Knihu sociálneho antropológa Juraja Buzalku Postsedliaci (Vydavateľstvo MAMAŠ, 2023) nečaká osud ležiakov na najmenej viditeľných policiach kníhkupectiev, ale podarilo sa jej veľmi slušne zarezonovať.

Pomohol jej provokatívny titulok, ale aj predvolebná atmosféra, takže sa veľmi dobre predávala. Aj autor tohto textu si musel počkať na dotlač.

Novinár a spisovateľ Martin M. Šimečka knihu vrelo odporúčal ako návod pre všetkých tých, ktorí chcú „porozumieť voličovi slovenských fašistov – medzi ktorých už treba zaradiť aj Smer Roberta Fica“.

Po takejto reklame sa zdalo, že sa môžeme tešiť na podobne zásadnú analýzu slovenskej spoločnosti, akou bola kniha sociológa Vladimíra Krivého Slovensko a jeho regióny, ktorá rozoberala volebné správanie Slovákov v 90. rokoch.

Lenže Postsedliaci takouto knihou nie sú.

Už len preto, že Buzalka na rozdiel od Krivého len málo pracuje s dátami a svoje často silné tvrdenia neopiera o výsledky výskumov a tvrdé fakty. Je to zborník úvah, esejí a publicistiky, v ktorom sa autor venuje rôznym témam a ktorý preto obsahovo príliš nedrží pokope.

Z tohto dôvodu sa knižka aj ťažšie recenzuje, hoci obsahuje viaceré zaujímavé texty, napríklad o úlohe časopisu OS v 90. rokoch, o víne či o „pravde uprostred“ v debate o Rusku.

Progresívci na vidiek!

Najzásadnejším textom knihy je esej Slovenský zelený údel, v ktorej autor používa aj pojem „postsedliaci“ ako charakteristiku dnešných Slovákov.

Slovenská dedina je podľa Buzalku chorá, radikalizuje sa a čoraz viac sa v nej začína rozmáhať „dedinský fašizmus“. Zdieľať

Buzalka vychádza z toho, že elity sa v 90. rokoch mýlili, keď ponechali vidiek populistom a uverili tomu, že zmena k lepšiemu na Slovensku nastane posilňovaním meštianskej kultúry. Takto to podľa neho nefunguje a elity sa musia zamerať na vidiek a pracovať na jeho pozdvihnutí. Pretože, ako píše Buzalka, Slovensko je hlavne vidiek.

Slovenská dedina je však podľa neho chorá, radikalizuje sa a čoraz viac sa v nej začína rozmáhať „dedinský fašizmus“.

Ten neredukuje len na Kotlebu či Mazureka, ale chápe ho širšie – ako fenomén zahrňujúci v sebe radikalizáciu, volebnú podporu extrémistov, netoleranciu či popularitu konšpiračného videnia sveta, ktorý sa krachom ĽSNS neprepadne do histórie. „Dedinský fašizmus však na Slovensku nekončí. Ignorovanie potrieb a reprezentácie vidieka – a tým jeho radikalizácia reakcionárskym smerom – bude bez systémovej podpory pokračovať,“ píše Buzalka.

Tu sa pristavme pri prvom probléme Buzalkovej eseje, ktorý devalvuje viaceré jeho zaujímavé postrehy. Je ním používanie presilenej terminológie bez toho, aby to obhájil faktami.

Pripomína tým publicistu Michala Havrana, ktorého na viacerých miestach knihy aj cituje. Pri niektorých žánroch to možno pôsobí efektne, ale ak Buzalkovým cieľom bola seriózna reflexia spoločenského vývoja, tak u zorientovanejšieho čitateľa takýmto slovníkom hneď od začiatku vyvoláva nedôveru.

Konkrétny príklad: ak hovorí o nebezpečnej radikalizácii slovenského vidieka, mal by to aj nejako doložiť. Naozaj to platí? Je dnes slovenský vidiek podporujúci Fica s Huliakom radikálnejší, ako keď v 90. rokoch volil Mečiara so Slotom?

Alebo: keďže pojem fašizmus má nejaké atribúty, obstojí jeho používanie na vysvetlenie toho, prečo dnes na vidieku významne boduje Smer či SNS? 

Oveľa bližšie k pravde je to, že v súvislosti so slovenským vidiekom čelíme inému fenoménu, ako je fašizmus, a nadužívanie tohto slova nás len mätie a odvádza z cesty. O tom však trochu neskôr.

Riešením radikalizácie vidieka a dedinského fašizmu by podľa Buzalku mohol byť „progresívny populizmus“. Predstavuje si pod ním myšlienkový a politický prúd, ktorý by nadviazal na modernistickú tradíciu prvorepublikových agrárnikov a ochranárskeho hnutia z čias neskorého socializmu.

Ak autor hovorí o nebezpečnej radikalizácii slovenského vidieka, mal by to aj nejako doložiť. Je dnes slovenský vidiek podporujúci Fica s Huliakom radikálnejší, ako keď v 90. rokoch volil Mečiara so Slotom? Zdieľať

Vidiek by sa progresívni populisti mali snažiť zaujať témami, ako je podpora malého farmárstva, alternatívnej potravinovej ekonomiky či lokálnej výroby energie.

Podľa autora žijeme v dobe, keď pre progresívny populizmus nastáva ideálny čas. „V pôdu a krajinu stále veríme. Potrebujeme už len progresívny populizmus, ktorý dokáže zacieliť program a nájsť uveriteľných lídrov s ohľadom na identitu a potreby postagrárneho voliča, aby pestovali slovenskú záhradu,“ píše Buzalka.

