Po kritike SND nasleduje pochvala. Nový Suchoňov Svätopluk si zaslúži aplauz

Občas sa taká vec prihodí. Paradox, ktorý si človek vôbec nenaplánoval.

Včera som zverejnila svoj text o tom, aké je nové predstavenie Kocúrkovo v Činohre SND a prečo ho nepovažujem za veľmi dôstojné predstavenie venované 30. výročiu vzniku Slovenskej republiky.

A zároveň som na včerajší večer dostala od priateľov pozvanie na premiéru Suchoňovej opery Svätopluk do Opery SND.

To pozvanie však bolo s varovaním, že to nemusí dobre dopadnúť. Lebo Suchoň sám osebe je ťažký oriešok a inscenovanie jeho druhej a poslednej opery nie vždy dopadlo dobre.

Samotná téma – posledné dni vládcu Veľkej Moravy – zvádza občas tvorcov k priveľkému pátosu alebo k modernizovaniu a scivilňovaniu, ktoré majú v historickej téme vždy svoje limity. 

Ale varovania boli zbytočné. Opere SND pribudlo v repertoári krásne predstavenie, ktoré hudobne naštudoval Martin Leginus a režíroval Roman Polák.

Nie som operný kritik, tak si dovolím len pár dojmov a postrehov.

Videli sme naozajstné divadlo, kde sa nielen spievalo, ale aj hralo a pred očami sa nám odvíjala dráma s veľkými témami, boli tam silné vášne, trápenia, zrady a pády.

Vidíme panovníka, ktorý vybudoval veľkú ríšu, bol preto ochotný aj zradiť svojho strýka a teraz na sklonku života chce, aby sa udržala. No sily mu ubúdajú a nepriateľov je čoraz viac.

A pribudol nový protivník. Vidí pred sebou postavu mŕtveho Rastislava a zrazu to nie je iba uctievaný panovník mocnej ríše, ale starý muž trápený výčitkami svedomia a strachom.

Zároveň je to otec sklamaný zo svojich synov, ktorí sú nehodní jeho mena, chýba im jeho veľkosť, ale musí im zanechať krajinu.

A potom je tu súboj pohanov, uctievajúcich Perúna a prinášajúcich ľudské obete, s kresťanmi a ich Pánom pribitým na kríž. To je hudobne vzrušujúce.

Pripomeňme, že Suchoňov Svätopluk mal svetovú premiéru v roku 1960 v SND. V bulletine k predstaveniu Jozef Červenka píše: „Dielo nie je zaťažené nánosmi požiadaviek násilne preferovanej komunistickej doktríny v čase svojho vzniku. Naopak, zapojenie témy dobového etického sporu medzi predstaviteľmi pohanov a raných kresťanov a najmä obrazy pohanských zvykov s ľudskými obetami je možné chápať ako odvážnu kritiku obdobia komunistických procesov v 50. rokoch 20. storočia.“

V Suchoňovej opere sa umne striedajú monumentálne scény plné vznešenosti, pátosu (kráľovský dvor) s divokými a vášnivými ľudovými scénami pohanov a s komornými osobnými drámami (Svätopluk, Záboj).

Režisér Roman Polák nachádza v Suchoňovom Svätoplukovi až shakespearovské rozmery a vidí v ňom najmä príbeh o zhubnom mechanizme moci. „Hráme o tom, akí sme nepoučiteľní, ako budeme bojovať a pachtiť sa za mocou, zabíjať, vraždiť i dva kroky od priepasti, do ktorej stečie čas a nastane konečné ticho,“ napísal v bulletine Polák.

Príbeh sa odohráva v interiéri zdevastovanej, schátranej a niekde aj zbúranej fabrickej haly. Vidíme svetelné objekty, Perún je guľa chrliaca elektrické výboje. Nechýbajú živé ohne a voda, ako to má Roman Polák rád.

Je to typ režiséra, ktorý nerozleptá dielo na drobné kúsky a nezliepa ho nanovo po svojom. On sa ním nechá pohltiť, fascinovať a dá mu napokon takú podobu, aby bol aj divák podobne fascinovaný a vtiahnutý do drámy na javisku. Takého Romana Poláka poznáme aj z činohry: režisérska suverénnosť spojená s pokorou k predlohe, ako i schopnosť vytiahnuť z nej podstatu, ktorá osloví aj súčasného diváka.

Na tom, že opera Svätopluk je úctyhodným počinom Opery SND, má zásluhu nielen režisér, dirigent, ale aj hlavná postava.

Peter Mikuláš v úlohe Svätopluka posúva celé predstavenie ešte o úroveň vyššie.

Toto je v skutočnosti dielo, ktorým si možno dôstojne pripomenúť 30. výročie vzniku republiky.

Na konci premiéry znel dlhý aplauz a v obecenstve bolo cítiť radosť, dojatie, vďačnosť aj hrdosť.

FOTO: Pavol Kováč