Dva bloky s čoraz väčšou chuťou bojovať Kým sa nevráti gaullizmus, budú Francúzi odsúdení na nešťastie, dokonca na občiansku vojnu

Prieskumy pre predčasné parlamentné voľby, ktoré inštitút Ifop – Fiducial robí teraz každý deň pre pravicový denník Le Figaro, ukázal v utorok najlepší výsledok, ktorý pravicovopopulistické Národné združenie (RN) Marine Le Penovej vo svojej histórii získalo – 36 percent. 

Spontánny nesúrodý ľavicový zlepenec, ktorý si dal názov Nový ľudový front, by získal 29 percent a centristické strany okolo Renaissance prezidenta Emmanuela Macrona 21 percent.

Národný blok, ktorý momentálne vysáva celý národniarsky a suverenistický elektorát, vykázal už v nedeľu ďalší rast zvlášť medzi manuálne pracujúcimi voličmi: túto údajnú „krajnú pravicu“ by volilo až 62 percent francúzskych robotníkov.

Keďže doposiaľ najsilnejšia ľavicová strana, krajne ľavicové Nepoddajné Francúzsko, LFI, so svojou ľavicovoislamistickou propalestínskou a protižidovskou líniou valcuje v zlopovestných prisťahovaleckých predmestiach Paríža, Marseille a Lille, dá sa stav iba trochu zjednodušene zhrnúť takto: ľudové vrstvy francúzskeho obyvateľstva dnes buď vôbec nechodia voliť, alebo volia lepenovcov (ak sú bieli), alebo nepoddajných (ak patria k moslimskému proletariátu, a preto s agendou vyslovenej „kreolizácie“ Francúzska nemajú problém).

Politický stred pre bežných Francúzov už neexistuje. Stred je tam, kde sú zámožní mešťania, profitéri globalizácie, prívrženci čoraz tesnejšej európskej integrácie.

Môže byť Le Penová nástupcom de Gaulla?

Vyvstáva tu otázka, či je RN nástupcom gaullizmu vo Francúzsku: de Gaullovu stranu RPF a neskôr ešte aj gaullistické RPR kedysi totiž volili všetky ľudové vrstvy, medzi nimi bolo aj nemálo robotníkov. Spisovateľ, bývalý komunista a de Gaullov minister kultúry André Malraux vyhlásil: „Nie sme pravica, pretože sme realizovali najambicióznejší sociálny program od čias ľudového frontu.“

Bývalý minister vnútra Charles Pasqua, jeden z vodcov suverenistických, od roku 2004 už politicky bezvýznamných gaullistov, povedal: „Ak byť za autoritu znamená byť pravičiar, tak som pravičiar, ak byť za sociálnu spravodlivosť znamená byť ľavičiar, tak som ľavičiar.“

Henri Guaino, ekonóm, politik, „krásne pero“ (belle plume) a vyslúžilý mozog francúzskeho gaullizmu, má na otázku o možnom gaullizme lepenovcov odpoveď – ako vždy brilantnú, originálnu a desivú.

Volebný program, ktorý RN predstavilo iba týždeň pred prvým kolom parlamentných volieb v nedeľu 30. júna, je absolútne orientovaný na bežného človeka: ak RN príde k moci, chce ešte v júli znížiť DPH na elektrinu a energonosiče z 20 na 5,5 percenta a už na jeseň chce znížiť dôchodkový vek pre tých, čo odrobili 40 rokov, zo 62 na 60 rokov – podľa Macronovej reformy mala stúpať na 64 rokov.

Pravicovopopulistické Národné združenie Marine Le Penovej získalo v poslednom prieskume najlepší výsledok vo svojej histórii – 36 percent. Túto údajnú „krajnú pravicu“ by volilo až 62 percent francúzskych robotníkov.

Kým v dôchodkovej otázke sa Národné združenie podobá na ľavicu, začína sa sociodemograficky v niečom podobať na niekdajšiu gaullistickú štátostranu: catch-all party, ktorú volili vtedy ešte početní poľnohospodári, malá buržoázia, ale aj časť vidieckeho proletariátu. La France profonde, „hlboké Francúzsko“, ktoré sa v mnohých oblastiach zdá človekom opustené, dnes volí RN.

