Dramaturg Ježiša z Montrealu Škandál by bol až vtedy, keby sme doslovne inscenovali Bibliu

Daniel Majling je spisovateľ a dramaturg Slovenského národného divadla.

Rozprávali sme sa spolu o tom, akú rolu má divadlo v súčasnej spoločnosti, o jeho rodnom Gemeri aj o kontroverzii, ktorú vyvolal Ježiš z Montrealu na doskách SND.

Nedávno ste mali premiéru Ježiša z Montrealu a je to udalosť. Spustila sa aj petícia za zákaz predstavenia, čítali ste ju?

To nie, ale viem, že je. Tá petícia ma v niečom trochu zaskočila. V niečom nie, čakal som, že budú nejaké odozvy. 

Jej autori citujú ministerku Šimkovičovú, že každý projekt, ktorý chce od štátu podporu, musí mať jasnú víziu, čo chce dať obyvateľom Slovenska. Čo chce Ježiš z Montrealu dať obyvateľom Slovenska?

Začnem genézou inscenácie. Na začiatku celého procesu som sa opýtal režiséra Jána Luterána, akú tému chce robiť. Povedal, že nejakú duchovnú, ktorá sa zaoberá náboženstvom, vierou. 

Má k tomu blízko. Koniec koncov jeho starší brat je Martin Luterán, šéf Kolégia Antona Neuwirtha. Ani ja od toho nemám ďaleko. Som evanjelik. 

Mal som v zápisníku s rôznymi textami, ktoré má zaujali, aj Ježiša z Montrealu. Denys Arcand je môj obľúbený filmár, milujem jeho Inváziu barbarov aj Úpadok amerického impéria.

Ježiš z Montrealu v SND Čakajte dobrú zábavu a trochu instantného posolstva

Eva Čobejová

Bratislava je oblepená bilbordmi, na ktorých SND pozýva na činoherné predstavenie Ježiš z Montrealu. Môže to byť trhák.  

O Ježišovi z Montrealu som kedysi čítal aj v rozhovore s Tomášom Halíkom, ktorý ho odporúčal. Vravel, že viac než hollywoodske rekonštrukcie biblických príbehov sa mu páčia filmy, ktoré idú v duchu stredovekého alebo renesančného sakrálneho umenia. 

V akom zmysle?

Renesanční autori vedeli veľmi dobre, že Jeruzalem v roku 33, rímski vojaci alebo učeníci nevyzerali tak, ako ich maľujú, teda ako renesančné mesto a renesanční ľudia. Nešlo im o historicky vernú rekonštrukciu, ale o zasadenie príbehu do svojej vlastnej doby, podčiarknutie toho, že ten príbeh sa týka aj ich. 

Janko Luterán ten film nepoznal, posunul som mu ho a jeho zaujal. Mal som trochu obavy – a preto ma trochu zaskočila tá petícia –, či to nie je až také inscenované nedeľné kázanie.

Ten film je vlastne o tom, že jeden farár, ktorý má v živote vlastné problémy, osloví človeka z úplne nenáboženského prostredia, aby urobil pašie. A on to urobí tak bultmannovsky. 

Ako?

Urobí to tak trochu v duchu Rudolfa Bultmanna a jeho liberálnej teológie. Demýtizuje Ježiša Krista. Všetko nadprirodzené a zázračné odsunie bokom ako rozumovo neprijateľné. Zaoberá sa Ježišom len ako človekom, synom človeka, predstavuje ho len ako ecce homo, hľa, človek. 

Pripraví inscenáciu, ktorá sa zameria len na ľudskú podstatu, ľudské utrpenie a telesnosť Ježiša Krista. Divákov to zaujme a napriek tomu, že do toho ide s odstupom, začne sa sám správať tak, ako sa správal Ježiš Kristus.

