Začnime takto: k 30. výročiu samostatnej Slovenskej republiky pripravila Činohra Slovenského národného divadla inscenáciu s názvom Kocúrkovo. Ako autor hry sa uvádza Ján Chalupka. Dočasne poverená šéfka Činohry Miriam Kičiňová uviedla, že ambíciou tejto inscenácie je „nielen otvárať priestor na myslenie, ale priam k mysleniu provokovať“.

Na premiéru takéhoto dôležitého predstavenia sa patrilo pozvať aj prezidentku a Zuzana Čaputová slušne prišla. Po predstavení pred kamerami uviedla, že to bolo zaujímavé, a potom na svojej FB stránke diplomaticky uviedla: „Kocúrkovo je lepšie vidieť v Slovenskom národnom divadle, ako v ňom žiť. Aj po dvesto rokoch stále aktuálne, vtipné aj smutné, úplne nové, a pritom tak dôverne známe.“

Lenže potom sa začali šíriť fámy, že z predstavenia ľudia odchádzajú predčasne a mnohí sú nahnevaní. Dokonca veľmi nahnevaní, akože toto čo má byť?

Predstavenie inšpirované Jánom Chalupkom nemá byť nič pietne, láskavé, bezzubé, ale má to byť skôr zžieravá satira. Zdieľať

Niektorí umeleckí kritici sa snažili naznačiť, že to je celé také náročnejšie, že sa treba viac zamýšľať, a áno, je to možno aj kontroverzné. Ale to predsa k súčasnému umeniu patrí.

Vďaka týmto fámam a kritikám napokon získalo predstavenie celkom dobrú reklamu a je oň záujem. Najbližšie tri predstavenia sú vypredané.

V istom zmysle takýto rozruch zodpovedá Chalupkovmu dielu. On sám v jednom predslove k novému vydaniu Kocúrkova písal o tom, ako sa mnohí, ktorí nerozumejú satire, pohoršovali a horlili proti jeho veselohre o Kocúrkove. Dokonca aj žalobami mu hrozili, ale potom sa vraj vášne upokojili a autor poznamenal, že to bol zbytočný rozruch: „Dnes, keď toľko žartovných, posmešných i osoby urážajúcich novín a obrazov vychádza, by sa takejto maličkosti sotva kto urážal.“

Ale ako rodený satirik dodal aj to, že na jeho veselohru by sa aj zabudlo, keby sa proti nemu mnohí nebúrili a nezatracovali toto dielko, „Kocúrkovo by bolo v zapomenutie prišlo, ale takým proti nemu vystupovaním takej slávy došlo, že sa za onoho času len o Széchénym, Lafayetttovi a o tejto hromovej knižke hovorilo...“

Prvé vydanie (päťsto výtlačkov) sa aj vďaka tejto mierne škandalóznej povesti v krátkom čase rozchytalo. Autor bol rád.

Takže v niečom sa situácia opakuje a akoby sa dodržala tradícia, že to, čo sa viaže s Jánom Chalupkom, nemá byť nič pietne, láskavé, bezzubé, ale má to byť skôr zžieravá satira, ktorá mnohých nerozumných či dotknutých aj pobúri.

Je jasné aj to, že Chalupkov pôvodný text sa nedá inscenovať bez veľkých zmien, on naozaj môže slúžiť skôr ako inšpirácia, východiskový bod. Nespochybňujeme ani jeho odkaz, že zadubené, malicherné, obmedzené či zaostalé pomery treba kritizovať – alebo ako sme radi v škole hovorili – nastaviť im zrkadlo.

A teraz späť do roku 2023 a do Slovenského národného divadla, ktoré si okrúhle výročie vzniku republiky chcelo uctiť Chalupkom. Prečo nie? Kritický aj satirický pohľad na dianie v spoločnosti je vždy užitočný aj potrebný. Činohra SND vždy aj mala ambíciu byť takýmto kritickým zrkadlom.

Lenže v niečom tu je problém.

