Odborníčka o hraničnej poruche osobnosti Ľudia s týmto ochorením celý život hľadajú rodiča, ktorý by ich bezpodmienečne miloval

Hovorí, že mnohí ľudia s hraničnou poruchou osobnosti sú emočne nedosýtení, čo zásadne vplýva na ich vzťahy. 

„Sú hladní po láske, po prijatí, po zažívaní blízkosti. A aj táto intenzita je vyššia ako norma,“ vysvetľujte česká psychologička Renáta Tumlířová v rozhovore pre Postoj. Keď potom vstúpia do vzťahu, zahltia ho a to u partnera vyvoláva negatívnu reakciu.

Napriek všetkému si Tumlířová myslí, že aj keď sa toto ochorenie všeobecne berie ako nevyliečiteľné, dá sa do istej miery podľa nej aj vyliečiť. 

V rozhovore hovorí o tom, aká je cesta k zlepšeniu stavu, či ľudia s hraničnou poruchou zvyknú manipulovať druhých, aj o tom, ako táto porucha vzniká. 

Renáta Tumlířová pracuje v pražskej ambulancii Kaleidoskop, kde sa venuje poruchám osobnosti. Okrem toho založila aj terapeutickú komunitu s rovnakým názvom, ktorá poskytuje pobytovú liečbu. 

Niekedy sa porucha osobnosti považuje už za samotnú diagnózu. Čím je však špecifická hraničná porucha osobnosti?

Porucha osobnosti ako taká je naddiagnóza, ktorá sa delí do rôznych špecifických typov. Jedným z nich je emočne nestabilná porucha osobnosti, známa aj ako hraničná porucha osobnosti. 

Emočne nestabilná porucha má hraničný a impulzívny typ. Ale aby to bolo zrozumiteľné, všeobecne sa dá povedať, že ide o ľudí, ktorí majú intenzívne emócie.  

Sú citlivejší, vnímavejší, majú vyššiu emotivitu. Menšie podnety v nich prebudia reakciu, ktorá je intenzívnejšia než u bežného človeka. Zároveň im trvá dlhší čas, kým dosiahnu upokojenie. 

Normálne, aj keď človek nič nerobí, emócia sama poľaví. V prípade ľudí s hraničnou poruchou to trvá o dosť dlhšie. 

Takže majú silné emočné výkyvy a tieto výkyvy sami nevedia ovládať. A to potom vedie k ďalším problémom. 

Akým?

Časté sú vzťahové problémy, títo ľudia vytvárajú intenzívne vzťahy, zároveň však nemávajú dlhé trvanie. Časom príde k nejakému zraneniu alebo vzájomnému nepochopeniu a človek z toho vzťahu odchádza, pretože mu spôsobuje príliš veľkú bolesť. Zase ide o intenzívne emócie.  

Mávajú aj problémy na úrovni správania vo forme impulzívnych reakcií. To vnímame ako snahu regulovať emócie. Človek pociťuje nejaké emócie, často bolestivé, a naloží s tým tak, že urobí niečo impulzívne. 

Čo napríklad? 

Niekoho zbije, na niekoho nakričí, ide a utratí výplatu alebo sa aj sebapoškodí. Ide o nejaký čin, ktorý prinesie emočnú úľavu. Ale je to impulzívny čin, ktorý potom niekedy ľutuje. 

Takže dá sa povedať, že títo ľudia nevedia narábať s vlastnými emóciami. 

Áno, majú vrodenú emočnú citlivosť a reaktivitu, ktorá je vyššia, než je norma. Ale na to často nasadajú ďalšie vplyvy prostredia, kde dochádza k invalidácii emočných prežitkov. Ľudia im hovoria, aby nedramatizovali, nehysterčili, nerobili z vecí vedu.  

Nedeje sa to iba v rodine, ale aj v škole. K tomu sa pridáva to, že nerozvíjajú dostatočne schopnosť regulácie samého seba, svojich emócií.  

