Skúmal otcovské rany: Lepší žiadny otec ako týrajúci

Skúmal otcovské rany: Lepší žiadny otec ako týrajúci

Ak otcovia zlyhávajú, pravdepodobne sami nemali dobrých otcov. No tento bludný kruh sa dá prelomiť, hovorí Juraj Sedláček, ktorý ako kňaz skúma vzťah otec – syn.

Pred piatimi rokmi ste napísali knihu Otcovstvo: problém alebo výzva. V knihe je 240 slohových prác od chalanov, ktorí popisujú svoj vzťah k otcom. Prečo ste teraz prišli s novou knihou Otcovské rany?

V prvej knihe zväčša rozoberám krízu otcovstva. Je to upravené vydanie mojej dizertačnej práce. Vedecká rada bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského uznala, že je to aktuálna a nadčasová téma, tak som sa pustil do jej voľného pokračovania knihou Otcovské rany.

V čom je iná?

Jadrom druhej knihy je 14 skutočných príbehov. Sú to hĺbkové, veľmi osobné rozhovory. Príbehy opisujú najčastejšie typy otcovsko-synovských tráum a zlyhaní. Od chlapca, ktorého otec týral, ďalšieho vychovávala matka a babka, iný žil s otčimom až po prípady, keď našiel syn obeseného otca a po odchode polície ho dával dolu.

Čo z príbehov vyplýva?

Snažil som sa z nich vyvodiť isté javy, ako je napríklad ničota, týranie, zneváženie, odpustenie. Napokon je týchto kategórií 69.

Ako sa teda prejavuje to, že otec chýba?

Mnohí chalani boli v adolescencii úplne sami. Chýbala im mužská autorita. Nemali sa s kým identifikovať, nevedeli, kým sú. Chýbala im vzťahová osoba, ukotvenie. Prejavy sú rozličné, napríklad chlapec stávkuje, lebo verí, že bude lepší ako otec, ktorému vychádzali zápasy. No u chlapca to prerástlo až do závislosti, keď zápasil o otcovu pozornosť.

Aj zapieranie pravdy a odklonenie sa od nej je problém. A môže na to odpovedať aj imunita človeka. Zdieľať

V knihe naznačujete, že problémy s otcom môžu u synov vplývať na vznik nádorových ochorení. To je dosť odvážne tvrdenie.

Je pravdou, že som autorom hypotézy – čo ak súvisí kríza otcovstva s takýmito ochoreniami. Ale najväčšiu zásluhu na vedeckej platforme má doktor Vladimír Šišovský z Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Do tímu sme ešte prizvali onkohematológa doktora Kotoučka a aj psychiatra.

Tvrdíte, že psychická trauma súvisí so vznikom leukémie?

Netvrdíme, že súvisí, ale že môže súvisieť. Medzi exaktných klinických výskumníkov do Japonska alebo Barcelony nás nedostala myšlienka, že to súvisí, ale otázka – čo ak to súvisí? A autority potvrdili, že to môže súvisieť. To, že chlapec prežil krízu otcovstva, môže byť pre neho stresor a zároveň spúšťač. Ale je to individuálne. To, čo bolo u niektorých respondentov spúšťačom, s inými vôbec nezaknísalo. Alebo sa prejavilo inak, nie až tak agresívne.

V knihe je príbeh o Adamovi, ktorý žil vo veľkom a zrejme zbytočnom strese z toho, že sklame otca. Vy píšete, že leukémiu mohlo u neho spôsobiť aj to, že takto nežil pravdivý život. To znie príliš metafyzicky.

Ide o to neklamať sám seba. Aj zapieranie pravdy a odklonenie sa od nej je problém. A môže na to odpovedať aj imunita človeka.

Na akej rovine sa uzavrela vaša hypotéza?

Naša hypotéza hovorí, že zdanlivo nevinné psychicko-sociálne stresory (narušená dôveryhodnosť a funkčnosť sociálneho vzťahu „otec – syn“ a otcovsko-synovské psychické zranenia) by mohli byť združené u vnímavých jedincov aj so zhubnou proliferačnou chorobou bielych krviniek.

Teda bol tam určitý traumatizmus, vyšetreniami a výsledkami podložené zlyhanie imunity, v jednom prípade dokonca smrť. Boli to dostatočné argumenty, aby boli pútavou vedeckou štúdiou.

Ako vplýva zlý vzťah syna s otcom na ďalšie vzťahy s ľuďmi?

