Rus žijúci na Slovensku a kritik Putina Pre priateľov v Rusku som bezpečnostné riziko, po rozhovore so mnou si mažú správy

„Od prvého dňa počítam s tým, že raz môžem byť za to, čo hovorím, potrestaný či dokonca unesený do Ruska a skončím v base,“ hovorí Rus Jevgenij Bugrejev, ktorý odsudzuje ruskú inváziu na Ukrajinu a kritizuje vládu prezidenta Vladimíra Putina. Prečo napriek tomu nemlčí, ale pre Ukrajinu ďalej organizuje humanitárne zbierky? Kde berie odvahu?

Jevgenij Bugrejev žije so svojou rodinou už ôsmy rok v Banskej Bystrici, kde podniká v oblasti gastrosektora. Pred odchodom z Ruska býval v Jekaterinburgu. Akými represiami si prešla jeho rodina, v čom bol život v Rusku iný a čo ho na Slovákoch prekvapuje?

„My, ktorí sme vyrástli v Sovietskom zväze, máme v sebe pocit vnútorného otroctva, že patríme štátu a ten s nami môže spraviť hocičo,“ hovorí. Má Putin nad ním moc aj na Slovensku? A čo zmenila smrť Alexeja Navaľného?

Ste jeden z mála Rusov na Slovensku, ktorý sa netají svojimi kritickými názormi na Vladimira Putina, a dokonca robíte zbierky na pomoc Ukrajincom. Za to vám hrozí v Rusku 12 až 20 rokov väzenia. Prečo to napriek tomu robíte?

Ako sa hovorí, na to, aby zlo zvíťazilo, stačí, aby dobrí ľudia mlčali. Od začiatku ruskej invázie vidím Ukrajincov s deťmi, ktorí utekajú pred vojnou. Nemôžem len tak stáť, pozerať sa na nich a nepovedať nič. Strašne sa hanbím za to, čo môj štát a ruská vláda robia.

Je to obrovský zločin, neskutočná katastrofa. A robia to v mene Ruska, akoby sme s tým všetci Rusi súhlasili. Ja to odmietam, nechcem, aby podobné zločiny niekto robil v mojom mene, preto otvorene hovorím, že Rusko je agresor. Taká je pravda. Nechcem byť ľahostajným, lebo dianie v Rusku má vplyv aj na nás tu na Slovensku.

Nie ste prvý Rus, ktorého som v poslednom čase oslovil na rozhovor, ale všetci odmietli, pretože sa aj na Slovensku boja.

Nečudujem sa Rusom, že nechcú komunikovať. Aj mne by už za to, čo som povedal, v Rusku hrozilo väzenie a za zbierky na pomoc Ukrajine možno aj doživotie. Počítam s tým, že som na všetkých zoznamoch nepriateľov ruského štátu. 

Predpokladám, že sledujú moje aktivity, a čudoval by som sa, ak by ruská tajná agentúra nemonitorovala aj tento rozhovor. Však práve na Slovensku mala pred vojnou jednu z najpočetnejších zložiek v celej Európe.

Spolupracovníka Alexeja Navaľného tento týždeň napadli pred jeho domom v Litve. Vy sa nebojíte?

Od prvého dňa počítam s tým, že raz môžem byť potrestaný či dokonca unesený do Ruska a skončím v base. Poznám dejiny, viem, čo robili Rusi za Stalina po druhej svetovej vojne, ako ruských kritikov v zahraničí unášali na ruské ambasády a potajme odvážali do Ruska, kde ich trestali. Viem, že Rusko takto funguje roky. 

Kremeľ nemá rád kritikov v zahraničí, najmä novinárov a tých, čo spolupracujú s opozičnými lídrami. No jediná vec, ktorej sa bojím, je, že sa niečo môže stať mojim deťom.

O seba strach nemáte?

