Erik Kaliňák Takto zmier naozaj nevyzerá, no Blaha si myslí, že v prípade atentátu na Čaputovú by nás zrovnali so zemou

„Myslím si, že máme dostatočnú sebareflexiu v Smere, aby sme si uvedomili, že nejaký dielik viny je určite aj na našej strane. Určite sme aj my prispeli do špirály útokov a dehumanizácie,“ priznáva poslanec Smeru Erik Kaliňák, ktorý je šéfom zboru poradcov premiéra Roberta Fica. V rozhovore približuje, aký Robert Fico sa vráti do kresla premiéra, kedy by sa tak mohlo stať a v čom sa v Smere poučili.

Tvrdí, že atentátu na predsedu vlády sa dalo vyhnúť, ale bolo by to na úkor demokracie a napĺňaní programového vyhlásenia vlády. Zároveň pripúšťa, že zľahčovať vyhrážky smrťou prezidentke Zuzane Čaputovej zo strany Smeru nebolo správne. 

„Myslím si, že by nebolo vôbec na škodu veci, keď rozprávame o sebareflexii, aby sme si to dohľadali a pri najbližšej príležitosti ukázali nejakú mieru pokánia a ospravedlnili sa,“ hovorí Erik Kaliňák. 

Dá sa budovať politický zmier aj s rétorikou Ľuboša Blahu? Budú postihované aj nenávistné prejavy Daniela Bombica, do ktorého relácií chodí diskutovať? A prečo europoslanci Smeru v Bruseli dlhoročne hlasujú za to, proti čomu doma strana Roberta Fica bojuje?

Premiéra Roberta Fica minulý týždeň previezli z Banskej Bystrice domov do Bratislavy. Na mítingu na Kysuciach ste povedali, že mal prestrelené črevo. Viete, ako dlho sa bude zo zranení v domácej liečbe zotavovať? Ako dlho by mohla trvať jeho rehabilitácia?

Otvorene poviem, že ma trochu vyrušilo, čo sa stalo na mítingu na Kysuciach. Moje slová zazneli v nejakom kontexte, boli z neho vytrhnuté a potom sa z toho stala až medzinárodná správa, ktorú šírili všetci štýlom, že som sa začal vyjadrovať o súkromnom zdravotnom stave premiéra, čo nebolo celkom tak.

Povedal som to len preto, lebo ma ľudsky vyrušilo, keď niekto začal obhajovať atentátnika s tým, že bol dobrý strelec a presne vedel, čo robil, kam mieril. Tam som preto povedal, že namiesto miechy mal premiér, našťastie, „iba“ prestrelené črevo, no stále je na mieste pokladať za zázrak, že sa z toho dostal. Bolo to povedané v nejakej emócii a nebolo to nevyhnutne mienené ako správa do sveta.

Kolegovia o tom informovali práve preto, lebo dovtedy nikto nevedel, ktoré orgány premiéra boli streľbou poškodené a kedy bude mať dostatok síl vrátiť sa späť do úradu. Nebolo by podľa vás na mieste, keby lekári, ktorí premiéra ošetrujú, povedali aspoň čiastočne, ako na tom je, aké má vyhliadky, keďže tu jedna strana začína konšpirovať o tom, či bol vôbec vážne zranený?

Môj názor je, že to nebolo ani nie je nevyhnutné. Myslím si, že ak by doktori komunikovali a ukázali by aj röntgeny s guľkami, konšpirácie by tu boli stále a nevyhli by sme sa im. Niektorým pri takýchto udalostiach jeden príbeh nestačí. Konšpirácií zľava, sprava aj zo zahraničia bolo neúrekom.

Viete už odhadnúť, či sa premiér do úradu vráti skôr ako do konca roka, povedzme už po lete?

Zrejme aj skôr, hoci to nebude ešte stopercentné nasadenie. Aktuálne sa napĺňajú pozitívne prognózy, v ktoré sme dúfali, ale netrúfam si odhadnúť presný čas. Kondícia, v ktorej sa pán premiér udržiaval, mu však veľmi pomohla.

Je možné, že premiér bude mať po atentáte aj viditeľné trvalé následky?

Dúfam, že nie, ale sú tam momenty, pri ktorých máme otázniky. Verím, že sa premiérovi podarí kompletná rekonvalescencia. Robert Kaliňák povedal, že sú nejaké veci, ktoré sa bude musieť učiť odznova, ale myslím, že sa ich bude vedieť naučiť.

Mnohí si kladú otázku, aký Robert Fico sa vráti naspäť do premiérskeho kresla. Jeho poradca Eduard Chmelár si želá, aby to skôr podporilo jeho štátnický rozmer. Vy ste šéfom premiérovho zboru poradcov a stáli ste po boku lídra Smeru aj v časoch, keď od neho odišli jeho najbližší spolupracovníci s Petrom Pellegrinim do Hlasu. Čo očakávate vy?

V spoločnosti prebieha veľká a kritická diskusia, kto má na atentáte najväčší podiel viny. Vyšli nejaké prieskumy, môžeme si o nich myslieť, čo chceme. My v strane Smer komunikujeme, kde vidíme problém, samozrejme, že druhá strana skôr vidí problém v nás.

Myslím si, že Robert Fico je typ politika, ktorý rozumie spoločnosti, sám na konci dňa pár týždňov pred týmto atentátom upozorňoval a všade varoval, že sa k takémuto niečomu na Slovensku schyľuje, a mal až tragicky pravdu.

Myslím si, že máme dostatočnú sebareflexiu v Smere, aby sme si uvedomili, že nejaký dielik viny je aj na našej strane. Určite sme aj my prispeli do špirály útokov a dehumanizácie. Médiá veľmi rady na nás teraz vyťahujú, že sme nedávno o konaní opozičných politikov v europarlamente povedali, že by to ani potkani nerobili. Mrzí ma, že nevidia, že napríklad v roku 2020 viedli kandidáti za SaS kampaň s dodávkou, s ktorou robili „dezinficáciu Slovenska“ a Roberta Fica vykreslili ako nejakého švába, ktorého treba vyhubiť.

Narážate zrejme na kampaň politikov OKS.

