Výrobcovia Ľubovnianky Špesovci Požiar závodu nás všetkých spojil. Vzchopili sme sa a dnes patríme k slovenskej špičke

Dominik Špes je riaditeľ akciovej spoločnosti Prvá kúpeľná, ktorá vyrába minerálne vody Ľubovnianka, Sulinka a Miss+. Tomáš Špes má vo firme na starosti obchod a marketing. Okrem nich vo firme pracuje viac ako štyridsať zamestnancov, pričom mnohí z nich aj sú súčasťou veľkej rodiny Špesovcov.

Bratia Dominik a Tomáš sú už tretia generácia rodinného biznisu, ktorý sa preorientoval z malinoviek na minerálky. Obaja sa s rodinnou firmou z rôznych dôvodov v určitej etape života rozišli a skúšali podnikať samostatne, aby sa napokon do firmy vrátili a prebrali jej vedenie. Zažili osobné vyhorenie i vypálenie závodu, no pričinili sa o jeho pozviechanie a podarilo sa im firmu priviesť k z roka na rok sa zlepšujúcim výsledkom.

So Špesovcami sme sa rozprávali nielen o tom, čím si oni sami i firma prešli, ale aj o tom, ako vyzerá výroba fľaše s minerálkou, či si Slováci vážia viac vlastné minerálne vody než zahraničné a aké majú minerálky účinky na ľudský organizmus.

Aká je stručná história minerálnych prameňov, z ktorých robíte minerálky?

Tomáš Špes: Už v 18. storočí sa spomína prameň, z ktorého vyviera voda Ľubovnianka. Neskôr, v 19. storočí tu bratia Probstnerovci vybudovali Ľubovnianske kúpele. Kúpeľní hostia tu absolvovali pitnú aj kúpeľnú kúru, no na konci druhej svetovej vojny všetky kúpeľné objekty partizáni vyplienili. Dnes z nich už nezostalo nič.

Čo sa týka Sulinky, ktorá vyviera pri obci Sulín, vieme, že sa predávala už od roku 1836. Po návšteve Alžbety Bavorskej (Sissi) v Bardejovských kúpeľoch sa Sulinka dovážala na cisársky dvor, ale dokonca aj do Spojených štátov.

Čo bolo s týmito prameňmi počas socializmu?

T. Š.: Voda pre verejnosť ďalej tiekla, ale nijako sa komerčne nevyužívala. Ľudia si chodili naberať vodu do fliaš, no tvorili sa pri nej také rady, že náš dedo si chodil vodu naberať v noci. A naberajú si ju dodnes. Istý čas síce nechodil skoro nikto, ale cez pandémiu sa to znova rozbehlo.

Historické fľaše na Sulinku. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Aké sú počiatky vašej firmy?

T. Š.: Náš nebohý starý otec Ján Špes starší ako mladík začal brigádovať v miestnej sódovkárni. Bola to malá búdka, kde okrem neho pracovala jedna žena, ktorá umývala fľašky, a druhá ich plnila vodou či malinovkami a ukladala do debničiek. Náš dedo tam pomáhal s nakladaním, vykladaním a tak ďalej.

Neskôr sa výroba rozšírila a v osemdesiatych rokoch tam už pracovalo viac ľudí, no stále to bola do veľkej miery ručná výroba. Vedúci sódovkárne medzičasom odišiel do dôchodku a náš dedo po ňom vedenie prevzal, pričom už mu pomáhali aj jeho príbuzní a medzi nimi aj náš otec Ján Špes mladší. Tak to bolo až zhruba do roku 1987, keď sa v rámci reštrukturalizácie prevádzka zavrela a výroba sa stiahla do pivovaru Šariš.

Dominik Špes: Náš otec v tom období pracoval na družstve v oblasti stavebníctva. Keď prišla revolúcia, snažil sa začať podnikať v stavebníctve v Bratislave. Podarilo sa mu dostať aj k veľkej zákazke na vodnom diele Gabčíkovo, kde bolo treba veľmi veľa betónovať, on mal na starosti kovové výstuže. Zamestnal vtedy niekoľko ľudí z našej rodnej dediny Chmeľnica a dokonca sa kvôli tomu vrátil aj jeho brat so ženou z Ameriky. Pomáhal im aj náš dedo. To bol začiatok ich spoločného podnikania.

