Chýbajú nám rituály, ktoré robia z chlapca muža

Chýbajú nám rituály, ktoré robia z chlapca muža

Foto v celom článku: Mária Jakušová

Západná civilizácia odstránila všetky iniciačné prvky pre chlapcov, hovorí Juraj Hajkovský, konzultant v korporácii, spoluautor knihy Drakobijec a iniciátor programu OTCaSY.

Konzultanta v oblasti ľudských zdrojov vo veľkej korporácii si človek predstaví všelijako, len nie ako 38-ročného milovníka hôr, ktorý sa v deväťmiestnom aute preháňa cez víkendy po Slovensku so svojou manželkou a piatimi deťmi a vo voľnom čase vymýšľa dobrodružné akcie a indiánske mená nielen pre svojich, ale aj pre cudzích synov. Spoluautor knihy Drakobijec – Moja cesta a iniciátor programu OTCaSY Juraj Hajkovský hovorí, ako sa snažiť žiť hlboký vzťah so svojimi deťmi a ako nepremrhať kľúčové momenty v ich životoch.

Čo má odovzdať otec synovi, aby sa z neho stal skutočný muž?

Je ťažké konkrétne to pomenovať. Dôležité však je asi to, že „sa to“ neodovzdá samo. Do istého veku odovzdáva otec svojmu synovi priamo, keď však chlapec dorastá do puberty, prestáva svojho otca brať a vtedy je ešte dôležitejšie, aby mal okolo seba partiu aj iných otcov. Niekedy, keď sa žilo spolu na dedinách, to bolo prirodzené, chlapci rástli popri nich. Na titulnej stránke nášho webu otcasy.sk máme vetu: „Viacerí múdri muži tvrdia, že na to, aby sa z chlapca stal dospelý muž, potrebuje iných mužov okrem svojho otca.“ My tomu veríme, a preto sa v našom okolí snažíme vytvárať chlapskú komunitu.

Ako sa prejaví, keď otec pri výchove neformuje chlapca, hoci je fyzicky prítomný?

Najmä v dnešnej dobe môže byť veľmi zmätený vo svete hodnôt. Vidím to v korporácii, kde pracujem, mnoho mladých mužov nemá jasno v hodnotách a mám skúsenosť, že veľmi ľahko skĺznu do toho, že stretnú manažéra, ktorý má brutálne výsledky, a veria, že o to v živote ide. Nemajú konfrontačný pohľad, lebo nemajú iný vzor, o ktorý by sa opreli. Akoby si potom zobrali za model prvého silného chlapa v okolí.

Máte pocit, že dnešní chlapi sú naozaj pohodlnejší, boja sa prevziať zodpovednosť, robiť rozhodnutia...?

Možno to tak je, ale v našej partii vidím, že všetci chlapi vedia mať ťah na bránu.

Ale vy, muži z aktívnej komunity, asi nie ste reprezentatívna vzorka spoločnosti...

Ale vyšli sme z rôznych rodín, máme rôzny vzťah s vlastným otcom.

Ako to bolo u vás?

V prvom rade mám to šťastie, že som z úplnej a fungujúcej rodiny. Mám skvelého otca, úžasnú mamku a štyroch bratov. Môj vzťah s otcom nebol ale vždy perfektný. Zažil som skauting, kde boli vodcovia. Počas strednej školy som si uvedomil, ako mi otec chýba, ako mi chýba najmä jeho pochvala...

Uvedomovali ste si to? Myslím, že veľa mužov má problémy, ktoré pramenia zo vzťahu s otcom, ale nevedia, z čoho to vychádza...

Mňa to ťahalo do psychológie, aj som ju študoval. V skautingu som viedol chlapcov. Keď som mal 17, 18 rokov, s otcom som mal vážny konflikt, všetko som si rekapituloval. Je to veľmi prísne obdobie, pubertiak vie zhodnotiť rodiča totálne negatívne. Náš otec bol perfektný v zabezpečení rodiny, urobil pre nás všetko, čo vedel. Ale vzťah s nami nebudoval, to bolo na mamke. Potom sa niečo začalo diať. My kresťania máme ten dar, že v našej viere nachádzame veľa odpovedí. Ja som odpoveď našiel v odpustení. Pre nás oboch to bol začiatok nového vzťahu.

Rozhodli ste sa odpustiť otcovi?