Áno, napriek tomu sa snažíme aj my politici Smeru urobiť pomyslený prvý krok, ospravedlňovať sa tam, kde to považujeme za správne, a uznať si chybu, kde ju aj vidíme. Preto si myslím, že prvý krok Roberta Fica bude mať aj tento rozmer. Bude sa určite tiež čo najpresnejšie snažiť opísať, kde nastala chyba, v čom vidí problém, o čom diskutujeme od prvého momentu, ako sme prišli na úrad vlády.

Na aký problém narážate?

Zásadný problém slovenskej spoločnosti, ale má to celosvetový presah, je rešpektovanie iného názoru. Nemám problém, keď nás niekto kritizuje, hovoria však o nás, že chceme umlčať kritické médiá. Otvorene bez predstierania poviem, že Smer je taký silný a taký schopný v politike len vďaka tomu, že boli médiá voči nám vždy najkritickejšie.

My sme nedostali na výber, nemali sme čas poflakovať sa a ísť si ľahkou cestou. Buď sme sa vedeli obhájiť, alebo sme začali prehrávať. A toto nás urobilo na konci dňa silnejšími, hlavne v prípade Roberta Kaliňáka a Roberta Fica, ktorí majú vďaka kritickým médiám takú vysokú školu politiky ako nikto, preto s nimi aktuálne nikto nevie bojovať. Sú tu aj argumentačne slabšie politické strany, ale z médií im to nikto nedal pocítiť.

Erik Kaliňák. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo tým chcete povedať? Aký Robert Fico sa po atentáte vráti do kresla premiéra?

Určite sa nevráti Robert Fico diktátor. Vráti sa Robert Fico demokrat, ktorým vždy bol a vždy ním bude aj po atentáte. Určite však opíše situáciu, ktorá k atentátu viedla, ukáže prstom na problém, ktorý považuje za závažný, ale uzná si diel viny aj vo svojom konaní. Svoj podiel zodpovednosti si uvedomuje. Bude chcieť vykročiť smerom k zmysluplnejšej alternatíve k tomu, čo sme tu zažívali posledné mesiace. Bola to neudržateľná polarizácia a radikalizácia spoločnosti, kde sme ako strana boli vytláčaní do nedemokratického extrému.

Po tom, čo sa stalo, očakávate, že aj pán premiér bude vážiť slová? Aj od neho zaznievali nielen na mítingoch Smeru slová, ktoré boli ďaleko za čiarou, a keby zaznievali na opozičných protestoch, mali by ste s nimi určite problém.

Je to tak v živote, je to tak aj v politike. Udalosti, ktoré sa vám stanú, vás do určitej miery formujú a myslím si, že ako Robert Fico, tak aj ja či iný politik Smeru bude mať tento atentát v pozadí a bude mu blikať ako nejaká kontrolka, keď sa zase uberieme cestou politickej hyperboly.

My musíme zniesť v politike aj väčšiu mieru kritiky a môžeme si dovoliť aj väčšiu mieru nadsadenia a štipľavejšieho slovníka, ale táto kontrolka nám bude ukazovať, kam možno až zájsť. A táto kontrolka bude blikať dlho.

Keď sa vrátime ešte k atentátu, tiež si myslíte, že za útokom na premiéra mohli stáť tajné služby, ako to na naznačil váš kolega Blaha?

Ľuboš Blaha má fenomenálnu schopnosť dráždiť všetkých novinárov. Nerozumiem, prečo pri ňom dochádza k najväčšiemu množstvu vytrhávania viet z kontextu. Ľuboš Blaha netvrdil, že za tým môžu stáť nejaké zahraničné služby. Hovoril o gruzínskom premiérovi, ktorý na jednej strane povedal, že z eurokomisie mu došli vyhrážky, že sa mu môže stať to, čo sa stalo Robertovi Ficovi, a zároveň hovoril, že podľa neho za tým stoja tajné služby na strane globálnej vojny. Ľuboš Blaha si to vybral a citoval to.

Zrejme si to nevybral len tak, skôr zámerne s cieľom vyvolať istý dojem v publiku.

Môže byť téma, či používať takéto vyjadrenia zahraničných politikov, ale nie je to vec, ktorú by na mítingu Ľuboš Blaha presadzoval ako fakt alebo svoj názor. Každý má právo sa vyjadriť.

Pre vás to v prípade atentátu je téma? Myslíte si, že Juraja C. mohli ovplyvniť zahraničné tajné služby?

Ja patrím k ľuďom, ktorí chcú veriť, že dôjde k dôkladnému vyšetreniu tohto zločinu. Páchateľ je známy, ale treba zistiť, či o tom niekoho vopred informoval. Potom sa môžeme baviť o tom, či SIS vedela alebo mala možnosť zakročiť. Musíme počkať, či sa potvrdí teória osamelého vlka alebo, naopak, ide o človeka, ktorý bol k tomu vedený, finančne podporovaný alebo len vyprovokovaný vo svojej skupine. Až potom si dovolím vysloviť svoj názor. Ľuboš Blaha je však iný typ politika.

Odborník na extrémizmusJuraj C. mal mesianistický komplex. Cítil sa ako záchranca demokracie, ide však o dôchodcovský terorizmus

Lukáš Kekelák

Robert Fico mesiac pred atentátom varoval, že dôjde k útoku na vládnych predstaviteľov. Pred necelými dvomi rokmi terorista Juraj K., ktorý útočil na Zámockej a pôvodne čakal na premiéra Hegera, mal takisto v zápisníku napísané meno šéfa Smeru. Nedalo sa tomu útoku predísť?

Áno, dalo sa tomu predísť, ale spočívalo by to v tom, že by sme robili, hovorili a rozhodovali sa tak, ako to sčasti chcú médiá a opozícia, čo asi nie je to, na čom by mala stáť demokracia. Ak raz vyhráte voľby s nejakými prísľubmi a idete ich doručovať, tak odpoveďou nemôže byť to, že je na vás spáchaný atentát, po ktorom vám niekto povie, že to máte za to, že ste nás nepočúvali.

Je tu dvojitý kilometer, o ktorom v Smere radi rozprávame. Keby médiá boli férové v pomenovaní toho, čo teraz robí Smer pri RTVS, tak by to nedávali do paralely s tým, čo dnes robí vláda v Poľsku, čo je oveľa radikálnejšie, ale hovorili by o tom, čo sa stalo s STV za vlády Ivety Radičovej.

