo zväzovania, podvolenia a bolesti, ponúkla na protestantskom Kirchentagu náboženský výklad svojho koníčka: „U nás ide o dôveru, o to, že sa necháme unášať, o pokoru, o pokľaknutie – vidím tu pomerne veľa paralel s kresťanskou vierou.“ Sexuálna orientácia sadomasochizmu sa tak stala prejavom kresťanskej zbožnosti.

Ďalšou špecifickou črtou nemeckej cirkvi je jej angažovanosť v straníckej politike. Táto angažovanosť sa netýka protikresťanskej agendy ľavicových strán – ktoré desaťročia bojujú za „právo na potrat“ namiesto historického kompromisu, ktorý dekriminalizoval potrat pod podmienkou, že mu predchádza povinné poradenstvo –, ale momentálne najväčšej opozičnej strany v Spolkovom sneme – populistickej, nacionalistickej a čiastočne pravicovoextrémistickej AfD.
Nemecká biskupská konferencia 22. februára 2024 jednomyseľne prijala vyhlásenie s názvom Völkischer Nationalismus und Christentum sind unvereinbar (Etnický nacionalizmus a kresťanstvo sú nezlučiteľné). Biskupi označili pravicový extrémizmus za v súčasnosti najnaliehavejšiu hrozbu pre liberálny poriadok.
Kriticky sa zaoberali najmä etnickým nacionalizmom a vyzývali na odmietnutie politických strán s takým zameraním: „Jasne a jednoznačne hovoríme: etnický nacionalizmus je nezlučiteľný s kresťanským chápaním Boha a človeka.“ Biskupi dodali: „Ľudská dôstojnosť je žiariacim jadrom kresťanského chápania človeka a kotvou nášho ústavného poriadku. Všetci sa postavme na odpor, keď je ohrozená ľudská dôstojnosť a ľudské práva! Spoločne sa aktívne angažujme za liberálnu demokraciu!“ V origináli: Engagieren wir uns gemeinsam aktiv für die freiheitliche Demokratie!
Biskupi vo svojom vyhlásení v roku 2024 nespomínali menovite stranu, ktorá je momentálne s preferenciami v regióne 24 až 28 percent najobľúbenejšou politickou silou Nemecka. Niet však pochýb o tom, že cirkev v Nemecku veriacim výslovne zakazuje voliť AfD.
Limburský biskup Georg Bätzing – donedávna predseda konferencie biskupov – počas poslednej volebnej kampane vyhlásil: „Dostávam strach, keď stojím pred volebným stánkom AfD.“ Výrazný liberál Bätzing explicitne vyzval na to, že „demokratický stred v krajine musí vytvárať aliancie“ proti tejto nacionalistickej hrozbe.
S ohľadom na politický štýl týchto agresívnych proruských nacionalistov je obhájiteľné, ak katolícki dušpastieri varujú pred voľbou AfD. Jediné zvláštne na tom je, že to znamená faktickú exkulpáciu (vyvinenie) celého „demokratického stredu“, do ktorého biskupi zrejme zahŕňajú aj strany, ktoré – v iných témach – nie sú oveľa kresťanskejšie ako AfD. Inak povedané: pôsobí arbitrárne, že polygamisti a sadomasochisti svoje stánky na cirkevných snemoch dostali, vnútrostranícky spolok Christen in der AfD (Kresťania v AfD) však nie.
Pnutie medzi veľkými cirkvami a AfD zatiaľ nemá takmer žiadny konkrétny vplyv na život, iba zamestnanci katolíckych diecéz musia utajovať prípadné sympatie pre protimigračnú opozíciu. Keďže AfD s preferenciami pod 30 percent má ešte ďaleko do prevzatia moci v Nemecku a vstupu AfD do nejakej koalície bráni zatiaľ intaktný „sanitárny kordón“, cirkevní hodnostári sa môžu cítiť v bezpečí – ako neoddeliteľná súčasť štátotvorného establišmentu SRN.
Šiesteho septembra sa to môže zmeniť.
Stále je to skôr nepravdepodobné, ale AfD v poslednom prieskume pre krajinské voľby vo východonemeckom Sasku-Anhaltsku získala rekordných 41 percent. V prípade, že okrem kresťanskodemokratickej CDU a postkomunistickej Ľavice vypadnú z krajinského parlamentu všetky „malé“ strany (napríklad bývalá štátostrana SPD), 41 percent môže stačiť na dosiahnutie absolútnej väčšiny mandátov.
Vtedy by sa cirkev ocitla mimo svojej komfortnej zóny.

