Traktory v uliciach Postsedliaci musia vnímať vidiek aj jeho potreby, bolesti a túžby

Dnešný protest organizuje Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora a zosúlaďuje ho s podobnými protestmi v Česku, Maďarsku, Poľsku.

Je to teda protest, ktorý nie je živelný, nevypukol spontánne zdola, ale je organizovaný agropotravinárskou samosprávou.

Bolo avizované, že protest bude slušný, ale dôrazný – a zameraný je na európskych politikov, ako aj na možných budúcich kandidátov do eurovolieb, aby si uvedomili „fatálne chyby, ktorých sa Brusel dopúšťa pri rozhodovaní o budúcnosti európskeho poľnohospodárstva a potravinárstva“.

Na slovenské cesty vyrazí asi 4 000 protestujúcich s vyše 2 200 kusmi poľnohospodárskej techniky a budú blokovať cesty.

To je dnes asi najefektívnejšia forma protestu. Najmä keď máte k dispozícii traktory či iné veľké stroje.

No dnešný protest je na Slovensku výnimočný tým, že má absolútnu podporu vládnucej koalície. Čosi na spôsob: Všetci proti Bruselu, bok po boku. Disciplinovane, slušne, organizovane.

Nič divoké, ako sme zažili v roku 2018, keď sa premiér Pellegrini nechcel s protestujúcimi farmármi ani stretnúť, alebo v roku 2019, keď Patrik Magdoško viedol farmárov na koňoch pred Úrad vlády, alebo keď farmári kľačali na frekventovanej bratislavskej ceste ovinutí slovenskými zástavami.

Teraz to bude taký solídny protest, akurát trochu skomplikuje život vodičom, ale tí boli varovaní vopred, aby sa zariadili.

Minister pôdohospodárstva Richard Takáč dokonca viackrát vyhlásil, že sa chce na tomto proteste aj osobne zúčastniť.

Minister Takáč nazval týchto protestujúcich farmárov „pomýlenými“. Zdieľať

Takýto protest sme tu možno ešte ani nemali. Vláda s ním súzvučí a je namierený výlučne na Brusel. Niežeby si to zelená politika EÚ nezaslúžila.

No nie každému sa pozdávalo, že ten dnešný protest je organizovaný zhora vplyvnou komorou a dokonca si ho vláda priam želá, lebo podporuje aj jej politickú líniu. A ukazuje prstom výlučne na Brusel.

To niektorým aj prekáža. Aj preto sa v pondelok udial osobitný protest, ktorý už vládu tak nenadchol.

Ten protest zorganizovalo Združenie mladých farmárov na Slovensku a Združenie vlastníkov pôdy a agropodnikateľov Slovenska. Nebol zameraný iba na zelenú či celú poľnohospodársku politiku EÚ, lebo títo ľudia sa zväčša nestretávajú pri vybavovaní svojich požiadaviek s bruselskými úradmi, ale s tými slovenskými.

Zlé skúsenosti protestujúcich poľnohospodárov sa spájajú aj s miestnou byrokraciou a neschopnosťou nastaviť funkčné platobné mechanizmy či formy podpory, aké vidia napríklad u susedov.

Navyše tejto skupinke protestujúcich prekáža aj blízke prepojenie Smeru a Slovenskej poľnohospodárskej a priemyselnej komory, preto vyhlásila: „Nechceme zaťahovať slovenských farmárov do politickej kampane, ktorá na tom (štvrtkovom) proteste hrozí.“

Minister Takáč nazval týchto protestujúcich farmárov „pomýlenými“ a ich výhrady voči domácej politike v tejto oblasti za „pseudoargumenty“.

Dokonca obvinil túto skupinu protestujúcich farmárov, že ich postupy sa prekrývajú s „politikou opozície“.

Niektorým veľkopodnikateľom na pôde sa preto hovorí aj agrobaróni.Zdieľať

Dnes síce budú protestujúci poľnohospodári a potravinári zrejme vyzerať ako silná jednoliata masa vyzbrojená veľkou technikou, ale aj skupina farmárov je veľmi rôznorodá.

Veľa naznačuje už slovo farmár. Prečo tu vôbec máme takýto anglicizmus? Prečo sme zabudli na slovo sedliak, roľník? A prečo slovo poľnohospodár nie je vždy presné?

V českom Info.cz vyšiel text, ktorý hovorí o tom, aký je problém so slovom farmár. Ono sa nehodí ani do češtiny, ani do slovenčiny – ale je to slovo, ktoré vraj na poľnohospodárskych zhromaždeniach osloví každého bez toho, aby sa niekto urazil.

