Konzervatívny výber Uchvatitelia patriotizmu, ktorí nechápu obranu vlasti svojich susedov
Politická korektnosť spravila z vecí národných niečo, čo do „slušnej“ spoločnosti nepatrí. Bolo nevyhnutné, že sa tejto agendy chytia populisti bez hanby.
Vypočuť
Konzervatívny výber / Uchvatitelia patriotizmu, ktorí nechápu obranu vlasti svojich susedov
Najčítanejšie
Deň
Týždeň
Sagrada Familia pred dokončením Biblia vytesaná do kameňa, osemnásť veží a vnútro ako les. Ako chcel Gaudí priviesť ľudí k Bohu cez krásu
Očistec Bez viny a v úlohe obetných baránkov
Hovorca pochodu za život Aj ja som najprv s účasťou na pochode zápasil, no pri tejto téme nemôžeme byť za pekných
Precitnutie vzorového spojenca Čo ukazuje poľský príbeh o prítomnosti Spojených štátov v Európe
Bl. Štefan Šándor Popravený, lebo sa staral o robotnícku mládež
Novokňazi 2026 Vysviacka bude v každej diecéze, po 40 rokoch však nemá novokňaza Prešovská archieparchia. Pozrite sa, koho vysvätia (+ foto)
Šimečkovej advokát Harkabus Úplne rezignovala na svoje povinnosti z účtovného hľadiska. Voči nej ako osobe nie sú vedené exekúcie
Desiatky tisíc eur pre premiérovho syna Podľa Smeru je to iné ako u Šimečkovcov. PS pripomína Ficovi jeho vlastné slová a žiada odstúpenie
Výročie vylodenia v Normandii Minister obrany USA vyzval Európu postaviť sa proti „invázii“ migrantov na pobrežiach Európy
Sagrada Familia pred dokončením Biblia vytesaná do kameňa, osemnásť veží a vnútro ako les. Ako chcel Gaudí priviesť ľudí k Bohu cez krásu
Po petrohradskom ponížení Putina Najprv som sa bál, že sa Ukrajinci hrajú s ohňom, ale potom som analyzoval ruskú propagandu
Zámer vytvoriť v Európskom parlamente novú frakciu s názvom Patrioti pre Európu by mohol byť pre konzervatívne zmýšľajúceho človeka na prvý pohľad sympatický.
Napokon aj ich úvodný manifest, teda akési základné programové tézy, hovorí o tom, čo konzervatívne prostredie na fungovaní Európskej únie oprávnene kritizuje.
Je tu kritika snahy presúvať čoraz viac kompetencií členských štátov na ústredné orgány, neutíchajúca snaha zbaviť členské štáty práva veta aj v posledných otázkach zahraničnej politiky a rozpočtu, kritika priveľkej moci nevolených byrokratických činiteľov.
Apeluje na zachovanie rozdielnosti medzi jednotlivými národnými štátmi Únie, ktorá je zároveň tým, čo robilo a robí Európu silnou – politicky aj ekonomicky. Chce sa snažiť o prísnejšie podmienky migračnej a azylovej politiky. Obhajuje ochranu základných práv a slobôd, ktoré sa dostávajú pod tlak preexponovanej politickej korektnosti či rozširovania definície tzv. nenávistných prejavov.
Sympatie však opadnú, ak sa človek pozrie na ľudí, ktorí s takouto programovou frakciou prichádzajú.
Traja „králi“ zo stredu Európy
Pri pohľade na zakladajúcich členov sa totiž nevdojak objaví otázka, akí ľudia si v Európe odrazu privlastňujú tému vlastenectva, patriotizmu a obrany národných záujmov.
Na spoločnom stretnutí ju ohlásili český expremiér Andrej Babiš, maďarský premiér Viktor Orbán a predseda Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) Herbert Kickl.
Každá z týchto postáv má svoje kontroverzie.
Zvlášť pozoruhodný je v tomto ohľade Andrej Babiš.
Je vedený ako spolupracovník ŠtB. Síce to vehementne popiera, no spor so slovenským Ústavom pamäti národa v tejto veci prehral. Má však ešte možnosť súdiť sa s naším ministerstvom vnútra ako právne nástupníckou organizáciou po niekdajšej Štátnej bezpečnosti.
Keď zverejnil memorandum novej politickej skupiny na sociálnej sieti X, ktosi mu v diskusii ironicky pripomenul jeho novoobjavené vlastenectvo: „Ten, ktorý opustil svoju vlasť (Slovensko) a nebol ochotný sa naučiť jazyk v novej krajine, ten, ktorý by nešiel bojovať za krajinu, v ktorej žije, mi nebude kázať o vlastenectve.“
.jfif)
Ak sa pozrieme na pôsobenie Andreja Babiša vo vzťahu k Európskej únii, bola to v Českej republike práve jeho vláda, ktorá odkývala všetky prvopočiatky Green Dealu, ktorý dnes ostro kritizuje.