Keď vládnu jedni, tak sú politické personálne rozhodnutia považované za očistu spoločnosti, pri Smere sú to čistky a takto sa ide v každej téme.

Tu už zachádzame k vládnym zmenám v RTVS, otázkou som však narážal na niečo iné.

Áno, dalo sa tomu predísť, ale bolo by to na úkor demokracie a na úkor toho, čo sme pred voľbami hovorili a ako sme programové vyhlásenie vlády vystavali. Tomuto atentátu predchádzali mesiace protestov, na ktorých sa nielen kričali vulgárne veci, ale tie výstupy voči Robertovi Ficovi gradovali spôsobom, že to už aj niektorí novinári kritizovali.

To si ešte podrobnejšie rozoberieme. Smeroval som k tomu, či sa atentátnika z Levíc nedalo včas bezpečnostnými zložkami zastaviť. A teraz nehovorím o úlohe ochranky pri atentáte.

Necítim sa dostatočne kvalifikovaný, aby som vám vedel dať dostatočnú odpoveď. Určite sa ho dalo identifikovať ako človeka, ktorý chodí protestovať, ale ako potenciálneho vraha? Nesúhlasím s tým, aby sme teraz identifikovali všetkých, ktorí chodia na protesty. To nie je náš spôsob robenia politiky.

My sme na Slovensku dospeli do stavu, že tu máme politika, ktorého považujeme za diktátora, prirovnávame ho k najhorším figúram v histórii a hovoríme o ňom ako o najväčšom zle. A on aj tak vyhráva. A to nevedie k sebareflexii na druhej strane, ale Igor Matovič vám povie, že máme na Slovensku 1,2 milióna hlúpych voličov.

Máme tu novinárov, ktorí vám povedia, že už nemajú rešpekt voči voličom vládnej koalície, a toto je problém, ktorý viedol k tomu, že niekto zobral zbraň. Áno, dalo sa tomu predísť, ale len na úkor toho, že by sme nerobili to, čo sme sľubovali.

Erik Kaliňák. Foto: Postoj/Andrej Lojan

O opozícii a médiách hovoríte rovnako ako Tibor Gašpar, podľa ktorého pomohli „vytvoriť“ atentátnika a roky vraj kreslili na čelo Roberta Fica terč. Netvrdím, že opozícia a novinári mali v minulosti vždy správny prístup, každý by mal prejsť sebareflexiou. Nekonali ste však v minulosti takto aj vy v Smere, nerobili ste zo svojich politických oponentov terče? Tiež by sme sa tu mohli baviť o rôznych urážkach a vulgarizmoch, ktoré zaznievali na vašich protestoch.

Rozdelil by som to. To, že sa v slovenskej politike používal pestrofarebný jazyk s vulgarizmami na obidvoch stranách, je nepopierateľné a nemám potrebu sa z toho ani ja vykrúcať, taká bola slovenská politika. Ja však vidím problém v inom než v súboji či obviňovaní politikov opozície alebo koalície.

V čom?

Argumentácia, prečo niekoho voliť či nevoliť, sa zvrhla na to, kto tu je demokratický a kto nie. A Smer dostal nálepku nedemokratickej strany. Takéto úsudky sme si my nikdy nedovolili o voličoch žiadnej strany tvrdiť. Aj po atentáte pán Kovačič v Na telo označoval pravicové koalície za tie demokratické a ľavicové za populistické. Hádam aj tie ľavicové a populistické boli demokratické, nie? V tom vidím problém. My nepatríme do demokracie? Ako som si včera prečítal v Denníku N, že Matovič je kazisvet, ale extrémisti sedia vo vláde.

Delenie voličov strán na demokratických a nedemokratických sme v Postoji kritizovali. Rovnako ako nadužívanie pojmov extrémista a fašista. Vrátim sa však k svojej pôvodnej otázke a pomôžem si jedným citátom: „Keď politik vyhlási, že pôjde po nich, tak musí vedieť, že robí z ľudí terče a v internetovom dave budú nasledovať vulgárne vyhrážky a zastrašovanie. To, čo však útočiaci politici nevedia, je, či v tomto dave nebude aj niekto, kto svoju vyhrážku raz dokoná a zabije. Lebo k tomu vyhrážky smerujú.“ Tušíte, kto to povedal?

Môže to byť z oboch strán. Boli sme to my?

Nie, bola to prezidentka Zuzana Čaputová.

Áno, každá kritika, ktorá nemusí byť ani vulgárna a neslušná, vedie so sebou dav z jednej aj druhej strany ľudí. Ja viem, kedy sa o mne píše v médiách, vtedy si na Instagrame namiesto dvoch správ nájdem minimálne desať o tom, aký som.

Áno, pani prezidentka mala úplnú pravdu, ale je to problém celej spoločnosti a nehovoríme len o politikoch, ale aj o novinároch, proti ktorým sa to deje. No oni to tiež druhým spôsobujú. Ako to riešiť, je zásadná otázka. Jednoduchá odpoveď by bola, aby sme začali rešpektovať iné názory a kultivovali sme diskusiu.

Keď pani prezidentka, s ktorou ste boli ako strana v ostrom politickom konflikte, dostávala vyhrážky smrti od 70-ročného dôchodcu z Dunajskej Lužnej, ktorý mal doma zbraň, Tibor Gašpar povedal, že sa takýmto dôchodcom nediví, pretože aj oni si potrebujú niekde uvoľniť ventil. Po atentáte na premiéra ste prístup zmenili a podobné nenávistné prejavy a vyhrážky pokladáte za vážny problém. Uznávate, že ste to predtým nemali zľahčovať?

Ak to bola len spŕška vulgarizmov dôchodcu, ktorá prezidentku dehumanizovala, a išlo o primitívne vyjadrenia typu, bodaj by zomrela, to je niečo, čo je priestupok, a nie trestný čin. Ale ak išlo o list s vyhrážkami, ktoré spĺňajú rozmer trestného činu, nie je sa o čom baviť. Nikto sa takto ventilovať nepotrebuje. Určite to treba odsúdiť. Neviem, či mal o tom vtedy Tibor prehľad, nakoniec ho nemám ani ja. A hoci rozumiem, čo chcel Tibor Gašpar povedať, počas tých troch rokov sa frustrácia ľudí naozaj stupňovala, nepokladám jeho slová za najšťastnejšie.

