Kam za operou a klasickou hudbou Premiéra opery Eugen Onegin v SND, tango nuevo v Žiline a hudobné kontrasty v Košiciach

Tango nuevo v Žiline

Na úvod koncertu Štátneho komorného orchestra Žilina vo štvrtok 5. marca o 19. h v Dome umenia Fatra zaznie Serenáda č. 13 Wolfganga Amadea Mozarta, známa viac pod názvom Malá nočná hudba (Eine kleine Nachtmusik).

Je to dnes jedno z jeho najznámejších a najpopulárnejších diel. Nebolo to tak vždy. Skladba bola prvýkrát vydaná takmer 50 rokov po Mozartovej smrti. Celosvetový úspech si získala až v 20. storočí s príchodom rozhlasu a nahrávok.

Pôvodný názov, ktorým ju označil vo svojom ručne písanom katalógu diel sám autor, odkazuje na jej používanie večer a v noci. Názvom Nachtmusik alebo Nocturno sa zvyčajne označovala skladba na oslavu menín priateľov alebo na objednávku. Presné okolnosti vzniku diela nie sú známe.

Zaujímavosťou je, že jej označenie serenáda nepochádza od Mozarta, ale nachádza sa iba v prvom vydaní. V skutočnosti ide zrejme o divertimento. To má dôsledky pre interpretačnú prax, keďže serenády sú orchestrálne diela, zatiaľ čo divertimentá sú komorné skladby.

Ďalšou zaujímavosťou je, že Malá nočná hudba je len fragmentom. Mozart totiž špecifikoval presné poradie piatich častí skladby. Druhá veta je však stratená, nachádzala sa na dvojstrane, ktorá je z Mozartovho autografu vytrhnutá. Dnes sa tak skladba uvádza ako štvorčasťová.

Druhou skladbou večera bude Dvojkoncert pre gitaru, bandoneón a sláčikový orchester „Pocta Liège“ (Double concerto pour guitarre, bandonéon et orchestre à cordes „Hommage à Liège“) v štýle tango nuevo od argentínskeho skladateľa Astora Piazzollu.

Tango nuevo je nový hudobný a tanečný štýl druhej polovice 20. storočia. V hudbe ho vytvoril práve Astor Piazzolla, ktorý prepojil tradičné tango s džezom a klasickou hudbou, pridal nové hudobné nástroje ako saxofón a elektrickú gitaru, často využíval bandoneón (druh gombíkovej ťahacej harmoniky) a priniesol aj zložitejšie harmónie, dramatickú expresivitu a inštrumentálnu hĺbku. 

Neskôr vznikol v Buenos Aires aj tanečný štýl tango nuevo, ktorý umožňuje tanečníkom experimentovať s novými krokmi. Objatie partnerov je otvorenejšie a pružnejšie, tanec je excentrickejší, obsahuje nové figúry, ako napríklad vysoké vykopávanie nôh a točenie v jednej osi a vyznačuje sa veľkými zmenami rytmu.

Dvojkoncert si objednal od Astora Piazzollu gitarový festival v severofrancúzskom meste Liège. Svetovú premiéru 15. marca 1985 predviedol argentínsky gitarista Cacho Tirão, samotný Piazzolla hral na bandoneóne, Liège Philharmonic Orchestra dirigoval Leo Brouwer.

So Štátnym komorným orchestrom Žilina pod vedením jeho šéfdirigenta Františka Maceka sa predstavia sólisti Adam Marec na gitare a Michal Červienka na bandoneóne.

Symfóniu C dur ešte len sedemnásťročného študenta Georga Bizeta, ktorého poznáme najmä ako výnimočného operného skladateľa, si vypočujeme po prestávke.

Podľa jeho životopisov mal absolútny sluch, čítať noty sa naučil skôr ako čítať text. Už ako deväťročný sa stal žiakom parížskeho konzervatória, hral na klavíri, organe, učil sa kompozíciu i spev.

Aj keď sám o sebe tvrdil, že nie je stvorený pre symfóniu, lebo potrebuje javisko, jeho Symfónia C dur predznačuje geniálny talent. Má brilantnú orchestráciu, sviežu melodiku a temperamentný rytmus. Náznaky španielskej kantilény v druhej časti symfónie ohlasujú budúceho autora opery Carmen.

Trinásty Eugen Onegin v SND

V piatok 6. marca o 19. h uvedie Opera Slovenského národného divadla ako druhú premiéru aktuálnej divadelnej sezóny Eugena Onegina Piotra Iľjiča Čajkovského.

Ide o jedno z najpopulárnejších a vôbec najuvádzanejších diel opernej literatúry. Svedčí o tom aj už trináste naštudovanie tejto opery našou prvou scénou. To prvé sa uskutočnilo už v roku 1920 a to posledné (ak nepočítame jedno uvedenie Lyrických scén Eugena Onegina v Opernom štúdiu SND v toku 2023) v roku 2005 v réžii Petra Konwitschného.

