Žije s hraničnou poruchou osobnosti Zažívam extrémne výkyvy nálad. Zamilovanosť sa môže z minúty na minútu zmeniť na nenávisť

„Emócie prídu v takej intenzite, že aj keby som ich chcel ovládnuť, aj keď ich vnímam, tak sú silnejšie, omnoho silnejšie ako ja. Aj keď viem, že robím niečo zle, že to na mňa ide, tak v tej chvíli si neviem pomôcť, nedokážem sa upokojiť.“ Aj takto opisuje Jonáš Motyčka svoj život s hraničnou poruchou osobnosti. 

Tá sa vyznačuje silnými emocionálnymi výkyvmi a veľmi bolestivým prežívaním pocitov.

Hovorí aj o tom, ako maličkosti vedia vyvolať veľkú emocionálnu bolesť, ako sa s ochorením učí žiť, aj o fenoméne najobľúbenejšej osobnosti. 

Jonáš Motyčka sám trpí hraničnou poruchou, zároveň však vedie viacero iniciatív, ktoré pomáhajú ľuďom s týmto ochorením. O poruche natočil aj dokumentárny film Horská dráha, ktorý sa bude premietať aj na Slovensku.

Ako ste sa dostali k svojej diagnóze?

Od mladosti som sa cítil inak, bol som iný, ale najskôr sa mi to zdalo ako niečo dobré. Nie že by som nezapadal, práve naopak, v kolektíve som patril vždy medzi obľúbených. Keď sme vymýšľali nejaké žarty, bol som pri tom, keď bolo treba hovoriť s učiteľmi, vybrali vždy mňa a podobne. Ale bol som jednoducho inde, nebol som stredný prúd.

Kedy ste si začali uvedomovať, že to nie je iba to, že ste iný, ale že vám môže niečo byť?

Bolo to zhruba v tridsiatke, keď som chcel fungovať v dlhodobejšom vzťahu. Uvedomil som si, že mi to nikdy nešlo. Asi od 15 rokov som chodil s dievčatami a videl som, že počas tých 15 rokov sa u mňa opakovali určité vzorce správania a boli čoraz silnejšie. Po tridsiatke mi to začalo byť veľmi nekomfortné. Bol som z toho zúfalý, unavený, a tak som si uvedomil, že by som asi mal požiadať o pomoc. Najprv som vytvoril iniciatívu Požiadaj o pomoc, ktorá sa snaží odtabuizovať komunikáciu o duševnom zdraví. V skutočnosti to však bolo moje volanie o pomoc.

Aký bol proces diagnostiky? Bolo hneď jasné, že ide o hraničnú poruchu osobnosti, alebo to trvalo dlhšie?

Najprv som dostal odporučenie na psychiatričku od svojich známych, ktorí k nej chodili, ale viac-menej iba po lieky a nič extra s ňou neriešili. Tá mi povedala, že sa jej zdám zdravý, ale keď chcem, môže mi predpísať nejaké lieky. Na to som jej povedal, že ja lieky nechcem. Ďalšieho pol roka som si teda hovoril, že keď mi profesionál povedal, že mi nič nie je, tak to tak asi bude.

Čo to zmenilo?

Zasa sa zopakoval ten vzorec správania, mal som krátky románik s jednou slečnou a bolo to úplne totožné. Tak som znova vyhľadal inú, renomovanejšiu psychiatričku a tá mi už diagnostikovala hraničnú poruchu osobnosti. Len čo som diagnózu zistil, začal som si o nej čítať a všetko mi začalo zapadať už od puberty. To, ako som bol iný, čo som vnútorne prežíval s priateľkami, ale aj s kamarátmi či dokonca aj s činnosťami, ktoré som rád robil, úplne to sadlo.

Ako ste prijímali svoju diagnózu?

Na 70 percent som si vydýchol, bol som rád, že to, čo sa mi deje, má nejaký názov. Úplne som sa topil v tom, že som sa pýtal sám seba, či to je normálne alebo nie. Niektorí kamaráti mi hovorili, že je to normálne, iní zasa, že je to vážne. 

Ale, samozrejme, tých ostatných 30 percent bolo o tom, že mám niečo, na čo neexistuje jednorazový liek, nejaká rýchla terapia, ale je to naozaj beh na dlhú trať. Zatiaľ sa táto porucha považuje za nevyliečiteľnú. Takže diagnóza priniesla aj sklamanie.