Pán Gašpar vtedy spochybňoval aj zásah NAKA voči tomuto mužovi a nazýval to zveličovaním. Nepodcenili ste, kam až nenávisť ľudí môže zájsť?

Pamätám si, že tam bola z našej strany kritika prístupu zo strany NAKA. Určite vtedy, rovnako ako ani počas atentátu nikomu nenapadlo, že 70-ročný človek či už z jednej strany politického spektra, alebo z druhej, bude takého niečoho schopný. Vekom aj životným profilom atentátnika, ktorý bol umelcom, ostali obe strany prekvapené. Páchateľa podobných činov sme si asi predstavovali inak ako 70-ročných pánov. Ale dnes už vidíme aj šesťročné dieťa s kuklou a pištoľou.

Obrat v Smere a HlasePo atentáte chcú trestať nenávisť, pred rokom mali vyhrážky Čaputovej za ventil dôchodcovskej frustrácie

Lukáš Kekelák

Spätne to z našej strany nevyhodnocujem ako najšťastnejšie vyjadrenia. Myslím si, že by nebolo vôbec na škodu veci, keď rozprávame o sebareflexii, aby sme si to dohľadali a pri najbližšej príležitosti ukázali nejakú mieru pokánia a ospravedlnili sa.

Bola tu iniciatíva okrúhleho stola, ktorá nevyšla, ale Národná rada prijala uznesenie, kde sa aspoň symbolický zmier ukázal. Pán Blaha pri hlasovaní nabádal všetkých aktérov v spoločnosti, aby nešírili nenávisť. Moji kolegovia priniesli minulý týždeň reportáž z vášho mítingu na Orave a na Kysuciach, kde to teda na zmierenie ani zastavenie šírenia nenávisti veľmi nevyzeralo.

Vnímam politiku ako istý typ súťaže, a súčasťou tejto súťaže majú byť aj rozhodcovia. Vnímam, že tými rozhodcami musia byť nejaké autority, ale aj médiá a novinári. Legitímne sa považujete za strážcov demokracie, pretože máte na konci dňa najviac moci na niečo ukázať či nasvietiť a pomenovať to.

A súhlasím, že aj na toto svietite a považujete to za problém. Takto zmier naozaj nevyzerá. V nejakej miere musíme komunikovať rozdielnosť názorov, ale je naozaj náročné reagovať na Veroniku Remišovú a jej neznalosť.

Vás ani vašich voličov by nikto nemal nazývať lúzou či dezolátmi, ale rovnako odsudzujem, ak vy svojich opozičných oponentov nazývate napríklad intelektuálnym planktónom. Takto vyzerá ten zmier?

Zmier je v mojich očiach rešpektovanie iného názoru a nejsť za hranu toho, čo je povolené. Aktuálne sme štyri dni pred voľbami v čase, keď je politická súťaž najvyhrotenejšia, a vidíme to aj v slovníku slušných z Progresívneho Slovenska, ktorí hovoria, že ideme Slovensko vyťahovať z Európskej únie. Hovoria to síce slušne, ale argumentačne to nesedí.

Erik Kaliňák. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Súhlasím, že to nesedí, ale teraz hovoríme o komunikácii Ľuboša Blahu na mítingu, ktorý je po atentáte na premiéra rovnaký ako pred ním, čo sa napríklad o vás povedať nedá. Akoby časť z vás hrala umiernených a Blahu nechávate oslovovať inú časť publika.

Ide o vyjadrenia pár dní pred voľbami, keď je na Slovensku hyperbolizácia štandardom. Keď s Ľubošom Blahom o tom diskutujem, on neverí médiám a neverí opozícii. Mnohí predstavitelia v Smere hovoríme o zmieri, ale on je človek, ktorý hovorí, že zmier nie je možný a sme blázni, ak si myslíme, že keby sa stal tento atentát naopak a bol by jeho cieľom pán Šimečka alebo Čaputová, že by nás tu nezrovnali so zemou. A ja nemám argument, ktorým by som ho dokázal presvedčiť, že nehovorí pravdu.

Som zvedavý, že ak eurovoľby vyhrá Progresívne Slovensko, či budeme potom svedkami reflexie ich strašenia, že ak Smer vyhrá, tak Slovensko vytiahne z Európskej únie. Či sa ich tiež budú pýtať, či europoslanci nemajú také kompetencie, ako sa mňa pýtali po prezidentských voľbách na to, či Ivan Korčok nemohol poslať vojakov do vojny na Ukrajine. Nás kritizovali, že sme vyhrali na vlne strachu, tak čo potom teraz robí Progresívne Slovensko?

Rovnako to môžu mnohí povedať aj o vás, ale vráťme sa k pánovi Blahovi.

Ľuboš Blaha neverí, že k nejakej reflexii médií vo vzťahu k Progresívnemu Slovensku dôjde, a adekvátne tomu bojuje svojou cestou. Toto je jeho prístup, ktorý ak sa zhodneme, že je problematický, za seba vidím riešenie kultivovať to v diskusii s ním, nie cenzurovať ho.

Na diskusiu veľmi nebol priestor. Keď sa ho moji kolegovia prišli slušne pýtať na to, čo zaznelo na mítingu, povedal, že šírime nenávisť, a odmietol ďalej diskutovať.

Viem, že vaši kolegovia chceli klásť nejaké otázky a poslal ich do čerta. Za mňa to nie je najšťastnejšie, je asi vidieť, že máme v strane rôzne prístupy. Napriek tomu vravím, že s Ľubošom Blahom treba argumentovať, nie ho cenzurovať, ako to urobil Facebook.

Niekde príchodom covidu sme nastúpili na vlnu, keď v médiách, ktoré boli už aj predtým zafarbené, ale stále sa dala v nich viesť aj polemická diskusia, nastúpila v mnohých témach nespochybniteľná propaganda. Najtrefnejšie to vyjadrila vtedy Zuzana Kovačič Hanzelová, ktorá povedala, že o pravde sa nediskutuje. A to je za mňa problém. Cenzúra a zákaz diskusie problém nerieši.