Zarobili na tom, ale vedeli, že je to komplikované prostredie s množstvom korupcie, a otec tam nechcel ďalej pracovať. Chcel sa vrátiť späť do Ľubovne a oživiť sódovkáreň a výrobu malinoviek. Šariš mal totiž takú politiku, že gro jeho výroby bolo pivo. Malinovky niekedy vôbec nedistribuoval, teda na trhu často chýbala. Žiaľ, hoci sódovkáreň bola v dražbe, nepodarilo sa mu ju získať.

S bratom a otcom vydražil však inú halu v Starej Ľubovni, podarilo sa im zohnať zopár starých strojov od skrachovaných sódovkární a svojpomocne spravili malý závod na výrobu malinoviek. Ten postupne rástol.

Ako ste sa od malinoviek dostali k minerálkam?

D. Š.: Náš otec koncom deväťdesiatych rokov cítil, že nastúpi trend minerálnych vôd. Zo začiatku to vyzeralo tak, že cisterna prišla k prameňu, naplnila sa minerálkou a tú odviezla do sódovkárne, kde sa filtrovala a plnila do fliaš.

Čo sa stalo s malinovkovým biznisom?

D. Š.: Trh sa začal meniť. Prišli sem veľké reťazce, ktoré chceli predávať dvojlitrové malinovky za päť korún.

T. Š.: V podstate priniesli lacné šmejdy, ale keďže to bolo zo supermarketu a zo Západu, ľudia zmenili svoje spotrebiteľské správanie a my sme im nedokázali konkurovať.

D. Š.: Napokon všetky sódovkárne na Slovensku skrachovali, teda okrem Šofranka, ktorý na ten trend nabehol a vytvoril Zlatú studňu.

Minerálka sa teda pôvodne vozila v cisternách z prameňa. Čo sa dialo ďalej?

D. Š.: Prameň je v Ľubovnianskych kúpeľoch v katastri obce Nová Ľubovňa. Otec sa dohodol s obcou, vytvorili akciovú spoločnosť a mohol tak čerpať priamo z vrtu LZ – 6 Veronika. Kúpili pozemok a postavili výrobnú halu neďaleko prameňa, lebo podľa legislatívy sa musí minerálka plniť na mieste priamo zo zdroja. Po pár rokoch obec z akciovky vystúpila.

Prameň LZ-6 Veronika, z ktorého vyviera voda Ľubovnianka, a prameň HZ-1 Sisi, z ktorého vyviera voda Miss+. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Z koľkých prameňov momentálne čerpáte minerálku?

T. Š.: Z troch. Pri Ľubovnianskych kúpeľoch vyviera Ľubovnianka a Miss+ a pri obci Sulín vyviera Sulinka. Tá sa plní v druhom závode na mieste pri Sulíne a bol to podobný model spolupráce s obcou ako tu. Plnička tam vznikla v starom pionierskom tábore.

Firmu založil váš otec s bratom a s vaším dedom, no momentálne ste už vo vedení firmy vy. Odkedy je to tak?

D. Š.: Nebol som ideálny a poslušný syn, už odmalička som musel celé prázdniny odrobiť vo firme, aby som bol pod kontrolou. Po strednej škole som sa od firmy odstrihol, krátko som pracoval v zahraničí, ale vrátil som sa na Slovensko a začal som podnikať v nákladnej doprave s kamiónmi. Podarilo sa nám postupne kúpiť desať kamiónov a vozili sme tovar skoro po celej Európe.

Mal som víziu, že budem mať veľkú firmu, ale v roku 2019 sa mi skomplikoval život v pracovnej aj rodinnej oblasti, spravil som pár zlých rozhodnutí a moja firma sa dostala do kolien.

Zároveň sa stala tragédia v otcovej firme, keďže tu bol požiar a veľká časť závodu vyhorela. Obrovské problémy tak mala aj otcova, aj moja firma. Vtedy sa začala spolupráca a rozhodli sme sa, že sa spojíme. Kamióny som prehodil sem a už nerobili medzinárodnú prepravu, ale začali voziť minerálky v rámci Slovenska. Prešiel som do výroby a momentálne firmu riadim.

Dominik Špes. Foto: Postoj/Jakub Lipták

A ako to bolo u vás?