Je to jeho (dvojnásobná) nominantka na pozícii európskej komisársky pre spravodlivosť Věra Jourová, ktorá je hlavnou tvárou zasahovania inštitúcií EÚ do vnútorných vecí členských štátov a politického vydierania s tlakom blokovania peňazí z európskeho rozpočtu. Teda opäť to, čo sám Babiš dnes tvrdo kritizuje.
Sama Jourová sa pritom viac sústreďuje na pretláčanie progresívnej agendy v kultúrno-etických otázkach než v prípadoch zneužívania eurofondov, s čím mal konkrétne problémy práve Andrej Babiš.
Je to Babišova nominantka na pozícii európskej komisársky pre spravodlivosť Věra Jourová, ktorá je hlavnou tvárou zasahovania inštitúcií EÚ do vnútorných vecí členských štátov a politického vydierania s tlakom blokovania peňazí z európskeho rozpočtu.
Kým to bolo výhodné pre jeho biznis, bol poslušným členom skupiny Renew. Hoci dnes vraví, že nebol spokojný s agendou, ktorú táto frakcia presadzovala, vydržal tam vzhľadom na kritiku podozrivo dlho. Teraz, keď odrazu cíti príležitosť čosi vytĺcť z „patriotizmu“, obracia kabát.
V prípade Viktora Orbána je jeho patriotizmus uveriteľnejší, no dlhé obdobie prakticky neobmedzenej moci, v istom čase s ústavnou väčšinou, ho pretvorilo na politika s výraznými autoritárskymi črtami.
No a v prípade Herberta Kickla a jeho FPÖ je „patriotizmus“ posunutý do naozaj nebezpečných kútov. Je to strana, v ktorej prežíva rakúsky nacistický sentiment. Zvlášť pikantné vo vzťahu k Babišovi a Česku je to, že táto strana z času na čas vytiahne zrušenie Benešových dekrétov, čo priamo ohrozuje české záujmy.
Tento sentiment revízie výsledkov druhej (ale aj prvej) svetovej vojny sa objavuje aj v maďarskom Fidesze, čo už môže znamenať ohrozenie aj pre Slovensko.
Babiša, Orbána aj Kickla však spája postoj k ruskej agresii, navyše rakúska FPÖ je zapletená do niekoľkých škandálov spojených s finančným a politickým vplyvom Moskvy u našich juhozápadných susedov.
Kto spravil z vlastenectva nepatričný názor?
Že sa programu vlastenectva či patriotizmu chytajú politici, ako je Andrej Babiš, je však dôsledkom niečoho komplexnejšieho.
Pojmy národ, vlastenectvo, patriotizmus boli po druhej svetovej vojne postupne vytláčané na okraj. Na jednej strane išlo o pochopiteľný proces ako reakcia na hrôzy vojny vyvolanej extrémnou nenávisťou nacizmu voči všetkému nenemeckému.
Na druhej strane v prílišnej snahe vyrovnať sa s temnou minulosťou sa z týchto pojmov stalo niečo, čo sa v tzv. slušnej spoločnosti nespomína. A ak, tak len s ostentatívnym odporom.
S ohlasovaním „definitívneho víťazstva“ liberálnej demokracie na prelome tisícročí sa tieto pojmy mali stať prekonanými. Z Európy sa mala stať otvorená spoločnosť, kde neexistujú hranice, kde národná kultúra, špecifiká a zvyky patria nanajvýš do múzeí a skanzenov a kde už niet Nemca, Taliana, Francúza, Španiela či Slováka, ale všetci sú Európanmi.
Z Európy sa mala stať otvorená spoločnosť, kde neexistujú hranice, kde národná kultúra, špecifiká a zvyky patria nanajvýš do múzeí a skanzenov a kde už niet Nemca, Taliana, Francúza, Španiela či Slováka, ale všetci sú Európanmi.
Ako každé sociálne inžinierstvo, aj táto idea zlyhala. Zdala sa síce ideálna v časoch pokoja a mieru, no hneď ako sa objavili prvé krízy, všetko sa vrátilo späť do starých koľají.
A to už pred 15 rokmi v časoch ekonomickej krízy, keď EÚ intenzívne riešila krachujúce Grécko. Na jednej strane to bola zlosť „fiškálne zodpovedných“ zo severu a západu Európy na rozhadzovačných Grékov a ďalších mediteráncov, na druhej strane v Grécku opäť vzbĺkla nenávisť voči Nemecku so spomienkou na okupáciu z druhej svetovej vojny.