Áno. Nebola to záležitosť jedného dňa, bolo to ťažké. Otcovi som veľa vecí vyčítal, že nás nikdy nepochváli a pod., takže to mal pomenované...

Prijímal to?

Otec vyšiel z rodiny, kde bolo sväté, čo povedal jeho otec. Takže vo veku, keď som mu tie veci hovoril, ich nebral, ale potom sa to začalo meniť. Teraz mám 38 rokov a mám úžasný vzťah s otcom. Obaja sme sa zmenili.

Do istého veku odovzdáva otec svojmu synovi priamo, keď však chlapec dorastá do puberty, prestáva svojho otca brať a vtedy je ešte dôležitejšie, aby mal okolo seba partiu aj iných otcov. Zdieľať

Takže ste to dobehli?

Myslím, že to dobiehame. Možno už nedobehneme všetko, ale máme kopec krásnych spoločných zážitkov. Dnes napríklad, keď robím nejaké veľmi dôležité rozhodnutie, mám silnú potrebu poradiť sa s otcom.

Aj za ním idete?

Áno, jasné. Náš vzťah sa úplne zmenil, pomáha tomu veľa vecí. Zrejme aj to, že nežijeme spolu (smiech). Ako som spomínal, sme piati bratia a v roku 2009 sme prvýkrát išli všetci s otcom na výlet do hôr. Nazvali sme to Otcova koľaj. Odvtedy chodíme každý rok. Možno práve tam sa zrodila myšlienka založiť OTCaSY.

Juraj Sedláček, ktorý sa zaoberá otcovskými ranami, hovorí, že sa dá vystúpiť z bludného kruhu syna opakujúceho chyby svojho otca. A to odpustením a zažitím iných vzťahových osôb. Zdá sa, že vy ste príkladom, že to tak funguje...

Myslím, že to tak je. Ja som hľadal otca. Opäť kresťanstvo mi dalo odpoveď v tom, že som v čase dospievania hľadal duchovného vodcu. Hľadal som spovedníka, nenašiel som, ale mal som zopár dobrých kamarátov, s ktorými som sa vyrozprával, písal som si sporadický denník depresívneho pubertiaka (smiech). Mal som zopár takýchto sprievodcov, ktorí mi pomáhali preplávať cez to obdobie.

Ale vnímam, že muži sú dnes veľmi citliví na túto tému. OTCaSY vznikli úplne spontánne a za celý čas som sa nestretol s jediným odmietnutím. Možno je to práve tým, že mojej generácii vzťah s otcom chýbal.

Čo konkrétne je náplňou stretnutí vašej partie mužov a ich synov?

Ja som vyrastal v skautingu, mám blízky vzťah k horám a výletom. Teraz žijeme v saleziánskej farnosti na banskobystrickom sídlisku Sásová, skauti u nás v blízkosti nie sú. Manželka ma povzbudzovala, aby sme vymysleli pre deti niečo vlastné. Už asi jedenásty rok fungujeme v rodinnom spoločenstve. S partiou otcov zo spoločenstva sme sa bavili, či by sa chceli stretávať s chlapcami a prišli sme na to, že máme synov v podobnom veku a všetci chceme, aby vyrastali v dobrej partii. Dôležité pre nás bolo vytvárať im čo najviac príležitostí, aby boli spolu. Okrem toho sme my otcovia chceli byť pri tom, nielen ich dať na nejaký „krúžok“. A aj my otcovia chceme byť spolu. Na začiatku sme sa teda rozhodli, že urobíme nejakú akciu. Neskôr sme to pomenovali OTCaSY ako Otcovia a synovia a zastrešili sme to.

Fungujete na pravidelnej báze či ide skôr o jednorazové akcie?

Začali sme v roku 2012. Na začiatku to bolo skôr sporadické a spontánne, podarili sa nám nejaké dve väčšie akcie za rok. Celé rodiny sa stále stretávame v rámci spoločenstva a okrem toho sme sa párkrát za rok dali dokopy aj sami chlapi a urobili sme s chlapcami „nocovačku“ na hvezdárni, cyklovýlet alebo nočný výstup na horskú chatu. Dnes máme pravidelné plánované akcie, napríklad teraz v lete pripravujeme tábor otcovia, animátori, synovia a možno sa nám podarí pritiahnuť aj ďalšiu generáciu starých otcov. Myslím, že to bude silné pre všetkých. Ide už o druhý ročník, vzniká z toho tradícia.