Ako kampaňuje Smer po atentáteVšetko po starom. Urážky, strašenie, konšpirácie aj kniha o Che Guevarovi

Adam TakáčJuraj Brezáni

Na mítingu ste boli spolu. Nikdy ste nemali potrebu pánovi Blahovi povedať, že toto bolo už cez čiaru?

Často máme tieto diskusie a nie sú len po mítingoch. Ja som politik, ktorý si myslí, že netreba povedať všetko nahlas a stačí naznačiť, čo si myslíte. Ľuboš Blaha povie všetko nahlas.

Ak tu už kreslíme nejaké rozdiely medzi mnou a Ľubošom Blahom, on je na rozdiel odo mňa nekonečne vzdelanejší, odbornejší, sčítanejší a za mňa nikdy jeho správanie nešlo za hranu demokracie ani do totalitných chúťok. Sám si prešiel prerodom, z človeka, ktorý chodil na dúhové pochody cez akademika, ktorý sa vyjadroval len cez citáty, až po politika, ktorý si nedáva servítku pred ústa. Ale my to v strane tak máme a rešpektujeme to.

Blaha svojich priaznivcov ubezpečil, že obraz Che Guevaru visí v jeho kancelárii podpredsedu parlamentu dodnes. Keď sa stane prezidentom pán Pellegrini, vymení ho?

Myslím, že už na niektorom z mítingov deklaroval, že nie. Ale prakticky do toho vstúpi to, že veľmi pravdepodobne bude zvolený do europarlamentu a nebude viac vo funkcii podpredsedu parlamentu. No vedzte, že o tom videu, výmene vlajky a zvesení obrazu pani prezidentky bola v Smere živá diskusia, demokratická a s rešpektom k jeho postoju.

A to nevnímate ako prejav nerešpektu k úradu prezidenta, ktorý bude zastávať váš bývalý kolega a niekdajší šéf koaličnej strany?

Nie. Myslím si, že je to skôr prejav rešpektu k Che Guevarovi a k jeho revolučným myšlienkam.

A to je viac ako najvyšší ústavný činiteľ Slovenskej republiky?

Bolo by ideálne, keby ste sa o tom porozprávali s ním.

Na vašom mítingu zaznelo, že vašou politikou je absolútna sloboda slova. Niekoľko ľudí už bolo zatknutých za schvaľovanie atentátu na premiéra. Ako to teda v praxi bude vyzerať? Bude naozaj platiť rovnaký meter na všetkých alebo keď povie niečo nenávistné Daniel Bombic, nebude sa to stíhať?

Sú dva rozmery. Slovné prejavy, ktoré sú v rozpore so zákonom, schvaľujú trestný čin alebo vyzývajú k násiliu, či spáchaniu trestného činu. Tam sa sloboda slova končí, pretože je to trestný čin. Potom máme priestupky, kam patrí aj hrubý slovník a vulgarizmy, kde je aktuálne hrozba pokuty 33 eur, ktorá je natoľko úsmevná, že policajti ju ani nerozdávajú.

Jedna z tém pracovnej skupiny, ktorá vznikla na úrade vlády, je diskusia o tom, že keď to už raz v zákone je, je načase to aj využívať. Vulgarizmy musíme proaktívne vytlačiť zo slovníka.

Tak to by Bombic mohol dostať pokutu aj za každé vysielanie. 

Čo sa týka priestupkov v prípade jeho vulgárnych excesov, to je problém zákona, pretože momentálne sa nevzťahuje na online svet.

Ak môže NAKA po atentáte preverovať desiatky nenávistných vyjadrení na sociálnych sieťach, prečo nie aj toto?

Prebieha medzi nami veľká diskusia, či navýšiť pokutu a zahrnúť tam aj online priestor, v ktorom sa táto nenávisť aktuálne šíri najviac. Ak sa na tom zhodneme, že je to tá pomyselná tvrdá ruka, ktorá spoločnosť od politikov cez médiá až po bežných ľudí posunie vpred, tak potom, samozrejme, nesmie dochádzať k dvojitému kilometru.

Erik Kaliňák. Foto: Postoj/Andrej Lojan

To je kľúčová otázka, či to koniec koncov nebude zneužívané len proti jednej strane.

To bude v rukách polície. Ak spoločnosť nadobudne pocit, že policajti pokutujú iba jednu stranu diskusie, ktorá je vulgárna, a tých druhých ignorujú, vznikne z toho veľký celospoločenský problém. Musíme nájsť riešenie, ideálne demokratické, ktoré nebude ohrozovať slobodu slova. Je preto pred nami vážna diskusia, či do slobody slova patria aj tie najvulgárnejšie prejavy.

Bude to potom platiť aj pre Daniela Bombica, ktorý nielen nebohému Vladimírovi Krčmérymu prial, aby sa ako „kolaborant covidovej genocídy národa smažil“, ale aj internetovo šikanoval novinárov, lekárov či policajtov tým, že zverejňoval ich osobné údaje a jeho fanúšikovia následne týchto ľudí rôznymi formami obťažovali?

Ak sa to tam dá, bude môcť byť aj Danny Kollár pokutovaný a dúfam, že v jeho prípade to bude viesť k zlepšeniu jeho slovníka. Videl som jeho videá, ktoré boli určite za hranou čohokoľvek, čo sa dá považovať za slušnú diskusiu. Aj som s ním o tom hovoril, že to nie je cesta, pretože má aj dobré myšlienky a chce u svojich divákov rozvíjať aj kritické myslenie, keď im dookola opakuje, aby ho spochybňovali a overovali si informácie, čo chýba v prístupe k čitateľom mainstreamových médií.

Nové zistenia o extrémistovi BombicoviHajloval, stretával sa s neonacistami, obnažoval sa na ulici. Fico, Eštok či Gašpar s ním problém nemajú

Adam Takáč

A čo to zverejňovanie adries? S tým by ste súhlasili, aj keby zverejňoval vašu adresu?

