Ruský útok na Užhorod Región, ktorý si všímame, až keď horí pri našej hranici

Pred niekoľkými dňami zasiahli ruské drony Užhorod, viac ako stotisícové mesto priamo na hranici so Slovenskom. Stalo sa tak počas najmasívnejšieho ruského útoku na Zakarpatsko od vypuknutia vojny.

Podľa správ útočilo na túto oblasť jedenásť dronov typu Šáhid, pričom protiletecká obrana šesť z nich zostrelila. Ostatné zasiahli viaceré objekty kritickej infraštruktúry, ale napríklad aj tržnicu.

Regiónu Zakarpatskej Ukrajiny, alebo aj Podkarpatskej Rusi, sa zatiaľ vojna v tej najdrsnejšej podobe vyhýbala. Hoci aj tu ľudí sužovali dlhé výpadky energie a miestni muži zomierali na fronte, priame ruské bombardovanie Zakarpatska bolo výnimočné.

Od začiatku ruskej invázie až do 13. mája tohto roku tu došlo len k trom útokom. Na železničnú infraštruktúru vo Volovci ešte v roku 2022, na priemyselný podnik v Mukačeve v roku 2025 a na objekty kritickej infraštruktúry v okolí Chustu v apríli tohto roku.

Táto oblasť ťažila zo svojej veľkej vzdialenosti od frontu, ako aj z toho, že sa tu nenachádzal strategicky dôležitý priemysel. V samotnom Užhorode sa dalo vidieť, ako tu po vypuknutí invázie vznikajú nové obytné štvrte a presúva sa sem biznis z iných oblastí Ukrajiny.

V ukrajinských médiách sa preto chvíľu diskutovalo, prečo odrazu taký masívny útok na región, ktorému sa doteraz ruská armáda pri plánovaní svojich cieľov vyhýbala.

Zaznievali v zásade dva podstatnejšie dôvody. Prvým bol názor, že Rusi tento región, kde žije početná maďarská menšina, obchádzali pre dohody s Viktorom Orbánom. Po zmene vlády v Budapešti sa nimi však už necítia viazaní.

Hovorilo sa aj o tom, že tento útok je súčasťou širšej ruskej psychologickej operácie s cieľom preniesť vojnu aj do doteraz pokojnejších regiónov a snažiť sa takto ešte viac nahlodávať súdržnosť ukrajinskej spoločnosti.

V každom prípade ataky ruských dronov, ktoré spôsobili aj niekoľkohodinové uzatvorenie slovensko-ukrajinskej hranice, nás prinútili aspoň na chvíľu venovať väčšiu pozornosť tejto časti Ukrajiny. Jej prehliadanie totiž patrí k našej národnej povahe.

Je to tak napriek tomu, že s Uhorskou Rusou sme mali takmer tisícročnú spoločnú históriu v rámci Uhorského kráľovstva a potom s Podkarpatskou Rusou ešte oveľa intenzívnejší vzťah v období prvej Československej republiky. Tieto roky však akoby ostali oveľa viac zapísané v českých srdciach než v tých našich.

Užhorod máme skôr spojený s nákupnou turistikou ako s objavovaním uličiek Malého Galaga, úradníckej štvrte, ktorá vyrástla práve v čase Československej republiky.

Keby prišla reč na významné rusínske osobnosti späté so Zakarpatskom, ako bol napríklad Augustin Vološin alebo Adolf Dobriansky (pochádzal z východu Slovenska, ale v Užhorode pôsobil na vysokom úradníckom poste), len máloktorý Slovák by si ich vedel spojiť s našimi dejinami. Hoci do nich tiež patria.

 Náš nezáujem o región, s ktorým máme tak veľa spoločného, nie je len akademickou témou. Podpisuje sa aj na politických a ekonomických rozhodnutiach.

Tento náš nezáujem o región, s ktorým máme tak veľa spoločného, nie je len akademickou témou. Podpisuje sa aj na konkrétnych politických a ekonomických rozhodnutiach.

Stačí si porovnať, ako sa napríklad Poľsko dnes pozerá na východnú Halič, s ktorou ho tiež veľa historicky spája.

Za mnohé len jeden aktuálny príklad.

Poľská vláda aktuálne predložila Ukrajincom ponuku, že postaví modernú diaľnicu (približne 80 kilometrov) od svojich hraníc až do Ľvova. Poliaci chcú výstavbu financovať z vlastných zdrojov, s tým, že táto investícia by sa následne splácala z výberu mýta.

Ako je na tom projekt spojenia Košíc s ukrajinskou hranicou? Roky sa síce o ňom rozpráva, ale určite nepatrí medzi top priority tohto štátu. Aj optimistické scenáre rátajú s tým, že výstavba sa začne až v nasledujúcom desaťročí; podľa materiálu Útvaru hodnoty za peniaze sa počíta s rokmi 2032 – 2040.

Výpovedným v tomto smere je aj vládny dokument Rámec zapojenia Slovenskej republiky do obnovy Ukrajiny. Niekoľko užitočných iniciatív sa v ňom síce nachádza, ale v porovnaní s tým, aké plány majú pri obnove Ukrajiny iné štáty, mu určite chýba ambicióznosť.

Pritom Slovensko by tu nemuselo súťažiť s veľmocami. Stačilo by, keby malo jasnú „zakarpatskú stratégiu“: dopravné spojenie, energetické projekty, systematickú kultúrnu spoluprácu, podporu rusínskych a slovenských väzieb a aktívnu účasť slovenských firiem na obnove regiónu. Nič z toho nie je veľká geopolitika. Je to prirodzený záujem štátu, ktorý má s týmto regiónom spoločnú hranicu aj dejiny.

To, že to tak nie je a na tento región sa pozeráme skôr cez prsty, budeme raz hodnotiť ako premárnenú príležitosť.