Čo s odstupom najväčšej politickej strane Francúzska stále chýba, je však zakotvenie v elite. Gaullizmus na rozdiel od lepenizmu oslovil aj časť francúzskej elity. Historicky sa tomu dá rozumieť: generál de Gaulle a jeho Résistance vrátili poníženému Francúzsku česť a veľkosť, kým dnes 96-ročný zakladateľ vtedajšieho Národného frontu Jean-Marie Le Pen robil vlasti celý život hanbu: reprezentoval svojím spôsobom kontinuitu vichyjského režimu, ktorý hanebne kolaboroval s nacistickými nemeckými okupantmi, osobne mučil Alžírčanov, zľahčoval holokaust, bol vlastnou dcérou Marine vylúčený zo strany a umiera v tichosti na elegantnom predmestí Paríža.

Slovom, de Gaulle bol hrdina a Le Pen antihrdina. Hoci dcérou „dediabolizovaná“, v kultúrno-etických otázkach čiastočne až progresivistická strana by mala politickým karieristom čo ponúknuť, dejateľov, ktorí prešli k RN, možno spočítať na prstoch jednej ruky. Táto strana Francúzom z lepších kruhov stále smrdí.

RN, to je rodinný podnik tretej generácie, s ktorým pár hodín po vyhlásení predčasných volieb uzavrela mier aj krásna národno-katolícka vnučka Marion Maréchalová a ktorý dáva šancu aj talentovaným nímandom ako synovi talianskej prisťahovalkyne z veľmi problematického parížskeho predmestia. Iba 28-ročný Jordan Bardella, formálny predseda strany a kandidát na premiéra, je pritom takisto členom rodiny – chodí s inou vnučkou odstaveného patriarchu.

Je potrebné uznať, že Charles de Gaulle aj Marine Le Penová vytvorili stranu, ktorá je francúzskej mentalite šitá na mieru: generál bol zložitý autoritár s cisárskym glancom, ktorý syna raz vyfackoval za neslýchanú drzosť otcovi tykať a ktorý – hoci ho Churchill počas celej vojny ubytoval v Anglicku – Anglosasmi zo srdca pohŕdal. Dokázal však dať vieru a dôveru Francúzom z rôznych prostredí.

On neviedol Francúzsko, on bol Francúzskom. Je ešte predčasné hovoriť o zápise Marine Le Penovej do dejín, zdá sa však, že inštinktívne aj ona – v dobrom a zlom – reprezentuje hĺbku Francúzska.

Mozog gaullistov Henri Guaino

Mozog gaullizmu, 67-ročný Henri Guaino, sa učil a vyučoval na najelitnejších školách prísne hierarchickej francúzskej meritokracie, robil pre banky ako Crédit Lyonnais a pre Parížsky klub združujúci zástupcov 19 najbohatších štátov sveta, ktoré sú zároveň veriteľmi zadlžených štátov.

Okrem toho ako celoživotný prívrženec gaullizmu skúsil svoje šťastie v politike. Už ako mladík robil v roku 1988 ghostwritera pre vtedy neúspešného prezidentského kandidáta gaullistického RPR Chiraca. Presnejšie povedané: rozhovory intelektuálne veľmi priemerného Chiraca prepísal. Potom sa čítali lepšie. Pri prezidentovi Chiracovi zastával úrad so zvučným názvom Commissaire général au Plan.

Neskôr bol špeciálnym poradcom a blízkym človekom francúzskeho prezidenta rokov 2012 – 2017 Nicholasa Sarkozyho. Guaino vraj napísal všetky dôležité prejavy „bling-bling“ neintelektuála Sarkozyho.

Henri Guaino: „Utrpenie čoraz väčšej časti spoločnosti, ktorá to už nemôže vydržať, bude nakoniec hľadať riešenie mimo volebných miestností. Musíme prestať veriť, že to, čo sa stalo predchádzajúcim generáciám, sa nám už nikdy nemôže stať.“

V aktívnej politike sa Guainovi darilo menej. Hoci bol v roku 2012, keď bol Sarkozy na vrchole, zvolený do parlamentu za fajnový département Yvelines západne od Paríža, keď vo voľbách 2017 kandidoval v rovnako fajnovom obvode v strede Paríža, vypadol v prvom kole so ziskom 4,5 % hlasov. Guaino vtedy na pôde televízie BFM TV vyhlásil, že mu je z voličov tohto obvodu „na vracanie“.

