Desať rokov od referenda o brexite Odchod z EÚ má víťazov, ale Briti nimi nie sú

Pred desiatimi rokmi tesná väčšina Britov v referende rozhodla v prospech opustenia Európskej únie. Samotný odchod z EÚ sa udial oveľa neskôr, po viac než troch rokoch rokovaní 31. januára 2020.

Briti za svoje rozhodnutie zaplatili citeľnú cenu, no sľubované benefity sa doposiaľ nedostavili. Práve naopak, od ekonomiky až po migráciu sú výsledky brexitu rozpačité až kontraproduktívne.

Britská ekonomika tak za posledných desať rokov narástla o 11,7 percenta, menej než je priemer štátov EÚ (14,7) alebo priemer USA (24,6) a Kanady (20,3).

Až 57 percent Britov dnes považuje brexit za chybu, len tridsať percent ho naďalej podporuje. Obzvlášť veľký je odpor medzi mladými voličmi, v britskej generácii Z si len 16 percent myslí, že bol úspešný.

Mohlo byť všetko inak?

Kritici môžu namietať, že pomalý rast Spojeného kráľovstva má iné dôvody, a vzhľadom na chudokrvný hospodársky vývoj v Nemecku – ktoré rástlo ešte pomalšie – nie je isté, či by Spojené kráľovstvo rástlo rýchlejšie, keby v EÚ zostalo.

Protiargumentom môže byť vývoj Severného Írska, teda jediného regiónu, ktorý zostal súčasťou jednotného trhu. Hoci nominálne HDP narástlo všade vo Veľkej Británii, nikde tento nárast nie je väčší než v tomto regióne.

Po očistení o infláciu severoírska ekonomika v rokoch 2015 až 2023 narástla o 16,5 percenta oproti 11 percentám v britskom priemere.

Severoírsky rast určite ovplyvnil aj ekonomický boom susedného Írska. No zotrvanie na jednotnom trhu ako faktor nemožno ignorovať.

Štúdia amerického Národného úradu pre ekonomický výskum (NBER) odhaduje, že keby sa neudial brexit, HDP Spojeného kráľovstva na obyvateľa by bolo o šesť až osem percent vyššie než v postbrexitovej realite.

Ekonómovia varujúci pred brexitom sa tak skutočne mýlili – škody sú totiž asi ešte väčšie, než odhadovali. Na druhej strane však platí, že sa nenaplnili ani prepálené varovania pred stratou 200-tisíc pracovných miest v londýnskom City.

Aké zisky?

Ešte horšie než ekonomické škody je to, že zo sľubovaných benefitov brexitu sa doposiaľ dostavilo len máločo.

Časť jeho zástancov – ako neskorší „minister pre brexitové príležitosti“ Jacob Rees-Mogg – si od odchodu sľubovala dereguláciu a možnosť uzavrieť nové obchodné dohody, ktoré by v EÚ blokovali Nemci či Francúzi.

No Briti rýchlo pocítili, že Veľká Británia v 21. storočí už nie je tou veľmocou, ktorá dokázala diktovať podmienky, pričom jej rokovacia pozícia je často horšia, než bola v čase, keď bola súčasťou veľkého európskeho bloku.

Britom sa tak napríklad v roku 2025 podarilo vyrokovať novú obchodnú dohodu s Indiou. To bolo jasným úspechom, ale už o pár mesiacov vlastnú, ešte rozsiahlejšiu dohodu oznámila Európska únia.

Nenaplnila sa ani nádej na veľkú dohodu o slobodnom obchode so Spojenými štátmi.

Aj deregulácia sa udiala zatiaľ len v čiastkových sektoroch, v biotechnológii či regulácii umelej inteligencie. Tým sa odvtedy darí skutočne lepšie, ale väčšina brandží z toho doposiaľ nič necíti. Neudiala sa ani veľká deregulácia vo finančnom sektore.

Práve naopak, namiesto poklesu byrokracie jej skôr pribudlo, za šesť rokov počet štátnych zamestnancov v Británii narástol o 95-tisíc, pripomína Financial Times. V neposlednom rade sa tak stalo v súvislosti s odchodom z jednotného trhu a potrebou väčšieho počtu colníkov.