Ako to berú chalani?

Považujú to za samozrejmosť, že ideme von s partiou a tešia sa, lebo ide vždy o niečo dobrodružné. V januári sme išli napríklad v noci po snehu do hôr, vyrazili sme v piatok podvečer, na chatu sme dorazili o deviatej, najmladší chlapec mal šesť rokov. Na druhý deň sa išlo domov, ale bolo to veľmi intenzívne.

Chlapci to neanalyzujú ako my, ale vyzerá, že to plní ciele, ktoré sme si stanovili. Išlo nám o partiu a chlapci sa stretávajú, majú k sebe blízko. Darí sa nám aj získavať spoločné zážitky so synmi. Ďalším cieľom bola formácia otcov – medzičasom prišla potreba začať s modlitbami otcov, ktoré máme na týždennej báze. Takže je viac aktivít, ktoré nás dávajú dokopy.

Vôbec nie sme pritom unikátni, takýchto komunít je na Slovensku veľa. Ozývajú sa nám prostredníctvom nášho webu. Niekde v okolí Trenčína je napríklad partia otcov, ktorá robí každý rok niečo na štýl S tebou mně baví svět. Na niekoľko dní zoberú všetky deti so sebou do hôr...

Vedia OTCaSY pomôcť dať dokopy podobnú partiu otcov, ktorí po niečom takom túžia?

Na našej stránke nájdu záujemcovia kontakty na nás a tiež akýsi manuál, ako na to. Sú tam informácie, ako naštartovať prvé stretnutie otcov, ako zorganizovať výlet. Mám takú skúsenosť, že chlapi by sa aj chceli dať dokopy, ale potrebujú...

... ženy?

Niekedy je to skutočne tak. Akoby sme čakali, že nás manželky pošlú.

Akú úlohu môže pri tom celom zohrať žena?

Obrovskú. Celé to závisí od ženy a dá sa to len vtedy, keď má ona oči otvorené a vidí aj za roh. Keď ju neodradí to, že nebudú raz za čas s manželom cez víkend spolu, ale vidí benefity, ktoré to môže časom do rodiny priniesť. Ja som tiež taký, že keby ma manželka nepodporovala, zrejme by som to nerobil.

Kedy a ako má začať vovádzanie chlapca do sveta mužov? Keď sa otec dieťaťu venuje odmala, príde to prirodzene niekedy v puberte?

Otec má podľa mňa odmalička nájsť spôsob, ako vťahovať chlapca do svojho sveta. Tých senzitívnych období je viac. Myslím, že každý otec päťročného syna vidí, ako na ňom visí, chcel by s ním všetko prežiť. Vtedy to však ešte ohraničuje vek. Mám osem-, jedenásť- a trinásťročného syna. Pri osemročnom je ten vzťah veľmi intenzívny, pri tých starších sa to už mení. Keď sme boli pred Veľkou nocou vyrábať korbáče, ten najstarší sa už neprišiel poradiť za mnou, ale za iným otcom. Tak som si povedal, že takto to funguje a je to dobré.

Autori kníh o dospievaní a iniciácii hovoria, že západná civilizácia je jediná, ktorá odstránila všetky iniciačné prvky pre chlapcov. Zdieľať

Nedotklo sa vás to?

Mohlo by sa, ale je to tak prirodzené. Máme veľmi pekný vzťah, kiežby sa nám ho podarilo udržať. Bol by som rád, aby v puberte, keď budeme mať napríklad medzi sebou konflikt, mohli ísť aj za niekým iným.

Bojíte sa puberty svojich detí?

Myslím, že to nebude celkom v mojich rukách. Snažím sa naučiť lepšie sa modliť (smiech).

Mal by otec nechať synovi priestor na svoj svet, nevnucovať sa s témami ako trebárs vzťahy, sex, kým syn sám nepríde?

Myslím, že otec by sa nemal vnucovať so žiadnou témou. Chalan mu to dá veľmi jasne najavo, kedy sa už vnucuje. Ale otec by sa mal skúšať dostať sa k synovi aj v témach ako sex, avšak veľmi jemne.

Takže ak majú dobrý vzťah, mali by sa baviť o všetkom?