T. Š.: Keď som doštudoval v Bratislave, potreboval som zarobiť a takisto som najprv šiel do zahraničia. Bolo to v roku 2016, keď ma prehovorili, aby som sa vrátil a nastúpil do firmy na obchod a marketing. Ale bol to dosť chaos, v podstate ma hodili do vody a musel som sa naučiť plávať. Asi po troch rokoch som zažil vyhorenie a potreboval som odísť.

D. Š.: Ešte k tomu treba povedať, že brat nastúpil k otcovi do firmy, lebo asi mal nastať nejaký prechod z jednej generácie na druhú. No keď raz je jeden šéf, všetci zamestnanci sú na to zvyknutí. Keď sa zrazu zjaví ktosi nový, kto to má začať preberať a ešte je navyše mladšieho veku, je to dosť ťažké.

T. Š.: Skrátka keď tu boli vyjazdené tridsaťročné koľaje, isté staré spôsoby a zmýšľanie, a ja ako človek z iného prostredia som ich chcel zmeniť, nešlo to.

Môžete uviesť príklad, čo ste chceli zmeniť?

T. Š.: Niektorí rodinní príslušníci, ktorí tu pracovali, mali výhody oproti ostatným zamestnancom. Kazilo to pracovnú morálku a nevedel som sa s tým zmieriť. Keď som to chcel zmeniť, otec sa za mňa nepostavil. Bola to istá cesta k môjmu vyhoreniu, až som z toho jedného dňa na služobnej ceste skolaboval.

Takéto delenie zamestnancov na dve kategórie – rodinných príslušníkov a ostatných – je niečo, čo dodnes existuje v mnohých menších firmách na Slovensku.

T. Š.: A to je zle. Keď sú na rovnakej pozícii dvaja zamestnanci a jeden si môže počas pracovného času riešiť súkromné veci či tráviť čas na sociálnych sieťach, prečo by ten druhý mal makať? Od jedného sa vyžaduje práca a od druhého nie? Sú to základné veci, ktoré treba upratať.

Tomáš Špes. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Vyhoreli ste teda zhruba v tom čase, keď váš brat nastúpil do firmy. Keď ste odišli, čo ste robili?

T. Š.: Trištvrte roka nič, potreboval som pokoj a iba som trochu pracoval v záhradke. Potom som šiel do Álp na vysokohorskú chatu, kde som pracoval ako čašník.

Neskôr som v Bratislave začal podnikať s kamarátom, ktorý už pár rokov distribuoval prémiové vody do gastrosektora. Ale prišla pandémia, ktorá nám tak skomplikovala život... prakticky som prešiel z kaluže do blata, ledva som sa dostal zo situácie, v ktorej som bol. Prevádzkari mi niekedy aj vynadali, že mám otvoriť oči – oni bojujú o prežitie a ja im ponúkam drahé minerálky!

Vydržali sme dva roky a skončili sme s tým.

Vtedy ste sa vrátili späť do rodinnej firmy?

T. Š.: Áno, s otcom sa nám podarilo nájsť k sebe znova cestu a od tohto roka som naplno vo firme. Ale v tom čase už firmu riadil brat, ktorý to tu upratal a zaviedol iný režim. Došlo k určitým zmenám, ľudia sa s tým museli zmieriť. Keby to nebolo nastalo, nebol by som sa vrátil.

Vráťme sa teraz päť rokov späť, keď vaša firma vyhorela. Čo sa vtedy stalo?

T. Š.: V jednu noc v roku 2019 – zhodou okolností som bol u rodičov – nám zazvonila polícia, že nám horí prevádzka v Ľubovnianskych kúpeľoch. Ako sme prišli, plamene boli také obrovské, že bola zasiahnutá výrobná hala, strecha zhorela a celý plný sklad bol začmudený. Bol to šok pre celú rodinu, ale aj pre dedinu.

Po požiari v závode. Foto: Anna Opinová

Ako k tomu došlo?

T. Š.: Bolo to úmyselné zavinenie. Nechali sme na políciu, nech to vyrieši.

D. Š.: Odvtedy sme čelili trom ďalším požiarom a vyšetrovania stále prebiehajú. Sčasti si to musíme vyriešiť aj my, lebo keď vidím, ako proces prebieha, nie je také jednoduché domôcť sa spravodlivosti. Pokiaľ by sme mali do činenia s obyčajným človekom, policajti to vyriešia rýchlo. Ale hneď ako ide o nejakú vyššie postavenú osobu, ktorá nemá problém takto postupovať, je to komplikované.

