Odborník na extrémizmus Juraj C. mal mesianistický komplex. Cítil sa ako záchranca demokracie, ide však o dôchodcovský terorizmus

„Slovenským médiám by som odporúčal, aby mali väčší rešpekt k rôznym názorom, ktoré sa vo verejnom priestore objavujú. Nadradenosť povestnej bratislavskej kaviarne je vo vašej mediálnej sfére veľmi cítiť a určite stojí aj za radikalizáciou časti spoločnosti,“ hovorí český politológ Miroslav Mareš, ktorý skúma terorizmus a politický extrémizmus.

Čin Juraja C. pokladá za akt politického terorizmu. „Veľkú rolu pri tomto atentáte zohralo vybičovanie emócií, zrejme aj jeho vnútorný mesianizmus. Atentátom akoby bol v sebe naplnil to, na čo bol predurčený,“ hovorí o motívoch atentátnika Mareš.

Čo o jeho spasiteľskom syndróme najviac vypovedá? Mal strelec jasné ideologické ukotvenie? Nakoľko k jeho činu prispela polarizovaná spoločnosť, opozično-koaličné spory a osobná frustrácia? A zažívame fenomén „dôchodcovského terorizmu“? 

Odpovedá Miroslav Mareš, profesor na Katedre politológie FSS Masarykovej univerzity v Brne, ktorý spolupracuje so slovenským ministerstvom spravodlivosti. Skúša znalcov v oblasti extrémizmu.

Ako ste prijali správy o atentáte na premiéra Roberta Fica?

Bol to šok. Takéto veci sa tu predsa nedejú. Veľmi ma to prekvapilo a vzbudilo to vo mne viaceré emócie, ale i záujem, keďže sa podobnými prípadmi profesionálne zaoberám.

Možno tento útok prirovnať k nejakému z predošlých atentátov na politikov vo svete?

Z ideového hľadiska to zatiaľ vyzerá tak, že nemá obdobu. Atentát na srbského premiéra bol vyslovene aktom organizovaného zločinu, proti ktorému premiér ostro vystupoval. Z hľadiska taktického uskutočnenia sa útok z posledného obdobia asi najviac podobá tomu japonskému spred dvoch rokov, ale motivácia útočníka nesedí.

Útočníka Juraja C. nemožno priradiť k nejakému tradičnému extrémistickému prúdu a zatiaľ nič nenasvedčuje ani tomu, že by to bol psychopatologický jedinec, ktorý by sa chcel týmto atentátom iba niekomu zapáčiť, ako to bolo v prípade atentátu na amerického prezidenta Ronalda Reagana.

Atentátnik nesúhlasil s politikou vlády, so zrušením špeciálnej prokuratúry či so zastavením vojenskej pomoci Ukrajine. Pravidelne chodil aj na protivládne protesty, bol stúpencom prezidentky aj súčasnej opozície. Môžeme tak už s istotou hovoriť, že atentátnik mal jasný politický motív, ako to tvrdí aj minister vnútra?

Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že politický motív je jednoznačný. Ide o útočníka, ktorý bol odporcom demokraticky zvolenej vlády a ktorý konal v domnienke, že chráni demokraciu či spravodlivosť.

Sám útok na premiéra po atentáte odôvodňoval svojím nesúhlasom s krokmi súčasnej vlády. A pokiaľ sa Juraj C. snažil týmto krokom zastrašiť aj iných politikov, nemá to ďaleko od odbornej definície politického terorizmu.

Veľkú rolu pri tomto atentáte zohralo aj vybičovanie jeho emócií, zrejme aj akýsi vnútorný mesianizmus.

Mohol byť akýsi vnútorný spasiteľský syndróm útočníka po politickom motíve tiež tým, čo ho k tomuto ohavnému činu doviedlo?

Je ťažké v priebehu pár dní zanalyzovať človeka, ktorého som nikdy nevidel. Ale z toho všetkého, čo som o ňom doteraz čítal, možno povedať, že mal mesianistický komplex. Najviac o ňom hovoria jeho básne. V nich sa Juraj C. štylizuje do roly akéhosi zbojníka, odporcu či martýra, ktorý bude trpieť za niečo, čo urobí. Atentátom akoby bol v sebe naplnil to, na čo bol predurčený.

Prekvapenia v levickej knižniciPrečítal som si včera knihy slovenského spisovateľa Juraja Cintulu

Martin Leidenfrost

Dlhodobo mal v sebe pocit, že musí vziať veci do svojich rúk a zmeniť ich. Do atentátu to robil mierovou cestou, o čom svedčí aj založenie jeho hnutia Proti násiliu. Ale počas života protestoval proti kadečomu.