Vraj tam musel robiť kampaň medzi „hipstermi na jednej strane, ktorí sú obmedzení svojím egoizmom,“ a „takou tou tradičnou pravicovou buržoáziou, ktorá chodí na omšu, posiela deti do nedeľnej náboženskej školy a ktorá volí chlapa, čo za tridsať rokov dokázal podvádzať všetkými možnými spôsobmi“.

Južan vtedy tvrdil, že mu Marine Le Penová ponúkla miesto na svojej kandidátke na juhu Francúzska, ale že odmietol. Ponuka dávala logiku: Guaino nepoznal svojho otca, jeho matka bola upratovačka, jeho suverenistický antiglobalistický euroskepticizmus sa hodil k pravicovým populistom, no a lepenovcom zúfalo chýba krásne pero, aké má on.

Vo veľkom rozhovore, ktorý dal v týchto pohnutých dňoch denníku Le Figaro, Guaino prekvapil predpoveďou, že RN viac než osud gaullistického RPR hrozí neslávny koniec UMP.

UMP, to bola veľká štátostrana, ktorá za prezidentov Chiraca a Sarkozyho zahŕňala všetky stredopravé subjekty, fungovala po boku nemeckej CDU ako ďalší nevýrazný člen Európskej ľudovej strany EPP a veľmi sa už nehlásila k odkazu de Gaulla.

Zvyšok rozpadnutej UMP je dnes zhromaždený v malej a po rozpustení parlamentu už takisto rozštiepenej strane Republikánov, LR: časť pod vedením predsedu strany Érica Ciottiho kandiduje vo volebnej koalícii spolu s lepenovcami, časť skúša šťastie cez zákulisné obvodové dohody s centristickými macronovcami.

Henri Guaino na snímke z roku 2012. Foto: wikimedia.org

Čo ak Le Penová nahnevaných voličov sklame?

Guaino spochybňuje pravicovosť gaullizmu aj lepenizmu. Pýta sa: „Čo je to pravica? Niečo, čo nie je ľavica alebo stred? A aká pravica? Orleanistická alebo reakcionárska, liberálna alebo autoritárska? Pravica peňazí alebo pravica tradície? V podstate liberálna a orleanistická pravica bola odjakživa nezlučiteľná s tradičnou pravicou, pričom obe sú nezlučiteľné s gaullistickou alebo bonapartistickou pravicou, ktorá v skutočnosti nie je pravicová.“

Porovnáva gaullistické RPR s lepenovským RN: „Na rozdiel od RPR sa RN snaží oddeliť od svojej pôvodnej historickej matrice: na jednej strane kult otca, na druhej strane vražda otca. To mení veľa vecí.“ Fakt, že RN zaberá veľkú časť politického priestoru, ktorý opustila UMP, „z nej však gaullistickú stranu nerobí“.

Zdôrazňuje, že Le Penová vzhľadom na „ľavicovú“ štruktúru svojho voličstva celkom správne odmieta škatuľkovanie RN ako čisto pravicovej strany. Hovorí: „RN odčerpalo ľudovú základňu komunistickej strany a RPR. Možno hlavným nebezpečenstvom pre RN, ako sa niektorí obávajú, nie je návrat k ideologickým koreňom Národného frontu, čo nepovažujem za pravdepodobné, ale to, že keď sa priblíži k moci alebo sa k nej dostane, stane sa z nej akási UMP nového štýlu, taká UMP Macronovho štýlu, ktorá by sa nakoniec zjednotila [...] na doktríne jedinej možnej politiky, čím by sa odsúdila na rovnaký osud ako UMP tým, že by stratila svoju ľudovú základňu.“

Znepokojene dodáva: „Ale kam by sa potom uchýlil hnev ľudovej základne proti politike, ktorá ju drví?“ Le Penovej RN dokáže zatiaľ jedinečným spôsobom ventilovať hnev žltých viest a iných protestných hnutí z opovrhovaného a zanedbávaného vidieka: „Ešte nikdy sme nezažili voľby, v ktorých by v 93 percentách obcí zvíťazila jedna strana.“

Čo sa však stane, ak aj RN sklame nahnevaných, „ktorých časť francúzskych vyšších vrstiev s hroznou povýšenosťou nazýva malými bielymi ľuďmi, ‚les petits blancs‘“? Rovnako ako prezident Macron, ktorý v pondelok vyslovene varoval pred „občianskou vojnou“, aj Guaino sa obáva, že „utrpenie čoraz väčšej časti spoločnosti, ktorá to už nemôže vydržať, bude nakoniec hľadať riešenie mimo volebných miestností. Musíme prestať veriť, že to, čo sa stalo predchádzajúcim generáciám, sa nám už nikdy nemôže stať“.

