Počítanie na obežnej dráhe Dátové centrá vo vesmíre? Môže to byť realita

Stala sa však aj jedna vec, ktorá s týmito surovinami nemá nič spoločné a napriek tomu jej následky môžu byť veľmi zaujímavé.

Irán zbombardoval dátové centrá Amazon Web Service v Bahrajne a Dubaji, pričom to nebola náhoda, ale naplnenie hrozby z prvého apríla, ktorá zjavne nebola myslená ako prvý apríl.

Na zozname amerických firiem, ktoré sa majú mať na pozore, sú aj Google, Microsoft a Apple.

Dajme teraz nabok zaujímavú, ale ťažko zodpovedateľnú otázku, či nie sú náhodou ľudia ako Bezos a Musk pre iránsky režim potenciálne nebezpečnejšími nepriateľmi ako samotný Trump; na rozdiel od neho sa im o dva a pol roka nekončí volebné obdobie a ako správni kapitalisti sú veľmi citliví na škody na vlastnom majetku.

Ono je tu totiž ešte jedna zaujímavá otázka, trochu technickejšia: keď sa tak jasne preukázalo, že infraštruktúra na zemskom povrchu je zraniteľná, čo tak ju niekam presťahovať, napríklad do vesmíru?

Nie je to len zhoda okolností, že Bezos aj Musk majú svoje raketové firmy. Myšlienka na orbitálne dátové centrá sa vynárala už pred vojnou a obzvlášť často ju nadhadzoval práve Elon Musk, čo malo za dôsledok aj to, že sa na ňu (a aj na neho) zniesol posmech s mimoriadnou intenzitou.

Technické prekážky majú vlastnosť, ktorá ich robí o niečo znesiteľnejšími: nie sú zákerné.

Dobrí liberáli dnes nemajú Muska radi, takže čokoľvek, čo prednesie, je adekvátne zosmiešnené ako úplná hlúposť nehodná vzdelaného človeka. Nuž, presťahovať dátové centrá do vesmíru je naozaj minimálne komplikovaná úloha, pričom tá najväčšia fyzikálna prekážka je niečo, čo je výhodou a nevýhodou zároveň.

Výhoda? Tam, vysoko nad hustejšími vrstvami atmosféry, sú solárne panely mimoriadne účinné. Nikdy tam nie sú mraky ani hmla, praží na vás holé Slnko plnou slnečnou konštantou (ono to zas taká konštanta nie je, kolíše o pár promile v závislosti od slnečného cyklu, okrem toho reálny tok energie kolíše aj tým, že obežná dráha Zeme je eliptická, teda sme od Slnka niekedy ďalej a inokedy sme k nemu bližšie). A to nie je práve málo energie, ide o cca 1,36 kW na štvorcový meter.

Elektriny na pohon serverov si teda vyrobíte habadej a veľmi, veľmi lacno.

Nevýhoda? Tá istá – holé Slnko na vás praží plnou slnečnou konštantou, čo je nielen svetlo, ale aj teplo, a ďalšie teplo vyrábajú tie nonstop bežiace počítače.

Vychladiť čokoľvek je vo vesmíre veľmi ťažké, vákuum je totiž veľmi dobrý tepelný izolant. V podstate jediná praktická metóda je vyžarovanie (radiácia), na čo potrebujete značné plochy slúžiace ako radiátory.

Trochu si ešte môžete pomôcť reflexnými nátermi – biele plochy sa zahrejú menej ako tmavé –, ale aj tak bude mať prípadné vesmírne dátové centrum dosť čo robiť, aby sa toho prebytočného tepla vôbec zbavilo. Tie radiátory by museli byť skutočne veľké. Nemálo ľudí si myslí, že sa to nedá vyriešiť vôbec.

Nuž, ono je to asi naozaj ťažká technická prekážka, lenže technické prekážky majú jednu vlastnosť, ktorá ich robí o niečo znesiteľnejšími: nie sú „zákerné“, a ak raz nájdete nejaké riešenie, môžete počítať s tým, že bude fungovať navždy, resp. až do okamihu, kým niekto príde s niečím lepším. Nestáva sa, že by nejaký vynález fungoval tri mesiace a potom zlyhal. (Zriedkavé výnimky sú mimoriadne zaujímavé – patrí medzi ne prvý telegrafný kábel natiahnutý medzi Európou a Amerikou.) Oproti tomu politické problémy sa dokážu točiť v kruhu celé desaťročia.

Dávno sme dospeli do stavu, keď pri väčšine tých naozaj zložitých či veľkých zámerov (či už ide o stavbu mrakodrapu, alebo jadrovej elektrárne) sa väčšina času spotrebuje na papierové a spoločenské boje predtým, než sa prvýkrát zakopne do zeme alebo rozbehnú stroje.

Zase je to jedna vec, v ktorej už teraz Európe uteká vlak.

Ľudia sú ako protivníci nepríjemnejší a vynaliezavejší než neživé fyzikálne javy; porazíte ich raz a druhýkrát sa vrátia s úplne inou taktikou. Ak nezaberie nález doneseného mloka na budúcom stavenisku, skúsime žalobu za zmenu charakteru mestskej štvrti alebo protest proti gentrifikácii atď.

Tento druh začarovaných problémov vo fyzike a v technike obvykle riešiť nemusíte. Tá je síce zvyčajne náročná, ale priamočiara. A vojna v Perzskom zálive upozorňuje všetkých zúčastnených na jednu skutočnosť, ktorá sa nedá ignorovať. Ak presuniete svoje dátové centrá na obežnú dráhu, dostanete ich takto z dosahu drvivej väčšiny politických a vojenských hráčov tejto planéty.

Tam žiadny lacný Šáhid nedoletí a žiadna Komisia pre kalifornské pobrežie sa vám nepokúsi zakázať činnosť v danom štáte. Ak ste Američania alebo ich priatelia (dajme tomu emiráty, ktoré v poslednom čase naliali do dátových centier veľa peňazí), tak jediná entita, ktorej názor vás musí skutočne zaujímať, je americká federálna vláda – aspoň do okamihu, kým sa dole na Zemi strhne nejaký súboj medzi samotnými veľmocami, ktorý by sa potom ľahko preniesol aj na obežnú dráhu. To je však scenár, ktorý by nemal dobrý koniec pre nikoho.

Nie že by americká federálna vláda bola v poslednom čase práve konzistentný a priateľský hráč; ale je to stále iba jeden hráč, a ak vám dá zelenú, žiadny Ahmed Bombička vám nemôže urobiť čiaru cez rozpočet…

To je natoľko lákavá perspektíva, že si myslím, že poslúži ako silná motivácia na to, aby sa tie technické problémy vyriešili.

Píše sa rok 2026. Celkom by som sa čudoval, keby zhruba v roku 2030 v tom vesmíre aspoň jedno dátové centrum nebolo. 

A mimochodom, zase je to jedna vec, v ktorej už teraz Európe uteká vlak. Nemáme totiž k dispozícii žiadnu raketu s dostatočne lacnou prevádzkou a to je prvok, bez ktorého sa takýto projekt nezaobíde.

Text vyšiel na stránke kechlibar.net.