Dnes sa niektorí snažia útočníka zaradiť k frustrovaným opozičným liberálom, iní zas poukazujú na prvky rasizmu či nacionalizmu v jeho postojoch. Mal však vôbec ucelený svetonázor? Hoci zakladal hnutie Proti násiliu, zároveň v rovnakom období sympatizoval so Slovenskými brancami, čo je oxymoron.

Branci boli vždy problematickí, keďže vytvárali vojenskú štruktúru mimo oficiálnej ozbrojenej zložky štátu. Je pravda, že ich kontaktoval a vyzdvihoval v čase, keď boli možno ideologicky menej vyhranení ako predtým či potom, keď začali spolupracovať s Nočnými vlkmi či rakúskymi antiislamistami.

Ale už len to, že útočník vôbec takúto skupinu kontaktoval, svedčí o tom, že mal v sebe silne zakorenenú podporu alternatívy voči vládnucej moci. A to bez ohľadu na to, či brancom vravel, že majú alebo nemajú nosiť zbrane. Ukázalo sa to vtedy, teraz, ale aj v čase komunizmu, keď ho sledovala ŠtB.

A hovorí to aj o tom, že Juraj C. skutočne mal neucelený svetonázor, prípadne že sa veľmi rýchlo menil. Zároveň nie je isté, či všetko, čo verejne deklaroval, si aj v tej chvíli naozaj myslel. Vzhľadom na jeho názorový exhibicionizmus a rýchlu zmenu názorov by až tak neprekvapilo, keby ešte aj na súde vypovedal inak, ako to v skutočnosti v jeho hlave bolo.

Bol podľa vás až natoľko názorovo neukotvený človek?

Určite to bol ideovo veľmi rozbúrený človek, ktorý nesúhlasil s množstvom vecí, ktoré sa v politike a vo svete dejú. Jeho názory sa veľmi menili a boli veľmi rozptýlené. Často sa prikláňal k názorom podľa aktuálneho vývoja.

Snažil sa byť aktívny, no možno bol frustrovaný z toho, že mu jeho aktivity nevychádzajú. Veľa vecí skúsil, veľa z nich mu nevyšlo, možno si aj sám o sebe veľa namýšľal.

Takže za atentátom vidíte aj možnú dlhodobú frustráciu útočníka?

Stále nemáme dosť informácií, ale nedá sa to vôbec vylúčiť. To, že bol vo viacerých svojich aktivitách neúspešný, že bol aj ako esbéeskár napadnutý, to všetko sa môže premietnuť do pocitu, že všetko to, čo hlásal, aj o odmietaní násilia, je neúčinné a musí pristúpiť k niečomu razantnému.

Spomínali ste, že veľkú rolu pri jeho čine hralo aj vybičovanie emócií. Keďže Juraj C. sa zúčastňoval na protivládnych opozičných protestoch, mnohí to dávajú za vinu hlavne politike Progresívneho Slovenska či hnutia Igora Matoviča. Podľa ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka sa pre čin rozhodol po víťazstve Petra Pellegriniho v prezidentských voľbách. Mohli sa neúspešné opozičné protesty aj výhra kandidáta z iného tábora natoľko podpísať pod jeho frustráciou?

Viem si predstaviť, že je za tým vyhrotená atmosféra od parlamentných volieb až do prezidentských, vzájomne vybičovaná nenávisť, ako aj frustrácia z toho, že sa nedokázalo presadiť to, čo on momentálne politicky vyznával.

Minister vnútra najskôr hovoril, že v prípade útočníka išlo o osamelého vlka, v nedeľu však oznámil, že pracujú aj s verziou, že Juraj C. mohol byť v skupine, ktorá sa vzájomne hecovala. A preveruje sa, či nemal komplicov, keďže dve hodiny po atentáte na premiéra niekto vymazal celú jeho facebookovú aj komunikačnú históriu. Ako to vidíte vy?

Tu musíme počkať na výsledky vyšetrovania. Treba povedať, že len to, že človek je súčasťou nejakého zoskupenia, neznamená, že je dané zoskupenie za čin automaticky zodpovedné ako celok. Na druhej strane to neznamená, že nemohol byť členom siete podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorí sa hecovali k takémuto činu. Od stola sa to však nedá len tak povedať.