Kľúčovým prejavom hraničnej poruchy osobnosti sú veľké výkyvy nálad. Ako to u vás vyzerá?

Môže to byť z minúty na minútu a ide naozaj o extrémne zmeny. Každý sa dokáže nahnevať, ale toto je iné, je to úplne radikálna zmena. Zo zamilovaného stavu sa človek dostane do totálnej nenávisti, z niečoho, čo ho extrémne baví, sa stane niečo, čo nechce robiť, alebo človeka, ktorého má inak rád, nechce ani vidieť. Je to naozaj polarizované.

Tie emócie zároveň prídu v takej intenzite, že aj keby som ich chcel ovládnuť, aj keď ich vnímam, tak sú silnejšie, omnoho silnejšie ako ja. Aj keď viem, že robím niečo zle, že to na mňa ide, tak v tej chvíli si neviem pomôcť, nedokážem sa upokojiť. A to mi potom robí problémy v živote a vo vzťahoch. 

Viete dať nejaký príklad zo svojho života?

Vždy sa to snažím ilustrovať na jednom príklade. Ak si škálu veľmi bolestivých emócií predstavíme ako teplomer, bežný človek sa dostane v normálnom živote tak na 20 – 30 stupňov. 

Človek s hraničnou poruchou sa na tieto úrovne extrémne bolestivých emócií dostáva každý deň.

Do extrémnych hodnôt, na 80 – 90 stupňov, sa dostane iba párkrát v živote, keď prežije nejakú veľkú traumu.

Ale človek s hraničnou poruchou sa na tieto úrovne extrémne bolestivých emócií dostáva každý deň. Nerád by som to bagatelizoval, ale konkrétne u mňa sa to dosť točí okolo dochvíľnosti – keď som s niekým dohodnutý na nejaký čas a on nepríde, omešká sa o desať minút. To môže byť v niektorých situáciách pre mňa ten spúšťač. Mnoho ľudí by si však povedalo, že veď desať minút nič nie je. 

Ale ja sa v tej chvíli dostanem do takého psychického napätia, takého naladenia, že by som to nikomu neprial. Potom prídu moje reakcie, som na neho nahnevaný, mám pokazenú náladu na ďalšiu hodinu, dve. Nejde o tú konkrétnu vec, že prišiel neskoro, ale o to emočné prežívanie.

Čo ešte to môže vyvolať?

Napríklad niekto niečo sľúbi a nedodrží to. Alebo keď som príliš v strese, nech už je dôvod toho stresu akýkoľvek. Snažím sa preto predchádzať situáciám, kde by som sa cítil pod tlakom. Napríklad na to, aby som tu zaparkoval, som si dal polhodiny, aby som bol v pokoji a prišiel načas. Pre normálnych ľudí sú to bežné veci, ktoré ich vôbec nerozhodia, ani nad nimi nepremýšľajú, ale trúfam si povedať, že pre náš hraničiarov sú tieto veci extrémne dôležité. 

Čiže ide o to, ako veci prežívate. Pre bežných ľudí ide o niečo normálne, ľuďom s hraničnou poruchou však spôsobujú veľkú bolesť.

Áno. Nechcem paušalizovať, nechcem hovoriť, že to tak majú všetci, ale osobne si myslím, že je to z detstva, z toho, že sa tam nevytvoril vzťah s matkou, pretože sa v detstve stalo niečo zlé. Človek má potom permanentný strach z odmietnutia a aj tých päť minút omeškania alebo nedodržania sľubu berie extrémne fatálne.

Je to teda aj o interpretácii týchto vecí. Že v tom, že niekto nepríde načas, vidíte hneď odmietnutie či opustenie.

Áno, podvedome to tak vnímam. Keď sa zamýšľam, prečo sa mi to deje, tak prichádzam k tomu, že je to asi tým. Je to ten pocit opustenia. Človek to častokrát príliš analyzuje a veci rôzne interpretuje. V tomto bohužiaľ hrá svoju rolu trauma z minulosti, ktorú v sebe podvedome má.

Viete aj vy identifikovať, čo u vás prispelo k rozvoju poruchy?

Som presvedčený a dávajú mi za pravdu aj odborníci, že ide o získanú vec. Samozrejme, je tam aj nejaká predispozícia. Ja som nezažil nejakú extrémnu jednorazovú traumu, bolo to skôr niečo latentné. 

Som presvedčený a dávajú mi za pravdu aj odborníci, že ide o získanú vec. 

Latentná nepohoda, stres, permanentné hádky, nie voči mne, ale medzi mojimi rodičmi. Rodičia boli v tej chvíli odpojení, necítil som to súznenie, bola tam nepohoda.

Hovoríte, že prežívate silné emócie. To sa však deje aj citlivejším ľuďom. V čom by ste povedali, že je rozdiel?

Človeku, ktorý nemá hraničnú poruchu osobnosti, sa to veľmi ťažko vysvetľuje, pretože sú ľudia, ktorí takú intenzitu emócií nikdy ani nezažili. Ak to chcú pochopiť, musia mať za sebou nejakú extrémne stresujúcu alebo traumatizujúcu situáciu, kde naozaj museli využiť všetku podporu svojho okolia, všetky prostriedky, aby sa z toho dostali.

Ak ste takúto situáciu zažili, tak vnútorná bolesť, ktorú ste cítili, je podobná tomu, čo cítia ľudia s hraničnou poruchou osobnosti. My to však bohužiaľ pociťujeme podstatne častejšie. Ak ste sa nikdy do takých extrémnych situácií nedostali, máte veľké šťastie, ale zároveň, so všetkou úctou, si asi nedokážete predstaviť, čo prežíva človek s hraničnou poruchou osobnosti.

Často sa spomína aj tendencia mať čierno-biele videnie. Vo vzťahoch je to buď idealizovanie, alebo prepad do nenávisti.

Áno, to sa môže stať, napríklad sú dni, keď priateľka príde o pár minút neskôr. Z lásky vznikne nenávisť v zmysle enormného hnevu. Až také extrémne, polarizované to v tej chvíli je.

A potom prejde nejaký čas a vráti sa to do normálu?

Áno. Človek s tým pracuje, predchádza tomu, už vie, že to odznie, obaja vieme, že to odznie. V ideálnom prípade sa tomu dá predchádzať. Ale presne toto sú tie extrémne zmeny, to úplné polarizovanie. Človek v tej chvíli nevidí to dobré, čo ten človek urobil, zameriava sa iba na tú zlú stránku, napríklad len na to, že niekto pár minút mešká.

Bolo obdobie, keď ste si povedali, že to radšej už so vzťahmi nebudete vzhľadom na hraničnú poruchu skúšať?

Áno, vždy po nejakom veľmi intenzívnom vzťahu je človek taký unavený, že už nechce. Ale ja som ten typ, že to po nejakom čase vždy znova skúsim. Koľkokrát som však aj vo vzťahu a hovorím si, o koľko by bol život jednoduchší, ak by som v ňom nebol. Ale pri ľuďoch s hraničnou poruchou osobnosti funguje aj závislé správanie.

Ako sa to prejavuje?

Tieto veci idú proti sebe – na jednej strane už nechceš mať vzťahy, ale zároveň potrebuješ mať človeka, s ktorým cítiš súznenie, kde môže vzniknúť aj istá závislosť. A myslím si, že vždy vyhrá tá túžba po závislosti. Poznám veľa ľudí, ktorí hovoria, že už nechcú mať vzťahy. Ale zároveň viem, že aj v tú chvíľu na niekoho myslia, i keď je to neopätované. Vždy si ten človek nájde nejakú osobu, ku ktorej vzhliada, ktorú by chcel, takže tá závislosť môže vzniknúť aj takto. A aj keď niekto hovorí, že nenávidí ľudí, v skutočnosti je to volanie o pomoc.

Keď hovoríte o tej závislosti, u ľudí s hraničnou poruchou existuje fenomén takzvanej najobľúbenejšej osoby. Mohli by ste priblížiť, o čo ide?

Myslím si, že to pramení z tej nenaplnenej lásky k rodičovi v detstve. To, čo mu nedala matka, potom človek hľadá počas života a upína sa k ľuďom, u ktorých vidí nejaký potenciál, že by mu mohli dať, čo v detstve nedostal. Ale bohužiaľ si myslím, že to už nikdy nedostane. Tú bezpodmienečnú lásku skrátka môžu dať iba rodičia, pri ostatných je vždy nejaká podmienka.

To, čo mu nedala matka, potom človek hľadá počas života a upína sa k ľuďom, u ktorých vidí potenciál, že by mu mohli dať, čo v detstve nedostal.

V prvej fáze si človek myslí, že stretol úplne spriaznenú dušu, že dosiahne úplné splynutie, nevidí vôbec žiadne chyby, úplne si tú osobu idealizuje, myslí si, že stretol anjela. Ale bohužiaľ časom prichádza k uvedomeniu, že to tak nie je, a nastáva veľké sklamanie. Ale už sa tam vybudovala určitá závislosť, väčšinou sprevádzaná žiarlivosťou.

Chce mať tú osobu iba pre seba, i keď už vidí, že nie je dokonalá. Tá osoba je akoby na piedestáli, pre toho človeka je dôležitejšia ako všetko ostatné, všetci ostatní ľudia, ale aj aktivity. Je to takmer až posadnutosť.

Dá sa porucha liečiť aj liekmi?

Na poruchu ako takú nie sú lieky, ale sú lieky na prejavy, ktoré má. Svojho času som bral lieky napríklad na spanie, lebo jeden z prejavov je práve nespavosť. Po nejakých extrémne rozorvaných vzťahoch som bral aj ďalšie antidepresíva, ale teraz neberiem nič.

Mám obdobia, keď mi je lepšie, a potom zasa obdobia, keď mi je horšie, a podľa toho sa aj vyvíja medikácia. Za seba musím povedať, že cesta k uzdraveniu nie je pri hraničnej poruche osobnosti lineárna. S inými hraničiarmi hovoríme, že je to skôr taká „šmodrchanica“. Človeku je napríklad pol roka dobre a potom má zasa horšie obdobie. To všetko však patrí k liečbe. 

Ale hovorili ste, že postupne sa s tým učíte pracovať, takže zrejme sa dá dostať do lepšieho stavu.

Áno, na sto percent. Ale ide hlavne o prácu na sebe samom. Sú nejaké nástroje, ale potom je to o tej práci na sebe samom, o sebapoznaní, o zistení, čo funguje a čo nie, čo si doprajem ja sám, čo nie.

Čo pomáha najviac vám?

Je to súbor niekoľkých faktorov. Za mňa je to určite moja činnosť. Práca je pre človeka s hraničnou poruchou osobnosti kľúčová. Ja vďaka tomu, že si tvorím vlastné projekty, nemám žiadneho šéfa, nemám nikoho, kto by na mňa kričal, mám prácu, ktorá ma baví a najväčším dielom prispieva k stabilite.

Druhá vec je prostredie a ľudia, s ktorými sa stýkam. Začal som si na to extrémne dávať pozor, mažem kontakty, nerobím pre všetkých všetko, dávkujem si to. Veľmi mi pomáha aj taký celkový životný balans. Nič si extrémne nezakazujem, nedostávam sám seba pod tlak.

Predtým to bolo inak?

Áno, boli časy, keď som napríklad buď cvičil, alebo necvičil vôbec. Buď úplne extrémne dvakrát denne dvojfázovo, alebo zasa vôbec. Toto sa už snažím nerobiť.

Mal som obdobie, keď som vôbec nepil alkohol, teraz sa snažím nebyť úplne pod tlakom, a keď mám chuť, tak si trochu dám. Znovu som sa vrátil aj k hudbe, necvičím však dve-tri hodiny denne, ale zahrám si dvadsať minút každý deň. Dostávam do života konzistenciu a snažím sa nebyť v extrémoch.

Ale myslím si, že najkľúčovejšie pre to, aby sa človek upokojil, je to pracovné prostredie. Potom sú to vzťahy, no a posledná vec, aj keď to môže znieť ako klišé, je dbať na zdravý životný štýl. Dobre spať. Pravidelne jesť. Praktizovať akúsi striedmosť.

Hovorí sa, že hraničná porucha osobnosti je jednou z najnebezpečnejších psychických chorôb, pretože je pri nej relatívne vysoká miera samovrážd. Čím si to vysvetľujete?