Napríklad sex je pre chlapca veľmi citlivá téma vo veku puberty, keď sa sám spoznáva, lomcujú ním hormóny, nemá veci pod kontrolou. Rozprávať sa o tom s otcom môže byť pre neho vecou hanby. Možno je však dôležité, aby to otec pomenoval a povedal mu: Chápem to, viem, že sú to pre teba ťažké témy a že sa o tom nebudeš so mnou chcieť len tak rozprávať, ale chcem, aby si vedel, že ak sa budeš chcieť niečo spýtať, som tu pre teba. Prežíval som to isté a niekoho som potreboval. Keď nebudeš chcieť prísť za mnou, môžeš ísť za mamou.

Chce sa pubertiakom chodiť na výlety so svojimi otcami a ďalšími chalanmi?

Naši najstarší chalani v komunite majú 15 rokov. Tohtoročný otcovsko-synovský tábor bude taký test, ale minulý rok po tábore viacerí povedali, že to bolo najlepšie, čo zažili. A boli pritom v rôznych táboroch. Bola tam silná atmosféra. Otcovia neboli pasívni, mali svoju rolu, celé to doprevádzali. Niektorí starší chlapci už budú tento rok aj v role animátora.

Partia Chlapskí chlapi (www.chlapi.club) z Bratislavy, s ktorou spolupracujeme, zas robí tábor otcov a synov z celého Slovenska. Ide o zážitkový tábor, kde ide otec s jedným synom a musia prežiť aj drsnejšie veci. Ide o starších chlapcov okolo 15 rokov, ktorí už majú vlastné názory... Pre partiu chlapcov, ktorá sa zúčastnila na tábore, sa robí potom formačný ročný program. Robia tiež akciu otec so synom na jachte. Na niekoľko dní sa objedná jachta v Chorvátsku, kde je kapitán, päť otcov a päť synov a idú na týždeň na more.

Hovorí sa, že mnohí dnešní chlapi sú „vymäknutí“, lebo im chýba nejaký iniciačný rituál – niečo, čo musí chlapec urobiť, aby sa z neho stal muž. Niektorí preto spomínajú so sentimentom na povinnú vojenčinu. Žena to má prirodzene zabezpečené prvou menštruáciou, neskôr pôrodom, ale muži dnes nič také nemajú... Robíte v rámci OTCaSY aj nejaký rituál „prechodu do dospelosti“?

Autori kníh o dospievaní a iniciácii hovoria, že západná civilizácia je jediná, ktorá odstránila všetky iniciačné prvky pre chlapcov. Keď sa pozrieme do histórie, každá kultúra mala tzv. prechodové rituály. Myslím, že je to nevyhnutné, aby sme sa vracali k rituálom. V OTCaSY nemáme zatiaľ špeciálny prechodový rituál. Ale viaceré naše aktivity majú iniciačný charakter. Minulý rok sme organizovali OTCaSY junior, kde išlo sedem otcov a sedem prváčikov do Veľkej Fatry. Výlet začal otec sám so synom a stretli sme sa až na mieste. Niektorí dokonca netušili, že sa tam zíde celá partia. Potom spoločný futbal, gitara, oheň, príbehy.

Na druhý deň, keď sme schádzali do doliny, každý z chlapcov dostal „indiánske meno“ – Priateľský oheň, Statočný škovránok... Meno vystihuje vlastnosť chlapca, ktorá sa prejavila, alebo jeho povahové črty a on sa teší, že ho niekto pomenoval a že mu meno vybrala rada otcov. My otcovia sme dali hlavy dokopy a namiesto rozprávania o futbale sme sa bavili, aké meno by sme dali ktorému synovi. Aj pre nás otcov to boli veľmi pekné zážitky. Chlapci dostali náramok z kože, do ktorého je vypálený symbol jeho mena. Takouto „rituálovou“ hrou je aj naša hra Drakobijec – Tvoja cesta.

Vrcholí tým, že sa chlapec stane Majstrom Drakobijcom, získava sedem zubov draka. Malo by sa to končiť nejakou ceremóniou, ideálne, keď je tam viacero chlapcov, ktorí bojovali spolu. Chlapec zvládol niečo náročné a pomáhal mu pritom rodič.

A čo dcéry? Ako môže vyzerať kvalitný čas otca s dcérou?