Vyšetrovanie atentátu na FicaJuraj C. nemusel byť osamelý vlk, niekto po streľbe vymazal jeho facebookovú komunikáciu

Lukáš Kekelák

Ak bol na niekoho napojený, nemyslím si, že to boli nejaké verejné združenia, skôr skupina či sieť nespokojných jednotlivcov, s ktorou komunikoval na internete. Ale teraz len čisto špekulujeme, nechcem sa preto verejne púšťať ani do úvah o akcii pod falošnou vlajkou, keďže o nej nemám dôkazy. Na prípad je generálnou prokuratúrou vydané informačné embargo, počkajme si.

Ako vnímate, že pár hodín po útoku na sociálne siete uniklo video útočníka či jeho občiansky preukaz?

Tento únik je veľký problém a svedčí o problematickom prístupe bezpečnostných zložiek. Vypustenie zostrihu videa sa propagandisticky zneužívalo. Rovnako považujem za problém, ak po internete koluje lekárska správa premiéra.

Je informačné embargo v čase, keď už vznikajú o útoku najrôznejšie konšpirácie a rozbehla sa aj ruská dezinformačnú kampaň, ktorá atentát pripisuje Ukrajine, správnym prístupom?

Informačné embargo v tej miere, ako je nateraz zvolené, považujem za vhodné, pokiaľ by sa naozaj dodržiavalo. Treba si najskôr počkať na výsledky výsluchov a základného vyšetrovania. Napríklad od decembrového útoku na filozofickú fakultu v Prahe dodnes polícia ani štátne zastupiteľstvo nezverejnili viac informácií o motivácii pražského strelca, hoci by sa už patrilo povedať viac. 

Ako potom zabrániť konšpiráciám o útoku?

Ich vzniku sa veľmi zabrániť nedá, ak sa navyše niektoré teórie šíria priamo ruskými médiami. Konšpirácie však prúdia z oboch strán. Niektorí sa z Juraja C. snažia spraviť proruského aktivistu, ďalší za tým vidia sorosovcov či šimečkovcov a iní zas začínajú šíriť teóriu o útoku pod falošnou vlajkou, aby mohla vláda po atentáte posilniť represie.

V takto bujnom prostredí, ktorému chýba zdržanlivosť, sa konšpiračné teórie menia na prostriedok politického boja na sociálnych sieťach a len ťažko si predstaviť nejaký všeliek, ktorý by to zastavil. Ale áno, vierohodné informovanie zo strany štátu je cestou, ako sa dá dosiahnuť umiernenie diskusie o interpretácii činu na vrcholných miestach politickej scény. Tak možno vybudovať dôveru v zistenia štátnych orgánov, ktoré prípad vyšetrujú. Konšpirácie to však nezastaví, no možno aspoň čiastočne utlmí.

Robert Fico mesiac pred atentátom varoval, že dôjde k útoku na vládnych predstaviteľov. Pred necelými dvomi rokmi terorista Juraj K., ktorý útočil na Zámockej a pôvodne čakal na premiéra Hegera, mal takisto v zápisníku napísané meno šéfa Smeru. Nedalo sa tohto atentátnika z Levíc včas zastaviť?

Je vecou vyšetrovania, či niečo také vo svojom okolí naznačoval alebo nie. Ale ak v prípade Juraja C. ani rodina či širšie okolie neregistrovali, že by sa mohol rozhodnúť spáchať atentát, je skutočne veľmi ťažké predvídať takýto útok a zastaviť ho.

Aj keby sa preukázalo, že Juraj C. bol súčasťou siete radikálnych protivládnych aktivistov, tak na ne zatiaľ bezpečnostné zložky neboli zamerané. Ale len si predstavte, že by bol napríklad pred mesiacom niekto z vlády povedal, že je treba budovať zložky Policajného zboru a SIS proti násilnému liberalizmu.

Nevyzýval by som na to a aj teraz je to rizikové z hľadiska zneužitia moci, aj keď sa monitoringu militantných protivládnych prejavov asi úplne vyhnúť nedá. Lenže ak to bol osamelý vlk, podobní jednotlivci sa dajú len veľmi ťažko vopred podchytiť.

Ukazuje to aj príklad inak ideovo motivovaného českého atentátnika na železnice Jaromíra Baldu, ktorý položil kmene na trate blízko Mladej Boleslavi. Urobil to sám, jeho motiváciou bola nenávisť k migrantom. Malo ísť o falošný útok pripísaný moslimom. Tento atentátnik však svoje konanie skrýval pred vlastnou rodinou, ktorá dokonca ani nevedela, že sa postupne radikalizoval na internete a že plánuje útok.

Takže si nemyslíte, že je na mieste hovoriť o podcenení hrozieb zo strany bezpečnostných zložiek štátu?

