Autori Manželských večerov z Londýna Mnoho párov spí v jednej posteli, no každý z partnerov žije svoj vlastný život

Tvrdia, že ak chceme, aby náš vzťah prosperoval, musíme dať svojmu partnerovi prioritu pred deťmi a vytvoriť si návyk pravidelného spoločného času. Tým sa aj manželstvu, v ktorom sa partneri odcudzili, dá časom vrátiť iskra.

„Kladením jednoduchých otázok sa postupne dostaneme do sveta toho druhého. Je úžasné, ako sa pri tom dokáže pomaly obnoviť spojenie v manželstve,“ hovorí v rozhovore pre Postoj Nicky Lee.

Spolu s jeho manželkou Silou vytvorili pred takmer 30 rokmi videokurz manželských stretnutí, kde sa páry rozprávajú súkromne o určených témach. Manželské večery sa rozšírili do 130 krajín sveta s dosahom na 1,5 milióna párov. Na Slovensku nimi prešlo vyše 4000 párov.

Okrem toho vytvorili aj kurz pre páry pred svadbou a pre rodičov mladších detí a tínedžerov. Sú autormi Knihy o manželstve a Knihy o rodičovstve.

Pár tvoria od tínedžerských čias. Počas štúdia na Cambridge prešli osobným obrátením ku kresťanstvu. Nickyho Leea to viedlo až k štúdiu teológie. Je anglikánskym kňazom a obaja pôsobia vo farnosti Holy Trinity Brompton v Londýne.

Jednou z najdôležitejších tém v rámci kurzu Manželských večerov, ktorý ste vytvorili, je trávenie spoločného času v manželstve. Ako si takýto pravidelný čas zorganizovať a ako si ho udržať?

Sila: Počas mnohých rokov organizovania Manželských večerov v našej farnosti v Londýne sa plnohodnotný spoločný čas manželov ukazuje ako najdôležitejší faktor pre posilňovanie vzťahu. Dokazuje to aj nedávny prieskum rešpektovanej nadácie Marriage Foundation, ktorá pôsobí tu vo Veľkej Británii. Vyplynulo z neho, že vzťahy párov, ktorým záleží na vytváraní pravidelného rande, sú zdravšie a posilňuje ich to. A to najmä v prvých rokoch manželstva.

Ale zároveň je to z viacerých dôvodov pre páry aj najväčšia výzva.

Keď chcú manželia spolu tráviť čas, naozaj sa musia pre to rozhodnúť a ísť za tým. S Nickym sme to v prvých rokoch manželstva nerobili, nevedeli sme, že to treba, a jednoducho sme čakali na príležitosť, ktorá neprichádzala. Potom nám múdri starší manželia poradili, že vytváranie spoločného času je nevyhnutné, a tak sme to začali robiť.

Nicky: Veľa párov v dnešnej dobe, rovnako ako my dvaja, vedie veľmi hektické životy. Pravda je, že páry sú dnes zaneprázdnenejšie, než to bolo v minulosti. Preto je veľmi dôležité plánovať dopredu. Nestačí dúfať, že príde deň, keď sa naskytne čas a strávime ho spolu. To sa nestane.

Treba sa pozrieť do kalendára, hľadať termín a zapísať si tam rande každý týždeň. Potom sa môžeme rozhodnúť, či ho strávime spolu doma alebo pôjdeme von.

Keď sme boli so Silou mladí, väčšinou sme trávili naše spoločné chvíle doma. Opatrovateľky boli pre nás drahé. Aj doma sa dá spraviť špeciálny večer. Uvariť si niečo dobré, prestrieť stôl, zapáliť sviečku, odlíšiť to od iných večerov a odložiť telefóny.

Bol pre vás osobne boj vytvoriť si návyk pravidelného randenia?

Nicky: Jednoznačne. Vždy to bol boj, pretože vždy bolo množstvo požiadaviek, ktoré vyžadovali náš čas. Mali sme štyri malé deti, boli sme zaneprázdnení v práci a angažovali sme sa vo farnosti.

