Týždenný výber šéfredaktora Prečo takzvaní mierotvorcovia ako Trump, Orbán či Fico zabíjajú nádej na mier

Situácia na ukrajinskom fronte vyzerá čoraz horšie. Po neúspechu ukrajinskej protiofenzívy hrozí, že v priebehu tohto roka dobyjú ruské vojská územia, ktoré museli v priebehu roka 2022 postupne vypratať. 

V prvých týždňoch vojny obsadili Rusi zhruba 27 percent územia Ukrajiny, ale vďaka počiatočnej odvahe a kreativite ukrajinskej obrany a rovnako vďaka dodávkam zbraní zo Západu kontrolovala Putinova armáda po roku agresie asi 18 percent územia. 

Mnohí vtedy verili, že protiofenzíva ju zatlačí ešte viac smerom na východ k hraniciam, ktoré fakticky platili do 24. februára 2022.

To sa už nepodarilo, preto sa scenáre budúcnosti zásadne menia. 

Optimistickým scenárom by bolo, keby armáda Oleksandra Syrského s pomocou navýšenej munície zo Západu v ďalších mesiacoch odolávala na dnešných hraniciach frontu, zisky Rusov by tak ostali limitované na pár desiatok kilometrov štvorcových a viac-menej zamrznutá zákopová vojna by oslabovala Putinove šance na veľký prielom.

Ale v hre sú veľmi zlé scenáre, ktoré môžu mať veľa podôb. Kremeľ si nesporne želá, aby jeho armáda v blízkom čase postúpila hlbšie na západ, napríklad čo najbližšie ku Charkovu – s vyhliadkou, že keď sa po amerických voľbách zastaví vojenská pomoc USA, v roku 2025 sa Rusom naskytne šanca, aby sa posunuli na celej línii frontu o desiatky až stovky kilometrov na západ.  

Dnešný ruský optimizmus ilustrujú slová Dmitrija Medvedeva, ktoré predniesol začiatkom marca na takzvanom Svetovom festivale mládeže v Soči, čo je tradičná propagandistická akcia režimu. Na tomto festivale ako vystrihnutom z našich komunistických čias sa zúčastnili asi tri desiatky Slovákov, niektorí aj vďaka Jánovi Čarnogurskému, ktorý tomuto podujatiu robí u nás reklamu. A tak aj títo Slováci tlieskali rečiam Medvedeva, ale aj Lavrova a samotného Putina.

Medvedev, súčasný zástupca šéfa Bezpečnostnej rady Ruska, sám osebe nie je nijako zaujímavý. Niekdajší liberál ruského typu a prezident, do ktorého vkladali demokraticky zmýšľajúci Rusi nemalé nádeje, sa z obavy, že ho Putin hodí cez palubu, postupne transformoval na zúrivého radikála a v tejto role kremeľskej bábky len napĺňa propagandistické potreby režimu.

Tak tomu rozumie aj Medvedev, ktorý pred mladými v Soči začal svoj prejav takto: „Náš prezident hovoril o hraniciach veľmi presne a stručne: Hranice Ruska sa nekončia nikde... (búrlivý potlesk) To sú veľmi dobré slová.“

Keď hovoril o Ukrajine, používal výraz „takzvaná Ukrajina“ alebo „Malorusko“ a všetkým nepriateľom Ruska odkázal: „Teritóriá na oboch brehoch Dnepra sú integrálnou súčasťou strategických historických hraníc Ruska,“ banderovský režim je vraj esenciálne zlyhaným štátom, ktorý je deštruktívny najmä pre vlastných obyvateľov a tých treba zbaviť antiruského balamutenia.

„Jeden z bývalých ukrajinských lídrov raz povedal, že Ukrajina nie je Rusko. Tento koncept však musí navždy zmiznúť. Ukrajina je definitívne Rusko... (nasleduje aplauz) Historické časti krajiny sa musia vrátiť domov.“ 

Ako ešte Medvedev dodal, „súčasná neonacistická Ukrajina“ je zbraňou Západu, ktorý chce naplniť svoj oddávny sen a vtesnať Rusko späť do niekdajších hraníc Moskovského kniežatstva. „Našu špeciálnu vojenskú operáciu dovedieme do logického konca, do finálneho víťazstva, do kapitulácie neonacistov. Ďakujem,“ uzavrel Medvedev a mladí komsomolci už tlieskali v stoji.