Asi v tretine mojich prípadov chalani priznávajú, že si nie sú istí. Chlapec cíti, že si chce založiť rodinu, cíti náklonnosť k ženám, ale je nesmelý. Ide opäť o otázku vlastnej identity. Chlapec sa môže neustále obviňovať, že nie je dobrý, pretože kľúčové hodnoty, ktoré mal dostať, mu neboli odovzdané.

Čo mu mal otec odovzdať?

Chlapec si začína veriť, až keď ho uzná autorita, stelesnenie sily. Ak toto potvrdenie nedostane od otca, začne ho hľadať inde, napríklad v zlej partii. Alebo zničí zastávku, prípadne posprejuje vozeň a jeho podpis sa bude voziť na trati Bratislava – Košice. Aby bol viditeľný, že to dokázal.

No zlyhania sa prenášajú. Ak otec nikdy neobjal syna, je to pravdepodobne preto, že ho nikdy neobjal jeho vlastný otec. Otec nevie odovzdať, čo sám nedostal.

To by potom však znamenalo, že ide o bludný kruh, že všetci opakujú chyby svojich otcov.

Práve kniha Otcovské rany chce ukázať, že tento kruh sa dá prelomiť. Aby sme zastavili tento často podvedomý prenos postojov a hodnôt.

Dá sa to?

Určite áno, lebo rodičia ovplyvňujú život človeka len do určitého obdobia. Dôležité tiež je, akými ľuďmi sa obklopíme v zrelosti.

Kde sa to láme? Kde je zlom, že syn už nebude ako otec?

(Ticho.) Základ je v odpustení a v úcte. Otec, nech bol akýkoľvek, je človek. A ako človek si zasluhuje úctu. Syn by mal urobiť ten krok. Odpustiť, aj keď zabúdať bude ťažšie. Pomôže to predovšetkým jemu osobne: ak sa nepokúsi odpustiť, je stále napojený na zlo a Zlého. Dospelého syna rozhovor s otcom uistí, že otec bol iný v jeho mladíckej mysli ako je teraz s odstupom času.

Prelom je možno aj v inštitúte náhradnej vzťahovej osoby. Teda že stretne ľudí so vzácnejšími postojovými hodnotami. Môže v nich, hoci aj s odstupom času, spoznať Boží zásah.

Ak otec nikdy neobjal syna, je to pravdepodobne preto, že ho nikdy neobjal jeho vlastný otec. Otec nevie odovzdať, čo sám nedostal. Zdieľať

Mnohí chlapci, aj z vašej knihy, popisujú strach, že budú ako ich otcovia.

Iste, no zároveň si začínajú uvedomovať, že takí nechcú byť. Inými slovami, až pred človekom, ktorý trpel, nemožno utrpenie skryť. Jedna z vážnych kategórií je totiž post-traumatický rast. Nebyť traumy, nikdy sa neposuniem ďalej, nedosiahnem kvalitný život. Isté percento sa pod traumou zlomí a má trvalé následky, ale máme veľkú skupinu, ktorá sa vzchopí.

Kým niektorí opakujú chyby otcov, iní sa zase snažia veľmi radikálne vymaniť z obrazu otca.

Je to jeden zo spôsobov. Napríklad chlapec, ktorý bol tvrdo vychovávaný na statku, odíde do veľkomesta. Alebo chlapec, ktorý musel kosiť veľké plochy trávy, postaví si dom, kde nebude zeleň. Sleduje to, čo mu chýbalo. Môže to však trvať len prechodné obdobie, kým dozreje.

Aký má byť otec?

Musí byť láskavou autoritou, nesmie byť však pre syna kamarát s vlastnosťami rovesníka. Syn by sa mal správať dobre nie preto, že sa bojí trestu, ale preto, že má svojho otca rád a nechce ho zarmútiť.

Kedy by mal byť otec najvýraznejší?

Podľa viacerých autorov je to medzi tretím až piatym rokom a potom na začiatku adolescencie medzi 13. a 16. rokom. No hoci otec zvládne obdobie útleho detstva, ak si nesplní úlohu pri druhom období, tak spätne môže zneplatniť aj ranú výchovu. Kľúčový je začiatok strednej školy.

Je zlý otec lepší ako žiadny?