Keď sa dajú tieto tri prvky dohromady, spôsobujú, že emócie lietajú všetkými smermi, človek si nerozumie, nevie s tým naložiť, je z toho nešťastný.  

Má to potom pre neho negatívne dôsledky vo vzťahoch, v práci, klesá mu sebadôvera. Často sa potom pokúša o samovraždu alebo o vážnejšie sebapoškodzovanie, pretože už v tej bolesti a chaose viac nechce byť.  

Cítia emócie veľmi intenzívne, hovoria, že im spôsobujú až fyzickú bolesť. Mali sme rozhovor s respondentom s hraničnou poruchu a ten hovoril, že intenzitu emócií, ktorú normálni ľudia zažijú párkrát za život, on zažíva aj niekoľkokrát do dňa.

Ich prežitky sú naozaj intenzívnejšie. Keď sa stane niečo bežným ľuďom, nespravia skúšku alebo sa s nimi rozíde priateľ, tak zažívajú bolesť, možno ich to dokonca zrazí na kolená, ale myslím si, že ľudí s hraničnou poruchou to úplne rozorve, je to obrovská vnútorná bolesť, až krvácanie. A takéto intenzívne reakcie majú aj na bežnejšie spúšťače. A tá bolesť pre nich býva niekedy časom neznesiteľná.  

Už ste spomínali samovraždy, pri ľuďoch s touto diagnózou je ich miera relatívne vysoká. Dá sa preto povedať, že ide o jednu z najnebezpečnejších psychických chorôb?

Neviem celkom presne štatistiky, ale pri hraničnej poruche bola miera smrteľných pokusov o samovraždu okolo desať percent. Takže naozaj je to jedna z vážnejších porúch. 

Spomínali ste, že títo ľudia sú od narodenia citlivejší. Sú však aj vplyvy prostredia, ktoré prispievajú k rozvoju tejto poruchy?

Na jednej strane je to, že sú zraniteľnejší, citlivejší, na druhej strane sú však skutočne aj vplyvy toho, ako vyrastajú. 

V minulosti sme aj u svojich klientov videli, že zvykli pochádzať zo zložitejších, patologických rodín. Keď som chodila do školy, hovorilo sa, že hraničná porucha je komplexná posttrauma, dôsledok zanedbávania, týrania v detstve. No povedala by som, že toto dnes už ako pravidlo neplatí. 

Áno, niektorí majú veľmi náročné skúsenosti a to mohlo viesť k rozvoju poruchy osobnosti, ale zároveň máme ľudí z rodinného prostredia, ktoré bolo príliš ochranárske, neumožňovalo dieťaťu skúšať nové veci, robiť chyby, učiť sa, rozvíjať sa tým, že prekonáva prekážky, vystavuje sa náročným situáciám.  

A potom sú aj deti, ktoré prichádzajú, zdá sa, z úplne bežných funkčných rodín, a je ťažké vysvetliť, kde sa to vzalo. A takýchto prípadov je čím ďalej viac. 

Máte na to predsa len nejaké vysvetlenie?

Existuje teória, že sú citlivejší a rodina nie vždy vie pracovať s touto vyššou citlivosťou, reagovať na ňu. Plus ako na to reaguje škola, učitelia, vzdelávací systém, ale aj rovesníci.  

Viac ako nejaké šialené detstvo zažívali šikanu a pocit toho, že nepatria do skupiny, že sú iní.

Napríklad spoločný menovateľ našich klientov je dlhodobo zážitok šikany. Viac ako nejaké šialené detstvo zažívali šikanu a pocit toho, že nepatria do skupiny, že sú iní, čudní, že ich neberú, nechcú sa s nimi kamarátiť.  

Človek nevie, či už boli nejako zvláštni, a preto priťahujú tento postoj, alebo naopak. Povedala by som, že skôr to je tak, že sú citlivejší, zraniteľnejší a to pritiahne šikanu a neprijatie. A potom sa to vzájomne živí a problém sa prehlbuje.  