Počúvam, čo je pánovi Bombicovi kladené za vinu, ale nemám naštudované všetky jeho kroky. Viem, že je z niečoho obvinený, viem, že má radikálnu minulosť, videl som aj video, kde hajloval. V stredu mám s ním diskutovať, ak sa to ešte zrealizuje, toto hajlovanie mu chcem aj otvorene vytknúť. To nepatrí do spoločnosti a je to odsúdeniahodné. Som rád, že patrí k tým ľuďom, ktorí si uvedomujú, že to bola hrubá chyba. Zverejňovanie adries a telefónnych čísel je určite na škodu veci. A ak je to trestný čin, určite je namieste aj trestné stíhanie.

Dobre viete, kto je Daniel Bombic. Prečo naďalej tohto človeka s ďalšími politikmi Smeru legitimizujete a zviditeľňujete? Alebo je to len taktika, ako z jeho divákov spraviť vašich voličov?

Nechápem, ako legitimizujem človeka, keď s ním diskutujem. Ak niečo legitimizujem, tak iba v rámci toho rozhovoru, ktorý s danou osobou vediem, a tak k tomu aj pristupujem. Keď som bol pred dvomi týždňami v Infovojne, v momente, keď sa moderátori začali pýtať, kedy zavrieme Jaroslava Naďa, tak som ich zahriakol, že takúto zodpovednosť môžu voči nemu vyviesť len orgány činné v trestnom konaní a je veľká politická chyba, ak by som si ich konanie pripisoval ako zásluhu.

Vyžadovať od politikov, ako to často robí alternatíva, aby sme už zavreli Matoviča, je chyba, a keď som tam, hovorím im, že to nie je cesta. Vnímam, že keď som v takom vysielaní, musím nastavovať hranice, ale že to nerobia iní, za to nemôžem brať zodpovednosť.

Na mítingu v Tvrdošíne ste sa ľuďom ospravedlňovali, že pri témach ako médiá či mimovládky nemôžete ísť tak tvrdo, ako by si želali. Na to, že skončili viacerí moderátori politických diskusií, ste povedali: „Dohodnime sa, že nejako sa to stalo, ale nebolo to mocensky, silovo. Ale výsledok je v určitej miere doručený.“ Znie to, akoby ste sa pochválili, že ste ako vládna koalícia na vedenie televízií zatlačili. Skúste to vysvetliť.

Je faktom, že máme voličov, ktorí očakávali rýchlejšie, tvrdšie opatrenia už v prvých troch mesiacoch. Často si však ani neuvedomujú, že k nejakým zmenám už dochádza a doručujeme výsledky. Zákon o mimovládnych organizáciách napríklad už prešiel prvým čítaním a riešime pozmeňovacie návrhy.

Naši voliči tiež nevnímajú politickú súťaž ako vyváženú a majú pocit, že na strane našich politických oponentov stoja médiá, ktoré presadzujú niektoré politické strany. Niektorým politikom chyby odpúšťajú a niektorým neodpustia nič. Tam je nejaká miera ich frustrácie, napríklad nám vyčítajú, že sme pri RTVS príliš pomalí.

Chcel som ich preto na mítingu len upozorniť na to, že Na hrane na TV Joj už nie je, že z TA3 už vypadli moderátori, ktorí mávali úvodné okienko, v ktorom vyjadrili svoj svetonázor a potom sa tvárili ako nezaujatí novinári, pritom zneužívali verejnú diskusiu na presadzovanie jedného názoru. Ale nepripisujeme si za nič zásluhy, nejako sa to stalo.

Takže ste na vedenie týchto televízií nijako netlačili, aby títo novinári skončili a nahradili ich iní?

Nie, to sa nestalo, žiadnemu šéfovi sme nevolali a o nič ho nežiadali. Politicky by bolo veľmi nebezpečné, keby sme išlo touto cestou, to by sa nám vypomstilo. Z našej strany okrem bojkotu niektorých relácií a médií nebol žiaden proaktívny krok, ktorý by viedol k výmene týchto novinárov.

Napriek tomu netvrdím, že keď sme si vyhodnotili, že diskusia s Markízou je pre nás politicky neefektívna, a prestali sme tam chodiť, že to tiež nemalo istý podiel na tom, čo sa dnes deje v Markíze. Že to na konci dňa vyvrcholilo tak, že pán Kovačič nebude pravdepodobne moderátorom tejto relácie, to je fakt, nestalo sa to mocensky.

Viete, kým v minulosti ste ako politik nemali na výber, ak ste chceli zaujať, pre nás to už neplatí, lebo sme našli alternatívne spôsoby. Tým nehovorím o alternatívnych médiách, ale o sociálnych sieťach, s ktorými sa nám darí byť takí efektívni, čo konštatujú aj naši oponenti. Máme slobodu ako politici aj diskusie odmietnuť, ako sme to urobili pred parlamentnými voľbami Markíze.

Erik Kaliňák. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Okrem sociálnych sietí využívate aj sieť alternatívnych médií, ktoré sa stali akýmsi ampliónom strán vládnej koalície. Baví vás chodiť tam, keď tam niekedy nedostanete ani jednu kritickú otázku?

Ja do týchto médií nechodím často, čo mi bolo už aj vyčítané. Prijímam od nich pozvanie vtedy, keď to považujem za rozumné, lebo mám čo povedať a chcem niečo povedať. A je mi jedno, či tomu bude predchádzať konštruktívna otázka alebo nie. Vtedy idem a poviem si, čo chcem. Ale priznávam, že ide skôr o médium, ktoré je len priestorom s tými istými divákmi a do nijakej reakcie vás netlačí, čo môže byť nudné. Práve preto tam každý týždeň nechodím.

Keďže kandidujete za europoslanca, dotknime sa ešte kultúrno-etických otázok, ktoré europarlament často rieši. Opäť si pomôžem Ľubošom Blahom, ktorý zvykne hovoriť, že nie ste dúhová ani bruselská ľavica. Vaši europoslanci v Bruseli však dlhoročne hlasujú za to, proti čomu inak doma bojujete. Príkladom je aj Istanbulský dohovor, za ktorý v máji 2023 zahlasovali všetci traja poslanci Smeru. Europoslankyňa Roth Neveďalová pre portál euractiv.sk tiež povedala, že registrované partnerstvá mali byť uzákonené už dávno a Smeru neprekážajú. Ako vám možno veriť, keď Smer v Bruseli je iný ako na Slovensku?