Práve posledná spomínaná inscenácia, ktorá bola remakom naštudovania pre operu v nemeckom Lipsku z roku 1995, sa nezabudnuteľne zapísala do histórie SND. Ako uviedla operná kritička Michaela Mojžišová vo svojej recenzii pre denník SME, „Peter Konwitschny bez toho, aby v najmenšom ublížil hudbe a hlbokej citovosti diela, ruší sentimentálny kolorit, ktorý sa na túto operu nalepil, v jeho cítení je to príbeh o neschopnosti vymaniť sa spod tlaku konvencií, o strachu prijať lásku a zodpovednosť z nej vyplývajúcu“.

Osobitne katarzné je spojenie scény, v ktorej Onegin zastrelí Lenského, s orchestrálnou polonézou, ktoré zvyknú byť oddelené pauzou alebo stiahnutou oponou, keďže podľa libreta uplynie medzi nimi niekoľko mesiacov. Namiesto tanca šľachticov sa v koncepcii Konwitschného stávame počas polonézy svedkami pokusu o tanec pološialeného Onegina s mŕtvym telom svojho priateľa Lenského. Zimomriavky po tele behali asi každému.

Pod novú inscenáciu sa podpíšu režisér Pavol Smolík a šéfdirigent orchestra Tomáš Brauner. V hlavných postavách budú Eugena Onegina alternovať barytonisti Daniel Čapkovič, Aleš Jenis a Pavol Remenár, Tatianu sopranistky Linda Ballová, Jolana Fogašová a Eva Hornyáková, Lenského tenoristi Peter Berger, Pavol Bršlík a Tomáš Juhás, no a Knieža Gremina zas basisti Gustáv Beláček a Jozef Benci. Do konca apríla avizuje Opera SND ešte osem repríz.

Hudobné kontrasty v Košickej filharmónii

Košická filharmónia si zvolila na koncert vo štvrtok 12. marca o 19. h zaujímavú dramaturgiu. Stavia vedľa seba dvoch ruských autorov Sergeja Prokofieva a Alexandra Skriabina, takmer rovesníkov z prelomu 19. a 20. storočia, ktorých umelecké svety stoja v ostrom kontraste.

Zjednodušene možno povedať, že Alexander Skriabin je reprezentantom neskorého romantizmu a prechodu k impresionizmu a moderne. Jeho hudba je plná symbolizmu a mystiky. Postupne sa odpútal od tradičnej tonality a vyvinul vlastný harmonický systém založený na takzvanom mystickom akorde, ktorý dodáva jeho hudbe charakteristický éterický zvuk.

O dvadsať rokov mladší predstaviteľ neoklasicizmu Sergej Prokofiev je vnímaný ako enfant terrible, ktorý priniesol do hudby sarkazmus a perkusívny rytmus. Zostal verný tonálnemu základu, ktorý obohatil o drsné disonancie a harmonické skoky. Preferoval v hudbe jasnosť, silu a rytmiku. Jeho diela ohromujú poslucháčov symfonickou monumentalitou a schopnosťou vytvárať unikátnym využívaním nástrojov a ich kombinácií špecifické nálady a dramatické efekty.

Štátna filharmónia Košice zaradila na program koncertu pod vedením dirigenta Aleksandara Markovića od Sergeja Prokofieva Koncert pre klavír a orchester č. 2 a od Alexandra Skriabina Symfóniu č. 2.

V oboch prípadoch ide o diela ešte mladých skladateľov. Symfónia č. 2 Alexandra Skriabina je pomyselným mostom medzi jeho neskoro romantickými dielami, ovplyvnenými Chopinom, Wagnerom a Straussom, a vlastným postupne sa rozvíjajúcim mystickým štýlom.

V Klavírnom koncerte č. 2 Sergej Prokofiev naplno využíva lisztovskú a rachmaninovskú klavírnu techniku, ktorá ústi do moderného ostrého výrazu. Tento štvordielny klavírny koncert patrí k mojim vôbec najobľúbenejším.

Romantická prvá časť sa začína melancholickou meditáciou prechádzajúcou do burcujúceho sóla. Postupne sa kumuluje vzrušujúce napätie, ktoré vyústi do mimoriadne pôsobivej katarzie. Druhú vpred sa ženúcu rytmickú časť strieda kontrastná tretia so zlovestným pochodom pripomínajúcim Dies irae s typickou prokofievovskou iróniou.

Štvrtá časť je búrlivým finále, v ktorom sa snúbi sila orchestrálneho a klavírneho zvuku v dokonalej symbióze. Sólistom večera bude ruský klavirista Alexander Melnikov.