Veľa vecí môže byť rovnakých, ako robíme s chalanmi. Janko Balážia z Chlapskí chlapi hovorí, že dcéra potrebuje rovnaké zážitky s otcom, len ich potrebuje inak prežiť. Chlapec ich potrebuje prežiť tak, že otec mu dá dôveru a pustí ho. Dievča, že jej dá istotu – som tu pri tebe a so mnou to zvládneš. Tiež budú loziť po skalách, chodiť do hôr.

Takže tiež dobrodružné veci...

Áno. V našej komunite máme napríklad pripravené hľadanie pokladu pre chlapcov a pre dievčatá. Budú to síce rozdelené skupiny, nakoniec sa však k pokladu dostanú spoločne. Naša iniciatíva je nazvaná Otcovia a synovia, ale sám seba sa pýtam, či je to ten najlepší názov. Možno to časom aj premenujeme. Pre chlapcov je veľmi dôležité, aby ich formovali otcovia, je to pre nich otázka plnohodnotného prežitia, ale pre dcéry je to tiež životne dôležité.

 

Odporúčame: Ak otcovia zlyhávajú, pravdepodobne sami nemali dobrých otcov. No tento bludný kruh sa dá prelomiť, hovorí Juraj Sedláček, ktorý ako kňaz skúma vzťah otec – syn. Zdieľať

Je podľa vás dôležité tráviť čas s každým dieťaťom osobitne?

Určite áno. S manželkou sa snažíme nájsť si individuálne čas pre každé dieťa. V našej rodine sme zaviedli rituál, že keď dieťa dovŕši dvanásť rokov, ideme si s ním s manželkou sadnúť na večeru, dostane symbolický dar. Prvý syn dostal nôž, ktorý nebol hotový, ale dostal možnosť vyrobiť si ho so mnou a dostal tiež list od rodičov. Každé dieťa dostane niečo iné. Podobne sme zaviedli tradíciu, že keď ide dieťa do prvej triedy, idem s ním na noc do hôr. S troma chalanmi sme to už absolvovali.

Tento rok ide do školy dcéra Hanka a tá sa na to teší už asi dva roky. Vymyslela si, že chce ísť so mnou stanovať a potom pôjdeme na kone. Tiež žije svoj dievčenský sen a má v ňom otca. Rozprávame sa stále o chlapcoch, ale dcéry by mali dostať adekvátny čas od svojho otca ako synovia. Možno v inom obsahu, ale v rovnakej kvalite. Dosť to závisí od veku a aktuálnych potrieb.

Vaša rodina je dôkazom toho, že spôsob trávenia voľného času majú asi do veľkej miery v rukách rodičia a dieťaťu môžu vytvoriť podmienky, aby nepresedelo celé dni s mobilom v ruke...

Jednoznačne to rodičia vedia veľmi ovplyvniť. S manželkou sa snažíme organizovať pre deti rodinné výlety. S deťmi sme si stanovili pravidlo, že na spoločný výlet pôjdeme raz za mesiac a viac od nich nebudeme chcieť.

Podobne sme zaviedli tradíciu, že keď ide dieťa do prvej triedy, idem s ním na noc do hôr. S troma chalanmi sme to už absolvovali. Zdieľať

Nie sú nadšené, že sa ide na výlet?

Najstarší syn má 13, slúchadlá v ušiach, basketbalka v ruke, chce mať svoj svet, má svojich kamarátov, kamarátky. Máme deväťmiestne auto, preto často volíme takú možnosť, že si so sebou môžu vziať kamarátov.

A to si trúfate okrem vlastných piatich detí ešte na ďalšie cudzie?

Zatiaľ nám to s požehnaním ide. Ale je to lepšie, lebo keď majú so sebou dvoch-troch kamarátov, ten výlet vyzerá odrazu inak. Nepýtajú sa, koľko je ešte do cieľa, rozprávajú sa, je im dobre.

Nehádajú sa potom, kto si môže zobrať kamaráta?

Existuje medzi nimi nejaké poradie, že ty si mal kamaráta minule... Ale vždy to tak spontánne vyjde, lebo sa to neplánuje dlho dopredu, takže nie každý je vždy k dispozícii. Dobrý nápad je tiež, keď sa na výlet spojí viac rodín, ktorých deti si rozumejú.