V posledných pár rokoch došlo k zmenám nielen v Smere, ale celosvetovo. Tieto európske voľby budú nemalým zemetrasením naprieč krajinami a je dosť možné, že dôjde k výraznému preklopeniu toho, kto bude sedieť v Európskom parlamente.

Otvorene poviem, že v minulosti som bol ako mladý človek aj ja liberál. A názory, ktoré prezentujem, som dokonca ani veľmi nezmenil v zmysle rešpektu k súkromiu jednotlivca, k jeho orientácii, ale dnes to už nestačí na to, aby ste boli liberál. Dlhodobo dochádza k posunu od liberalizmu k progresivizmu a dnes som už spadol k vám konzervatívcom. Už to nie je o orientácii, ale o rôznych rodoch a veciach s tým spojených, s ktorými nesúhlasím.

Aj v Istanbulskom dohovore je v úvode napísané, že jeho cieľom je chrániť ženy. A čím hlbšie idete, tak na konci ani neviete, čo je to žena, na čo upozornili konzervatívni politici a konzervatívne médiá.

Napriek tomu to vaši europoslanci odhlasovali, hoci to bolo v rozpore s tým, čo doma hovoríte.

Úmysel chrániť ženy vítame a stotožňujeme sa s ním, ale boli by sme radi, keby sme vedeli, čo je to tá žena. No nie je úplne pravda, že naši europoslanci hlasovali vždy proti tomu, čo my hlásame.

Stalo sa to niekoľkokrát, a to nielen v kultúrno-etických otázkach.

Oni sa vo veľkej väčšine v týchto kultúrno-etických otázkach zdržali. A zdržali sa preto, že keď ste súčasťou frakcií, v takýchto otázkach hlasujete ako frakcia. A maximum, čo si viete vydobyť, keď nechcete hlasovať ako frakcia, je, že sa zdržíte. Hlasovať proti, teda hlasovať v súlade s tým, čo tu my deklarujeme ako politická strana, by znamenalo vylúčenie z frakcie.

Z ktorej vás aj tak vylúčili.

V minulosti sme to nechceli, ale za posledné roky sme sa aj my nejako vyvinuli, posunuli, pretože sú takí, akí sú. Smer po voľbách do europarlamentu bude vyzerať inak aj naše fungovanie v rámci europarlamentu bude fungovať inak.

Budete v inej frakcii?

Ak vznikne nejaká, ktorá nás osloví, kde v tom budeme vidieť zmysel, tak áno. Ak prejavia opäť európski socialisti záujem o naše členstvo, tak jedine za podmienok, ktoré nám už v tomto nebudú diktovať naše hlasovania v kultúrno-etických otázkach. Ak nie, myslím si, že plejáda nezaradených europoslancov bude tentokrát oveľa širšia, takže z toho nemám nejakú traumu. Dnes už majú aj jedného z podpredsedov parlamentu.

Ak vás osloví Identita a demokracia, išli by ste medzi nich?

Skôr čakáme vytvorenie inej frakcie, ale je celoeurópsky alebo celozápadný trend, že voči progresivizmu naozaj dochádza k spájaniu konzervatívcov bez ohľadu na to, či sú ľavičiari alebo pravičiari. Aktuálne je naozaj predčasné hovoriť, s kým áno, s kým nie. Musíme si počkať na výsledky, musíme si to zrátať a potom môžu začať rokovanie s jednotlivými frakciami. Alebo, naopak, sa rozhodneme byť tou pomyselnou kľučkou na váhach ako nezaradení. Pre nás je otvorené všetko.

Prečo vaše poslankyne neboli ani na hlasovaní o zavedení práva na potrat do Charty práv EÚ? Tam už neboli viazané frakciou.

Nech si čitatelia o tom myslia, čo chcú, ale je za tým ľudský príbeh. Obe išli na pohreb otca Kataríny Roth Neveďalovej, takže nestihli všetky hlasovania. Zmeškali tak aj iné hlasovania, ktoré nám zas vyčítal pán europoslanec Uhrík.

Čo sa týka kultúrno-etických otázok, mám pri nich zásadnejší problém. Vždy boli a budú súčasťou politických diskusií, ale je to téma, o ktorej by mali rozhodovať jednotlivé členské štáty, ako vyhodnotia za vhodné. My žiadame len suverenitu a rešpektovanie našej cesty, ktorú si volíme my na Slovensku. V žiadnom prípade nemáme v úmysle diktovať Holanďanom alebo niekomu, ako majú žiť svoj život a ako sa majú stavať k otázke cirkvi či iných. Oveľa väčšie nebezpečenstvo ako to, že sa tieto otázky riešia na pôde europarlamentu, je to, že prechádzajú na pôdu súdov.

Varovným signálom je pre mňa rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý k tomu pristúpil veľmi aktivisticky a povedal, že mať nejakú formu registrovaného partnerstva uzákoneného v rámci legislatívy v jednotlivých členských štátoch je ľudské právo. Samozrejme, že to spravil pri lesbickom páre, ktorý bol z Ruska, aby sme zase raz potrestali Rusko. Je to už vážny problém.

Erik Kaliňák. Foto: Postoj/Andrej Lojan

A spôsobilo to, že poslankyňa Progresívneho Slovenska sa už obrátila na Ústavný súd a pýta sa, či v tejto téme neporušujeme základné ľudské práva, keďže my tieto partnerstvá nemáme, naopak, v ústave máme definované manželstvo ako zväzok muža a ženy. Toto smeruje iba k väčšej polarizácii.

Vy by ste právo na potrat podporili?

Nie. Čo som sa rozprával aj s Monikou Beňovou, sú to témy, v ktorých si myslím, že majú mať suverénne právo rozhodnúť sa ženy, ale robiť z práva na potrat ľudské právo je dokonca aj pre ňu niečo zvláštne. Takže síce sme na hlasovaní neboli, ale myslím si, že by sa zdržali, a ja by som konal rovnako.

Vo vašom volebnom programe do eurovolieb píšete, že odmietate „rôzne absurdné experimenty s troma záchodmi alebo viacerými rodmi a pohlaviami“, ale keď sa v parlamente hlasovalo o zákone o rodných číslach, ktorý chcel tieto veci zamedziť, podporili ho len traja poslanci Smeru, a vy ste medzi nimi neboli. Prečo?