Ľudia s hraničnou poruchou mávajú veľmi problematické romantické vzťahy. Čo im spôsobuje najväčšie ťažkosti, ako sa to prejavuje?

Všetko súvisí so všetkým. Keď je človek emotívny, citlivý a ešte má tendenciu pozerať sa na svet čierno-bielo, v extrémoch, že buď je pravda A, alebo B a nemôže byť nič medzi tým, tak potom je aj vo vzťahoch zraniteľnejší voči konfliktom. 

Premýšľa v extrémoch, absolútnych póloch, do toho je zraniteľný, nevie komunikovať o svojich potrebách. Má napríklad pocit, že nestojí za nič, má veľmi nízke sebavedomie. Keď s týmto vstupuje do vzťahu, tak je od začiatku komplikovaný. 

Býva to zložité pre partnerov a zároveň pre samotného človeka s hraničnou poruchou je veľmi ťažké vzťah navigovať, komunikovať o tom, čo potrebuje, čo sa mu deje, hľadať kompromisy, je to jednoducho náročné.

Plus množstvo týchto ľudí je emočne nedosýtených. 

Čo tým myslíte?

Sú hladní po láske, po prijatí, po zažívaní blízkosti. A aj táto intenzita je zasa vyššia ako norma. Vstupujú do vzťahu a zahltia ho. Partner potom dáva stopku a človek s hraničnou poruchou to berie ako odmietnutie. Myslí si, že už ho nechce, už ho nemá rád, tak chce zo vzťahu odísť. 

Sú tam takéto extrémy, extrémna blízkosť verzus vzdialenie, zavrhnutie. Potom sa hovorí o extrémoch idealizácie a devalvácie. 

Ako sa to prejavuje?

Keď človek s hraničnou poruchou stretne niekoho, kto je na neho milý, príjemný, rozumejú si, tak má pocit, že je úžasný. Že to je ten človek, čo mu rozumie, je to jeho soul mate, sú na jednej vlne. Je to taká mladá zamilovanosť. Veľmi k nemu priľne, je šťastný, že má takýto vzťah.  

Potom sa však začnú objavovať problémy...

Áno, začnú sa prejavovať nezrovnalosti. Opäť, ľudia s hraničnou poruchou lietajú z extrému do extrému, a tak v momente, keď sa vo vzťahu začnú objavovať problémy a chyby, preklopia idealizáciu do druhého extrému.  

Začnú si myslieť, ako veľmi sa v tom človeku mýlili, ako s ním už nechcú byť, ako im vlastne vôbec nerozumie.  

Zvykne sa hovoriť aj to, že ľudia s hraničnou poruchou mávajú svoju najobľúbenejšiu osobu. Deje sa to iba v romantických vzťahoch?

Môže sa to diať vo všetkých rovinách, aj v priateľstve. Je tam vždy prítomný pocit a potreba výlučnosti. 

Jonáš Motyčka, ktorý má hraničnú poruchu, v rozhovore povedal, že v detstve nezažil rodičovskú blízkosť, a tak má teraz stále strach z opustenia, preto sa teraz zvykne naviazať na ľudí. 

Áno, je to ten emočný hlad. Niekedy mám pocit, že ide až o také hľadanie rodiča, ktorý by toho človeka objal a miloval ho bezpodmienečne celý život. Nie u všetkých, ale u niektorých klientov reálne táto potreba nebola nasýtená a ten dlh si potom nesú do ďalších vzťahov.  

Prežívajú to ako ohromnú bolesť, veľký pocit vnútornej samoty a cítia, že to môže vyriešiť iba nejaký veľmi intenzívny vzťah s niekým, až také splynutie. 

Žije s hraničnou poruchou osobnostiZažívam extrémne výkyvy nálad. Zamilovanosť sa môže z minúty na minútu zmeniť na nenávisť

Kristína Votrubová

Ďalšou témou je manipulácia. O ľuďoch s hraničnou poruchou sa hovorí, že zvyknú manipulovať druhých, vyhrážajú sa tým, že si ublížia. Na druhej strane sú ľahko manipulovateľní, pretože sa zvyknú naviazať na druhých.