Treba pritom vedieť, že územie bývalej komunistickej diktatúry NDR je jedným z najviac odkresťančených krajov Európy: viac ako 85 percent obyvateľov Saska-Anhaltska je bez náboženského vyznania, evanjelikov je len 10,6 percenta, katolíkov 3,2. Zároveň patrí Sasko-Anhaltsko – spolu so Saskom a s Durínskom – medzi najviac národniarske kraje Nemecka.
AfD stále nedobyla väčšinu sasko-anhaltských sŕdc, s podporou okolo 40 percent je však politickým obrom medzi trpaslíkmi a suverénne udáva tón. Sasko-anhaltská AfD so sebavedomím z toho vyplývajúcim práve zverejnila svoj „vládny program“.
Kresťanským cirkvám vôbec nepríde vhod, že hlavný autor „vládneho programu“ a šéfideológ sasko-anhaltských nacionalistov je zarytým proticirkevným bojovníkom.
Hans-Thomas Tillschneider, Nemec narodený v rumunskom Temešvári, oponoval Bätzingovi slovami, že ten, kto kritizuje jasné odlíšenie pravdy od omylu ako rozkol, nie je apoštolom Ježiša Krista, ale je „poslaný diablom“. Okrem toho citoval Druhý list Korinťanom so slovami: „Satan sa vydáva za anjela svetla.“
Tillschneider, ktorý zastáva aj úrad podpredsedu frakcie AfD v krajinskom parlamente, Nemcov pravidelne vyzýva na vystúpenie z cirkvi a veľké cirkvi považuje za nástroje diabla, ba dokonca im vyčíta „satanistické podujatia“.
Takýto zradikalizovaný slovník by asi v západnom Nemecku, kde sa kultúrne ešte akosi prejavuje nejaké kresťanské cítenie, nemalý počet voličov odradil, na nábožensky ľahostajnom východe to však naráža len na – ľahostajnosť.
Problém spočíva v tom, že predstaviteľ extrémistického krídla strany nie je žiadny blbec, ale intelektuál, ktorý ako arabista a odborník na islam má čo povedať k jednej z kľúčových nemeckých debát.
Uznávaný vedec Hans-Thomas Tillschneider v roku 2010 ešte podporil výzvu nemeckých islamológov na zavedenie islamskej teológie na nemeckých univerzitách a patril medzi mnohých zástancov intelektuálneho európskeho prúdu, ktorý si pre islam želal niečo podobné ako európske osvietenstvo.
Tillschneider bol v rokoch 2013 a 2014 trikrát hosťujúcim autorom mienkotvorného denníka Frankfurter Allgemeine. V článku s názvom Nie bez potrebnej kritiky tradícií kritizoval zavádzanie konfesionálne orientovaných katedier islamskej teológie na nemeckých vysokých školách.
Vyčítal politikom, že zaviedli tieto islamské katedry „s cieľom obmedziť činnosť mešít za dvorom, no zdá sa, že teraz sa mešita za dvorom dostane na univerzitu“. Arabista so študijným pobytom v predvojnovej Sýrii sa s týmto postojom pohyboval ešte v dovolenom názorovom koridore Spolkovej republiky.

Zlom nastal zrejme počas utečeneckej krízy, v ktorej Nemecko prijalo približne milión blízkovýchodných moslimov. Začal deklarovať: „Nemali by sme sa zasadzovať za westernizáciu islamu.“ Po straníckom zjazde objasnil: „Nekritizujem islam ako taký a nechcem ho ani reformovať, ani osvietiť. To považujem za úplne nemožné.“ Pri inej príležitosti povedal: „Nemci majú svoju kultúru, moslimovia majú svoju kultúru a to spolu nejde dohromady.“
Vraj mu ide o identitu, preto podporuje Identitárne hnutie. Ak by sa „rôzne kultúry v spoločnosti zmiešali, buď by sa spojili do jednej sivej kaše, alebo by vznikli konflikty. Multikulturalizmus nefunguje“. Tillschneider preto chce „islam, ktorý je islamský, a Nemecko, ktoré je nemecké“.
Pre biskupov, ktorí nevedia nájsť jasné slová proti dobyvačným tendenciám moslimov prítomných v Nemecku, je to veľmi nepríjemný súper.
Bývalý katolík Tillschneider vystúpil z Katolíckej cirkvi, čoraz viac sa orientuje na agresívne ruské právoslávie, Putina krátko pred inváziou na Ukrajinu nazval „skutočným chlapom a pravým mužom so zdravým hodnotovým systémom“, v poslednom čase si nechal narásť bradu ako ruský pop a vyslovuje vety ako: „Nebojím sa prenasledovania, lebo viem, že Boh je s nami, Boh je s AfD.“
Ak sa Tillschneider dostane 6. septembra k moci, v Sasku-Anhaltsku sa veľa zmení – nielen vo verejnoprávnych médiách a v kultúre, no obzvlášť vo fungovaní oboch kresťanských cirkví.
Sasko-anhaltská AfD vo svojom „vládnom programe“ oznamuje, že chce zrušiť štátny výber cirkevnej dane, od ktorej sú tieto cirkvi existenčne závislé, a že im chce bez náhrady zrušiť všetky štátne príspevky. Obe opatrenia by cirkvám zasadili tvrdú ranu. Dotyčné diecézy sa totiž už teraz nachádzajú vo veľkých finančných ťažkostiach a s asi štvrtinou svojho rozpočtu sú nadmerne závislé od štátnych príspevkov.
Niektorí kresťania sa utešujú programovým bodom týkajúcim sa výberu cirkevnej dane. Tam sa uvádza, že AfD sa bude zasadzovať za zrušenie cirkevnej dane „na spolkovej úrovni“. Keďže AfD sa moci v ostatných pätnástich spolkových krajinách v dohľadnom čase asi neujme, mohlo by to znamenať, že sa spočiatku nestane nič.
To je však slabá útecha. Vzhľadom na slabosť štátnych cirkví na východe a na proticirkevnú horlivosť sasko-anhaltskej AfD možno predpokladať, že Tillschneider by s obrovskou radosťou pristúpil k finančnému, organizačnému a ideologickému zničeniu cirkví.