Naučte deti bojovať s Drakom

Ak hľadáte tip na kvalitné trávenie času so svojimi deťmi, pri ktorom sa dá zažiť dobrodružstvo a popri tom sa aj niečo naučiť, máme pre vás dobrú správu. Nejde pri tom len o vedomosti, je to skôr taká škola života. Po vlaňajšej knižnej novinke pre školákov Drakobijec – Moja cesta od autorov Marka Domesa a Juraja Hajkovského prišla pred pár mesiacmi na svet hra Drakobijec – Tvoja cesta. Nejde o stolovú hru v štýle Človeče, nehnevaj sa, ale skôr o dlhodobý proces, ktorý trvá aj pol roka, vyžaduje dril a dôslednosť, ale výsledky určite stoja za to. Inšpiráciou pri jej tvorbe bola stará skautská hra tzv. skautský ruženec.

Hra je pokračovaním knihy Drakobijec – Moja cesta, ktorá je denníkom 12-ročného Artúra. Kniha poteší každého, kto si zúfa, že na trhu je pramálo kvalitnej a hodnotovo orientovanej literatúry pre školákov. Je napísaná pútavo a autenticky. Čitateľ nemá problém uveriť, že knihu píše 12-ročný chlapec, pomáhajú tomu aj pekné ilustrácie, ktorých autor je skutočne v tomto veku.

Pri hľadaní odpovedí na svoje otázky stretne Artúr v lete na prázdninách u starých rodičov v humne Pútnika, ktorý mu ponúka, že ho naučí bojovať s drakom, vďaka čomu môže získať odpovede na nezodpovedané otázniky. Drak má sedem hláv, ktoré predstavujú sedem nerestí a Artúr sa v knihe učí bojovať s každou osobitne. Pútnik mu hovorí: „Drak je! A je nebezpečný! Bojuje s ním každý. No málo ľudí o tom vie, a ešte menej vie, ako s ním bojovať... Nik ho nemôže zabiť. Každý však môže zosilnieť a naučiť sa, ako s ním bojovať. Samozrejme aj ty.“



Do hry sa zapája hráč a jeho sprievodca – napríklad otec a syn alebo otec a dcéra. Drakobijec – Tvoja cesta obsahuje manuál pre hráča, vysvetlenie pre sprievodcu, zápisník na jednotlivé úlohy aj dračie zuby a kožu na náhrdelník. Pri každej čnosti/neresti sa hráč a sprievodca porozprávajú, čo ktorá obnáša, v čom je hráč dobrý a kde leží v danej oblasti, naopak, jeho slabá stránka. Potom si stanovia konkrétne úlohy, v ktorých spočíva samotný boj. Keď je hráč v čnosti vytrénovaný, získava zub draka, ak úlohu nezvládne, vracia sa na začiatok. Úspešný Majster Drakobijec dostane na konci kožený náhrdelník so siedmimi dračími zubmi, ktoré predstavujú víťazstvo činnosti nad lenivosťou, striedmosti nad obžerstvom, štedrosti nad lakomstvom, dobroprajnosti nad závisťou, mierumilovnosti nad hnevom, cudnosti nad smilstvom a pokory nad pýchou.

Momentálne hrá Drakobijca na Slovensku len zopár otcov s deťmi. Podľa spoluautora Juraja Hajkoského je výborné, ak hru hrá viacero otcov a synov naraz. Chlapci sa tak môžu navzájom ťahať a otcovia inšpirovať pri vymýšľaní úloh a ich aplikovaní. Banskobystrická partia OTCaSY odštartovala hru pred troma týždňami. „Asi desiati chlapi a ich synovia vo veku osem rokov sme sa vybrali do lesa. Chalani nevedeli, o čo ide, mysleli si, že je to obyčajný výlet. V lese sme im zaviazali oči, ďalej išli len za ruku s otcom, aby nevedeli, kam sa ide. Potom sme im po jednom rozviazali oči. Niekto ich volal do jaskyne. Bol to Pútnik oblečený v dlhom kabáte, nebolo mu vidno do tváre. S chlapcom sa rozprával individuálne, otec stál niekde vzadu. Nakoniec pútnik daroval chlapcovi krabičku a pozval ho do hry,“ opisuje Hajkovský. Hra má podľa neho veľký potenciál a môže slúžiť aj ako jeden z tzv. prechodových rituálov do dospelosti.

Drakobijec – Tvoja cesta sa môže hrať v rodinách, spoločenstvách či v rámci rôznych stretiek.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo