20 rokov Slovenska v NATO Američania to najskôr nechceli. Ako sme si vybojovali vstup do Severoatlantickej aliancie

Pred 20 rokmi sa Slovensko spolu s ďalšími šiestimi štátmi – Slovinskom, Estónskom, Lotyšskom, Litvou, Rumunskom a Bulharskom – stalo členom Severoatlantickej aliancie.

Členstvo v NATO bolo po roku 1989 jednou z priorít všetkých štyroch vyšehradských štátov. Už prvá slovenská zahraničnopolitická koncepcia z januára 1991 stanovila za cieľ vstup do EÚ (vtedy ešte Európskeho spoločenstva) a NATO. Slovensko sa tohto cieľa dočkalo po jedenástich rokoch čakania.

V roku 1990 sa síce krátko na stôl dostala možnosť akejsi Paneurópskej konfederácie, keď sa Václav Havel v roku 1990 zľakol, že sovietske okupačné vojská porušia sľub o stiahnutí a možno v krajine zostanú. Podobné obavy mal aj maďarský minister zahraničných vecí Németh, ktorý sa pohrával s myšlienkou demilitarizácie Nemecka.

No len čo bolo uvedené nebezpečenstvo zo stola, Havlov záujem o alternatívy poklesol. Už v marci 1990 poľský a československý minister zahraničných vecí navštívili centrálu NATO v Bruseli, v júni sa pridal aj ich maďarský kolega.

O rok neskôr už bolo jasné, že východný blok sa rozpadá, a 1. júla 1991 Varšavský pakt zanikol. Spoločný cieľ smerovať do NATO opäť potvrdili všetky štáty Vyšehradskej štvorky na Pražskom samite v máji 1992.

Ako presvedčiť Američanov

Ale aj keď Poliaci, Česi, Slováci a Maďari rýchlo vedeli, že sa chcú stať členmi Aliancie, cesta tam nebola jednoduchá. Američania si totiž vôbec neboli istí, či chcú prijímať nových členov.

Havel a Walęsa lobovali za členstvo počas návštevy u prezidenta Clintona, pričom Walęsa vtedy varoval: „Všetci sa bojíme Ruska“ a „ak Rusko znovu prijme agresívnu zahraničnú politiku, táto politika bude namierená proti Poľsku a Ukrajine“. 

Clinton však zostal spočiatku nerozhodný.

Namiesto toho si Washington vymyslel koncept Partnerstva za mier (PfP), ktoré malo kandidátom podhodiť kosť, kým sa vyjasní, čo s nimi. Základným problémom však bolo, že Partnerstvo za mier nič neriešilo, neponúkalo zúčastneným štátom žiadne bezpečnostné záruky.

Stredoeurópske a baltské štáty ho preto považovali za prokrastinačnú taktiku zo strany USA a radšej o tom ani nechceli počuť. V januári 1994 Walęsa Clintonovi objasňoval, že keď Rusi podpisujú zmluvy, „jedna ruka drží pero a druhá granát“. Havel zas chcel od Clintona garancie, že partnerstvo je „prvým krokom vedúcim k plnému členstvu“ v NATO.

„My nechceme partnerstvo, my chceme členstvo,“ spomínal si pred niekoľkými rokmi na pozíciu kandidátov vo vyjednávaní v 90. rokoch Rastislav Káčer.

„Dôvod, prečo Poliaci, Česi a Maďari chceli vstúpiť do NATO, bol práve ten, že išlo o vojenskú alianciu [...]. Majú s Rusmi dlhoročné skúsenosti a vedia, že sa Rusi jedného dňa vrátia,“ reflektoval bývalý riaditeľ CIA Robert Gates, podľa ktorého si časť Clintonovej administrácie neuvedomovala, prečo je NATO ešte dôležité.

Čečenský šok

Nedôveru voči Moskve výrazne prehĺbil začiatok čečenskej vojny v roku 1994. Najmä Poliaci začali panikáriť a hlásať, že sa do NATO musia dostať čo najskôr.