Jasné, že mám strach, ale nechcem preto mlčať a zmieriť sa so zlom. Ruský režim neprestane robiť zlo, ak budeme všetci mlčať, takže nemám na výber.

Boľševický režim trestal mojich starých rodičov v 30. rokoch aj po druhej svetovej vojne. Niektorí zahynuli. Môjmu pradedovi Sovieti skonfiškovali majetok, dedo potom vyrástol na ulici, otca zas poslali pracovať do závodu na výrobu zlata do uzbeckej púšte. Tam som sa aj narodil. Starú mamu z maminej strany zas nútene presídlili z rusko-ukrajinských hraníc do Kazachstanu. Viem, že ja som na rade.

Represie narastajú, ale mlčanie v ruských dejinách nikdy nikoho nezachránilo a ani teraz nezachráni. Postupne aj my všetci, čo sme sa z Ruska rozhodli odísť, budeme v Rusku uznaní za vlastizradcov. A bude úplne jedno, či sme voči režimu boli alebo neboli kritickí, stačí, že sme odišli. Veď v Sovietskom zväze sa kedysi trestalo už len za to, že ste sa rozprávali s cudzincom.

Až tam to smeruje?

Určite, hoci ani mne by predtým nenapadlo, že sa to k totálnej diktatúre zvrtne tak rýchlo. Žiaľ, tí, ktorí nepoznajú svoje dejiny, si ich musia zopakovať. A to sa teraz v Rusku deje. Aj Rusi, ktorí sa dnes ukrývajú v krajinách NATO, budú braní ako nepriatelia národa. Rusko označilo predsa aj Slovensko za nepriateľský štát.

Ruska, ktorá odišla s rodinou do TalianskaAk si myslíte, že sankcie vyženú ľudí do ulíc, tak ste vôbec nepochopili Rusko

Zuzana Hanusová

Moji priatelia v Rusku mi minule písali, ako im prišlo od ministerstva vnútra oficiálne upozornenie, že musia nahlasovať podozrivú činnosť. A tou je aj to, ak niekto, kto prišiel zo zahraničia, hovorí o tom, ako tam vnímajú ruskú politiku. Ak niekto s ruskou politikou nesúhlasí, treba ho nahlásiť. A už sa to aj deje.

Na čo narážate?

Začiatkom roka prišla do Jekaterinburgu jedna Ruska, ktorá už má americké občianstvo, navštíviť svojich rodičov. Zadržali ju, obvinili z vlastizrady a teraz ju čaká vysoký trest. A to len za to, že sa v Spojených štátoch zúčastnila na nejakej občianskej demonštrácii, keď sa začala vojna, a poslala na podporu Ukrajiny 50 dolárov.

Keby som prišiel do Ruska v tomto čase ja a rozprával sa so svojimi priateľmi, mali by povinnosť nahlásiť ma, pretože som pre ruskú moc už extrémista.

Takže sa od vás ruskí priatelia aj dištancovali?

Áno, o veľa priateľov som prišiel aj pre svoje názory. Na začiatku vojny mali ľudia ešte odvahu otvorene sa rozprávať o tom, ako situáciu vnímajú, hovorili o svojich obavách, o náraste cien. Po dvoch rokoch je to inak. O vojne sa už nerozpráva. Ľudia sa boja, politika aj Ukrajina sú tabu, komunikujeme už len o počasí či o deťoch.

Niektorí moji známi si po našej konverzácii mažú všetky správy, nechcú to mať ani vo svojom mobile. Hoci žijem na Slovensku, pre priateľov v Rusku som bezpečnostné riziko.

Platí to aj pre vašich rodičov? Ste ešte v kontakte?

Pokiaľ sa to bude dať, budem s nimi v kontakte. O tom, čo sa deje, sa však s nimi vôbec nerozprávam. Nie preto, že by sme mali iné názory, ale z obavy, čo by to pre nich mohlo znamenať. A vieme v tom už chodiť. Keď zabili Navaľného, stačilo si napísať „pizdec“ a všetci sme vedeli, o čom hovoríme. Toto je jazyk súčasného Ruska.