Manipulácia je veľmi zložité pole a myslím si, že títo ľudia sú obviňovaní z manipulácie častejšie, ako sa to v skutočnosti deje. 

Niektorí, áno, manipulujú v tom zmysle, že majú nejaký zámer a nejdú k nemu priamo, idú na to tak trochu okľukou a posúvajú ľudí tým smerom, aby im to vyšlo. 

Ale moja skúsenosť je, že tam manipulácia nie je vedomá alebo cielená. Skôr nevnímajú, aký vplyv majú na okolie ich činy. 

Napríklad?

Môžem uviesť príklad z komunity. Dajme tomu, že máme klienta, ktorý už porušil viacero pravidiel, nedarí sa mu fungovať a dostáva sa do situácie, že by ho skupina mohla vylúčiť. Sedí na skupinovej terapii, plače a hovorí, že ak ho vylúčia, tak sa pôjde zabiť. Je to manipulácia alebo nie? 

Tí, ktorí prijímajú tú informáciu, povedia, že ich zaháňa do kúta, hovorí im, že ho nesmú vyhodiť, manipuluje nimi. Ja by som povedala, že ten človek iba hovorí, ako sa cíti. On to naozaj vidí takto zúfalo nešťastne, ale tým, ako to povie, bez ohľadu na to, čo to robí s druhými, to ostatní môžu čítať ako manipuláciu.

Klienti iba robia, čo môžu, sú v nejakej bolesti a takto ju dávajú najavo. Často však nemajú zámer manipulovať. Vypláca sa mi ísť s tými klientmi do hĺbky. Spýtať sa ich, o čom to naozaj je, a povedať im tiež, čo to robí so mnou. A veľmi často mi povedia, že oni to tak nemyslia.  

Je vôbec možné, aby mali ľudia s hraničnou poruchou dlhodobé vzťahy?

Keď je to tak, ako som opísala, tak je to veľmi ťažké. Taká intenzita jednoducho nie je reálna, vo všetkých vzťahoch sú ťažkosti, nikto nie je dokonalý, nikdy si tie potreby nenaplňujeme stopercentne, musíme o tom komunikovať.  

Na začiatku, keď ľudia prichádzajú do terapie, tak nevedia, ako na to, ako sýtiť sám seba, ako sa o seba postarať. 

Ale myslím si, že ľudia s touto poruchou môžu dozrieť, naučiť sa a môžu mať vzťahy. I intímne. 

Máme mnoho klientov, ktorí prešli našimi programami, majú rodiny, deti, ale treba zapracovať. Začať kontrolovať emócie, pracovať s vnútornou emočnou reguláciou a hľadať spôsob, ako sýtiť svoje potreby sám.  

Na začiatku, keď ľudia prichádzajú do terapie, tak nevedia, ako na to, ako sýtiť sám seba, ako sa o seba postarať. 

V akej rovine sa musia naučiť postarať sami o seba?

Robiť si po kvapkách dobre, začať rozmýšľať nad tým, čo sa mi páči a čo nie. Dať si horúci kúpeľ, ísť na prechádzku so psom, zájsť do kaviarne na dobrú kávu? Začať tie veci objavovať a začať ich pre seba robiť. 

Ale druhá časť je, keď už tieto veci dostávam do svojho života, tak im venovať pozornosť, keď prebiehajú. Človek môže byť na krásnej pláži, no keď tam bude ležať a premýšľať o tom, ako ho nikto nemá rád, ako z neho nikdy nič nebude a ako asi nebude mať peniaze na ďalšiu dovolenku, tak si tú pláž nikdy neužije. 

Oni zvyknú byť v tomto stave skoro stále. Stále im idú v hlave negatíva. Takže aj keď sa im dejú dobré veci alebo si ich aj dodajú do života, nie sú schopní ich prežiť, užiť si ich. 