Rozhodnutie tráviť čas spolu znamenalo povedať nie niektorým iným veciam. Stávalo sa, že sme museli odmietnuť požiadavky ľudí, ktorí preto boli sklamaní.

Sila: Na Manželských večeroch hovoríme o priorizovaní nášho vzťahu a spoločného času. Pokiaľ pre nás spoločný čas nie je prioritou, vždy ho predbehne niečo iné – práca, šport, fitko, iní ľudia, deti. Manželstvo je však kriticky dôležité.

Náš partner vie, že nám na ňom a na našom manželstve záleží, keď dostane prednosť. Prakticky to znamená, že vyhradený termín v kalendári dodržíme a nepovieme si: „Tento týždeň nebudeme mať rande, lebo nás niekam pozvali kamaráti.“

Manželské večeryAko britský koncept stretnutí pre páry pomohol už tisíckam slovenských manželstiev

Mária Melicherová

Má v rodine skutočne dostať prednosť manželský partner pred deťmi, aj keď sú ešte malé?

Sila: Áno, je to naozaj kľúčové a veľa ľudí s tým bojuje a myslí si, že najdôležitejšie sú deti. V skutočnosti pre naše deti je najdôležitejšie, keď uvidia nás dvoch, že nám na našom vzťahu záleží. Pre istotu a bezpečie našich detí je nesmierne dôležité, aby sme my dvaja boli „v pohode“. Keď zanedbávame svoje manželstvo, deti to ovplyvní negatívne, naopak, keď sa mu venujeme, bude to mať na deti pozitívny efekt.

Ako ste to robili vy, keď boli vaše deti malé? Mali ste rande, keď zaspali?

Sila: Vo Veľkej Británii ukladáme deti spať okolo siedmej, pol ôsmej. O tomto čase boli vo svojich posteliach, možno všetky ešte nespali, ale ležali. V tom čase sme si my s Nickym chystali špeciálny večer – prestierali stôl, zapaľovali sviečky. Uprostred takejto večere vošla do izby naša sedemročná dcéra a začudovane sa pýta: „Mami, oci, čo to tu robíte?“ A my sme jej povedali: „Toto je náš špeciálny čas, naše rande.“

Teraz je táto dcéra vydatá, má tri deti a s manželom majú každý týždeň svoj večer. Je to niečo, čo videla odmala ako normu. A to je dôležité.

Spôsob trávenia tohto času môže byť, samozrejme, rôzny, nie vždy sme večerali, niekedy sme pozerali film alebo sme sa len tak rozprávali, o niečom inom ako o práci. Skrátka niečo, pri čom sme si spolu oddýchli.

Trávenie spoločného času vyžaduje úsilie oboch partnerov. Čo robiť v prípade, keď jednému z manželov na tom až tak nezáleží?

Nicky: Je veľmi bežné, že v manželstve má jeden z partnerov väčšiu potrebu tráviť čas spolu ako ten druhý. Súvisí to aj s jazykmi lásky – niekto potrebuje pozornosť na to, aby sa cítil milovaný, zatiaľ čo pre druhého je nevyhnutný iný spôsob.

Páry potrebujú tiež pochopiť, že okrem spoločného času potrebuje každý z partnerov aj čas pre seba. Niekto sa vo vzťahu môže cítiť, akoby sa dusil, keď jeho manžel či manželka chce stále všetko robiť spolu. Preto je dôležité rozprávať sa o tom, kedy chceme tráviť čas spolu a koľko času potrebuje každý z nás pre seba.

Sila: Tiež je dôležité hovoriť o tom, čo by sme spolu chceli obaja robiť. Nedávno sme stretli manželov, ktorí boli spolu 47 rokov a za celý život spolu neboli nikdy na rande! Žena to už chcela vzdať, mala toho dosť a myslela si, že pre svojho muža nič neznamená.