Keď som nastúpil do firmy, vedel som, že pokiaľ tento tlak pôjde iba na otca, tak ho zlomia. Podarilo sa mi zmeniť štruktúru, aby o dôležitých veciach nemohol rozhodnúť jeden človek. Máme to vymyslené tak, že sa zlomiť nedáme.

Zvýšili ste odvtedy bezpečnostné opatrenia?

T. Š.: Samozrejme, sprísnili sme ich a máme naše prevádzky pod kontrolou. Nenecháme sa len tak zlomiť grázlami, čo si myslia, že môžu vydierať slušných podnikateľov. Pravda a Boh sú na našej strane. Sme veriaci ľudia a riadime sa podľa svojich hodnôt.

Ten problém, ktorý spomínate, sa týka aj iných podnikateľov v tomto regióne?

D. Š.: Nie, iba nás, ale isto majú aj iné firmy na Slovensku podobné problémy.

Keď ste vyhoreli, čo sa bezprostredne dialo?

T. Š.: Asi mesiac sme mali výpadok v príjme, dodávatelia nás naháňali, že máme zaplatiť faktúry, a odberatelia boli nervózni, že nemajú tovar. Ale vďaka dobrovoľníkom z okolia, ktorí nám prišli pomôcť odstraňovať škody a dať dokopy prevádzku, sa nám to podarilo prežiť. Prišli aj úplne cudzí ľudia, patrí im za to obrovská vďaka.

Ján Lang, dedko Dominika a Tomáša z matkinej strany. Foto: Anna Opinová

D. Š.: Firma bola v dezolátnom stave. To, čo bolo naskladnené, bolo také začmudené, že to bolo nepoužiteľné, a výrobná linka bola sčasti zničená, ako aj časť strechy. Bolo to v strede zimy a hrozilo, že nám zamrznú potrubia a úpravňa vody, čo by mohol byť náš koniec. Diery sme zakrývali provizórne celtami, ale mali sme jedno veľké šťastie, že týždeň alebo dva od požiaru neboli mrazy.

V prvých dvoch týždňoch sme teda potrebovali strechu aspoň provizórne opraviť, niektoré otvory sme rýchlo zamurovali a skúšali sme dať dokopy výrobu. Tú sme dokonca aj spustili, ale sprvu to šlo veľmi pomaly. Medzičasom sa nám kopili objednávky a snažili sme sa, aby sme vyrobili aspoň niečo.

Požiar nás donútil zaviesť krízový manažment a všetko, čo nejako fungovalo do požiaru, zrazu muselo fungovať inak. Prerozdelili sme kompetencie, mali sme rýchle a cielené porady a každý makal. Veci, ktoré by inak boli bývali veľmi komplikované, sa zrazu podarilo zrealizovať lusknutím prsta. Požiar všetkých spojil. Nikto nepozeral na výplatu, každý dodávateľ nám napokon ako-tak vyšiel v ústrety. V tom čase som nastúpil do vedenia výroby a aj vďaka situácii, aká nastala, sa podarilo zaviesť zmeny, ktoré boli nevyhnutné.

Koľko trvalo, kým sa vám podarilo firmu dať dokopy?

D. Š.: Rok. Po požiari to bol zlý rok, ale hneď ten ďalší už výsledkami preskočil roky pred požiarom. Odvtedy máme z roka na rok lepšie výsledky a darí sa nám predať všetko, čo vyrobíme. Stále investujeme do technológií a chceme mať celú linku prinajmenšom takú dobrú, ako naša najlepšia konkurencia.

V našom segmente sme dokonca prví na Slovensku, ktorí dokážu vyrábať fľaše s krátkym, takzvaným ultrashort závitom, vďaka čomu ušetríme na vrchnákoch asi tretinu materiálu. Je to najmodernejšia technológia, čo sa týka sýtených vôd, a máme vďaka tomu zrejme najekologickejšie fľaše na trhu.

Dominik Špes vo výrobnom závode. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Myslíte si, že plastové fľaše sa niekedy budú dať nahradiť iným materiálom?