Ide teda o vedomé, všímavé prežívanie.

Človek si musí vedome povedať, že je nedeľa, som na prechádzke, je krásne, cítim vôňu lesa, ladiť sa stále do prítomnosti. 

Toto sa musia naučiť a tak začnú čerpať dobro zo svojho života aj zo vzťahu, začnú to viac prežívať. A to začne trochu dosycovať dieru, ktorú vo svojom vnútri majú. Vďaka tomu už ten zbytok, čo budú chcieť od ostatných, nebude taký veľký. 

Najdôležitejšou časťou liečby je terapia, kde sa ľudia s hraničnou poruchou učia, ako narábať so svojimi emóciami a ako ich zvládať. Na čo sa sústreďuje?

My sme do všetkých prístupov integrovali DBT, čiže dialekticko-behaviorálnu terapiu, ktorá je zameraná na zručnosti. 

Ak by som to mala zjednodušiť, keď by ste si zobrali niekoľko tisíc ľudí a skúmali, aké zručnosti používajú, tak tí, čo sú v živote vo všeobecnosti spokojnejší, cítia sa šťastnejšie, robia určité veci.  

A tí, čo sú nešťastní, depresívni, tieto veci nerobia. Sú to vlastne vyextrahované zručnosti na to, ako žiť spokojnejší život. Je to terapia, z ktorej môžu mať úžitok všetci. 

Aké zručnosti sú potrebné na spokojný život?

Venujeme sa niekoľkým oblastiam. Jednou je napríklad všímavosť, ako zameriavať svoju pozornosť, svoje bytie na tu a teraz. Ukotviť sa v prítomnosti, vedieť sa pozerať dovnútra a vnímať svoje pocity, svoj vnútorný stav.  

Potom sú to zručnosti emočnej regulácie, kde sa bavíme o tom, ako sa dajú meniť emócie, ktoré sú pre mňa nežiaduce, ako s nimi môžem pracovať. Je tam aj časť o tom, ako môžem znižovať svoju zraniteľnosť, ako pracovať s citlivosťou. Zároveň pracujeme aj na vzťahových zručnostiach.  

Druhá časť spočíva v podpore klienta, načúvaní jeho problémom, čo rieši, pomôcť mu, aby si viac rozumel, aby začal viac premýšľať do budúcna.

Založili ste aj pobytovú terapeutickú komunitu pre ľudí s hraničnou poruchou. 

Áno, dávame dôraz na každodenný život, ktorý v komunite prebieha, klienti si tam varia, upratujú, spolunažívajú.  

Musia si rozplánovať prácu, komunikovať s druhými a to je potom témou terapie. Sú veci, ktoré by človek do terapie sám nepriniesol, ale v komunite vidíme, že sa to deje. Je to taký mikrosvet, kde sa problémy zvonka začnú odrážať v každodennom živote a môžeme sa o nich rozprávať. 

Hraničná porucha je dosť stigmatizovaná, a to až tak, že aj niektorí profesionáli odmietajú s týmito ľuďmi pracovať. Prečo to tak je?

Je to pomerne náročná diagnóza, to je fakt. Je to niečo, čo sa obvykle rozvíja počas života, počas dlhých rokov. 

Títo ľudia si nevybudovali základňu nejakej psychickej odolnosti, zručnosti. Keď potom prídu nejaké životné nároky, začnú sa sypať. Keď potom robíte terapiu, tak ju nemáte na čom postaviť, pretože tie základy tam nikdy neboli. 

Títo ľudia sú zároveň často v ohrození života, opakovane chodia s tým, že sa im nechce žiť. Alebo, lepšie povedané, chce sa im žiť, no nie s tou bolesťou, ktorú cítia. 

Ak im dodáte zručnosti a emočný základ, tak oni naozaj rastú, vyvíjajú sa a môžu dosiahnuť stabilizovaný stav. 