Z tých viet dýcha idealizmus ochranárskeho hnutia a Bratislavy nahlas, ktoré však vo svojej podstate boli výsostne veľkomestskou záležitosťou.

Aj o blahodarnom vplyve slovenských agrárnikov na slovenský vidiek by sa dala zviesť diskusia.

Milan Hodža síce o tom pekne písal aj hovoril, ale výsledky také jednoznačné neboli. Známy český lekár Ivan Hálek, ktorý pôsobil na Slovensku a bol nejaký čas aj poslancom parlamentu, zdôvodňoval svoj politický posun od agrárnikov k sociálnym demokratom okrem iného aj neschopnosťou agrárnikov riešiť zaostalosť slovenskej dediny. (Ivan Hálek: Moja cesta od Tostého k Marxovi.)

Globalisti verzus lokalisti

Ale späť k Postsedliakom. Juraj Buzalka sa podľa mňa mýli ako v diagnóze, tak v navrhovanej terapii.

To, čomu dnes Slovensko čelí, nie je fašizmus, ale nástup populizmu. Pritom platí, že ide o globálny jav, voči ktorému síce môže byť slovenská dedina zraniteľnejšia ako iné entity, ale zďaleka to nie je tak, že sledujeme nejaký špecifický fenomén slovenského rurálneho fašizmu.

O príčinách zdvihnutia tejto populistickej vlny sa už popísalo celkom dosť. Na ilustráciu len niekoľko príkladov.

Bulharský politológ Ivan Krastev vo svojej knihe Čo príde po Európe? píše o zmene politiky, v ktorej staré triedne a ekonomické identity prestávajú hrať zásadnú úlohu a určujúcou témou sa stáva konflikt medzi globalistami a nativistami. Medzi kariérne úspešnými elitami, ktoré svet vnímajú „odvšadiaľ“, a ľuďmi, ktorí ho vnímajú „odniekiaľ“ a sú miestne oveľa silnejšie zakorenení a citliví na zmeny vo svojom najbližšom priestore.

Britský novinár a spisovateľ David Goodhart vo svojej knihe o populistickej revolte (The Road to Somewhere) píše, že občanov západných demokracií možno s istým zjednodušením rozdeliť na dve skupiny.

Na tých, ktorí sú mobilní, teda globálnych občanov, a na tých, ktorí potrebujú byť niekde zakorenení – v národe, kultúre, regióne či v rodine. Pričom západní politici už desaťročia uprednostňujú prvú skupinu na úkor tej druhej, ktorá však tvorí väčšinu spoločnosti. Výsledkom je, že táto skupina (somewheres) sa cíti zradená tradičnou politikou a ľahšie podlieha rôznym populistickým hnutiam.

Väčšina slovenských „somewheres“ zneistených rýchlosťou doby a rozčarovaných z nezáujmu elít sú obyvateľmi vidieka a menších miest. Pre veľkú časť je Fico politickou odpoveďou. Nazývať tento fenomén fašizmom znamená vzďaľovať sa míľovými krokmi od jeho pochopenia. Zdieľať

Alebo Francis Fukuyama vo svojej knihe Identita ukazuje, ako sa v obdobiach prudkých technologických skokov a následných spoločenských pohybov masy ľudí zmietajú v neistote a vo víre týchto zmien prepadávajú pocitu, že je ohrozená ich dôstojnosť. Čo má, samozrejme, veľké politické dôsledky.

Keď sa teraz vrátime do našich reálií, s istým zjednodušením platí, že väčšina slovenských somewheres zneistených rýchlosťou doby a rozčarovaných z nezáujmu elít je obyvateľmi vidieka a menších miest. Pre veľkú časť z nich je Robert Fico politickou odpoveďou na tento pocit.

Nazývať tento fenomén fašizmom znamená vzďaľovať sa míľovými krokmi od jeho pochopenia.

V jednej podstatnej veci má však Juraj Buzalka pravdu. Nepopulistické politické elity by mali obrátiť svoju pozornosť k vidieku a potrebe jeho obyvateľov niekam patriť. Idealistický progresívny populizmus však tým fungujúcim riešením nebude.

Snaha prerobiť vidiek na svoj obraz a priblížiť ho, tak ako píše Buzalka, k „roľníckemu ideálu“, ktorým nebol „život pre zisk“ a podľa pravidiel priemyselného kapitalizmu, by viedla len k ďalšiemu prehĺbeniu pocitu odcudzenia medzi ľuďmi z vidieka a mestskými elitami. Predstava, že ak by sa z kysuckých kovoroľníkov stali ekologickí farmári na plný úväzok, zásadne by to zmenilo ich pohľad na migráciu, jednoducho nepôsobí presvedčivo. 

Napriek všetkým týmto výhradám je však Buzalkov knižný počin hodný pozornosti.

V týchto dňoch si pripomíname viac ako tridsať rokov od zmeny režimu. Kníh, ktoré by sa pokúšali reflektovať vývoj našej spoločnosti po Novembri 1989, u nás stále vychádza málo. V porovnaní so susedmi s podobnou dejinnou skúsenosťou až žalostne málo. Preto vďakabohu za každú, ktorá sa o to pokúsi.

Buzalkovi Postsedliaci takouto knihou určite sú. Hoci svojím charakterom je to viac hĺbavý manifest ako prenikavá analýza a autorove tézy sú skôr výzvou do diskusie než pravdami hodnými tesania do kameňa.