Farár, ktorý ho angažoval, je tým pohoršený. Hovorí, že to je málo, že inscenácia mlčí o tom najdôležitejšom. Je to postoj ortodoxného veriaceho. Parafrázujúc Pavla – ak Ježiš Kristus nevstal z mŕtvych, tak sme tí najúbohejší z ľudí a márne je naše kázanie. Ak bol Ježiš len človek a jeden z prorokov, môžeme pozatvárať kostoly.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ten divadelník však farárovi kladie logickú otázku – ak jemu uniká podstata pašií, ktorá je farárovi jasná, ak je za Ježišovým príbehom neporovnateľne viac ako to, čo sa jemu podarilo inscenovať v pašiách, prečo medzi nimi dvoma nie je väčší rozdiel? Prečo sa život človeka, ktorý berie vážne len ľudskú podstatu Krista, podobá na Kristov život viac ako život niekoho, kto by to mal brať stokrát vážnejšie? To je v podstate odkaz toho filmu.

Ja som váhal, či to nie je také… Lebo viete, divadlo je nato, aby sme o veciach špekulovali, rozoberali ich, pochybovali, a toto sa mi zdalo naozaj až ako také nedeľné kázanie. Nevravím, že v tej inscenácii nie sú veci, ktoré niekto neprijme, ale aj tak ma tá reakcia zaskočila.

Skutočný škandál by sme totiž urobili až vtedy, keby sme doslovne inscenovali Bibliu.

V čom?

Predstavte si, že by pred parlamentom chodil holý človek a hovoril by, že to s našou spoločnosťou ide do hája. Predstavte si, že by si ďalší človek ľahol pred katedrálou na bok, ležal by tak štyristo dní a na vlastných výkaloch by si každý deň pripravoval posúch.

Alebo si predstavte ďalšieho, ktorý by o súčasnom dianí na Slovensku napísal pornografickú poviedku, v ktorej by nás Slovákov zobrazil ako prostitútku a veľmi kvetnato a na plnú hubu by opísal, s kým, ako, akým spôsobom sme sa v dejinách prostituovali.

Viem si predstaviť, že by to vyvolalo veľké pohoršenie. Pritom som práve len pomerne presne opísal prorocké úkony Izaiáša a Ezechiela.

Nemali by sme si zamieňať kresťanský postoj s postojom malomeštiakov.

To nehovorím o stredovekých sviatkoch bláznov, ktoré cirkev ak nie podporovala, tak aspoň tolerovala. Alebo si vezmime sakrálne výtvarné umenie – máte umelcov, ktorých teraz uznávame ako tvorcov duchovných vecí, ale v podstate to pre nich bol len biznis a to, čo zarobili na freskách, išli hneď prechlastať a rozhádzať do nevestincov, tí lepší boli aspoň mamonári a kupovali si za to pozemky.

Výtvarník so sklerózou multiplex Keby som nemaľoval, už som asi pod zemou

Miro Pastorek

„Ľútosť nemá nijakú váhu. Kým môžem, tvorím,“ hovorí maliar Roland Neupauer.

Ale boli aj takí, ktorí svoju vieru aj naozaj prežívali, kontemplovali, pre ktorých kresťanstvo nebol len kultúrny kontext, do ktorého sa narodili a ktorý im poskytol námety na tvorbu. Jedným z takýchto umelcov bol aj Hieronymus Bosch.

Pozrite sa na jeho obrazy, na všetky tie jeho flauty v zadku a neviem čo všetko ešte, čo človeka pohoršuje. Keď si zoberieme celú avantgardu 20. storočia, tak v porovnaní s prorokmi a Boschom to boli úplní šosáci.

Rozumiem, že nie všetko je pre každého. Každý má inú citlivosť, iné estetické preferencie. Ani my dvaja s Janom Luteránom sme sa nie vo všetkom zhodli, ale potom som zistil, že to trochu vychádza z toho, že som protestant.

Ako to myslíte?

Keď idem do katolíckeho kostola, mám so sebou pomyselné vedierko s vápnom. Viete, ako sme všetko zatierali. Niekde je na mňa tých vecí – anjelov, chrličov, sôch, obrazov, kadidla, hudby, fresiek, reliéfov – skrátka priveľa. Nechal by som len oltárny obraz na premýšľanie.