Pokračovalo to o pár rokov neskôr s migračnou krízou, odkedy sa postupne v členských štátoch začal posilňovať prístup k štátnym hraniciam ako dôležitému prvku národnej suverenity, čo vyvrcholilo v aktuálnych eurovoľbách, v ktorých významne zosilneli práve politické smery akcentujúce suverenitu či odpor voči ilegálnej migrácii.
K tomu pribudla reakcia na čoraz väčšiu snahu EÚ reagovať na akúkoľvek krízu posilňovaním právomocí ústredných orgánov Únie na úkor členských štátov.
Národné bude v politike vždy silnou emóciou
Aj napriek rokom vyprázdňovania spomenutých pojmov zostáva vlastenectvo jednou z najsilnejších emócií a voličov na ňu možno zlákať ešte lepšie ako na vyššie dôchodky či lacnejšie potraviny.
A bez ohľadu na to, čo si myslia tvorcovia novej politickej morálky, ktorí vo všetkom národnom, vlasteneckom či patriotickom vidia zárodok hnedého moru, táto emócia vo väčšine ľudí vždy bude existovať.
Potom už záleží len na tom, kto sa jej chytí.
Ak totiž tzv. štandardné strany opustili koncept vlastenectva ako základu národnej politiky (podobne ako viaceré západoeurópske kresťanskodemokratické strany sú kresťanskými už len názvom), chytia sa tejto témy všetky možné obskúrne postavičky, ktoré roky vegetovali na okraji politického spektra s marginálnou podporou. (Aj francúzsky Národný front Jeana-Mariho Le Pena bol najprv skôr miestnym koloritom ako reálnou politickou silou či hrozbou.)
Ak si čítate manifest Patriotov, niet tam ničoho, s čím by normálny človek mohol zásadne nesúhlasiť. Problémom sú práve tie persóny, ktoré sa bijú do pŕs ako najväčší vlastenci.
Ak akcent na národné záujmy opustia v mene čoraz extrémnejších levelov politickej korektnosti normálne politické strany, chytia sa ho práve tí podivní populisti. Ak si čítate manifest Patriotov, niet tam ničoho, s čím by normálny človek mohol zásadne nesúhlasiť.
Problémom sú práve tie persóny, ktoré to po novom stelesňujú, ktoré sa bijú do pŕs ako najväčší vlastenci.
Na Slovensku už desaťročia máme takýto subjekt, ktorý sa so striedavým úspechom dokáže prepracovať k moci – Slovenskú národnú stranu. Pritom každý, kto jej politiku dlhodobo sleduje, vidí, že jej jediným reálnym programom je prístup k štátnym, resp. eurofondovým peniazom. Už Vladimír Mečiar v 90. rokoch hovoril, že národná hrdosť Jána Slotu sa končí v Slovenskej poisťovni (išlo o spor o nominantov koaličných strán v tejto inštitúcii).
Ukrajina ako výčitka „patriotom“ aj „euroobčanom“
Podobne ako slovo patritotizmus si dnes táto partička populistov uzurpovala aj slovo mier. V aktuálnom kontexte ich chápania to však znamená, že Ukrajina by mala čo najskôr prestať bojovať, Európa a ostatný svet by jej mali prestať čo najskôr vojensky pomáhať, mala by sa vzdať a prijať všetky podmienky Kremľa. Len „aby už bol mier“.
Pritom tento náhľad popiera úplne všetky ostatné body memoranda „Patriotov“. Ak sa Ukrajina vzdá, príde o národnú suverenitu, o veľkú časť svojho územia, o Ukrajincoch sa už nebude rozhodovať v Kyjeve, ale v Moskve...
A to omnoho horším spôsobom, než sa dnes môže o Slovákoch, Čechoch, Maďaroch či Rakúšanoch rozhodovať v Bruseli.
Zároveň je Ukrajina výčitkou aj všetkým tým, ktorí by najradšej vlastenectvo a národ pochovali ako prízrak „hnedého moru“. Čo iné ako patriotizmus, obrana vlasti, kultúry, dedičstva, ktoré treba odovzdať ďalším generáciám, je odpor voči agresorom a okupantom, ktorý trvá už tretí rok?
A ak sa pozrieme do histórie, je vari SNP, francúzske hnutie odporu či mobilizácia v bitke o Britániu prejavom chorého nacionalizmu? Alebo skôr hrdého odporu proti agresii, vlastenectva a obrany národa a rodiny?
Populisti s rétorikou o obrane suverenity budú úspešní len dovtedy, kým sa štandardná politická reprezentácia nevráti k pozitívnej obhajobe národných záujmov. Lebo ten, kto závidí či nenávidí iného, nemôže byť skutočným vlastencom.
Čo si ešte prečítať
Zobraziť diskusiu
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
Odporúčame