D. Š.: Dajú sa už teraz, napríklad sklom alebo tetrapakom. Sklo fungovalo v minulosti a myslím si, že môže aj v budúcnosti. Ale pokiaľ bude plast lacnejší, ľudia budú kupovať ten. Ak bude recyklácia príliš drahá a výhodnejšie bude sklo, tak sa presadí.

Problém skla je, že je ťažké a na daný objem je podľa mňa nepraktické. Vynesiete šesť dvojlitroviek vody v skle rovnako ľahko, ako keď sú v plaste? Ďalšia vec je, že sklo musí byť viackrát obrátkové a musíme ho voziť nielen k odberateľovi, ale aj naspäť, čo zvyšuje náklady na dopravu.

T. Š.: Malú Miss+ dávame do skla, lebo je to exkluzívny produkt. V skle totiž nedochádza k úniku oxidu uhličitého. Chceli sme s týmto produktom preraziť aj v gastre, no otvorene hovoríme, že to nevyšlo.

Ako prebieha výroba plastovej fľaše?

D. Š.: Základom je preforma, ktorú kupujeme. Vyzerá to ako plastová skúmavka a je to vlastne fľaša pred nafúknutím. Preforma prechádza pecou, ktorá ju nahreje na požadovanú teplotu, vďaka čomu zmäkne a má gumovú konzistenciu. Následne prechádza do fúkacej formy, kde dostane do 40 barov tlaku, ktorý ju nafúkne na fľašu. Náš stroj dokáže vyrobiť trinásťtisíc fliaš za hodinu.

Tie potom prechádzajú transportnými kolesami do plniča, kde sa nalieva voda. Fľaša ešte dostane uzáver a pokračuje do ďalších strojov, kde dostane etiketu, balí sa do balíkov po šesť fliaš a tie potom idú na paletu a do kamióna.

Preformy, z ktorých sa vyrábajú fľaše. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Akými úkonmi je potrebné prejsť, aby niekto mohol predávať vodu z prameňa?

T. Š.: Je to proces asi na päť rokov. Najprv musíte vykonať geologický prieskum a skúšobné vrty, a keď už voda tečie, pravidelne treba posielať jej vzorky na Inšpektorát kúpeľov a žriediel. Keď sa ukáže stabilita zdroja, potom vám inšpektorát môže a nemusí dovoliť vrt komerčne využívať. Ak by sa nepreukázala stálosť rôznych hodnôt, nemusí to prejsť.

Sme jedni z mála na Slovensku, ktorí prichádzajú na trh s novými značkami. Veľkí hráči kupujú hotové značky, ktoré už sú na trhu stabilizované, nemajú záujem prinášať na trh nové, lebo to stojí veľa námahy, času, peňazí a dlho trvá, kým to začne byť ziskové.

Voda prúdi z vrtu do vašej plničky, ale aj tečie pre verejnosť. Ako je to technicky zariadené?

D. Š.: Do vrtu je osadený monitorovací systém s príslušnou technológiou, okolo toho je postavená malá búdka, kam má prístup len sanitár, technik a kontrolóri. Odtiaľ idú dve rúry – jedna vedie do výrobného závodu a druhá je pustená pre verejnosť. Vrt je umiestnený len pár metrov od miesta, kde si môžu ľudia naberať vodu z prameňa.

Ako sa voda dostane až do fľaše?

D. Š.: Vodu do závodu privádza potrubie, v ktorom prechádza cez tri filtre a skladuje sa v akumuláciách, čiže veľkých nerezových nádržiach, kde čaká, aby mohla byť naplnená do fliaš podľa výrobného plánu. Momentálne máme dvanásť týchto nádrží, pričom každá má objem 38 m³, no budeme ich mať dvakrát toľko.

Akumulácie, v ktorých sa skladuje minerálna voda. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prečo sa musí voda filtrovať? Nestráca tým svoje účinky?

D. Š.: My z nej odoberáme zlúčeniny železa a sčasti aj mangánu, ale všetky ostatné minerály ostávajú. Aby sme dodržali kvalitu vody, musíme spomenuté zlúčeniny odstrániť.

Darí sa vám minerálku exportovať do zahraničia?