Neradili vám rodičia stiahnuť sa a nevyjadrovať sa?

Jasné, od samého začiatku. Otec bol aj nahnevaný, keď som mu v telefonáte povedal, že som bol rečníkom na protivojnovom mítingu a že sme spísali petíciu a dokonca sme robili aj ďalšie aktivity, aby Rusi, ktorí sem utiekli už pred vojnou, neboli zo Slovenska vyhostení. Istý čas totiž nefungoval ruský konzulát a nemali si kde obnoviť doklady. Otec sa bál, že ho v Rusku za moje aktivity na Slovensku potrestajú, čo sa môže stále stať.

Jevgenij Bugrejev. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Na druhý deň sme spolu volali znova, bol to veľmi ťažký rozhovor, ale dohodli sme sa, ako budeme fungovať ďalej. Odvtedy sme sa o tom nerozprávali.

Ste veriaci. Je viera v Boha to, čo vám dnes dáva odvahu?

Keby som nebol veriaci, asi by som to neustál. Ježiš učeníkom povedal: „Poď za mnou,“ a tí, ktorí to tak cítili, išli. Takto by mali konať všetci ľudia, ktorí cítia, že brániť princípy, pravdu a spravodlivosť je pre nich dôležitejšie ako vlastný strach.

Vojnu aj z kresťanského hľadiska beriem ako strašný zločin. Je pre mňa tragédiou, že Ruská pravoslávna cirkev nenašla ani jedno slovo, ktorým by sa voči vojne ohradila. Dokonca ju podporuje a trestá tých kňazov, ktorí majú odvahu povedať, že vojnu odmietajú a sú za mier. To je v úplnom rozpore s kresťanskými hodnotami.

Takže po slovách a činoch patriarchu Kirilla sa už necítite byť členom Ruskej pravoslávnej cirkvi?

Som pokrstený, ale už nechcem byť členom žiadnej cirkvi. Verím, že každý z nás sa skôr či neskôr dostane pred nášho Otca, ktorý bude sudcom našich činov. Nemyslím si, že ma bude súdiť za to, ktorý z kostolov som za života navštevoval.

Nesúhlasím však ani s názormi pápeža Františka, ktorého si v iných veciach a postojoch veľmi vážim, ale nerozumiem, ako mu naposledy vôbec napadlo vyzývať Ukrajinu vyvesiť bielu vlajku. Bohužiaľ, ako človek sa v tejto téme pomýlil.

Ruské napadnutie Ukrajiny je predsa pre Ukrajincov spravodlivou vojnou, veď sa bránia. To je ich povinnosť brániť svoju krajinu, kultúru, deti, národ pred zničením.

Stratili ste veľa priateľov pre svoj názor na ruskú inváziu?

Áno, aj takých bolo veľa. Viacerí mi vykrikovali, že ak neviem pochopiť, že na Ukrajine sú fašisti, tak aj ja som fašista. Ale toto sa dialo už po ruskej anexii Krymu, čo bol aj jeden z dôvodov, prečo som z Ruska odišiel. Stále nerozumiem, ako sa tak rýchlo podarilo presvedčiť Rusov, že Ukrajinci sú fašisti.

Ešte včera sme boli bratskými slovanskými národmi, no po demokratickej zmene vlády na Ukrajine sa zrazu celá krajina stala fašistickou. Nerozumiem, ako rýchlo tomu ľudia v Rusku uverili. Nikdy som si nemyslel, že propaganda môže mať až taký veľký vplyv na bežných ľudí, no ruská propaganda je zrejme jediná vec, ktorú Sovietsky zväz a dnes Rusko robí kvalitne.

Bývalý ruský politikZápad sa nemôže spoliehať, že sa Rusko zmení zvnútra 

Jozef MajchrákMartin Hanus

Ako to, že sa ten pojem „fašistov či nacistov“ pri toľkom nadužívaní vo vojne s Ukrajinou pre Rusov ešte nevyprázdnil a stále funguje?