Určite je samostatnou témou, do akej miery si splnila svoju úlohu ochranka premiéra, ale rovnako treba povedať, že ide o niečo úplne ojedinelé, nič podobné sa tu doteraz nestalo a nielen politici mohli mať doteraz pocit bezpečia. Nehovoriac o tom, že išlo o výjazdové rokovanie vlády v malom mestečku, kde to asi nikto nečakal. No do úlohy experta na ochranu ústavných činiteľov sa pasovať nebudem.

Českí experti poukazujú na chyby ochrankyVšetko bolo extrémne neskoro. Osobný strážca mal byť medzi strelcom a Ficom

Marek Holka

V minulosti sa dôchodca vyhrážal aj prezidentke Čaputovej a exministrovi obrany Jaroslavovi Naďovi. Takisto mal doma zbraň aj náboje, no prepustili ho domov, keďže podľa sudcu išlo o výsledok informačnej vojny. Po zadržaní muža sa pritom ozývali politici Smeru, ktorí tento čin zľahčovali. Začne sa na dôchodcov, ktorí často v diskusiách na sociálnych sieťach reagujú veľmi radikálne, pozerať inak?

V Českej republike som už na čosi podobné upozorňoval. Aj spomínaný útočník Jaromír Balda bol muž v dôchodkovom veku, pred dvadsiatimi rokmi kládol v Česku bomby dôchodca Vladimír Štěpánek, takže fenomén „dôchodcovského terorizmu“ tu je. 

Je to segment, na ktorý sa doteraz popri zradikalizovanej mládeži zabúdalo. Treba riešiť oba fenomény – radikalizáciu mládeže aj seniorov.

V čom môžu byť vôbec seniori rizikoví?

Aj preto, že už nepracujú, sú časovo oveľa silnejšie vťahovaní do politických debát, keďže sa im venujú celodenne. A je tam aj snaha ešte na konci života niečo dokázať. Frustrácia z vývoja politiky, ktorá sa podľa niektorých z nich na sklonku nevyvíja tak, ako by chceli. 

Ale nedá sa to úplne paušalizovať, dôvodov je určite viac a ide iba o minimálny počet takto frustrovaných jednotlivcov z celkového počtu dôchodcov.

Vyhrážky smrťou po atentáte dostal ďalší poslanec Smeru, minister vnútra, ale aj líder opozičného Progresívneho Slovenska Michal Šimečka. Aké veľké je riziko opakovania útoku?

Je to veľmi nebezpečná situácia, lebo emócie sú rozjatrené a objavuje sa tu snaha o vzájomnú pomstu. Nehovoriac o tom, že to niektorým môže imponovať. 

Nejde len o riziko nasledujúcich dní či týždňov, ale aj mesiacov či rokov a môže ísť o celý rad útokov. Situácia sa môže vyhrotiť až do pouličnej eskalácie násilia, napríklad v prípade demonštrácií, na ktorých by došlo k stretom oboch zúčastnených strán. Rozhodne však netreba súčasné vyhrážky na internete podceňovať.

Kým minulý rok o vyhrážkach spomínaného dôchodcu na adresu prezidentky poslanec Smeru Gašpar hovoril ako o človeku, ktorý si len potrebuje „uvoľniť ventil a pomenovať veci aj trošku vulgárne“, teraz polícia hneď razantne zakročila voči viacerým diskutérom na internete, ktorí atentát schvaľovali alebo sa smrťou vyhrážali iným. Myslíte si, že táto zmena prístupu vláde vydrží?

Tieto prípady sa na Slovensku dlhodobo zľahčovali. Prial by som si, aby polícii či prokuratúre podobné nastavenie vydržalo, pretože podobné vyhrážky do demokratickej spoločnosti nepatria.

Mnohí po atentáte hľadajú vinníka. Niektorí útok využívajú na burcovanie proti liberálom, opozícii a novinárom, iní vinu pripisujú radikalizácii slovníka politikov vládnej koalície či osobitne Smeru. Dá sa nájsť jeden vinník?

Nechcem to nijako relativizovať, ale slovenská politická debata je dlhodobo veľmi vyhrotená a na sociálnych sieťach sa už roky používajú veľmi ostré výpady ako zo strany odporcov vlády, tak aj ich priaznivcov.

Vyhrotenie debaty sa nedá pripisovať len súčasnej vláde či časti opozície, lebo aj v minulosti sme počuli ostré a veľmi vulgárne výrazy nielen na mítingoch dnes vládneho Smeru, ale aj na demonštráciách sexuálnych menšín. Napríklad keď stúpenci transsexuálov veľmi ostro napádali Igora Matoviča pred parlamentom. 