Z pohľadu medzinárodného práva bolo ruské počínanie síce pochopiteľné, napokon, okrem Talibanom ovládaného Afganistanu vtedy žiaden štát nezávislosť Čečenska neuznal. No viacerých v bývalom východnom bloku vojna v Čečensku aj tak vydesila.

Čečenskí separatisti začiatkom 90. rokov ešte neboli islamskými fundamentalistami, ale nacionalistami, akí sa dostali k moci v mnohých postkomunistických štátoch od Chorvátska až po mečiarovské Slovensko. Aj samotný prezident Džochar Dudajev nebol žiaden radikál, ale rešpektovaný bývalý generál Sovietskej armády.

Až keď Dudajev v roku 1996 zahynul pri ruskom nálete a keď sa ukázalo, že islamisti majú omnoho väčšie šance získať zbrane a finančné prostriedky z arabských štátov, táto okrajová skupinka vytesnila umiernenejších Čečencov.

Hoci nikto nemal v pláne uznať Čečensko, vybombardovanie mesta Groznyj mnohých presvedčilo, že Rusko sa v zásade nezmenilo, a Moskve vyčítali, že konflikt, ktorý bolo možné riešiť rokovaniami, sa rozhodli riešiť mimoriadne brutálnou silou. Aj v USA pokleslo presvedčenie, že Rusko je partnerom, na ktorého treba brať ohľad, navyše, za rozšírenie NATO sa zasadzovali aj komunity amerických Poliakov, Baltov či Slovákov.

Marenie referenda 

Na Slovensku sa dianie v Čečensku reflektovalo menej, a tak zahraničná a bezpečnostná politika stála v úzadí živého vnútropolitického diania.

Vladimír Mečiar síce oficiálne hlásal, že Slovensko sa má stať členom EÚ aj NATO, jeho vláda mala oba ciele aj vo svojom programovom vyhlásení. Zároveň však bolo jasné, že kroky ako únos Michala Kováča mladšieho či vylúčenie poslanca Františka Gauliedera z Národnej rady boli s členstvom v oboch organizáciách nezlučiteľné.

Koaličná SNS na čele s Jánom Slotom navyše už vtedy razila protizápadnú líniu a vyzývala voličov, aby „sa nedali oklamať a nedopustili, aby synovia nášho národa umierali a bojovali v cudzích krajinách za záujmy veľkokapitálu“.

„Krajinou, ktorá neriešila svoje problémy a diskvalifikovala sa z prvého kola rozširovania, bolo Slovensko. Hoci sa objavili obvinenia zo strany slovenských predstaviteľov o tom, že Bratislava bola vyhodená ako súčasť ‚tajnej dohody‘ s Moskvou – obvinenie, ktoré Mečiar predhodil veľvyslankyni Albrightovej v júli 1996 –, realita bola taká, že nikdy neprišlo k oficiálnemu internému rozhodnutiu USA diskvalifikovať Slovensko. To nebolo potrebné. Slovensko sa diskvalifikovalo samo. V čase, keď vláda USA začala diskusie o tom, ktoré krajiny bude podporovať, nebol v nej nikto, kto by na nadchádzajúcom samite v Madride podporil kandidatúru Slovenska,“ spomína si americký diplomat Ronald Asmus.

HZDS sa neúspech pri rokovaniach snažilo zľahčovať. Vladimír Mečiar ešte v roku 1995 vyhlásil, že „ak nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ“. V roku 1997 jeho minister vnútra Krajči zmaril referendum o vstupe do NATO, v ktorom kládli aj absurdné otázky ako rozmiestnenie jadrových zbraní na Slovensku. Voliči však z veľkej časti referendum odignorovali a volebná účasť dosiahla len 9,53 percenta.

V takejto situácii bol vstup Slovenska do Aliancie nemožný a Slovensko ako jediný štát V4 nedostalo pozvánku na Madridskom samite v roku 1997. „Momentálne je na mape Európy čierna diera, ktorá sa volá Slovensko,“ povedala o rok neskôr (v tom čase už americká ministerka zahraničných vecí) Madeleine Albrightová.

Koniec anomálie

Prístupový proces nabral druhý dych až po víťazstve protimečiarovskej opozície v roku 1998, ale na prístup spolu s Poľskom, Maďarskom a Českom už bolo neskoro a traja vyšehradskí partneri vstúpili do NATO bez Slovenska 12. marca 1999.

Dzurindova vláda bola rozhodnutá nedať si ujsť ešte aj druhé kolo rozširovania, ktoré nakoniec prišlo v roku 2004.

HZDS už bolo v opozícii a aj zdiskreditovaný Mečiar znovu naplno stavil na kartu členstva, pričom v apríli 2001 dokonca vyhlásil, že HZDS je „garantom kontinuity pokračovania prístupového procesu do NATO“.

Za členstvo Slovenska vtedy na Západe lobovali aj českí a poľskí politici ako vtedajší minister zahraničných vecí Bronisław Geremek. Neistotu okolo budúcnosti Slovenska definitívne ukončilo Dzurindovo druhé víťazstvo v septembri 2002 – HZDS bolo ešte stále najsilnejšou stranou, no Dzurindova vláda mohla v obmenenej podobe pokračovať.

Na Pražskom samite v novembri 2002 Slovensko spolu s troma baltskými štátmi, Slovinskom, Rumunskom a Bulharskom dostalo pozvánku do NATO. Rokovania sa začali v decembri, 26. marca 2003 budúci členovia podpísali prístupové protokoly.

V apríli členstvo Slovenska schválil parlament aj prezident Rudolf Schuster, o rok nato bola zavŕšená ratifikácia všetkými členmi NATO.

Slovenská vlajka pred centrálou NATO v Bruseli prvýkrát zaviala 2. apríla 2004.

20 rokov po

Čo novým členským štátom prinieslo NATO? 

Stačí pohľad za naše hranice – z deviatich štátov bývalého Sovietskeho zväzu v Európe a na Kaukaze len tri pobaltské štáty unikli vojne a dokázali zachovať svoju suverenitu. 

Moldavsko a Gruzínsko zažili separatistické vojny podporované Ruskom a dodnes sú čiastočne pod ruskou okupáciou, vojna na Ukrajine ešte stále zúri, Arménsko a Azerbajdžan proti sebe viedli nie jednu, ale dve medzištátne vojny a Bielorusko je dnes suverénnym štátom už len na papieri, pretože Lukašenkov režim je od sfalšovaných volieb v roku 2020 životne závislý od podpory Moskvy.

Významu NATO rozumejú aj na Balkáne, kde sa po krvavom rozpade Juhoslávie chceli a chcú stať členmi NATO okrem Srbov úplne všetci.

Slovensko vďaka členstvu dokázalo ušetriť nielen zhruba pol percenta HDP ročne v porovnaní s obdobím pred vstupom, ale státisíce mužov zrejme Aliancii vďačia aj za zrušenie povinnej vojenskej služby.

Okrem toho je otázne, či by bez vízie členstva v NATO bol možný aj rýchlejší vstup do EÚ. Z dvanástich štátov, ktoré sa stali v 21. storočí členmi Únie, sa len jeden štát, Cyprus, nestal členom NATO pred svojím vstupom do EÚ.

„Možno to bol viac inštinkt ako nejaké logické zdôvodnenie, ktorý mi našepkával, že takto geopoliticky situovaná krajina s takou minulosťou proste musí mať ten bezpečnostný dáždnik. Môžeš byť bohatá, ale ak ťa okradnú, lebo si slabá, asi to nie je veľmi dobré. A súčasne mi bolo jasné, že ak budeme kredibilní pre Severoatlantickú alianciu, budeme kredibilní aj pre Európsku úniu, že nemôžeme na tom nič stratiť,“ zhrnul neskôr svoj postoj expremiér Mikuláš Dzurinda.