Prihlásili sa na Manželské večery a najvýznamnejším prínosom pre nich bolo to, že začali spolu tráviť čas. Tento muž sa po desiatkach spoločných rokov spýtal svojej ženy, čo chce robiť. Ona povedala, že si s ním chce len zájsť na kávu. Jej ďalším prianím bolo, aby sa spolu išli prejsť a rozprávať sa. Keď sa predtým spolu prechádzali, kráčal omnoho rýchlejšie, a tak bol stále pár metrov pred ňou a nikdy ju nechytil za ruku. Po kurze spomalil, pri prechádzke ju držal za ruku a takto sa začali prechádzať každý deň. A tiež sa začali spolu modliť, po čom táto žena túžila celý život.

Čo s partnermi, ktorí sa odcudzili a nemajú si už veľmi čo povedať? Ich manžel či manželka pre nich nepredstavujú priateľa, s ktorým by sa im chcelo rozprávať o tom, čím žijú. Ako znova zažať iskru v takomto vzťahu?

Nicky: V rámci organizovania Manželských večerov sme stretli množstvo takýchto ľudí. Niektorí prišli len veľmi neochotne. Ale videli sme, ako sa v rámci stretnutí a daných tém začali páry navzájom otvárať a veľmi často sa tá iskra znovu zažala. 
Jeden kľúč teda spočíva v trávení spoločného času, druhý v tom, že budeme klásť otázky – prejavíme záujem o to, čo sa deje vo svete toho druhého. Je úžasné, ako sa pri tom dokáže obnoviť spojenie v manželstve.

Sila: Ako páry môžeme kráčať smerom od seba, môžeme kráčať k sebe a byť prepojení na emocionálnej úrovni alebo, čo je veľmi časté, môžeme ísť vedľa seba po rovnobežných cestách. To znamená, že môžeme žiť v jednej domácnosti, spať v jednej posteli, vychovávať spoločné deti, ale každý môžeme žiť svoj vlastný život. Keď sa toto deje dlhý čas, naše cesty sa rozdelia.

„Počúvanie je v manželstve nesmierne dôležitá zručnosť. Keď muž alebo žena vedia, že ich niekto počúva a stojí o to, aby rozprával, pomaly sa začnú otvárať. Ale chce to trpezlivosť a vytrvalosť, najmä u ľudí, ktorí nie sú zvyknutí rozprávať.“

Keď chceme, aby sa naše cesty priblížili, musíme sa o to usilovať. Spôsobom na toto zblíženie je prejaviť záujem. Nie je to celé iba o mne, že sa necítim naplnená, milovaná, nahnevaná, lebo mi môj muž nepomáha. Môžeme sa skúsiť pýtať: „Čo ťa trápi? Čo si dnes pekné zažil?“ A prejaveným záujmom sa postupne dostávať do sveta toho druhého.

Naše životy v manželstve môžu byť úplne rozdielne. Žena sa napríklad celý deň doma stará o malé deti a muž je v práci v úplnej hektike. Je také ľahké nechápať sa v tom. Spôsob, ako sa vzájomne priblížime, je pýtať sa a zaujímať sa o toho druhého.

V jednej zo svojich prednášok ste hovorili, že mnohí manželia ani po rokoch spoločného života nepoznajú svoje potreby. Ako je to možné?

Nicky: Niekedy je to tak, že čím dlhšie sme spolu, tým je väčšie riziko, že realitu nahradia domnienky.

Keď sa dvaja ľudia dajú dokopy, veľa sa rozprávajú, veľa sa pýtajú, zisťujú o druhom jeho názory, aké mal rodinné zázemie, aké sú jeho sny a strachy… Riziko párov, ktoré sú spolu dlho, je, že si myslia, že o tom druhom už všetko vedia. Niektorí dokonca vedia, čo ide ich manžel či manželka povedať alebo čo si myslí. No to nie je pravda. Ako ľudia sa meníme, formuje nás to, čo zažívame. Preto nemôžeme prestať s tým, aby sme sa dozvedali veci o našom partnerovi. Najlepšia cesta je klásť jednoduché otázky: „Čo ťa momentálne stresuje? Čo bola pre teba najlepšia dovolenka, akú sme mali? Kde by si chcel ísť na dovolenku?“ To vytvára citové prepojenie.