K nepodpore násilia ako riešenia politického sporu určite nepomohli päste poslanca Glücka zo Smeru či ďalších okolo Igora Matoviča v predvolebnej kampani.

Na Slovensku je vyhrotená debata na všetkých stranách a ideologických frontoch, preto hľadať jedného vinníka polarizácie by bolo veľmi zjednodušujúce. Relativizácia násilností, nenávistného slovníka a dehumanizácia protivníka tu roky prebieha vo všetkých táboroch.

Má podľa vás šancu podobný atentát slovenskú spoločnosť aspoň na čas zjednotiť alebo, slovami ministra vnútra, stojíme pred prahom občianskej vojny a očakávate ďalšiu polarizáciu?

Videli sme pozitívny efekt spoločného vyhlásenia prezidenta Petra Pellegriniho a Zuzany Čaputovej. To je cesta, po ktorej by sa podľa mňa malo kráčať ďalej, ale už v nedeľu to padlo. Je možné, že to boli prvé aj posledné lastovičky pozitívneho trendu zmierovania vzájomných výpadov.

Okrúhly stôl politických strán sa odkladáEšte nedozrel čas, tvrdí Pellegrini. Danko mu ďakuje, že z iniciatívy vycúval

Adam TakáčLukáš Kekelák

No úprimne povedané, neviem si u všetkých politikov predstaviť, že sa cez to, čo sa stalo, dokážu len tak preniesť. Nejde totiž len o zmenu rétoriky, ale aj mentality. Uvidíme, či v jednotlivých vládnych stranách dostanú slovo umiernenejší politici.

Je toto moment, ktorý rozhodne o ďalšej budúcnosti a charaktere Slovenska?

Je to veľký zlom, ktorý bude deliacim bodom slovenských dejín. Ak sa toho politické elity správne nezhostia, bude to len bod na ceste k ďalšej eskalácii.

Myslíte si, že po atentáte dôjde k sebareflexii politikov a šibenice či truhly na protestoch unisono odsúdia?

Bol by to pekný šťastný koniec, ale nemyslím si, že sa to stane. Pozitívny posun by bol v tom, ak by sa aspoň časť politikov od toho dištancovala. 

Neviem si predstaviť, že by s podobnými gestami či slovníkom skončili viaceré osobnosti dezinformačnej scény napojené na niektoré strany. Až taký veľký optimista nie som.

V tomto roku končí aj koncepcia boja proti radikalizácii a extrémizmu, ktorú prijalo ministerstvo vnútra, a súčasný minister vnútra Matúš Šutaj Eštok by ju mal pripraviť v novej podobe. Predpokladám, že sa toho chopia a opíšu v novej koncepcii aj zneužitie progresivistických ideí na násilné činy, čo je určite téma, no na druhej strane by Slovensku neprospelo, keby sa z toho mal stať pamflet boja proti liberalizmu. 

Bolo by vhodné, keby sa širokospektrálne zamerali na to, čo sa na Slovensku deje, a priniesli aj riešenia. 

Neviem tiež, či je najšťastnejšia úvaha, aby sa vyňalo riešenie terorizmu a extrémizmu spod Národnej kriminálnej agentúry. Práve teraz by sa mala táto jednotka, ktorá sa na tieto veci špecializovala, sústrediť na najnovšie trendy.

Čo by malo byť v tejto chvíli úlohou médií, ktoré takisto majú svoj podiel na celkovej polarizácii či živení frustrácie?

Slovenským médiám by som odporúčal, aby mali väčší rešpekt k rôznym názorom, ktoré sa vo verejnom priestore objavujú. Nedostatok tohto rešpektu som vnímal ako najvypuklejší problém médií hlavného prúdu v posledných rokoch.

Až na čestné výnimky je slovenský mediálny priestor ľavicovoliberálny, ktorý často nepripúšťal iné názory a o niektorých témach odmietal diskutovať.

Nadradenosť povestnej bratislavskej kaviarne je vo vašej mediálnej sfére veľmi cítiť a určite stojí aj za radikalizáciou časti spoločnosti. Na upokojenie situácie je potrebná aj zmena povýšeneckej mentality niektorých médií.

Ťažko však povedať, ako k tomu pristúpiť, keďže sa to celé môže okamžite polarizovať aj na tom, že časť vlády si pod umiernenosťou predstaví koniec kritiky vlády zo strany médií.  Ale, samozrejme, takto to nefunguje.