Rovnako aj v tej inscenácii je niektorých vecí na mňa priveľa a namiesto svetielkujúcej tŕňovej koruny by som napríklad použil jednoduchú korunu z ostnatého drôtu, aby sa zdôraznila myšlienka Ježiša – symbolu obetí všetkých genocíd. Stlmil by som hudbu, svetlo, scénu...

V každom prípade, téma Ježiša z Montrealu mi pripadala skôr ako nedeľné kázanie, ktoré svojou formou nijako neprekračuje hranice stredovekého sakrálneho umenia. Naozaj tam nebol úmysel niekoho šokovať. Ale vidíte, čo všetko vyvolá pobúrenie.

Čo to vypovedá o tom, kde sme dnes ako spoločnosť?

Ja neviem, nepoznám tých ľudí. Keby sme si spolu sadli a porozprávali by sme sa, možno by sme dospeli k nejakému vysvetleniu. Možno stačí, aby prebehol dialóg.

Nemali by sme si zamieňať kresťanský postoj s postojom malomeštiakov.Zdieľať

Možno to vypovedá o nepochopení, možno len o nedorozumení, ale možno aj o naozaj vážnych veciach. 

Je pravda, že ľudia dnes reagujú na veci precitlivene. Všetko hneď berú ako útok. Je to výsledok toho, že sme prestali vnímať svet v celej jeho zložitosti.

Ono to má – ako každý problém – korene v dobrej veci. Ľudia nechcú byť alibisti a veci relativizovať. Ale potom sa stane, že všetko je odrazu otázkou života a smrti, že okamžité nezaujatie radikálneho stanoviska sa rovná ľahostajnosti.

Prejavuje sa to v politike – ten, kto kedysi stál napravo od komunistu, nebol fašista, ale sociálny demokrat. Napravo od sociálneho demokrata stále nebol fašista, ale nejaký centrista alebo agrárnik. Napravo od neho demokrat, ďalej nejaká ľudová strana, kresťanskí demokrati, ekonomickí liberáli zastávajúci práva podnikateľov a tak ďalej.

Čoraz viac najmä pri mladších ľuďoch dnes cítim, že keď som vľavo, tak čokoľvek, čo je milimeter napravo, je už nebezpečný zárodok fašizmu a treba proti tomu bojovať, lebo aj keď sa to ešte dnes neprejavuje ako fašizmus, je to len otázka času. A keď som na pozícii povedzme kresťanského konzervatívca, tak to, čo je naľavo odo mňa, je hneď všetko satanovo dielo, ktoré treba okamžite vykoreniť.

Myslím si, že je veľmi dôležité začať viac rozlišovať a hľadať vo svete spojencov. Lebo keď sa nedohodneme my, tak tá druhá strana sa dohodne veľmi rýchlo.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Trochu sme odbehli. Keď som vás presviedčal, aby ste so mnou spravili rozhovor, písali ste mi, že nemáte rád všeobecné mudrovanie o národnej kultúre. Ale predsa – ste dramaturg v Národnom divadle. Ako to reflektujete? Čo pre vás znamená, že ste v niečom národným?

Predtým som bol v Divadle Andreja Bagara v Nitre, ktoré nemá v názve nič národné, a témy, ktoré ma zaujímali, neboli iné, ako keď som v Slovenskom národnom divadle. Sú slovenskí autori, ktorí ma zaujímali preto, lebo niečo podstatné hovoria.

Som napríklad veľký fanúšik Timravy, je to veľká slovenská spisovateľka.

Robím veci aj v Prahe, teraz aj pre Národní divadlo. Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, čo to znamená robiť pre české Národné divadlo. V čom by to malo byť špecifické? Som Slovák, zaujímajú ma nejaké témy, som súčasť tohto národa, čiže keď na niečom robím, tak je to slovenské a národné.

Stále ma máta otázka, ako sa dielo dostane do nejakého národného kánonu.

Vidíte, mňa zaujímajú možno tie veci, ktoré sú mimo kánonu a stále sú slovenské a národné. Vecou dramaturga je hľadať také témy, ktoré sa do toho kánonu možno nedostali, no sú zaujímavé.