To je otázka skôr na psychológov. Tiež som nad tým veľa rozmýšľal. Systém na tom pracoval dlhé roky, aby to fungovalo. Keby to o Ukrajincoch povedal niekto koncom 90. rokov alebo začiatkom nultých, Rusi by tomu neuverili. 

No potom začali pribúdať veľkolepé vojenské prehliadky, vymysleli svätojurskú stuhu a z ruského víťazstva sa vybudoval kult. Potom stačí ukázať už len na toho, kto je nepriateľ. Najskôr boli fašistami Poliaci, potom Estónci, Gruzínci a teraz sú to Ukrajinci. Ale pre Rusov je dnes fašistická celá Európa, o Amerike ani nemusíme hovoriť.

Čo vo vás vzbudzujú slová premiéra Roberta Fica o tom, že vojnu na Ukrajine v roku 2014 odštartovalo „vyčíňanie ukrajinských neonacistov“?

Robert Fico hovorí to, čo roky opakuje ruská propaganda. Je to jednoducho klamstvo. Propaganda klame, pretože jediný, kto túto vojnu začal, je ruský politický režim. Žiadne rozširovanie NATO ani Amerika za to nemôžu. Ruský politický režim chce vďaka tejto vojne prežiť a byť pri moci čo najdlhšie. Boli to Rusi, ktorí obsadili Krym, boli to Rusi, ktorí začali vyčíňať na Donbase, nie Ukrajinci.

Veď ešte v roku 2008, keď Rusko anektovalo Južné Osetsko v Gruzínsku, Putin otvorene hovoril, že Rusko nemá žiadne územné nároky na Ukrajine, hranice sú vyriešené a Krym je ukrajinský bez etnických konfliktov. A to bolo už po samite NATO v Bukurešti, kde prisľúbili Ukrajincom vstup do Aliancie.

Čo sa potom zmenilo?

V roku 2011 a 2012 boli za prezidenta Medvedeva v Rusku silné občianske protesty, ešte bez veľkých represií, rástol vplyv Borisa Nemcova aj Alexeja Navaľného. Bolo to obdobie, keď Putina v športovej hale dokonca vypískali. Putin cítil, že ho ľudia nechceli. Rozhodol sa preto pre anexiu Krymu, aby získal popularitu späť, a zafungovalo to.

Aj ľudia, ktorých osobne poznám a viem, že v minulosti neznášali Putina, po roku 2014 o ňom začali hovoriť ako o silnom lídrovi. Krym veľa zmenil. Rozbehla sa mašina propagandy a zašla až tam, kde sme dnes.

Vidíte za slovami Roberta Fica ruskú propagandu, ktorej verí, alebo skôr politický kalkul, keďže Putin má podporu aj časti slovenskej verejnosti?

Myslím si, že mu ide iba o získanie podpory svojich voličov. To, čo hovorí na sociálnych sieťach či na stretnutiach s ľuďmi na Slovensku, ako tam útočí na Ukrajinu, je predsa v rozpore s tým, ako hlasuje v Bruseli na stretnutiach štátov Európskej únie. Tam pomoc pre Ukrajinu neblokuje a napriek heslu „ani náboj Ukrajine“ vo veľkom podporuje slovenské zbrojovky, aby vyrábali muníciu pre Ukrajinu.

Je to skutočne zručný populista. Na to, aby zmenil rétoriku, musia aj jeho voliči pochopiť, že to, čo sa deje na Ukrajine, je vojna Ruska, nie Ameriky ani Európskej únie. Keď ľudia zmenia názor, zmení rétoriku aj Robert Fico. Ale je to trochu začarovaný kruh.

V jednom rozhovore ste povedali, že ste si istý, že bežný Rus by chcel mať životnú úroveň priemerného Slováka. Prečo podľa vás toľko Slovákov obdivuje Putinovo Rusko?