T. Š.: Áno, do Česka, Ruska, Fínska či do Kanady. Ale inak do okolitých krajín to veľmi nejde, lebo v tejto brandži je spotrebiteľ veľmi patriotický. Na Slovensku to veľmi neplatí, ale všade vo svete pijú najmä vlastnú vodu. Skúste si predstaviť, že by čašník vo Viedni priniesol zákazníkovi taliansku alebo slovenskú vodu. Čo by na to povedal Rakúšan?

Keď som pracoval v Bratislave a predával po prevádzkach slovenskú vodu, prevádzkari mi vraveli, že u nás nikto nemá problém dať si zahraničnú minerálku.

Nie je to tým, že bežní ľudia majú dojem, že zahraničná voda je lepšia a dáva im pocit exkluzivity?

T. Š.: Celá generácia, ktorá vyrastala v socializme, má pocit, že keď je niečo zo Západu, je to lepšie. Je to proste myšlienkový vzorec a musíme pracovať na tom, aby sme to zmenili. Robíme – vo všeobecnosti – veľmi málo pre to, aby si Slováci vážili domáce produkty.

Prišiel som k vám z hotela v Starej Ľubovni. Viete, akú minerálku som mal v minibare?

T. Š.: Mattoni. Už som tu mal návštevu, ktorá asi prespala v tom istom hoteli. Presne toto mi hovorili.

Fľaše s Ľubovniankou. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prečo je to tak?

T. Š.: Lebo sú hlúpi. Keď chcem kúpiť syr, v prvom rade hľadám miestneho pastiera. Ale priznávam, že sme obmedzení, čo sa týka obchodu, lebo nemáme obchodného zástupcu, ktorý by obehal všetky prevádzky. Sústreďujeme sa skôr na reťazce.

Nemáte dostatočné kapacity na distribúciu minerálok menším predajcom?

D. Š.: Sme v určitej fáze a nemôžeme robiť všetko. Momentálne vieme dobre zásobovať veľké reťazce, a čo sa týka minerálok v dvojlitrových PET fľašiach, patríme k slovenskej špičke. Nedá sa ísť dvomi cestami naraz, snažíme sa teraz robiť poriadne veľkoobchod a darí sa nám to. Ročne vyrobíme dvadsať miliónov fliaš a všetko aj predáme.

T. Š.: Inými slovami, na gastrosektor sa momentálne nesústreďujeme. Prežili sme s ním určitý boj a s našou výbavou je ťažké sa v ňom presadiť.

Prečo?

T. Š.: Predstavte si, že idete do kaviarne s tromi minerálkami v ponuke. No vaša konkurencia kaviarni ponúkne celé portfólio produktov od vody cez džúsy až po kolové nápoje, k tomu aj výbavu ako slnečníky, chladničky, a ak je to zaujímavý podnik, vie ho dokonca zafinancovať. V niektorých prípadoch môžeme pomaly hovoriť o financovaní prevádzok dodávateľmi. Prevádzok, ktoré si vyskladajú svoje portfólio samy, je málo.

Naša Miss+ síce je ponuke v niektorých reťazcoch pre účely gastra, ale je to produkt pre špeciálneho zákazníka, ktorý si potrpí na kvalitnej minerálke, čo je zriedkavý úkaz.

Aké majú vaše minerálky účinky na organizmus?

T. Š.: Ľubovnianka je ideálna voda pre športovcov. Jej hlavné zložky sú horčík, vápnik a hydrogénuhličitany. Okrem toho, že má najviac horčíka zo slovenských minerálok v rovnakej kategórii, má aj vyvážený obsah minerálov.

Vrty LZ-6 Veronika a HZ-1 Sisi. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Čo to znamená?

T. Š.: Že žiadnej zložky, teda žiadneho minerálu, nie je vo vode priveľa. Ľubovnianka nemá prehnane veľa vápnika, ako je to pri iných slovenských minerálkach. Nedostatkom vápnika totiž netrpí veľa ľudí. Mnohí výrobcovia tvrdia, že majú ideálny pomer vápnika k horčíku, čo je 3 : 1. Avšak to platí pre celkový príjem – aj zo stravy, nie iba z minerálnej vody. Preto by som odporučil piť vody s takým vysokým obsahom vápnika iba ľuďom, ktorí ho vyslovene potrebujú dopĺňať.