Teraz napríklad čítam veľmi zaujímavú knihu od Romana Holeca Zabudnuté osudy. Je o ľuďoch, ktorí žili na prelome 19. a 20. storočia na území Slovenska. O mnohých z nich som vôbec nevedel a sú to veľmi zaujímavé témy. Mnohí z nich sa nedostali do kánonu národnej kultúry. Možno sa dostanú, keď sa to nejako spracuje.

Čo sú pre vás diela povedzme z oblasti divadla alebo literatúry, ktoré sú piliermi slovenskej kultúry?

Pre mňa je Timrava megapilier slovenskej literatúry a čoraz viac aj v divadle. Ona je vynikajúca spisovateľka, pozorovateľka života. Možno nie na celom Slovensku, len v dvoch dedinách, v Polichne a Ábelovej. Ale ten pohľad je o to hlbší, že ho zúžila na úzku komunitu ľudí.

Máme mnoho slovenských spisovateľov, ktorí sú pre mňa piliere.

Divadelník Jozef Černek Dezinformátori a proruská propaganda majú silu, lebo sme zabudli na kultúru

Miro Pastorek

Rozhovor so šéfom jediného profesionálneho slovenského divadla v Komárne, ktoré krachuje pre ceny plynu.

V jednom staršom rozhovore ste spomenuli, že pre vás je v uvažovaní o kultúre veľmi dôležitá sebairónia. Prečo?

Často sa vraciam ku Gemeru.

Všetci sa ma pýtajú, či som lokálpatriot. Hovorím, že áno, ale to neznamená, že ospevujem luhy a háje gemerské a hovorím, aký to je nádherný kraj, a celý Liptov a Turčianska záhradka sa môžu strčiť. To si trochu aj myslím, ale to je off record, lebo všetci Martinčania ma znenávidia.

Súčasť takéhoto postoja je aj sebairónia. Pre mňa má až cenu hodnoty. 

Ako to myslíte?

Vysmievať sa niekomu druhému je niekedy potrebné a je to fajn. Keď sme hovorili o Biblii, tak aj Eliáš sa vysmieval Baalovým prorokom.

Ale keď človek dokáže svoj ostrovtip zamieriť na seba, keď neutrálny nástroj, ktorým humor je – lebo to je súbor techník, ako niečo vysoké znížiť –, človek obráti na seba, tak sa to stáva skoro hodnotou. Alebo minimálne etickým prístupom k sebe samému.

Obrovský problém Slovenska je únik mozgov. V regiónoch ako Gemer je to desaťkrát väčší problém.Zdieľať

Keď hovoríme o národných spisovateľoch, ktorých mám rád, tak ich spoločným menovateľom je asi práve tá sebairónia. Timrava v tom bola majstrom.

Prečo je to dôležité?

Je to ozdravné pre vlastné myslenie.

Veľmi ma fascinuje stredoveká kultúra smiechu. Často na stredovek pozeráme trochu cez prsty, hovoríme – už nie sme v stredoveku. Ja na to – žiaľbohu, že v niektorých veciach nie sme v stredoveku. V niektorých.

To sa týka napríklad sviatku bláznov. Ľudia boli vtedy v istom zmysle slobodnejší, dokázali v určitom období roka obrátiť všetky svoje hodnoty naruby, od sekulárnych až po duchovné.

To neznamenalo, že sa zrazu celý svet hodnotovo rozsypal. Možno naopak, oni mali takú dôveru v hodnoty, v ktoré verili, že sa nebáli ich zrazu prevrátiť.

Pre mňa je sebairónia spôsob, ako samého seba nebrať vážne, ako sa odvážiť prevrátiť veľmi dobré veci, ktorým verím, na hlavu – s vedomím, že ich mám odskúšané a nebojím sa, že sa rozsypú. Ak sa niečo rozsype, tak len to, čo sa na nich časom usadilo ako kal.

Chcel som sa spýtať aj na Gemer. Mám ten región veľmi rád, ale zdá sa mi depresívny. Pre vás je aký?

Hovorí sa, že obrovský problém Slovenska je únik mozgov. V regiónoch ako Gemer je to desaťkrát väčší problém.