Macronov risk s predčasnými voľbamiBude novým francúzskym premiérom Jordan Bardella?

Ján Cipár 

Zvieracia kazajka eurokracie

Podľa vzoru de Gaulla, ktorý už v prvých rokoch európskej integrácie robil britké vtipy o bruselskej eurokracii, Henri Guaino vidí smrť fungujúceho gaullizmu v začiatkoch deväťdesiatych rokov, „keď začal prevládať vplyv tých, ktorým sa gaullizmus zdal staromódny a strana prominentov pohodlnejšia a poddajnejšia než masová strana so širokou ľudovou základňou“.

Nie Francúzmi odmietnutá európska ústava, nie Lisabonská zmluva, ale už Jednotný európsky akt a Maastrichtská zmluva dostali Francúzov podľa Guaina do bludného kruhu bezvýchodiskovej politiky: tieto míľniky európskej integrácie boli „trójskym koňom najškodlivejších aspektov globalizácie a zvieracou kazajkou, ktorá viedla k tomu, že sa všetky politiky navzájom podobali vo všetkých demokratických alternáciách, zvieracou kazajkou, ktorá, ak sa neuvoľní, nás privedie k najhoršej kríze demokracie od 30. rokov 20. storočia“.

Henri Guaino: „Každá spoločnosť, ktorá je príliš rozdelená, sa vždy nakoniec snaží zjednotiť násilím. Francúzsko sa nestáva pravicovejším, stáva sa radikálnejším a polarizuje sa okolo dvoch blokov, ktoré majú čoraz väčšiu chuť bojovať, a to nielen pri volebných urnách.“

Počas francúzskeho referenda o Maastrichtskej zmluve, ktoré sa v roku 1992 skončilo veľmi tesným francúzskym „áno“, bol Guaino jedným z hlavných hovorcov za tábor „nie“. Gaullistické RPR bolo v tejto veci roztrieštené a následne zaniklo. Áno k Maastrichtu bolo pre Guaina „prvým víťazstvom“ tvorcov UMP: „Vytvorením UMP vyhrali vnútornú vojnu proti gaullistom a prakticky vyradili z politickej scény nielen gaullistickú myšlienkovú rodinu, ale aj rodiny liberálov, kresťanských demokratov a ‚radikálnych‘ strán.“

Sčítaný mysliteľ gaullizmu vzhľadom na dnešnú situáciu opakuje, „že každá spoločnosť, ktorá je príliš rozdelená, sa vždy nakoniec snaží zjednotiť násilím. Francúzsko sa nestáva pravicovejším, stáva sa radikálnejším a polarizuje sa okolo dvoch blokov, ktoré majú čoraz väčšiu chuť bojovať, a to nielen pri volebných urnách“.

Krajina galského kohúta, hovorí Guaino, sa občianskej vojne môže ešte vyhnúť: „To bude z veľkej časti závisieť od našej schopnosti uvoľniť právnu, ekonomickú a intelektuálnu kazajku, ktorá vedie všetky vlády, bez ohľadu na ich predvolebné sľuby a dokonca aj presvedčenie, k tomu, aby presadzovali viac-menej rovnakú politiku alebo aspoň takú, ktorá je tak vnímaná […].“

Aby sa Francúzi vymanili zo zvieracej kazajky, potrebujú predovšetkým jednu vec: návrat gaullizmu. Latka je vysoká: „Rodina gaullistov, ako som ju poznal, bola zjednotená okolo spoločnej histórie stelesnenej mužmi a ženami, ktorí tvorili dejiny.“

Zaželajme Francúzom, aby sa im podarilo národné zjednotenie na základe gaullistických hodnôt ľudových vrstiev nádherného francúzskeho vidieka.

Žiaľ, zvládnuť to teraz musia už bez generála.