Málokto má nedostatok vápnika, no minimálne tretina populácie v Európe má nedostatok horčíka. Je to dobrý minerál proti stresu. Ak máte už len jeho malý nedostatok, môže vo vás viac pôsobiť stres a nerovnováha – cez deň únava, v noci nespavosť a tak ďalej. Pravidelným pitím tejto vody si vlastne prinavraciame prirodzenú rovnováhu, ktorá nám vplyvom rôznych faktorov chýba. Odporúčam ju každému, kto má vysokú nielen fyzickú, ale aj psychickú aktivitu.

Čo Sulinka?

T. Š.: Je to perfektná voda na žalúdok, keďže podporuje trávenie. Keď sa prejedáme, žalúdok vylučuje veľa kyseliny chlorovodíkovej a jej prebytok nám robí zle. Sulinka obsahuje veľa hydrogénuhličitanov, ktoré dokážu zneutralizovať žalúdočné prostredie tak, že zreagujú s kyselinou chlorovodíkovou. Výsledok tejto chemickej reakcie je oxid uhličitý – to je to odgrgnutie – a voda.

Sulinka taktiež dokáže vďaka sodíku a hydrogénuhličitanom v tele zadržať vodu. Preto ak niekoho čaká veľký fyzický výkon, napríklad maratón, odporúčam deň predtým vypiť pokojne aj dva litre Sulinky.

Táto voda obsahuje aj lítium, ktoré pôsobí upokojujúco. Ideálne je napiť sa z nej večer, ak máte problém zaspať. Pomôže vám dotráviť nedotrávenú stravu, zneutralizovať kyselinu, prípadne doplniť horčík, vápnik a celkovo priniesť do organizmu rovnováhu. Dokonca vieme aj o tom, že Sulinka je dobrá na cukrovku, ale môže to byť aj prevencia močových kameňov, ak sú spôsobené kyslým prostredím v močových cestách.

Prameň MS-1 Johanus, z ktorého vyviera Sulinka. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Čím je špeciálna Miss+?

T. Š.: Je to horčíková voda, ktorá sa určite môže porovnávať s ostatnými horčíkovými vodami na trhu, no jej hlavnou pridanou hodnotou je kremík. Ide o významný minerál, je potrebný pri všetkom, čo je pružné. Od pokožky cez cievy, svaly, kosti, vlasy, nechty... všade je kremík. Hovorí sa mu aj minerál krásy. Od štyridsiateho roku veku ho dokážeme čím ďalej, tým menej prijať zo stravy. Preto je dobré denne ho prijímať napríklad ako minerál v minerálnej vode.

D. Š: Bude to náš ťahák do budúcna. Kremík môže pomôcť aj na Alzheimerovu chorobu, ale je problém aplikovať ho do tela v tabletkovej podobe. Jeden anglický lekár robil výskum na pacientoch s touto chorobou a prišiel na to, že pokiaľ je kremík vo vode, tá ho dokáže dostať na potrebné miesta a viazať na seba ťažké kovy. Lekár mal s touto metódou úspech a dokázal svojim pacientom pomôcť, hoci to robil s vodou, ktorá mala len polovičný obsah kremíka ako Miss+.

Ktorá z týchto minerálok je najlepšia na bežné pitie?

T. Š.: Na bežné pitie Miss+. Ľubovnianka je pre ľudí, ktorí žijú aktívny život, teda športovcov alebo aj manažérov, ale aj pre všetkých ľudí pri vysokých horúčavách. V prípade Sulinky je to veľmi individuálne. Poznám ľudí, ktorí ju pijú denne, napríklad ak má niekto pálenie záhy, je dobre ju pomaličky počas dňa dávkovať. Nie je to tabletka, ktorú si raz dáte a zaúčinkuje, treba prísť na to, čo vaše telo potrebuje.

Táto voda Miss+ je pomerne neznáma, sám som o nej doteraz nepočul. Keď má takéto účinky, prečo ju viac nepropagujete?

D. Š.: Pred nami nebola rozvíjaná Miss+, ale skôr Ľubovnianka, čo malo svoje dôvody. „Misska“ nás čaká, ale potrebujeme doriešiť viaceré technologické veci, a ak nám zvýšia peniaze na marketing, spustíme aj obchod.