Keď sme sa s bratom bavili o tom, koľko z našich gymnaziálnych spolužiakov, ktorí vyštudovali vysokú školu, ostalo v regióne, zistili sme, že sú ročníky, kde je to päť až desať percent. Efekt toho sa nezjaví okamžite, ale myslím si, že bude čoraz väčší.

Mám kamaráta, ktorý má v Revúcej antikvariát. Hovorí, že keď prídu na Vianoce všetci tí lekári z Nemecka, programátori z Londýna, umelci z Prahy domov k svojim rodičom, tak aj v krčmách a všade sú úplne iné rozhovory, ako keď sú všetci preč.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Sú vlastne dve Slovenská, ktoré sa čoraz ťažšie navzájom dohovoria, a neviem o politikoch, ktorí by to brali skutočne vážne.

Samozrejme, o to viac obdivujem ľudí, ktorí majú občianske združenia napríklad v Rimavskej Sobote, Lučenci či Rožňave a niečo tam robia. Sú v niečom oveľa statočnejší ako ja, ktorý o tom rozprávam tu v Bratislave.

V niektorých regiónoch, napríklad na Orave, sa deje, že rodáci, ktorí spravili kariéru niekde v New Yorku, sa vracajú domov. Gemer zatiaľ nič?

Ešte asi nikto z nás Gemerčanov neurobil kariéru v New Yorku. Budem sa snažiť.

V kultúrnej politike sa nevyznám, neviem navrhovať nejaké systémové zmeny. Možno jediné, čo môžem urobiť, je vrátiť sa a robiť to, čo robím, aspoň sčasti tam. Dám si takýto verejný záväzok.

Ešte som sa chcel spýtať na divadlo. Ste dramaturg. Ako sa to človeku stane?

Pôvodne som chcel byť historik, potom som chcel študovať slovenčinu a potom sme na evanjelickom gymnáziu v Tisovci robili vianočné predstavenie. To sa tiež skončilo takým pološkandálom, bola to aktualizácia vianočného príbehu do súčasnosti.

Predtým som písal poviedky a nadchlo ma, že pri divadelnom predstavení ľudia zrazu robia niečo spolu.

Niečo sa chystá v oblasti pamiatkovej ochrany Odborníci sa boja, že namiesto pamiatok budeme mať len lunaparky

Miro Pastorek

Novela stavebného zákona oslabuje postavenie pamiatkarov, ďalšie zmeny sú v pláne. Ministerstvo ubezpečuje, že chce prehlbovať spoluprácu s odborníkmi.

Ako dieťa som trpel tým, že kým si ja čítam, píšem alebo kreslím komiksy, tak moji kamaráti môžu práve prežívať legendárnu vyklepávačku alebo softtenisový turnaj. Preto som si často čítal pred domom na ulici, aby mi náhodou nejaká vyklepávačka alebo dôležitý futbal neušiel.

Pri tej vianočnej hre som zrazu videl, že sa umenie dá robiť aj v kolektíve. Keď nemám nápad, má ho kamarát, ja ho rozviniem a myšlienky zrazu kolujú v spoločnej robote.

Úplne ma to nadchlo, v knižnici som prečítal všetko, čo bolo o divadle. V Tisovci je aj výborný ochotnícky súbor, ktorého inscenácie som veľmi rád pozeral.

Keď som mal šestnásť rokov, bol som prvýkrát v Astorke, v profesionálnom divadle. Navyše na hre môjho obľúbeného spisovateľa Ruda Slobodu. Bol som hotový, keď som videl, aké dobré to je. Potom som už chcel robiť len dramaturga.

Problém je, že existujú geniálne herecké deti – niekto má šesť rokov a zahrá tak ako ten chlapec v Kramerová verzus Kramer. Asi existuje aj mladý génius réžie – má dvadsať rokov a svojou drzosťou dokáže priniesť nový výklad klasického textu. Ale neexistuje zázračné dieťa – dramaturg. K dramaturgii sa treba prácne prečítať.

Nepoznám slovenského autora, na ktorého by národ v pozore čakal pred kníhkupectvami.Zdieľať

Nemám talent ani na réžiu, ani na herectvo. Ale mám nadanie na to, aby som si sadol, čítal a robil si poznámky k tomu, v čom je text zaujímavý, ako by sa dal vyložiť, aké sú tam postavy, čo je nové v texte vzťahovo, myšlienkovo... To je pre mňa práca snov. Robím to, čo som chcel robiť.