„Brexit nám dal slobodu vytvoriť viac priestoru pre ekonomiku, ale túto slobodu sme naplno nevyužili,“ priznáva riaditeľ Inštitútu pre ekonomické záležitosti (IEA) Daniel Hannan.

Úpadok pokračuje

To cítia aj upadajúce regióny najmä na severe Anglicka. Práve tu bola podpora brexitu najväčšia, ľudia totiž verili, že odchodom z EÚ si „vezmú späť kontrolu“ nad vlastným osudom.

Realita je však tristnejšia. Londýn už síce neposiela miliardy do Bruselu, ale anglický vidiek stratil miliardy, ktoré prichádzali z kohéznych fondov. Argument zástancov brexitu bol, že Londýn môže regióny rozvíjať priamo, bez obchádzky cez Brusel. Ale mnohé chudobné regióny dostávajú menej než predtým, v niektorých dotácie poklesli o viac než tridsať percent.

„Väčšina obchodov na hlavnej ulici Freeman Street je zatvorená: všade sú zadebnené dvere alebo zatiahnuté okenice a pokryté grafitmi ako Game Over alebo h8te (nenávisť). Zostali len obchody s alkoholom a obchody s vapkami, nezdravým jedlom, secondhandy, stávkové kancelárie, tetovacie salóny a záložne. A krčmy, kde zákazníci už ráno popíjajú pivo. Pozoruhodný počet obyvateľov má nadváhu, používa invalidné vozíky alebo barly. V bočných uličkách je na chodníku rozvalený odpad a bezpečnostné kamery monitorujú dianie vonku. V Grimsby bujnie kriminalita, najmä drogové trestné činy, ktoré sú bežné. Bezdomovci spia v mnohých dverách,“ píše v reportáži zo severoanglického Grimsby švajčiarska Neue Zürcher Zeitung (NZZ).

Ľudia v Grimsby boli o brexite presvedčení ako málokto iný, takmer sedemdesiat percent z nich hlasovalo za odchod z Únie. Ten však situáciu len zhoršil.

„Britskí rybári nelovia tresku obyčajnú ani tresku škvrnitú, po ktorých je na domácom trhu dopyt; tie pochádzajú z Islandu. Hlavným odberateľom britských rýb bola Európa: čiastočne preto, že čerstvé ryby sa nedajú prepravovať na veľké vzdialenosti. Tento predaj však brexit skomplikoval,“ vysvetľuje profesor ekonómie na Warwickej univerzite Thiemo Fetzer.

V Grimsby síce pracujú tisícky robotníkov v továrňach na spracovanie rýb, ale ťažkú prácu sa Britom robiť nechce, väčšina robotníkov sú preto Poliaci či Rumuni.

Podobná situácia je aj v rybárstve, ktoré kedysi tvorilo hlavný zdroj obživy v meste. „Ľudia sa veľa sťažujú, že za úpadok rybárskeho priemyslu a Grimsby môže buď EÚ, alebo brexit. Ale aj keby rybárske lode stále vychádzali na more, nenašli by sme žiadnych miestnych obyvateľov na túto ťažkú ​​prácu: zima, vlhko, rozbúrené more, nedostatok spánku, stiesnené podmienky a neustále riziko pádu cez palubu,“ hovorí bývalý kapitán Bob Formby. Ten sa moreplavbe venoval päťdesiat rokov: najprv v rybárstve, potom pre ropné spoločnosti.

Lepšie sa rybárstvu darí v neďalekom Škótsku, ale zamestnať sa tam nechce nikto. „Posádky na lodiach tvoria Filipínci a Afričania,“ hovorí Formby. Ľudia podľa neho spohodlneli, sedia pred televízorom a čakajú na sociálne dávky.

Už nesedia pri stole

Ranou pre postavenie Británie je aj to, že v EÚ už nesedia pri stole. Zatiaľ čo v minulosti mohli zvnútra Únie hľadať spojencov a lobovať za spoločný kurz, teraz sa musia zdiaľky prizerať, ako Únia rozhodne.

Aké nepríjemné to môže byť, pocítili Briti po stretnutí EÚ a zoskupenia latinskoamerických štátov CELAC pred troma rokmi. V spoločnom komuniké sa spomínajú (Britmi kontrolované a Argentínou nárokované) Falklandské ostrovy pod argentínskym názvom ako Malvíny.