V bývalom Československu totiž bolo súkromné poľnohospodárske podnikanie úplne zdecimované na rozdiel aj od Poľska či Maďarska. Obnova do jeho podoby pred rokom 1948 nebola už ani možná.

Malá skupinka potomkov pôvodných sedliakov síce prevzala živnosť svojich predkov, ale zväčša na pôde hospodária veľké spoločnosti, ktoré zamestnávajú aj viac ľudí ako malé rodinné farmy.

Niektorým veľkopodnikateľom na pôde sa preto hovorí aj agrobaróni.

Tí majú prirodzene aj väčší vplyv v agropotravinárskej komore, ich záujmy sú silnejšie zastúpené. Menší farmári sa cítia prehliadaní, oveľa ťažšie sa im spĺňajú všetky náročné byrokratické podmienky, aby mohli konkurovať na európskom trhu. Videli sme v posledných rokoch veľa reportáží aj o tom, ako boli malí farmári vytláčaní zo svojej pôdy alebo šikanovaní, alebo na pôde bačovali podozriví kmotrovia, ktorým išlo viac o dotácie na pôdu ako o hospodárenie na nej.

Niekto je roľník, niekto agropodnikateľ, niekto špekulant s pôdou. No slovo farmár tak nejako prichýli každého, nikoho neurazí a zastreší všetkých. Preto sa zrejme ujalo aj u nás.

Mentálne sme postsedliaci a vôbec nemusíme tento pojem vnímať negatívne.Zdieľať

A ešte jednu vec treba pripomenúť. Pred krátkym časom tu najmä v intelektuálnych kruhoch vzbudila veľkú pozornosť kniha Juraja Buzalku Postsedliaci.

Zarezonoval už aj ten názov, lebo väčšina nás Slovákov, aj keď žijeme v mestách, má ešte sedliacke korene či predkov. Mentálne sme zväčša ešte postsedliaci a vôbec nemusíme tento pojem vnímať negatívne.

Naopak, toto by nám práve mohlo pomôcť mať stále silný vzťah k pôde, k vidieku, k poľnohospodárstvu.

Navyše sa menia trendy aj na vidieku aj v mestách. Buzalka si myslí, že aj vďaka tomu by malo dôjsť k postupnému priblíženiu sa mesta a vidieka.

Pomáhajú tomu veci ako ekologické hospodárenie, biofarmy či väčší záujem ľudí z mesta o samovýrobu, výrobky z biofariem a kvalitné domáce potraviny.

Buzalka však píše aj o radikalizácii vidieka, dokonca vidí až čosi ako „dedinský fašizmus“, ktorý súvisí aj s ignorovaním potrieb a reprezentácie vidieka.

Riešenie vidí v „progresívnom populizme“, teda že by progresívni populisti mali vidiek zaujať témami, ako je podpora malého farmárstva, alternatívnej potravinovej ekonomiky či lokálnej výroby energie.

Čítajte tiež

Komentár

O knihe Postsedliaci Slovenský vidiek nečelí fašizmu ani ho nespasí progresívny populizmus

Jozef Majchrák

Čomu skutočne čelí slovenská spoločnosť.

Jeho pohľad je možno značne odtrhnutý od reality. Nejde o žiadny dedinský fašizmus ako skôr o životné skúsenosti ľudí žijúcich na vidieku.

Oni vedia, ako tu v agrosektore fungovali platobné schémy, rozdávanie pôdy, šikana, korupcia, byrokracia. Niet divu, že sa mnohí cítili ako občania druhej kategórie. A že sa v tomto sektore tak darilo podvodníkom, domácim i zahraničným.

A k tomu treba pridať celú poľnohospodársku politiku Bruselu, ktorá chce aj byť zelená, aj ekologická, aj klímu šetriaca, aj transparentná, aj podporujúca Ukrajinu, a výsledkom je, že radikalizuje už nielen postsedliakov, ale aj agrobarónov. A hnevá dokonca aj tých, ktorí na pôde nehospodária, ale vnímajú, čo sa deje.

No idealizmus postsedliakov je dôležitý. Nie ten naivný, ale prirodzený. Túžime všetci po vidieku, ktorý prosperuje, kde sa dobre žije a vďaka tomu je krajina kultivovaná, obrobená, pekná.

Ako postsedliaci dobre vieme, že vidiečania či poľnohospodári nemajú byť obeťami byrokracie, korupcie, úradníckej arogancie ani nereálnych utópií zelených politikov.