Ruska žijúca na Slovensku Hoci vojnu na Ukrajine aj Putinov režim odsudzujem, svoju vlasť odsúdiť neviem

„Vždy som bola hrdá, keď som hovorila o tom, že som z Ruska. Toho pocitu sa teraz neviem zbaviť a začať v jednom momente nenávidieť svoju krajinu. Áno, som v takých mentálnych rozpakoch a asi nie som jediná. Myslím si, že pre Rusa ako takého je veľmi ťažké sa za jeden deň otočiť o 180 stupňov,“ hovorí Irina Adamová, ktorá u seba doma ubytovala ukrajinských utečencov.

Na Slovensku žije už viac ako štrnásť rokov, minulý rok získala aj slovenské občianstvo. Rusi podľa nej potrebujú zažiť precitnutie a uvedomiť si, že môžu žiť aj inak. Tento proces môže trvať roky, tvrdí. Irina pracuje pre Slovenskú humanitnú radu a dlhodobo sa venuje pomoci utečencom a zvyšovaniu povedomia o migrácii.

Podľa Iriny Adamovej je dôležitou výzvou v starostlivosti o utečencov pomoc pri integrácii ľudí, ktorí sa rozhodnú na Slovensku ostať natrvalo. Myslí si, že kľúčové bude obdobie pol roka od vypuknutia krízy, keď si ľudia začnú uvedomovať, že na Ukrajinu sa už nevrátia buď preto, že sa nemajú kam vrátiť, alebo preto, že sa im tu zapáči. Vtedy bude úlohou spoločnosti prijať ich a pomôcť im začleniť sa do bežného života. 

Ste pôvodom Ruska a už roky žijete na Slovensku. Ako vnímate vojnu na Ukrajine?

Veľmi negatívne. Zasiahlo ma to aj osobne. Momentálne sú u mňa v byte rodičia mojej kamarátky, ktorí ušli z Kyjeva. Zároveň moji rodičia zatiaľ ostávajú v Rusku. Viac by sa ma to už mohlo dotknúť jedine vtedy, ak by som vojnu zažila sama ako utečenka z Ukrajiny. Okrem toho pochádzam z Ruska a dotýkajú sa ma aj všetky negatívne komentáre proti Rusku a Rusom ako takým. Pritom títo ľudia na tom nemajú priamu vinu.

Podobné prejavy vnímate ako krivdu voči bežným Rusom?

Áno. Myslím si, že tieto prejavy treba upriamiť proti putinovskému režimu a nie proti obyčajným Rusom. Ja by som povedala, že títo Rusi sú skôr obeťou – dezinformačnou obeťou, nie agresorom. Na vine je len Putin, okruh jeho najbližších, priatelia a príbuzní, ktorí majú jachty, zámky a majetky v zahraničí. Títo ľudia neinvestujú do Ruska nič.

Putin sa zbláznil, to je asi jediné, čo môžem povedať. Hovoria o tom aj rôzni dôveryhodní ruskí analytici. Tvrdia, že má viacero psychiatrických diagnóz, a obávam sa, že je to pravda. To, čo robí, je jeho osobná pomsta voči všetkým Ukrajincom.

Podľa niektorých prieskumov však väčšina Rusov Putinovu „špeciálnu vojenskú operáciu“ podporuje. Čo vo vnútri cítite, keď vidíte, že táto vojna sa deje v podstate v mene celého Ruska?

Prvý týždeň ma oslovilo viacero médií, ktoré ma žiadali o vyjadrenie. Bola som pozvaná aj do jednej relácie v RTVS, či by som nechcela prísť a hovoriť o tom, že nie všetci Rusi sú rovnakí. Odmietla som to, lebo prvý týždeň som vôbec nevládala na toto celé reagovať a zosumarizovať svoje myšlienky.

Čo presne ste prežívali?

Bola som v strašných rozpakoch, že sa niečo takéto deje. Deje sa to v mojej krajine, v ktorej som bola vychovaná. Človek nevie hneď začať hovoriť kriticky o svojej vlasti, o krajine, kde vyrástol. Druhý týždeň už bol pre mňa o tom, že som začala pomáhať Ukrajincom, a v tom som sa našla. Bola som zaangažovaná do viacerých zbierok aj prostredníctvom svojej práce. A potom ma oslovila moja kamarátka z Ukrajiny, či môžem prísť na hranicu pre jej rodičov.

Hnevám sa na putinovský režim, no neodsudzujem celú krajinu, to nie. V tejto veci nie som nestranná. V Rusku mám rodinu, kamarátov, ľudí, ktorí sú normálni, a rozprávame sa o tom. Vnímam to skôr tak, že by malo medzi ľuďmi prísť k nejakému precitnutiu. Myslím si, že skôr či neskôr dôjde k tomu, že si ľudia uvedomia, čo sa deje.

Máte nádej, že sa ruská spoločnosť zobudí a precitne z lojality k Putinovi a jeho režimu?

Myslím si, že už teraz sa nejakým spôsobom zobúdza, ale ide to pomaly. Registrovala som veľa petícií intelektuálov, lekárov či učiteľov. Pod učiteľskú som sa podpísala aj ja, keďže mám učiteľské vzdelanie. Veľa ľudí chodí na demonštrácie, len sa to nedostáva do médií alebo sú ľudia potom zatknutí.

I keď je v Rusku veľa áut označených písmenom Z na podporu vojny, nie je ich väčšina. Niektorí ľudia však týmto symbolom označili svoje autá skôr preventívne – hoci s vojnou nesúhlasia, boja sa, aby im nerozbili auto.

Narážate na niečo konkrétne?

Nedávno sa mojim kamarátom stalo, že im niekto naschvál napísal tento symbol na auto, pretože je o nich známe, že majú na vojnu iný názor. Hoci sú mnohí radšej ticho, s vojnou v skutočnosti nesúhlasia.

Hovoríte, že ste sa našli v pomoci Ukrajincom. Rusi žijúci na Slovensku sa však vyjadrili, že by chceli pomáhať alebo vyjadriť solidaritu, no vzhľadom na ruské zákony sa boja možných trestov. Mali by ste rovnakú slobodu pri pomáhaní, keby ste sama už nemali slovenské občianstvo?

Ťažko povedať, ale je pravda, že momentálne by som ani napriek slovenskému občianstvu do Ruska nešla. Mám už svoju mediálnu stopu a angažujem sa aj v zbierkach na pomoc Ukrajincom, takže sa obávam, ako by to dopadlo. Bála by som sa ísť tam so svojou rodinou. Jediná možnosť je, že by moji rodičia prišli za nami na Slovensko. Ale momentálne sú letenky také drahé, že to nie je jednoduché.

Ste v kontakte aj s nejakou ruskou komunitou na Slovensku?

Nie. Nekamarátim sa s ľuďmi na základe národnosti, ale na základe spoločných záujmov. Paradoxne, mám tu viac priateľov z Ukrajiny ako z Ruska. Asi to súvisí s tým, že je tu viac Ukrajincov. Rusov je tu celkovo málo, nejakých 5 000 a do tejto krízy bolo na Slovensku okolo 50 000 Ukrajincov.

Čiže ani netušíte, ako vnímajú aktuálne dianie Rusi žijúci na Slovensku?

Tušenie mám, lebo mám nejaké známosti alebo pracovné priateľstvá a sledujem, že títo ľudia na sociálnych sieťach zdieľajú podobné príspevky ako ja. Podporujú Ukrajincov, vyzývajú na pomoc, zdieľajú zbierky a podobne. Mám aj kamarátov a známych Rusov žijúcich v Česku, Poľsku či Rakúsku a nepoznám ani jedného, ktorý by podporoval Putinov režim.

Dá sa teda tvrdiť, že väčšina Rusov žijúcich mimo Ruska je proti Putinovi?

V zásade áno. Súvisí to s tým, že majú iné zdroje informácií. Poznajú aj iný svetový jazyk. Približne 80 percent Rusov totiž nerozpráva žiadnym iným jazykom okrem ruštiny. Väčšina ľudí neovláda ani jazyky národnostných menšín. Naša majoritná ruská spoločnosť vždy tak trochu pohŕdala týmito národnosťami a inými národmi.

Na vlastnej koži som zažila výchovu v tejto klíme ruskej národnej hrdosti. Vždy som bola hrdá, keď som hovorila o tom, že som z Ruska. Toho pocitu sa teraz neviem zbaviť a začať v jednom momente nenávidieť svoju krajinu. Áno, som v takých mentálnych rozpakoch a asi nie som jediná. Myslím si, že pre Rusa ako takého je veľmi ťažké sa za jeden deň otočiť o 180 stupňov. Túto vojnu a agresiu proti Ukrajine aj Putinov režim odsudzujem, ale neviem odsúdiť svoju vlasť. Dúfam, že ten režim sa v nejakom čase zmení.

Stretli ste sa už osobne aj s nejakými prejavmi nenávisti preto, že ste z Ruska?

Zatiaľ, chvalabohu, nie. Skôr som sa stretla s dlhším pohľadom prekvapenia, keď som teraz počas nejakých zbierok alebo výpomocí stretla Ukrajincov. Ale nevidela som v ich očiach nejaký prejav nenávisti, skôr boli prekvapení, lebo teraz Rusov a Rusko vnímajú ako agresora a v zahraničí im zrazu Rusi pomáhajú. Ale to bolo vždy tak, vždy sme mali k sebe blízko. Máme spoločnú časť histórie.

Spomínali ste, že vaši rodičia ostali v Rusku. Ako vojnu prežívajú oni?

Je to pre nich ťažké. Najskôr boli, samozrejme, šokovaní, že sa to vôbec stalo. Do poslednej chvíle tomu neverili, že to môže zájsť až tak ďaleko. Potom začali riešiť také dennodenné problémy, ako nákup cukru, soli, pohánky a súčiastok na auto, ktoré sa už v tejto chvíli nedajú zohnať. Sú z toho zároveň psychicky deprimovaní, lebo nevieme, kedy sa uvidíme a akou cestou a či vôbec o niekoľko mesiacov budú vedieť vycestovať. Všetko sa zatvára, všetko sa blokuje.

Odkiaľ čerpajú informácie?

Z opozičných zdrojov. Čítajú noviny Novaja gazeta, mama na Youtube pozerala Navaľného videá, počúvali rádio Majak. Toto rádio bolo založené ako prvé nezávislé rádio v deväťdesiatych rokoch a teraz ho zavreli, to je úplne symbolické. Je to pre nás také déja vu, že sa vraciame v čase pred rozpad Sovietskeho zväzu.

Ruska, ktorá odišla s rodinou do Talianska Ak si myslíte, že sankcie vyženú ľudí do ulíc, tak ste vôbec nepochopili Rusko

Zuzana Hanusová

Rozhovor s Ruskou, ktorá spolu s rodinou odišla pred Putinovým režimom do Talianska.

Momentálne si moji rodičia nainštalovali VPN, cez ktorú pozerajú všetky nezávislé zdroje. Samozrejme, informácie majú aj odo mňa. Začiatkom milénia sa veľa Rusov vysťahovalo do zahraničia a majú medzi nimi aj mnoho kamarátov. Sú s nimi v kontakte. Ale to je možné len vďaka tomu, že sú technicky zdatní, majú týchto kamarátov, vedia si zapojiť VPN, ovládajú cudzí jazyk. Inak by im ostala iba ruská prokremeľská televízia ako väčšine ostatných Rusov.

Spomínate nákupy cukru či pohánky do zásoby. Obmedzenia spojené so zavedenými sankciami sa tak už dotýkajú každodenného života?

Vláda si myslí, že Rusi nič navyše aj tak nepotrebujú. Šokovalo ma, keď sa jedna poslankyňa dumy vyjadrila, že Rusi sú predsa zvyknutí žiť v biede. Toto je úplne zarážajúce, že si naša vláda v Rusku myslí, že človek žije v biede a je na to zvyknutý a nemá žiadne nutkanie zlepšovať svoju životnú úroveň. Nie je normálne jesť len suchý chlieb. Ale to nie je len to. Dotýka sa to aj dostupnosti liekov, priemyslu a vláda hovorí, že ruský človek si skrátka zvykol na biedu.

A zvykol si?

Sčasti áno. Ľudia žijúci na vidieku, v dedinách a menších mestách majú jeden štátny televízny kanál, rozbité cesty, jeden kultúrny dom. Podľa nás sú to nenormálne podmienky, ale oni majú pocit, že majú všetko. Že sa nič nezmenilo. Nikdy nepoznali nič viac, preto nič viac ani nechcú.

Takíto ľudia sa teda nebudú búriť?

Určite nie. Ako som povedala, to uvedomenie si situácie prichádza pomaly. Samozrejme, je tu aj možnosť, že to nepríde nikdy. Ale dúfam, že v nejakej miere to príde. No nejaké stopercentné pokánie, ako to bolo v prípade Nemecka po druhej svetovej vojne, a úplné precitnutie, to sa asi nikdy nestane. Rusi sa nevzdajú a nepriznajú. Na to sú príliš hrdí.

Bežní Rusi sú až do takej miery ovplyvnení propagandou?

Áno, takmer všetci. Aj časť mojej rodiny, najmä starší ľudia.

Je to v mladšej generácii iné?

Áno. Aj vďaka tomu, že sa učíme jazyky, zažili sme niečo iné.

Pozorujete veľkú vlnu ľudí odchádzajúcich z Ruska?

Teraz áno. Odchádzajú najmä do Arménska, Kazachstanu, Gruzínska, Turecka, Srbska či pobaltských štátov, lebo aj tam sa hovorí po rusky. Do Poľska nemôžu, lebo tam im zakázali vstup.

Vás k odchodu z Ruska motivovali aj nejaké politické dôvody?

V tom čase vôbec, mala som na to osobné dôvody a s manželom sme sa rozhodli žiť tu, keďže je pôvodom Slovák.

Žijete tu vyše desať rokov. Ako vás ľudia v tom čase na Slovensku prijali?

Veľmi dobre, lebo som tu mala stále svojho pomocníka, vďaka ktorému som sa naozaj úspešne integrovala až do toho štádia, že máme slovenských kamarátov, ale ruských až tak nie. Vtedy som však mala iný pocit z toho, že som Ruska, a bola som hrdá, že som z Ruska. Teraz o tom, odkiaľ pochádzam, ani veľmi nechcem hovoriť a dúfam, že to prejde. Aj tak to každý počuje na mojom prízvuku.

Čomu konkrétne sa dnes v rámci integrácie cudzincov venujete?

V Slovenskej humanitnej rade máme aktuálne približne 250 klientov v procese integrácie. Sú to ľudia, ktorí dostali azyl alebo doplnkovú ochranu. Potom ako ich prepustia buď zo štátnej ubytovne, alebo z azylového centra a dostanú status azylanta alebo doplnkovú ochranu, nemajú žiadne finančné príspevky. Často sa stáva, že nemajú ani ubytovanie. Snažia sa naučiť jazyk a treba im vo všetkom pomáhať a to je to, čo robíme. Pracujeme v dvoch tímoch, jeden máme v Bratislave a jeden v Košiciach.

Sú to väčšinou ľudia prichádzajúci z tretích krajín. Ukrajincov teraz neriešime, do konca februára sa v praxi status dočasného útočiska neudeľoval, hoci bol tiež v zákone. 

Kto sú vaši klienti?

Ľudia prichádzajúci z Blízkeho východu alebo Afriky, ktorí si prechádzali veľmi ťažkým azylovým procesom. Na Ukrajincov náš projekt nie je zameraný, ale stále dostávame telefonáty a stále nás prosia o pomoc.

Budete sa časom venovať aj im?

Myslím si, že tá vlna ešte príde, lebo títo ľudia si zatiaľ požiadali o dočasné útočisko, ale nevedia, že azyl im ponúka oveľa viac možností. Teraz si možno ešte neuvedomujú, že azyl má nejaké výhody. Očakávame zvýšenie počtu azylantov, ale až v druhej polovici tohto roka.

Práci s utečencami sa venujete dlhodobo, zažili ste aj utečeneckú krízu v rokoch 2015 – 2016. V čom je táto kríza iná?

Táto kríza je iná, lebo je osobná. Za posledných desať rokov som tak neprežívala žiadnu krízu. Dotkla sa ma vo všetkých možných sférach. Áno, v roku 2015 som cítila veľký súcit s ľuďmi, ktorí prišli, a veľmi som chcela pomáhať, ale toto je úplne iné.

Aj slovenská spoločnosť na ňu celkom inak zareagovala.

Áno. Ľudia si uvedomili, že konflikt je veľmi blízko. Že kedykoľvek môže aj tu na nás dopadnúť nejaká raketa. Napríklad užhorodské letisko je veľmi blízko slovenských hraníc a nejaká raketa sa môže pomýliť o pár kilometrov. Uvedomili sme si, že sme tu, sme blízko a aj my môžeme byť napadnutí – možno nie hneď, možno o pár rokov, ale sme zraniteľní.

Musíme si tiež priznať, že my Slováci sme tak trochu rasisti. Ukrajinci sú nám predsa len blízki kultúrne aj jazykovo, sú tiež vítanou posilou na našom pracovnom trhu. Ale zároveň v tom cítim úprimnú solidaritu. Tým, že sme ich susedia, sme ochotnejší nielen pomáhať, ale aj ich prijímať k sebe domov. S Ukrajinou máme väzby, dokonca osobné väzby. A hlavne to veľké uvedomenie si, že toto sa môže stať aj nám.

Prekvapila vás v tomto duchu reakcia Slovákov?

Veľmi pozitívne ma prekvapila. Som rada, že konečne ľudia naozaj chápu, čo je to byť utečencom. Že byť utečencom vyžaduje odvahu stratiť všetko, svojich blízkych, svoj majetok, zdvihnúť sa, odísť a začať nový život.

Rozumiete reakcii časti spoločnosti, ktorá Ukrajincom závidí pomoc, ktorú dostávajú?

Nie, ľutujem ich. Sú to ľudia, ktorí si to nedokážu predstaviť. Jedna vec je dostávať nejaký 100-, 200-eurový príspevok a druhá vec nechať všetko v tej krajine, z ktorej odchádzaš. Stratiť všetky väzby, rodinu, bývanie, prácu, svoj status. Neviem to pochopiť, nerozumiem týmto ľuďom. Iba by som sa ich spýtala, či by sa chceli s týmito utečencami vymeniť.

Teraz je vlna solidarity obrovská. Zároveň aj samotní utekajúci ľudia prichádzali na Slovensko vo viere, že sa o niekoľko dní budú môcť vrátiť, že je to len na niekoľko dní či týždňov. Zisťujeme však, že to tak zrejme nebude. Ako dlho bude pomoc potrebná a na čo by sme sa mali pripraviť?

Na to, že to tu bude s nami dlhodobo. Verím, že solidarita sa bude prejavovať aj naďalej. Áno, budú aj ľudia, ktorí si uvedomia, že to nie je hračka, zobrať si utečenca k sebe domov a nedá sa to robiť iba tak, chváliť sa tým či hladkať si ego. Ale myslím si, že táto pomoc bude pokračovať. Možno nie tak aktívne, ale tí ľudia sú medzi nami a pomoc vidno všade. Myslím si, že Slovensko teraz veľmi dobre zvláda utečeneckú krízu.

Akú pomoc budú utečenci potrebovať napríklad o mesiac?

Ubytovanie. To je prvoradé. Už teraz je veľký problém nájsť cenovo dostupné bývanie v Bratislave. A potom posilnenie kapacít, čo sa týka informačného charakteru, ale to sa všetko už rieši vďaka mimovládnym organizáciám, spolupráci s mestami, mestskými časťami aj medzinárodnými organizáciami.

Je veľa rôznych stránok a podstránok, ktoré sa snažia informovať, ale málokedy to je jedna stránka, kde je zrozumiteľne napísané všetko s odkazmi, formulármi, telefónnymi číslami a adresou pracoviska, kde si čo potrebuje odídenec vybaviť. Zatiaľ tento informačný chaos nie je uprataný, ale je jasné, že sa to deje postupne.

Aj pre mňa bolo komplikované to všetko vyhľadať pre rodinu, ktorá s nami býva, a to žijem na Slovensku. Takže si neviem predstaviť, ako to robia Ukrajinci.

Bude potrebné posilniť integračné služby?

Tie budú veľmi potrebné o pár mesiacov, o pol roka určite. Lebo takýchto problémov bude stále pribúdať, možno bude pribúdať aj žiadostí o azyl. A hlavne, o niekoľko mesiacov si niektorí ľudia uvedomia, že sa už na Ukrajinu nikdy nevrátia. Že úplne stratili bývanie, lebo ich domy sú zbombardované a nemajú sa kam vrátiť. Veľa ľudí si myslí, že sú tu len dočasne. Možno sú ubytovaní v hoteloch a ešte ani nepožiadali o dočasné útočisko. Ale myslím si, že teraz postupne prichádza to uvedomenie si situácie.

Sú tu aj matky s deťmi a tie deti začínajú chodiť do školy. Deti sa integrujú celkom rýchlo a dobre a možno v lete zistia, že už nechcú ísť domov na Ukrajinu, ale chcú zostať s kamarátmi tu na Slovensku. Takže si myslím, že až o pár mesiacov to bude kritické a ľudia budú stáť pred otázkou, či tu zostanú alebo sa vrátia na Ukrajinu.

Ako by mala vyzerať aj zo strany spoločnosti správna dlhodobá a adresná pomoc?

V prvom rade je to potreba prijatia, trpezlivosti, ochota pomôcť, vysvetliť. Toto sú pre cudzincov veľké veci. Zároveň, samozrejme, finančná podpora. Čoskoro sa začne integračná fáza, už to nebude fáza humanitárnej odpovede. Ľudia budú zháňať ubytovanie, budú sa učiť po slovensky, fungovať tu a to celé netrvá pár týždňov, to môže trvať aj roky. Časom budú možno potrebovať aj psychologickú pomoc. Keď sa trochu spamätajú z toho, čo prežili, a budú schopní o tom rozprávať a zároveň im bude chýbať domov.

Foto: Postoj/Adam Rábara