Sú to šialené reči a posolstvá, aké sa v dnešnom zmilitarizovanom Rusku valia na jeho obyvateľov zo všetkých strán, vlastne sa to až tak nelíši od toho, čo počúvali Nemci v 30. rokoch 20. storočia.

V činoch i rétorike vojnového Ruska zachádza čoraz ďalej aj samovládca Vladimir Putin. Hoci stále hovorí o denacifikácii Ukrajiny a špeciálnu vojenskú operáciu zaobaľuje do jazyka protifašistickej tradície z čias Veľkej vlasteneckej vojny proti nacistickému Nemecku, v nedávnom rozhovore s Tuckerom Carlsonom vyhlásil, že druhú svetovú vojnu vyprovokovali Poliaci. 

Previnili sa vraj tým, že Nemcom neodovzdali takzvaný Gdaňský koridor, a ako povedal Putin, „Hitlerovi neostalo nič iné“, než napadnúť Poľsko a začať druhú svetovú vojnu. Renomovaný český historik Jan Rychlík v tejto súvislosti povedal, že Putin nielen vedome celkom prekrútil históriu, ale „niečo také drzé a sprosté si od roku 1945 nedovolil nikto vypustiť z úst“.

Je zjavné, že zmilitarizované Rusko v takomto ideologickom ošiali nie je je nebezpečné iba pre Ukrajinu. Aj preto je cenné, s akou razanciou sa napríklad Česi postavili do čela takzvanej muničnej koalície. Ak má totiž prežiť šanca na zachovanie nezávislej Ukrajiny, a tým pádom aj na budúci mier, aký by raz museli uzavrieť Moskva a Kyjev s garanciou Západu, je nevyhnutné, aby sa Ukrajinci ubránili tlaku a udržali agresora na východe svojej krajiny.

Alternatíva, ktorú nám ponúkajú takzvaní mierotvorcovia, pôsobí ľúbivo len na úrovni mierových sloganov, v skutočnosti je oveľa krvavejšia.

Prezidentský kandidát Donald Trump, ktorý je momentálne v pozícii favorita a v novembri môže poraziť Joea Bidena, hovorí o zastavení vojenskej pomoci, pričom ju fakticky zadržiava už dnes. Jeho vplyv na republikánov je taký veľký, že dolná komora Kongresu stále neschválila 60-miliardový balík pre Ukrajinu a je možné, že sa tak ani nestane.

Minulý týždeň sa s Trumpom stretol Viktor Orbán, ktorý po rozhovore víťazoslávne oznámil, že ak sa Trump ujme vlády v USA, „nedá ani cent do ukrajinsko-ruskej vojny a vojna sa tak skončí. Je totiž jasné, že samotná Ukrajina nedokáže stáť na vlastných nohách. (...) Ak Američania ani Európania neposkytnú peniaze a zbrane, tak sa táto vojna skončí. A ak Američania nebudú dávať peniaze, Európania nedokážu vojnu financovať sami“.

Sú to hrozné slová takzvaného mierotvorcu. Aj maďarský premiér predsa rozumie logike tejto vojny. Po takýchto signáloch nemá Putin v tomto roku ani najmenšiu motiváciu rozmýšľať o diplomatickom riešení a prípadnom prímerí. A ak od januára 2025 nastúpi Trump a naozaj urobí, čo v týchto mesiacoch sľubuje voličom, teda vypovie pomoc Ukrajine a odstrčí sa od Európy, Putin už nebude mať vôbec žiadnu motiváciu rokovať a dohodnúť sa na prímerí a novom usporiadaní.

Pred pár dňami to ruský prezident demonštroval aj v rozhovore s propagandistom Dmitrijom Kiseljovom, keď povedal: „Bolo by smiešne, ak by sme teraz viedli rokovania len preto, že im dochádza munícia.“ 

Putin síce následne zopakoval doterajšiu oficiálnu pozíciu, že Rusko je pripravené rokovať, ak Ukrajina uzná ruskú anexiu štyroch ukrajinských regiónov zo septembra 2022 (teda odovzdá aj územia, ktoré ešte ruské vojská nedobyli). Ale v situácii, keď západná pomoc viazne a o necelý rok sa môže pomoc z USA už celkom vyčerpať, už z Putina a jeho maskotov typu Medvedev vyžaruje viera, že víťazstvo je len otázkou ruskej trpezlivosti a času, kým postupne padnú nielen Charkov, ale aj Kyjev či Odesa.