Ak vydržíme prvú časť, bude tu potom aj parádne hudobné číslo. Zdieľať

Keď som sa na predstavenie vybrala v utorok, čakalo ma prekvapenie. Polhodinu pred samotným predstavením sa uskutočnilo niečo, čo bolo označené ako „dramaturgický úvod“. Samotná šéfka Činohry nám vo foyer vysvetľovala, ako máme celé predstavenie chápať. A vysvetľovala nám, čo ním chceli jeho autori povedať.

No jednoducho boli sme preškolení hneď na úvod, aby sme neodchádzali predčasne a dali tomu šancu. A ak vydržíme prvú časť, bude tu potom aj parádne hudobné číslo. Len máme dobre naťahovať uši, lebo sa v hre mieša viacero jazykov, a tak nemusíme všetkému dobre rozumieť. Obávam sa, že to nebolo v miešaní rôznych jazykov.

 Veľa mi z toho úvodu neutkvelo, len to, že ide o trojitú obžalobu Kocúrkova. To sa mi zdalo hádam aj pritvrdé. Keď chce umelec pripravovať obžalobu, a to ešte trojnásobnú, mám dopredu obavu.

A hlavne sa nám snažila pani šéfka vysvetliť postavu ženy, ktorá je na plagáte – tam je veľmi krásna, v predstavení však takúto krásavicu ani nemáme čakať. Lebo herečka tu má iný imidž. Napríklad má mikinu a žuje žuvačku.

Keby nám to pani šéfka dopredu nevysvetlila, tak asi by som naozaj bola zaskočená, o čo ide v tejto postave. Ale poučená v úvode som už vedela, že ukazuje osud mnohých nevydatých žien v tom čase. Z toho vyplynulo, že nevydatá žena končila ako trochu pomätená osôbka, smiešna, dojemná, ktorá vo svojej samote občas sníva, občas spieva nábožné piesne, občas sa dajako metá po zemi.

Chvíľku sa pri tejto postave zastavím.

Inšpirácie k tejto divadelnej postave boli dve: Chalupka má hru Trasořitka, anebo: Stará láska se předce dočekala. Je to veselohra o žene, ktorej milý sa stratil kdesi vo svete, ale ona mu ostala verná, zachovala si poctivosť, no a po rokoch sa ten muž z ničoho nič vráti. Nikto ho nepozná, najprv ani jeho milá, ale napokon sa všetko vysvetlí a rýchlo je svadba. Trasoritka, ktorá už v nič také nedúfala, ide s milým pred oltár. Takže vlastne šťastný koniec.

Po predchádzajúcej estráde je už divák viac naladený na zábavu – a tak sa zabáva, aj keď vidí drámu. Zdieľať

Ale autori inscenácie v SND nedopriali starej panne v predstavení takýto milosrdný osud, lebo ako sme boli poučení, inšpirovali sa najmä vzťahom Jána Chalupku k statkárskej dcére Babette von Wieland. Rodičia tomuto nerovnému vzťahu zabránili a nešťastne zamilovaná Babetta sa zo vzdoru nikdy nevydala.

Tento príbeh inšpiroval viacerých slovenských spisovateľov. Chalupkovi sa zväčša vyčíta, že dosť nebojoval o ženu, ktorá ho oddane milovala, a že sa rýchlo zmieril s tým, že nikdy nedosiahne na ženu z kaštieľa. A päť mesiacov po tom, čo od nej dostal rozlúčkový list, sa oženil.

Celý tento príbeh akoby mal pripomenúť záverečný monológ starej panny. Je to také smutno-smiešne. Lenže po predchádzajúcej estráde je už divák viac naladený na zábavu – a tak sa zabáva, aj keď vidí drámu.

Tvorcovia vedeli, že všetci prichádzame do divadla s istými očakávaniami, lebo máme vďaka hodinám slovenčiny hmlistú predstavu o Chalupkovej metóde písania aj o jeho ambíciách. Že to bolo aj kruto satirické, že nebol veľmi útlocitný, ale že jeho kritika bola veľmi výstižná a tak spoločnosti nastavovala to povestné zrkadlo.