Hoci EÚ podotkla, že k územnému sporu nezaujíma stanovisko, už samotné použitie španielsko-argentínskeho názvu sa v Buenos Aires vnímalo ako veľké diplomatické víťazstvo. V Londýne sa, naopak, stretlo s pohoršením.

Nespokojnosť však bola Britom málo platná. „Spojené kráľovstvo nie je súčasťou EÚ. Sú rozrušení používaním slova Malvíny. Keby boli v EÚ, možno by sa proti tomu postavili,“ uštipačne vtedy poznamenal jeden z európskych úradníkov.

Migrácia

Ďalším sklamaním zástancov brexitu bol vývoj migrácie. Hoci mal byť nástrojom, ako sa vyhnúť prílevu migrantov a utečencov, ktorí sa valia na kontinent, výsledky boli opačné.

V dôsledku pobrexitovej reformy migračnej politiky prišlo do Británie viac ľudí než kedykoľvek predtým. Zatiaľ čo do roku 2015 tam v čistom vyjadrení (príchody mínus odchody) prichádzalo ročne zhruba tristotisíc ľudí, z toho okolo 80 percent z EÚ, brexit to celkom zmenil.

Európania postupne prichádzali v čoraz menších číslach, v roku 2022 sa príchod postupne zastavil, až sa obrátil. Dnes počet Európanov na odchode presahuje o desaťtisíce nové príchody.

Na samotný počet migrantov to však dosah nemá – občanov EÚ totiž nahradili prisťahovalci z iných častí sveta. Len v roku 2023 tak počet migrantov vo Veľkej Británii narástol o takmer jeden milión. Teda trojnásobne viac než v časoch pred brexitom a v drvivej väčšine z krajín mimo EÚ.

„Po pandémii covidu-19 spustila Národná zdravotnícka služba rozsiahlu náborovú kampaň. Keďže zdravotnícki pracovníci z EÚ sa zdráhali prísť do Británie, lekári a zdravotné sestry z Indie, Nigérie, Egypta, Pakistanu a Filipín z nej mali veľký úžitok,“ píše Financial Times.

Podobný trend sa pritom udial aj medzi menej kvalifikovanými pracovníkmi – s výsledkom, že najväčšie skupiny cudzincov dnes už netvoria Poliaci a Rumuni, ale Indovia a Pakistanci. Práve migranti z tretích štátov sú zrejme najväčšími víťazmi brexitu.

Veľa Britov sa chce vrátiť

Prieskumy preto ukazujú dlhodobo rastúci počet Britov, ktorí by sa radi znovu stali členmi EÚ.

Zatiaľ čo samotné referendum o odchode z EÚ dopadlo tesným, ale jasným výsledkom 51,1 percenta za, 49,1 percenta proti, nie všetci zástancovia kampane Remain (zostať) si mysleli, že návrat do EÚ bude mať zmysel.

Na druhej strane, časť voličov brexitu svoje rozhodnutie trpko oľutovala. V prieskumoch preto od roku 2021 podiel Britov, ktorí sa chcú vrátiť do EÚ, narástol z 36 na 49,5 percenta, zatiaľ čo počet odporcov poklesol z 38 na menej než 33 percent.

V rýchly návrat Britov napriek tomu dúfať nemožno. Otázka brexitu naďalej polarizuje spoločnosť natoľko, že máloktorý politik a žiadna z veľkých strán nechcú otvorene vyzvať na zmenu kurzu.

Aj keby sa to zmenilo, rokovania o návrate do EÚ by trvali zrejme podobne dlho ako rokovania o odchode, hovoria odborníci.

Aspoň dočasne preto najlepším riešením zostávajú čiastkové riešenia problémov, ktoré brexitom vznikli. Briti sa tak napríklad od roku 2027 vracajú do európskeho programu na výmenu študentov Erasmus+.

Za každý z týchto ústupkov si však EÚ dá zaplatiť – len za dohodu o Erasme bude Londýn platiť pol miliardy libier ročne. Ak budú Briti podobným spôsobom platiť za každú výhodu, ktorú ako členovia Únie mali, rýchlo sa im bude cnieť za časmi, keď do bruselského rozpočtu prispievali „len“ pár miliardami ročne.