Plus je to práca na roky. Nám sa darí dosiahnuť, že ľudia, ktorí odchádzajú z komunity, čo je rok a pol, sú pekne stabilizovaní a pripravení pracovať ďalej. Ale stále je to skôr práca na roky než na týždne alebo mesiace.  

Ale mám tú prácu rada, pretože títo ľudia majú v sebe často veľa energie, ktorá sa dá konštruktívne využiť, ak s nimi pracujete systematicky a dlhodobo. 

Ak im dodáte zručnosti a emočný základ, tak oni naozaj rastú, vyvíjajú sa a môžu dosiahnuť stabilizovaný stav. Myslím si, že klienti, ktorí k nám dnes jazdia na absolventské komunity, by sa už ani nevošli do kritérií na diagnózu hraničnej poruchy. 

Čiže by ste povedali, že sa dá vyliečiť?

S tým by som bola opatrná, stále je v spoločnosti ustálené to, že táto porucha sa nedá vyliečiť. Ja si myslím, že dá. Ale títo ľudia vždy budú citlivejší, no keď sa naučia so sebou zachádzať, nebudú sa vyhýbať výzvam a budú budovať vzťahy a pracovať na svojom životnom šťastí, tak to naozaj ide.  

A naozaj máme plno klientov, ktorí normálne pracujú, majú rodiny a sú spokojní. Prichádzajú niekedy s tým, že majú ťažké obdobie, ale nie je to už také vážne. Tento potenciál zlepšenia, ktorý som u našich klientov ikskrát zažila, ma dobíja. Ale nebudem tvrdiť, že ide o ľahkú diagnózu. 

Čo je kľúčom k tomu, aby sa stav týchto ľudí zlepšil? Prečo sa u niektorých zlepšuje a u iných nie?

Myslím si, že najpodstatnejšie je prísť k tomu, že to budem musieť byť ja, kto bude hlavným hýbateľom zmeny. Ostatní mi môžu pomôcť, môžu ma podporiť, môžu ma naučiť nejaké zručnosti, ale ja som ten, kto tie zručnosti bude alebo nebude používať. Ja som ten, kto si dá šancu na život, povie si, že teraz do toho pôjde na maximum. To my zvonka nevieme zariadiť.

Ide teda o prijatie zodpovednosti za seba a za svoj život.

Áno, i keď pre mnohých ľudí je to veľmi bolestivý moment, pretože majú opakovanú skúsenosť sami so sebou, že si nevedeli pomôcť, že to nezvládli a zostali v obrovskej bolesti. Jedinú nádej tak videli v tom, že to vyrieši niekto zvonka, pretože oni sami to nevedeli. Ale tam sa treba dostať k tomu, že možno teraz nevieš, ale s podporou to zvládneš. Ale musíš to byť ty, kto bude šliapať tú cestu. 

Ako môžu blízki pomôcť človeku s hraničnou poruchou? Čo môže zlepšiť ich spolunažívanie?

To je veľmi ťažké. Jedna z vecí je komunikovať citlivo, vnímavo, ale jasne. Stanoviť si svoje potreby, komunikovať o tom, čo mi je príjemné alebo nepríjemné. Otvorene, ale citlivo. 

Pozerať sa na toho druhého tak, že on ma nechce cielene deptať, prekračovať hranice. On to inak nevie, nemá pojem o tom, kde sú moje hranice, čo môže a čo nemôže. Má intenzívne pocity a podľa toho koná. Ja si v tom môžem nastaviť, kam až toho človeka pustím. To je dôležité. 

Taktiež je dôležité nezachraňovať toho človeka, keď robí nejaké problémy, ale skôr ho podporiť, aby to riešil aj on sám. Inak sa môže stať, že to človeka vyčerpá a nakoniec ho opustí.  

Niekedy je dobré získať podporu aj pre seba. Možno ten druhý nechce ísť do terapie, tak môžem ísť ja a nechať sa sprevádzať zložitými situáciami. Niekedy sú tie situácie naozaj veľmi emočne náročné.