Na to nemám jednoduchú odpoveď. Podľa mňa Slovensko najviac poznačil komunizmus, ktorý si mnohí ľudia napriek represiám spájajú s istotou práce, bývania, so spokojnosťou. Keď prišli 90. roky slobody, ale aj politickej nestability, mnohí prišli o istotu, že dostanú všetko, čo potrebujú, hoci toho bude aj menej.

Jevgenij Bugrejev. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Hoci je dnes na Slovensku vyššia životná úroveň, stále to tu nie je ako vo Švajčiarsku, a tak mnohí prežívajú sklamanie a nostalgiu za tým, čo bolo. Socialistický režim si niektorí spájajú práve s dnešným Ruskom.

V ktorom sú ľudia chudobnejší ako na Slovensku.

Veď to, Rusko je veľmi chudobná krajina. Mnohým sa tu zdá, že Slovensko stagnuje, ale nevidia, že sa Rusko napriek svojmu nerastnému bohatstvu vrátilo späť do najhorších čias. Rusi majú násobne nižšie platy ako Slováci, ale cena potravín je skoro rovnaká ako tu. Áno, energie sú lacnejšie, ale z nich sa nikto nenaje, všetko ostatné je drahé.

Veľa Rusov vôbec necestuje, nemôžu si to dovoliť. Z tých 140-miliónov obyvateľov Rusov bolo niekedy mimo Ruska možno 10 miliónov a aj tí, ktorí cestujú, idú na dovolenku do Turecka, Egypta alebo Thajska, nie do Európy, ktorá je pre nich drahá. No aj mnoho tých, ktorí sem prídu, ruská propaganda nakoniec doma zomelie.

Máte s tým osobnú skúsenosť?

Bol ma tu pozrieť jeden kamarát z Ruska, lebo rozmýšľal, že sa sem presťahuje. Veľmi sa mu tu páčilo, ale jeho manželka nechcela opustiť svoju prácu. Chcel ju sem zobrať na výlet, aby zmenila názor. Po vypuknutí vojny však úplne otočil.

Zrazu mi začal písať, ako Slovensko a NATO bojujú proti Rusku.

Čo vám ešte napísal?

Začal mne, čo tu žijem, vysvetľovať, aký je život na Slovensku zlý. Písal, že mi musí otvoriť oči. Vraj teraz pochopil, ako Slováci neznášajú Rusov, a to sme pritom tu na Slovensku po celý čas, čo som ho sprevádzal, nemali žiadny nepríjemný rozhovor. Žiaľ, aj takto funguje ruská propaganda.

Mladá Ruska o vojne na UkrajineKeď chcem o tom hovoriť s rodinou, ignorujú ma alebo povedia, že mi vymyli mozog

Lukáš Kekelák

Čo pre nemlčiacu menšinu Rusov znamenala smrť Navaľného?

Bola to šokujúca správa, niečo ako vražda Borisa Nemcova. Navaľnyj predstavoval nádej, že sa dá niečo zmeniť aj politicky. Zosobňoval človeka, ktorý proti Putinovi otvorene bojoval. Bol to taký náš novodobý Havel, ruský symbol hesla Pravda zvíťazí.

Nádej sa však vytráca a Rusko smeruje do katastrofy. Čím viac bude režim trestať ľudí, ktorí sa o zmenu snažia, tým bude katastrofa hrozivejšia. Príkladom bola aj Prigožinova vzbura, ktorá keby sa podarila, Rusko by bolo ešte brutálnejšie.

Vidíte dnes niekoho, kto by mohol Navaľného nahradiť?

Nevidím nikoho. Navaľnyj bol človek, s ktorým sa počítalo, že raz po zmene v Kremli bude lídrom tej zmeny. Zosobňoval nádej. No na ňom ruský režim ukázal, že má nad ľuďmi úplnú moc a že pravidlá sa zmenili.

A čo Boris Nadeždin, ktorý chcel kandidovať za ruského prezidenta?

Nadeždin je známy politik, ktorý je trochu umelou politickou figúrkou, akousi falošnou opozíciou. Myslím si, že aj po týchto prezidentských „voľbách“ o ňom už nebudeme počuť, ako to bolo aj v prípade iných politikov, ktorým dovolili hrať opozíciu. Názory týchto ľudí, ktorí vznikajú z ničoho, neberiem vážne.

Chodievali ste v Rusku na Navaľného protikorupčné protesty?

Nie, nechodil. Aj v Rusku som podnikal a staral sa o svoju rodinu. Všetci v Rusku vieme, že najjednoduchší spôsob, ako potrestať ľudí, je zrušiť im biznis. Stávalo sa to aj ľuďom, ktorí neboli politicky aktívni, stačilo, že protestovali proti smetiskám v blízkosti svojho bydliska.

V Rusku môžeš podnikať len dovtedy, dokým ti to policajný režim dovolí. Akákoľvek politická aktivita znamená koniec biznisu, a to aj v priebehu pár hodín.

Preto ste aj odišli z Ruska?

Hlavný dôvod bola moja nespokojnosť s politickým režimom, ktorá sa najviac ukázala po anexii Krymu. Videl som, že sa začínajú opakovať schémy z minulého storočia a režim čím ďalej, tým viac trestá tých, ktorí s ním nesúhlasia.

My, ktorí sme vyrástli v Sovietskom zväze, máme v sebe pocit akéhosi vnútorného otroctva, že patríme štátu a ten s nami môže spraviť hocičo. Vždy keď v Rusku šoférujete a ide oproti vám policajné auto, bojíte sa. Hoci ste nespravili nič, neznamená, že vás nezastavia a niečo si nevymyslia.

Máte podobnú skúsenosť?

Ja nie, ale poznám ich niekoľko. Napríklad mojich známych ešte ako vysokoškolských študentov zatkli počas behania v parku. Keďže v tom čase pátrali po zlodejovi, potrebovali niekoho chytiť, tak si vybrali ich, lebo bežali. Niekoľko dní o nich nikto nevedel. Počas tohto obdobia ich nútili, aby sa priznali. Zachránilo ich až to, že po nich začali pátrať rodičia, ktorí mali známych policajtov. A to je druhá tvár Ruska, bez známostí sa tam ďaleko nedostanete.

Niektorí by vám aj na Slovensku povedali, že osobné známosti sú aj na Slovensku veľmi dôležité.

Ja sa s tým nestretávam. Viem, že niektorí moji známi sa tu dostali skôr na operáciu, lebo poznajú lekárov, ale to sa s Ruskom nedá ani porovnať. V Rusku je na známostiach postavený celý štát. Tam by som nikdy nepodnikal v gastrosektore ako tu na Slovensku. Keby do môjho baru prišli večer v Rusku ľudia, ktorí majú dobrých známych niekde na polícii, v tajnej službe, alebo samotní policajti, bol by som šťastný, keby len vypili a nezaplatili. Tu na Slovensku to funguje úplne inak.

Prečo ste si pred rokmi vybrali práve Slovensko a nie Česko, kde žije početnejšia ruská komunita?

V Česku som nedostal povolenie na pobyt, bolo tam v tom čase už veľa Rusov. Ale keď som prvýkrát prišiel sem, do Banskej Bystrice, po prvej návšteve som bol presvedčený, že tu zostanem a nikam inam ísť nechcem. Mesto, ľudia, okolie, všetko sa mi tu veľmi páči.

Jevgenij Bugrejev. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Ako vaša rodina reagovala na váš odchod?

Rodičia ma podporovali, vraveli mi, že nech aspoň my žijeme v lepšej krajine. Manželka najprv odísť nechcela, mala veľmi dobrú prácu, bola uznávanou choreografkou v tanečnom súbore, ktorý bol niekoľkokrát ocenený ako najlepší v Rusku. No po čase si aj ona zvykla a už by sa do Ruska nechcela vrátiť.