Ľudia sa menia, a keď sa o seba prestanú zaujímať, po 20 rokoch manželstva sa môže stať, že žijú akoby s cudzím človekom.

Sila: Keď sa o seba dvaja ľudia prestanú zaujímať, uzatvoria sa. Povedia si: „Darmo budem vyvíjať úsilie a otvárať sa tomuto človeku, keď o to nestojí.“

Na Manželských večeroch často počúvame od účastníkov, že sa o svojom partnerovi dozvedeli úplne nové veci, a to bez ohľadu na to, či tie páry spolu boli dva roky, 22 alebo 42 rokov.

Boli sme s Nickym manželia 38 rokov, keď som zistila, že jedno z jeho najobľúbenejších jedál sú huby, pričom doma varím výlučne ja.

Nicky: Toľké roky som to pritom nepriamo naznačoval. (Smiech.) Namiesto toho, aby som to priamo povedal, som čakal, že Sila zachytí moje náznaky.

Sila: Naše komunikačné štýly sa veľmi líšia. Ja som veľmi priama, takže Nickymu poviem veci na rovinu. Z neho to musím niekedy ťahať. Naučila som sa, že niekedy musím až dobiedzať, aby som z neho dostala, čo a ako prežíva, čo zamestnáva jeho myseľ. Mohla by som si povedať, že keď to sám nechce riešiť a podeliť sa so mnou, neriešim to ani ja. Ale naučila som sa, že je to potrebné.

Manželia Leeovci pracujú s rodinami už asi 40 rokov. Zdroj: Alpha International

Niektorí ľudia majú veľký problém sa otvoriť. Čo by ste poradili párom, kde jeden je introvertnejší a má problém riešiť svoje vnútorné veci, a tak si ich necháva pre seba?

Nicky: Myslím, že počúvanie je v manželstve nesmierne dôležitá zručnosť. Keď muž alebo žena vedia, že ich niekto počúva a stojí o to, aby rozprával, pomaly sa začnú otvárať. Ale chce to trpezlivosť a vytrvalosť, najmä u ľudí, ktorí nie sú zvyknutí rozprávať. Niektorých to stojí veľkú odvahu, najmä v prípade, že zažili zosmiešňovanie v rodine alebo boli ponižovaní partnerom.

Na Manželských večeroch často vidíme, že niektoré páry sedia v rámci času na súkromný rozhovor v tichosti. Postupne sa to však mení a aj tí introvertnejší sa pomaly-pomaly začínajú otvárať. Na posledných stretnutiach už využívajú celý čas vyhradený na rozhovor. 

Sila: Mnohí ľudia v detstve nezažili rozhovory o svojich pocitoch, takže nevedia, ako ich vyjadriť a pomenovať, či sa cítia smutní, nahnevaní, frustrovaní a pod. Na našich kurzoch hovoríme, že keď k takýmto ľuďom patríte, začnite to praktizovať, možno pri tom budete potrebovať pomoc svojho partnera. Naša veľmi dobrá priateľka mala veľký problém opísať, ako sa cíti, lebo to nikdy nezažila v rodine. Jej manžel jej v tom bol veľkou pomocou, keď sa rozprávali o nejakej situácii, pýtal sa jej: „Bola si frustrovaná alebo rozhorčená?“ Pomaly sa to učila rozoznávať.

Pamätám si svedectvo muža z prednášky v rámci Manželských večerov, ktorý hovoril, že názvy emócií boli pre neho ako slová v cudzom jazyku. Jeho manželka mu opisovala, ako sa cíti pri konfliktoch, ale on sám ani nevedel, čo tie slová znamenajú.

Nicky: V zápisníkoch, ktoré dostane každý pár na našich kurzoch, máme zoznam emócií ako pomôcku pri rozhovoroch. Pre veľa ľudí nie je prirodzené byť emocionálne „gramotný“. Ale všetci sa to vedia naučiť.