Tvorivý  tím na tlačovke pri predstavovaní nového predstavenia. Zľava herec Gregor Hološka, režisér Rastislav Ballek, dramaturg Peter Pavlac, scénograf Michal Lošonský, dramaturg Róbert Mankovecký. FOTO: TASR/Pavol Zachar

Lenže problémom tohto predstavenia vôbec nie je zžieravá satira, ktorá tvrdo a priamo poukazuje na neduhy spoločnosti. To by bol ešte ten dobrý prípad.

Problémom tohto predstavenia je skôr akýsi chaos. Rastislav Ballek a Peter Pavlac si vybrali rôzne motívy z viacerých Chalupkových diel a urobili z toho koláž. Výsledkom je čosi ťažko pochopiteľné.

Pri prvej časti, nech som sa snažila, ako som chcela, som len ťažko lúštila, o čo tu ide. Zvláštny bol spôsob, akým postavy viedli dialógy, a naozaj som nerozumela, prečo napríklad ženské postavy hrajú muži v luteráku (evanjelický bohoslužobný odev). V dramaturgickom úvode nám bolo objasnené, že na scéne bude aj autor, evanjelický kňaz, vlastne že tam bude viacero evanjelických farárov, že to je vlastne Ján Chalupka vo viacerých pozíciách, ale aj tak je to čudné.

Navyše táto sála na podobné projekty ani nie je vhodná. Ak sedíte celkom vzadu, veľa drobností vám uniká a ste najprv zmätení, sústreďujete sa úporne dajako to uchopiť, pochopiť a potom ste možno aj trochu unudení. Občas sa objavil záblesk, keď sa divák chytil, napríklad smiešna postava zbojníka či nehodného študenta.

Možno pre intelektuálne či prudko umelecké typy to bolo zrozumiteľné ako facka, pre nás jednoduchších skôr zmätok.

Ale myslelo sa aj na nás. V ďalšej časti sa predstavenie mení na estrádu zo sedemdesiatych rokov. Diskotéková guľa, speváci s bokombradami a oblekmi v štýle Ein Kessel Buntes (pre mladších: legendárna televízna estráda vysielaná v rokoch 1972 – 1992 z Východného Nemecka).

Zábava graduje, divák je vďačný, že sa chytil. Zdieľať

Herci iný Chalupkov príbeh, tentoraz o voľbe miestneho hlásnika, celý odspievajú a odtancujú. Má to drajv aj hudba je vtipne namiešaná. Zábava graduje, divák je vďačný, že sa chytil. Len tej estrády je už potom akosi priveľa. A dajaký iný podtón to veľmi ani nemá.

Paradoxne, najzrozumiteľnejšia je tá časť, kde Robert Roth jednoducho do mikrofónu prerozpráva jednu príhodu z Kocúrkova, ako tam prišlo potulné divadlo a cirkus zároveň.

V čom je teda problém? Prečo niektorí diváci odchádzajú a prečo sa niektorí vášnivo rozčuľujú?

Lebo podľa môjho názoru toto nie je predstavenie vhodné do SND, a to ešte do veľkej činohernej sály. Obstálo by skôr v nejakom alternatívnejšom divadle, kam príde divák pripravený na podobné počiny a nepotrebuje preto dopredu ani žiadne poučenie. Každá scéna má prosto trochu iné poslanie a SND má isté limity.

Lebo od národného divadla máme isté očakávania. Tvorcovia sa s nimi môžu trochu pohrávať, môže tam byť napätie, ale nemalo by to ísť za určitú hranu. Stále by sme mali vedieť, že toto je prvá scéna, nie klub, kabaret ani experimentálne divadlo pre zasvätených.

A zásadný problém mám aj s tým, že toto je predstavenie, ktorým by sme si mali uctiť 30. výročie vzniku Slovenskej republiky.

Nejako z tohto predstavenia cítim dokonca pohŕdanie.

Že toto tu, čo žijeme, je už celé také smiešne, že už ani nemá zmysel niečo vážnejšie vyprodukovať. Už sa stačí na tej našej hlúposti a malosti iba zabávať, už stačí fraška s odvolávkou na Chalupku, ktorý mal kedysi v 19. storočí podobne vážne problémy so spoločnosťou, v ktorej žil.

Nie je to trochu malá ambícia na predstavenie, ktoré má reflektovať tridsať rokov nového štátu?