Akú máte skúsenosť so Slovákmi?

Možno sa to niektorým nezdá, ale Slováci majú v sebe obrovskú ľudskosť a chuť pomôcť druhým. Žijem tu osem rokov, ale poznám tu viac dobrých ľudí ako v Rusku za 37 rokov. Tu sa mi stali veci, ktoré si v Rusku neviem ani predstaviť. V Rusku sme totiž o spolupatričnosť prišli, zakázali nám ju.

Je niečo, čo vás prekvapuje?

Ako tu všetci nadávate na úrady, ktoré tu ľahko označíte za najhoršie na svete. Určite nie sú dokonalé, ale vy nevidíte ten drastický rozdiel s Ruskom. Vy si skutočný nezáujem riešiť problémy ľudí ani neviete predstaviť.

Ak máte v Rusku náhodou preplatok na daniach či energiách, tie peniaze je takmer nemožné dostať späť, ak sa nechcete roky vláčiť po súdoch s neistým koncom. Tu preplatok dostanete automaticky. Viac ma však na Slovensku prekvapuje čosi iné.

Čo konkrétne?

Neviem pochopiť, prečo toľko Slovákov neznáša Ameriku. Nevravím, že Amerika je najlepšia krajina a že jej politika nenarobila vo svete veľa krívd, ale nechápem nenávisť voči nej. Nikdy na vás Spojené štáty nezaútočili, na rozdiel od Rusov vás nikdy neprišli okupovať, nikdy vaše územie nebombardovali, dokonca vám ešte posielali finančnú pomoc. A bez podpory Spojených štátov amerických, nie Ruska, by Prvá Československá republika ani nevznikla.

Často tu niekto zľahčuje ruské zločiny na Ukrajine tým, čo robili Američania v Sýrii či v Srbsku. Dobre, nerobili tam správne veci, ale čo to má teraz s vojnou na Ukrajine? Nemožno ospravedlňovať ruské zločiny na Ukrajine za to, čo Amerika robila niekde inde.

Vy ste sa ako odporca ruskej invázie zúčastňovali aj na mierových pochodoch a na nich často viali ruské vlajky. Na pomníku sovietskej a rumunskej armády v Banskej Bystrici ste po vypuknutí vojny vyvesili ukrajinskú vlajku. Nevnímali iní Rusi žijúci na Slovensku vaše aktivity ako provokáciu?

Nie, minimálne o tom neviem. Robím to preto, že chcem ukázať, že nie všetci Rusi podporujú vojnu na Ukrajine. Nevyčítajú mi to ani Slováci, hoci mám aj známych, ktorí sú rusofili s proruskými názormi, ale vychádzame dobre.

Nemyslím si ani, že Slováci, ktorí hovoria o potrebe mieru, chcú vymazať ukrajinský národ z mapy. Chcú len, aby sa vojna skončila. Vojna sa však skončí len vtedy, keď ruský diktátor pochopí, že sa mu zastaviť vojnu oplatí.

Ruska žijúca na SlovenskuHoci vojnu na Ukrajine aj Putinov režim odsudzujem, svoju vlasť odsúdiť neviem

Ivana Šalgová

Máte oblečené tričko s vlajkou slobodného Ruska. Prečo?

Už sa nedokážem hlásiť k oficiálnej ruskej vlajke, pretože tá dnes patrí zlodejom, ktorí zabíjajú na Ukrajine, a ruskej vláde, ktorá terorizuje svojich občanov.

Môže byť Rusko niekedy fungujúcou demokraciou?