Sila: Chcem však dodať, že sa nemôžeme stále baviť len o ťaživých témach a riešiť emócie a ako sa cítime, aj keď je veľmi dôležité pracovať na prepájaní na emocionálnej úrovni.

Je však neuveriteľne dôležité zažívať aj čas, keď sa spolu len zabávame – oddychovať, ísť na túru, na bicykel, podľa toho, čo nás oboch baví.

Hovorili ste, že manželia neraz žijú paralelné životy, aj keď bývajú v jednej domácnosti. Nedávno som čítala názor manželského poradcu, ktorý hovoril, že v dnešnej dobe nás neraz väčšmi vzďaľujú od seba technológie, lebo na svojom mobile si každý vytvorí svoj svet záujmov, podcastov či četových skupín. A keď máme konečne večer chvíľu, každý si oddychujeme pri svojom displeji. Ako si nastaviť hranice, aby nám mobily neruinovali vzťah?

Sila: Pred pár dňami u nás prespával náš 37-ročný syn, otec troch dcér, a rozprávali sme sa o téme technológií. Povedal, že keď sa o 30 rokov ľudia obzrú späť k tomu, ako sme fungovali, budú si ťukať na čelo: „Tí ľudia boli šialení. Sú to dospelí ľudia a nechápu, že ide o takú silnú závislosť a preberá to nad nimi kontrolu?“ Je to podobne, ako to bolo v minulosti s fajčením. Náš starý otec bol lekár a fajčil denne 60 cigariet. Dnes sa čudujeme: „Nevidel, že ho to zabíja?“

Nicky: Je to neuveriteľné, že nás technológie dokážu v priebehu milisekundy prepojiť s človekom na druhom konci sveta a zároveň nás vzdialiť od najbližšieho človeka. Osobný kontakt sa však nedá ničím nahradiť. Ukazujú to aj výskumy, že deti, ktoré trávia veľmi veľa času pri obrazovkách, sa neučia odčítať emóciu z tváre, čo je nesmierne dôležité pre ľudské vzťahy.

Manželia Leeovci vychovali štyri deti a majú deväť vnúčat. Zdroj: Alpha.com.

Aké máte opatrenia týkajúce sa telefónov vo vašom vzťahu?

Sila: Hlavné pravidlo je, že telefóny majú zákaz vstupu do našej spálne. Počas noci sa nabíjajú na dolnom poschodí.

Nicky: Ľudia si musia najprv uvedomiť, akú závislosť v nás technológie vytvárajú, čím nechcem povedať, že máme odmietať ohromné benefity dnešných technológií. Potrebujeme si však nastavovať hranice a brzdiť samých seba, nekontrolovať hneď každú správu a upozornenie. Skúsiť si napríklad hodinu nesiahnuť na telefón. Pre niektorých ľudí je už toto obrovský krok.

Ďalší rozumný krok je nechať telefóny počas spoločného stolovania mimo dohľadu a mimo dosahu.

Vidíte na pároch, že im ustavične dostupné technológie zasahujú do vzťahov?

Sila: Nedávno sme mali na Manželských večeroch pár veľmi úspešných mladých ľudí z Londýna. Boli manželmi sedem rokov, nemali deti a žili kariérny život pod veľkým tlakom. Ich manželstvo viselo na vlásku.

Žena nám opísala situáciu, ako po druhom večeri nastúpili do taxíka, jej manžel položil telefón, otočil sa k nej a opýtal sa jej: „Aký bol pre teba tento večer?“ Po tejto otázke sa táto žena rozplakala. Bol to pre ňu najväčší zlom v ich manželstve. Zrazu videla, že mu na nej záleží a že dostala prednosť. Za normálnych okolností by celú cestu riešil svoje veci na telefóne a takto by to pokračovalo aj doma.

Nicky: Tak ľahko dovolíme telefónom prerušiť našu konverzáciu. Hovoríme s dieťaťom alebo s dospelým, ale keď nás preruší telefón, okamžite ho začneme riešiť. Tým hovoríme osobe pri nás, že telefón je pre nás dôležitejší.