Pretože tam sú politické dohody, rovnako ako je politická dohoda napríklad pri výučbe sexuálnej výchovy a potrebe súhlasu rodičov. Ako vládna koalícia prídeme s vládnym návrhom, a pokiaľ viem, komunikujeme s Kresťanskou úniou, aby stiahla svoj návrh, aby sa neuplatňovala šesťmesačná lehota. Čo sa týka rodných čísel, ide o smernicu ministerky, ktorá neviem, či už medzičasom nebola prijatá.

Nebola. Zákonné riešenie má však vždy väčšiu váhu ako nejaká smernica.

Sú to otázky, pri ktorých dôjde zo strany vládnej koalície k vyriešeniu.

Úradná zmena pohlavia neskončíZáborskej zákon neprešiel. Mikloško sa spolu so Smerom zdržal, Vašečka na hlasovanie neprišiel

Lukáš KekelákJuraj Brezáni

Spomínali ste pani Beňovú, ktorá v minulosti zahlasovala za mechanizmus, ktorý dal Európskej komisii možnosť trestať členské štáty za to, že narúšajú právny štát, čo sa v súčasnosti môže týkať aj Slovenska. Nevracia sa vám to, čo ste v minulosti sami pomohli vytvoriť? Nepodcenili ste viaceré rozhodnutia, ktoré sa dnes obracajú proti vám?

Absolútne. Lisabonská zmluva je tiež exemplárnym príkladom. Mali sme nejakú predstavu o tom, ako sa EÚ bude vyvíjať, a sme šokovaní z toho, čo sa tu spustilo po prvých migračných vlnách, keď sa namiesto zmysluplného dialógu a riešení viedla hneď diskusia o povinných kvótach. Odvtedy datujem bublajúce rozpory medzi západnou a strednou Európou, kde ako V4 vnímame nejakú mieru pokrytectva a falošnej solidarity, ktorá sa v tejto otázke začala uplatňovať na úkor riešení, ktoré dáva zdravý rozum.

Tam niekde sa začali diať veci a prijímať rozhodnutia, keď aj nám ako strane, ktorá bola za vstup do EÚ, bola za čo najhlbšiu integráciu do jadra EÚ, začala vyskakovať varovná kontrolka, že tu sa to nedeje tak, ako sme si predstavovali.

To celkom nesedí, keďže Smer chcel byť aj v čase migračnej krízy v jadre EÚ a v centre integrácie.

My stále chceme byť v jadre, ale to jadro pre nás znamenalo, že budeme sedieť pri stole, pri ktorom sa rozhoduje. My nechceme stratiť právo veta ešte aj v tých posledných otázkach.

Keď to dnes viete, bolo hlasovanie za Lisabonskú zmluvu chybou?

Dnes sa to tak ukazuje, ale hlasovali by sme vtedy inak? Asi nie, pretože vtedy nám to dávalo logiku, ale teraz sme múdrejší. Vtedy to vyzeralo, že sa ako štáty rozhodujeme, ako národy chceme spolupracovať a nebudeme zneužívať mechanizmus na ochranu právneho štátu na to, aby sme trestali štáty, ktoré si vyberajú inú kultúrno-etickú cestu. Žiaľ, deje sa to, ale adekvátne na to reagujeme.

Na záver otázka k vojne na Ukrajine. Váš pôvodný slogan do eurovolieb pred atentátom znel: Za mier v Európe. Ako si predstavujete koniec vojny na Ukrajine? Zatiaľ ste so žiadnym mierovým plánom neprišli.

Je pre nás kľúčové, aby sa začali rokovania a aby sa začalo prímerie. Aby nezomierali civilisti. Nechcem, aby sme skĺzli do diskusie – dať zbrane, nedať zbrane. Je pravda, že za rokovací stôl je dobré, aby ste si sadli silní obidvaja. Preto aj úvodná mentalita, že poďme Ukrajine pomôcť, aby si za ten stôl sadla ozbrojená, silná a s pocitom, že „len tak ľahko neprejdeš, nechceme sa radšej dohodnúť?“ bol za mňa legitímny.

Problém je, že ich spoza toho stola zobrali a vysvetlili im, že nie, my sme vám nedali zbrane, aby ste si vedeli s Putinom sadnúť za jeden stôl a dohodnúť sa. My sme vám dali zbrane, aby ste bojovali. A to je ten problém, to treba zmeniť. Som presvedčený o tom, že o rok-dva, možno aj skôr tu budete počuť zmenu názoru a prechod z rétoriky „musíme Rusko poraziť“ do rétoriky „Ukrajina nesmie prehrať“.

To sa deje už teraz. No ako si to predstavujete? Pretože aj mierový plán záverov istanbulských rokovaní, ktorý unikol do médií, znamenal pre Ukrajinu prehru, stratu časti suverenity a výrazné oslabenie.

Tá zmena rétoriky pôjde na najvyššie poschodia a bude znamenať vážnu zmenu rozhodnutí, ktoré sú prijímané. Za nás treba zastaviť postup Ruska a sadnúť si konečne za stôl. To je ten prvý krok. Áno, je naivné si predstavovať, že strana Smer prinesie celosvetový mier. Ale my sme tí, na rozdiel od iných politických strán, ktorí hovoria, že toto sa dá vyriešiť jedine za stolom. To, čo kritizujem a čo aj miestami kričíme, je, že veľmoci Ukrajinu nechcú pustiť za ten stôl. Poznáme prípad Borisa Johnsona, ktorý došiel a povedal nie.

Tu je to oveľa komplikovanejšie. A nie je to len tak, že za stôl si nechce sadnúť iba Ukrajina, ktorá sa pre to musí v prvom rade sama rozhodnúť. Rokovať nechcú ani Rusi, ktorí odmietajú aj mierový samit vo Švajčiarsku.

Nám neprináleží toto hodnotiť. My nechceme, aby tam zomierali zbytočne ľudia. V tomto ohľade sme pacifisti a tak ako nám vadí, čo sa deje na Ukrajine, tak nám vadí, aj čo sa deje v Pásme Gazy, čomu mnohé médiá až takú veľkú vážnosť nepripisujú.