Čím ďalej, tým viac to pôsobí ako sci-fi. A po smrti Navaľného je to ešte nepravdepodobnejšie. Kríza, do ktorej Rusko smeruje, sa skončí podobne, ako to bolo pri konci Sovietskeho zväzu, ktorý nedokázal ekonomicky fungovať ďalej. Pád Sovietskeho zväzu poznačila aj vojna v Afganistane, ktorá nebola ani zďaleka taká tvrdá a náročná, ako to je dnes na Ukrajine. Ani súčasná vojnová ekonomika krajinu dlhodobo nepotiahne, veď aký prínos má štát z vybuchnutej munície?

Napriek súčasným úspechom ruskej armády na Ukrajine očakávate, že dôsledkom vojny môže byť rozpad Ruska?

Podľa mňa to k tomu smeruje. Budem veľmi prekvapený, ak Ruská federácia túto krízu ako celok prežije. Len minulý rok Rusko zažilo dve vážne krízy, ktoré režim nemusel prežiť. Prvá bola Prigožinova vzbura a druhá, trochu podcenená, lokálna vzbura v Dagestane, kde chcel dav hľadať a zlynčovať Židov. Stačí, že sa v tomto regióne raz podobný dav obráti voči Rusom, ktorí sú tam popri moslimoch v etnickej menšine. A to sa môže stať hocikedy. Už teraz funguje Čečensko ako štát v štáte. Putin si to veľmi dobre uvedomuje.

Žijete na Slovensku už osem rokov. Plánujete si o dva roky požiadať o slovenské občianstvo?

Samozrejme, chcem oň požiadať, ale môže to byť problém, ak mi to Rusko nedovolí.

Ako to myslíte?

Rusko má so Slovenskom stále uzavretú zmluvu z roku 1958. Vtedy ju podpísalo ešte Československo so Sovietskym zväzom. Po rozpade oboch krajín Slovensko túto zmluvu obnovilo zo štátov bývalého Sovietskeho zväzu len s Ruskom. Na základe tejto zmluvy všetci občania Ruskej federácie, ktorí chcú slovenské občianstvo, musia zanechať ruské. To by tu na Slovensku rada spravila väčšina z nás, ale problém je v tom, že predtým musíte navštíviť ruské úrady, ktoré stratu občianstva potvrdia.

V tom je problém?

No ak nám kritikom budú chcieť Rusi robiť problémy, nemusia nám jednoducho dovoliť vzdať sa ruského občianstva proti vôli a posvätenia z Ruska. Ruské úrady tiež môžu zariadiť, aby sme nemali už čistý register trestov, ktorý je opätovne potrebný preveriť pre získanie občianstva. 

Len za svoju pomoc Ukrajine na Slovensku či pre tento rozhovor konám podľa ruských právnych noriem protizákonnú činnosť. Pokojne ma môžu v neprítomnosti odsúdiť alebo udeliť mi pokutu. Ako potom dostanem potvrdenie o tom, že mám čistý register a nepredstavujem pre Slovensko hrozbu?

Putin a jeho úradníci tak majú nado mnou moc ešte aj tu na Slovensku. Je to niečo ako moderné otroctvo. Táto zmluva je pritom v rozpore so slovenským zákonom o cudzincoch aj s európskymi zákonmi o občianstve, ale stále je v platnosti, keďže ide o medzinárodnú zmluvu.

A stále sa môže stať, že Rusko, tak ako Bielorusko, zakáže svojim občanom meniť doklady mimo územia Ruska, aj na ambasádach. Bielorusko takto núti svojich občanov, aby sa vracali. Keď príde nejaký opozičný aktivista, tak Bielorusko už nikdy neopustí. Predpokladám, že je len otázkou času, kedy to spraví aj Rusko.

Očakávate od slovenskej vlády pomoc?

Myslím, že táto vláda má dnes v pláne úplne iné veci, ako riešiť problémy pár tisícov Rusov na Slovensku. Hlavne keď vidí v Rusku rovnakého partnera ako v krajinách Európskej únie. Preto nepredpokladám, že by chceli zobrať Putinovi možnosť riešiť náš osud.