Čo beriete do úvahy pri výbere hier do dramaturgického plánu? Všímate si, v akom stave je spoločnosť, čo by mohlo zarezonovať?

Divadlo aktuálne reaguje na dobu.

Samozrejme, je to trochu iné ako v novinách. My plánujeme na rok a pol dopredu, takže divadlo nereaguje na aktuálne udalosti, ale na trendy. Snaží sa pomenovať vývojové trendy, ktoré jednotlivé udalosti nesú.

Vnímate, že divadlo má nejaký vplyv spätne na spoločnosť?

Pevne verím, že má. Ale keby som porovnal Slovensko s našimi susedmi, u nás nemá divadlo a vôbec kultúra taký vplyv ako v Poľsku, Česku či Maďarsku.

Keď Kateřina Tučková napísala Bílu Vodu alebo keď Jan Novák napísal Kunderov životopis, tak to malo 120-tisícový náklad a celé sa to rozpredalo, pritom to nie je žiaden škvár, ale hrubé knihy. Rozprávalo sa o nich v spravodajstve.

Nepoznám slovenského autora, na ktorého by národ v pozore čakal pred kníhkupectvami. To isté sa trochu týka aj divadla. Dúfam, že bude mať vplyv, ale vidno, že ľuďom je to trochu šumafuk.

Čím to podľa vás je, že u nás je to inak ako v okolitých krajinách?

Problém je hlavne to, že je to asi čoraz horšie.

Napríklad počas normalizácie tu bol kopec ruských tankov a moc vlády bola absolútna, ale za ministra kultúry nemohli dať bárskoho. Musel to byť Válek, ktorý je nejaké meno.

Za mečiarizmu – o ministrovi kultúry Hudecovi si môžeme myslieť čokoľvek, ale predsa je postavou z románu Ruda Slobodu Rozum, robil Divadlo u Rolanda, tiež to nie je len tak niekto. A teraz… Ale to sa nezačalo touto vládou, to je problém už možno 20, 25 rokov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Verím, že divadlo bude mať nejaký výtlak – hovorím o spoločenskom výtlaku, nemyslím ideologický. Pre mňa je divadlo miestom pochybností, sebairónie.

Bolo v našich dejinách obdobie, keď ľudia stáli v radoch na knihy alebo bola veľká téma to, čo sa dialo v divadle? Mala kultúra väčší dosah na spoločnosť?

V roku 1989 divadlo určite malo spoločenský výtlak. V 90. rokoch, keď vyšli Pišťankove Rivers of Babylon, ten, kto to nečítal, bol mimo. Bol out. Aspoň v mojej komunite. 

Ale aj tí vysokoškoláci, ktorí chodili na technickú univerzitu alebo na medicínu a neboli v Stoke, boli trápni. Kto si neprečítal Pišťanka a z Mitanu nepoznal aspoň Viki a Kiki alebo V električke, bol trápny. Neviem, či je teraz niekto trápny, keď si neprečíta napríklad nového Ballu.

Čo sa stalo?

To keby som vedel, tak mám veľa cien.

Môžeme uzavrieť oblúk – začínali sme Ježišom z Montrealu, vy ste hovorili, že máte v náznaku podobnú skúsenosť z Tisovca s vianočnou hrou. Čo sa tam dialo?

To bolo prvé, čo som kedy napísal. Nerobili sme klasický vianočný príbeh – len maštaľka, Jozef a Mária –, ale boli tam scénky zo súčasnosti.

Pamätám si, že som tam mal napísané dve učiteľky, ktoré do maštaľky priviedli deti ako do múzea, strašne im nadávali a bili ich po rukách, že sa toho nemôžu dotýkať. V Tisovci to malo úspech, ale v Rimavskej Sobote boli nejakí zmätení z toho, že to nie je tradičné.

Pritom to v podstate takisto bola nedeľná kázeň. Kruh sa uzavrel.