Párová terapiaŽijeme s manželkou v rutine. Keď aj máme chvíľu pre seba,  pozeráme do telefónov

Zoltán Mátyus

Sila: Pamätám si jednu mamu, ktorá čakala so svojou sedemročnou dcérou pravidelne v nemocnici na vyšetrenie nejakú polhodinu až 40 minút. Za normálnych okolností by celý tento čas strávila s telefónom v ruke, vybavujúc všetko, čo potrebovala. Po tom, ako si prečítala knihu Hands free mama (vyšla v slovenskom preklade ako Mama má čas), ktorá ju úplne šokovala, odložila v čakárni svoj telefón na dno kabelky, vzala z domu knihy a maľovanky a tento čas úplne zmenil ich vzťah.

Hovoríme o tom, že manželia by mali tráviť čas spolu, každý by mal mať aj čas pre seba, rodina má mať svoj spoločný čas, ideálne by sme mali tráviť čas s každým dieťaťom osobitne. Okrem toho máme prácu, domácnosť, školu, krúžky. Ako je možné všetko toto zladiť?

Sila: Opäť poviem, že je to o priorizovaní a vždy to prinesie nejaké obete. Keď sa rozhodnete tráviť čas s rodinou, potom sa nebudete stretávať napríklad s niektorými priateľmi. Čas, ktorý s nami strávia naše deti, je relatívne krátky. Naše štyri deti majú od 37 do 43 rokov. Dnes si neviem predstaviť, že by sme s nimi netrávili čas, kým sme mohli. Ale keď je človek zavalený všetkými tými starosťami, niekedy nevie, ako to uchopiť. Ale skutočne, trávte čas s deťmi, kým sa dá.

Boli časy, keď sme prerušili kontakt s niektorými priateľmi, lebo sme sa s nimi jednoducho nestíhali stretávať. Uprednostňovali sme svoju najbližšiu rodinu a počas prázdnin sme dbali na stretnutia so svojimi rodičmi, súrodencami a ich deťmi.

Niekedy sa potreby iných ľudí zdajú urgentnejšie než čas investovaný do rodiny, ale v skutočnosti nič nie je také dôležité ako potreby našich najbližších a to, aby naše manželstvo a vzťahy s deťmi prosperovali.

Dnes sme všetci veľmi zaneprázdnení, každý má strach z toho, že niečo zmešká (tzv. fear of missing out, pozn. red.), že premrháme príležitosť a nebudeme mať kariéry, aké chceme. Potrebujeme si však zoradiť priority a plánovať dopredu. Museli sme naozaj začať plánovať, čo budeme robiť cez prázdniny, koľko času budeme sami, koľko so širšou rodinou, koľko s priateľmi.

Čo keď niekto nie je plánovací typ a veľmi ťažko si vie zariadiť tento čas?

Nicky: My dvaja sme vôbec neboli organizačné typy, museli sme sa to učiť.

Pri deťoch veľmi funguje rutina. Keď boli naše deti malé, od piatej do siedmej sme mali pravidelný čas na čaj, kúpanie a čítanie. Bol to posvätný čas, v rámci ktorého som sa snažil byť vždy doma, aj keď som mal neskôr večer ešte povinnosti.

Väčšina ľudí je trikrát za deň, bez ohľadu na to, či sú dobre organizovaní alebo nie. S deťmi sa tiež dá nastaviť na tento druh rutiny. Spoločné stolovanie, kúpanie, čítanie rozprávok, tieto pravidelné činnosti vytvárajú deťom rituály, ktoré sú pre ne také dôležité. Vytvára im to identitu, dáva im to istotu, kam patria.

Sila: Dôležitý pre nás bol tiež vždy jeden nepracovný deň v týždni, ktorý sme ako rodina trávili spolu. Pre Nickyho prácu bola vždy nedeľa náročnejšia, preto sme rodinný deň mali v sobotu.

Žili sme aj v Japonsku. Videli sme ľudí, ktorí pracovali sedem dní v týždni 24 hodín denne bez dovolenky, viedlo to k vyhoreniu a krachujúcim vzťahom.

Aké rituály v rodine ste si ešte vytvorili?

Nicky: Keď boli naše deti v predškolskom veku, v jednej knihe sme čítali o zvyku rodinného večera. Zaužívali sme si to. Okrem nášho manželského rande raz v týždni sme tak mali raz v týždni rodinný večer. Vtedy sme po dobrom jedle hrali s deťmi hry, zabávali sme sa spolu ako na nejakej detskej oslave. Takto to fungovalo veľmi dlho, aj keď deti vyrástli a boli z nich tínedžeri. Samozrejme, aktivity, ktoré sme robili, sa zmenili.

Darilo sa vám nájsť aktivitu, ktorá by bavila všetkých, keď boli deti v rôznom veku?

Nicky: Samozrejme, niekedy to nebolo idylické a deti sa hádali, ktorú hru chcú hrať a podobne. Máme štyri deti, takže raz za šesť týždňov vyšlo na každého, že si mohol vybrať, čo budeme robiť. Nevolili si len deti, ale aj my dospelí. Niekedy sme pozerali film, niekedy sme hrali čudnú britskú hru s názvom kriket. (Smiech.)

Chcelo to aj od nás obete, ale vďaka tomu, že sme vytrvali, majú naše deti na čo spomínať.

Sila: Niekedy som bola zúfalá, čo dnes budeme robiť. No je množstvo činností, ktoré sa dajú s deťmi vyskúšať, treba len vyjsť z vychodených koľají. Napríklad každé dieťa si mohlo vybrať večeru, ktorú by si prialo v daný deň, a ja som ju deti v rámci nášho rodinného večera učila variť. Bol to skvelý spôsob, ako sa naučiť nové veci zábavným spôsobom.

Keď bolo pekne, chodili sme spolu na bicykloch na piknik. Všetci máme radi kolieskové korčule, takže sme sa chodili spolu korčuľovať a hrať hokej na korčuliach.

Tento spoločný čas deťom vštepil dôležité posolstvo: „Ste pre nás dôležité, vážime si vás, ľúbime vás, preto si pre vás vytvárame čas. A toto posolstvo ide pod kožu, ukladá sa hlboko do detskej psychiky.”

Rodinám sa venujete desiatky rokov. Spoločnosť sa za ten čas výrazne zmenila. Čo považujete za najväčšie výzvy, ktorým čelia dnešné rodiny?

Nicky: Najväčšou výzvou dnešných rodín je zaneprázdnenosť. Život dnes beží veľmi rýchlo, súvisí to aj s technológiami. Keďže vďaka nim sa môžeme s ľuďmi spojiť veľmi jednoducho, pribúda požiadaviek na náš čas.

Rodinám nepomáha ani porovnávanie sa, ktoré podporujú sociálne siete. Keď na nich ľudia zverejňujú svoje fotky, sú to ich najlepšie zábery, kde vyzerajú skvele ako pár aj ako rodina. To je nebezpečné. Často si vtedy zúfame, že moja rodina nevyzerá takto skvele. Ale ani rodina, ktorú vidíme na fotkách, nevyzerá úplnú väčšinu času tak ako na „nastylovanom“ obrázku.

Sila: Súhlasím, že sociálne siete majú často negatívny efekt. Žijeme v čase, kde porovnávanie a vonkajší vzhľad hrajú veľkú úlohu. A vedie nás to aj k túžbe po mnohých veciach, ktoré si myslíme, že potrebujeme, aby sme boli šťastní a naplnení. To je však veľké klamstvo. V skutočnosti nám radosť prinášajú jednoduché veci.

Keď sa vám má napríklad narodiť dieťa, objavíte celý segment priemyslu, množstvo vecí, ktoré si máte zabezpečiť, aby bolo vaše dieťa spokojné. V skutočnosti úplnú väčšinu dieťa vôbec nepotrebuje. Najviac potrebuje pozornosť svojich rodičov, blízkosť, dotyky, spievanie. Nemusí mať dokonalé vecičky, iba jednoduché a normálne veci. K tomuto sa potrebujeme vrátiť.