Je to práve pre to vnútorné utrpenie, pretože emócie, ktoré človek prežíva, sú extrémne silné. 

Človek už nevidí cestu von z utrpenia, prežíva ho vnútorne aj zvonka. 

V tejto spoločnosti je to ešte stále stigmatizované, a tak z neho ľudia robia blázna, neveria mu, vidia len jeho nepochopiteľné prejavy, nemajú záujem sa pozrieť na príčiny toho, prečo sa tak správa. Preto sa dostáva do situácií, ktoré ho extrémne vyčerpávajú.

Človek potom už nevidí cestu von z utrpenia, keď ho prežíva vnútorne aj zvonka. To je podľa mňa dôvod, prečo sa tomu človeku už viac nechce žiť. Nevidí svetlo na konci tunela. To tam síce vždy je, ale niekedy je ťažké ho vidieť.

O hraničnej poruche ste natočili dokumentárny film Horská dráha. Čo vás k tomu viedlo?

Bol to nástroj, ktorý mi tu chýbal. Vždy sa snažím zlepšovať v tom, čo robím. Keď som začal robiť s deťmi z detských domovov, najprv som im priniesol knižky, ale potom som zistil, že tam nikto nečíta.

Tak som im priniesol majstrov sveta v thaiboxe a to ich začalo baviť. Potom som zistil, že najväčším problémom je, keď odídu z detského domova, a tak som sa zameral na prácu tam. Potom som pre nich vytvoril aplikáciu. Skrátka sa vždy nejako snažím vylepšovať svoju prácu.

Pri hraničnej poruche som najprv začal s besedami, potom som založil online meetingy, no a rozmýšľal som, čo ďalšie by som mohol urobiť. Ľudia mi hovorili, že by som mohol rozšíriť besedy, ale to bolo organizačne nereálne. Tak som vymyslel niečo, kde nemusím byť sám fyzicky. Skrátka tu chýbal nástroj, ktorý by atraktívnou formou vysvetlil, o čo ide. 

Stretávate sa s tým, že ľudia s hraničnou poruchou na film privedú svojich blízkych?

Áno, je to pre nich nástroj, aby blízkym vysvetlili, čo im je. Pretože tí ľudia to od nich už častokrát nevezmú. Potrebujú možno počuť aj rovnaké informácie, ale od niekoho iného. No a ten film je na to skvelý nástroj.

Vediete aj stretnutia hraničiarov. Ako ste sa k tomu dostali?

Je to vec, ktorú vediem už rok a pol, a je to naozaj skvelé. Je to o zdieľaní, funguje to na rovnakom princípe ako anonymní alkoholici. Zdieľame sa, nemáme tam žiadneho terapeuta, nikoho, kto by to nejako formálne viedol. Ja som iba moderátor, ale nemáme nikoho nad sebou, je to iba o nás hraničiaroch a blízkych. A je skvelé, že sa tam prihlasujú aj blízki, ktorí tejto poruche chcú porozumieť.

Je to naozaj veľmi dobré, mám skvelú spätnú väzbu a som rád, že vďaka tomu filmu sa stále rozširujeme a pripája sa k nám viac a viac ľudí. Radíme si tam a veľakrát sa tí ľudia potom poprepájajú aj mimo tých stretnutí. 

Môžu blízki niečo urobiť pre ľudí s hraničnou poruchou osobnosti?

Alfou a omegou všetkého je trpezlivosť. Viem, že je to veľmi zložité, ale buďte trpezliví, vzdelávajte sa o hraničnej poruche osobnosti, zaujímajte sa, ale opakujem, hlavne buďte trpezliví.

A druhá vec, čo extrémne pomáha mne, je uvedomiť si, že tie prepady, tie emočné výkyvy a problematické správanie tam budú. A vždy keď sa to stane, odporúčam sa v tom veľmi nepitvať, nevracať sa k tomu, neotvárať znova tú ranu. 

Ak môžem hovoriť za ľudí s hraničnou poruchou osobnosti, tak sme dostatočne inteligentní na to, aby sme si sami uvedomili, že pre naše správanie naše okolie trpí. Takže buďte trpezliví a buďte tam pre druhého, aj keď v tej chvíli nejaví záujem o vašu pomoc. A, prosím, nevyvíjajte na nás tlak, to vždy vyvolá odpor.