Netreba príliš rozvádzať, čo by znamenalo, keby Putinovi tento kalkul vyšiel: samozrejme, Ukrajinci by sa podľa všetkého nevzdali ani bez americkej pomoci, tak ako sa nevzdali ani koncom februára 2022, keď nikto neveril, že ruskej presile odolajú dlhšie než pár dní či maximálne týždňov. Krviprelievanie by sa rozšírilo do ďalších častí Ukrajiny, v ktorých dnes žijú ľudia v relatívnom bezpečí, do strednej a západnej Európy by tak nanovo začali prúdiť milióny utečencov.

Tak asi vyzerá Orbánov či Ficov recept na mier bez západných zbraní na Ukrajine.

Exponenti takzvaného mierového tábora až priveľmi pripomínajú mierové hnutie, ktoré sa v čase studenej vojny vzmáhalo v západnej Európe. Jeho súčasťou boli nielen rôzne komunistické a marxistické frakcie, ale aj ľavicovo orientovaní kresťania a liberáli, rovnako i pacifisti alebo ľudia, ktorí sa obávali vypuknutia atómovej vojny.

Realisti vtedy označovali exponentov mierového hnutia za užitočných idiotov Sovietskeho zväzu. A to s nemalým oprávnením – mierové hnutie, ktorého základ tvorili komunisti a radikálne ľavicové frakcie, totiž v skutočnosti kopírovalo slogany Sovietskeho zväzu a jeho doktrínu „mierovej koexistencie“ medzi dvomi blokmi. Najväčším nepriateľom týchto mierotvorcov tak bolo NATO a západní politici, ktorí presadzovali investície do zbrojenia či rozmiestňovanie balistických rakiet v západnej Európe, aby odstrašili ZSSR a ukázali prevahu Západu.

Kým v slobodnej časti Európy vtedy demonštrovali státisíce ľudí mieru proti údajne agresívnemu Západu a NATO, v socialistickom Československu sa na múroch objavovali protestné nápisy typu: „Lepší pershing v zahradě, nežli Gustáv na Hradě“. Protikomunistická ľudová slovesnosť tohto druhu sa v tom čase určite páčila aj mladému Viktorovi Orbánovi. Ale odvtedy sa zmenilo veľa. 

Dnes tvoria takzvaný mierový tábor, ktorý z naivity alebo z čistého mocenského oportunizmu hrá v konečnom dôsledku do nôt Kremľa, rôzne prúdy, protizápadne orientovaní konzervatívci, ľavičiari či nacionalisti. Sú rovnako pomýlení ako západné mierové hnutie 70. a 80. rokov, ale najhoršie je, že od novembra môžu získať v USA určujúceho spojenca. 

Útechou na záver je, že pri Donaldovi Trumpovi je ešte väčšou istotou než to, či splní slová, ktoré dnes hovorí, jeho nevyspytateľnosť. A tak si ani Putin stále nemôže byť istý, či Trump namiesto rezignácie na Ukrajinu neprekvapí celkom iným prístupom.

Rus žijúci na SlovenskuPre priateľov v Rusku som bezpečnostné riziko, po rozhovore so mnou mažú správy

Lukáš Kekelák

Rodičia dcéry s detskou mozgovou obrnouNemohli sme ju sprevádzať, keď zomierala. Toto už nesmie zažiť žiadne dieťa

Zuzana Hanusová

Diskusia PostojaFico IV. nie je na úrovni Mečiara, ale to je slabá útecha

Lukáš Kekelák

Deň s Ivanom KorčokomOd Rusínov dostal kríž, v Prešove chválil Matoviča. Ale bude mu to stačiť?

Adam TakáčJuraj Brezáni

Hodnotový svet Petra PellegrinihoZahlasoval za obdobu registrovaných partnerstiev, Záborskú označil za protipotratovú džihádistku

Lukáš Kekelák

Daniel LipšicNastáva plazivá normalizácia a nevyhýba sa jej ani prokuratúra

Michal Magušin