Po spracovaní 14 kazuistík sa prikláňam k tomu, že lepší je žiadny otec ako zlý. Radšej prázdno ako tma. Je väčšia šanca, že aj chlapec bez otca sa dostane ku vzoru – príde krstný otec, birmovný, strýko, dedo a podobne. Pri chýbajúcom otcovi je chlapec akoby v hmle, z ktorej časom vyjde, ale pri týrajúcom otcovi je v úplnej tme. Trhlina roztrpčenia zo zneváženia „nahradí“ kľúčovú hodnotu prijatia a bezpečia.

Akú rolu zohráva pri kríze otcovstva žena?

Niekedy zlyháva aj matka. Dôležité napríklad je, aby neznevažovala otca pred deťmi v jeho neprítomnosti. Dnes aj slovenskí otcovia pracujú od Prahy po Holandsko a je podstatné, či zostávajú doma autoritou, aj keď pracujú ďaleko.

Na jednom mieste v knihe hovoríte, že „svet je plný chlapcov a dievčat, ale vo svete je len málo dospelých mužov a žien“. Čo to znamená?

Dospelý integrovaný muž vo svojej maskulinite automaticky zabúda na seba a žije pre svoju rodinu, pre ľudí naokolo alebo pre nejakú myšlienku – a vie sa obetovať. Ak otcovia takto nežijú, je jasné, že v chlapcovi vzniká prázdno a bezradnosť.

Ako si predstaviť maskulinitu?

Maskulinita neznamená, že mám 25 a som chlap. Maskulinita sa preberá z muža na muža, dedím postojové hodnoty. Muž potrebuje prácu a vzor, ako veriaci pridávam k tomu ešte modlitbu.

Tieto hodnoty preberá od iného muža, staršieho a skúsenejšieho.

Mnoho výdobytkov nám zľahčilo život, ale hodnoty mužskosti, ako je dodržanie slova či udržanie tajomstva, musíme hľadať. Zdieľať

Mužskosť nespočíva zrejme iba vo fyzickej sile...

Nejde iba o stavbu tela. Mužskosť môže žiť aj telesne postihnutý človek. Poznal som muskulárneho dystrofika, ktorý bol 29 rokov na vozíku. Sedel doma v kuchyni a poznal celú NHL, bol dušou hokejista, aj keď nikdy hokej nehral. Avšak čelil realite. Takisto žije mužskosť muž, ktorý denne cvičí na violončele. Nemusí to byť chalan, ktorý robí thajský box. Sú prípady, že chalani nedostali potvrdenie od otca a dokazujú si ho meraním bicepsov.

Nie je opačný extrém typ zženštilého muža?

Ten takisto nečelí realite.

Z čoho vychádza?

V takých prípadoch väčšinou výchovnú rolu prebrala matka. Nevie, kým je. Nemal sa čoho chytiť, tak išiel za ženami, lebo boli milšie a ľahšie ovplyvniteľné, ale takisto podvedome cíti, že mu čosi chýba. Otázka je, v akom veku si to uvedomí.

Máte pocit, že kríza otcovstva je dnes silnejšia ako v minulosti?

Nevidel by som v dnešnej dobe iba negatíva. Máme kvalitné výchovné postupy, metódy. Avšak v spoločnosti sa udiali za posledné storočia zmeny, ktoré majú na otcovstvo vplyv. Už s priemyselnou revolúciou, keď otcovia odišli do veľkých tovární. Syn by mal vidieť, ako otec pracuje. No do ktorého priemyselného parku sa syn dostane, aby ho videl?

V čom je dnes najväčší problém?

Krízou dnešnej doby je kríza vzorov. Nemáme vzory mužov, ktorí by čelili realite, takých, ktorí nie sú skratkovití. Mnoho výdobytkov nám zľahčilo život, ale hodnoty mužskosti, ako je dodržanie slova či udržanie tajomstva, musíme hľadať.

Niektoré nájdeme u kardinála Korca. Veľmi ma zaujalo, že desať rokov denne čakal, že preňho príde Štátna bezpečnosť. Vedeli, že je biskup, aj to, že tajne svätí kňazov. Desať rokov čakať, že ho prídu vziať do väzenia? Veď to je na diagnózu, bez Krista sa to nedá.

Uvažujem o tom, že by bolo vhodné spracovať tému maskulinity a postojových hodnôt kardinála Korca. To, ako v období ťažkého komunizmu čelil realite, môže byť návodom nielen pre kňazov, ale pre všetkých mužov.

Foto – Daniela Matejovičová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo