Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Kultúra
15. apríl 2023

Výtvarník so sklerózou multiplex

Keby som nemaľoval, už som asi pod zemou

„Ľútosť nemá nijakú váhu. Kým môžem, tvorím,“ hovorí maliar Roland Neupauer.

Keby som nemaľoval, už som asi pod zemou
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

„Ľútosť nemá nijakú váhu. Kým môžem, tvorím,“ hovorí maliar Roland Neupauer.

Roland Neupauer má všetky predpoklady na to, aby bol hviezdou našej výtvarnej scény. Je výrazný a svojský ako autor aj ako osobnosť.

Pre chorobu však žije na Gemeri, v takmer úplnej izolácii od umeleckého i obyčajného života. Napriek tomu stále tvorí a podieľa sa na organizácii kultúrneho diania v regióne. 

Rozprávali sme sa o tom, ako sa mu za týchto okolností pracuje, ako vyzerá život so sklerózou multiplex, aj o sile výtvarného umenia.

Bývate v Krásnohorskom Podhradí, na Gemeri, na periférii periférie. Ako sa vám tam ako umelcovi žije a tvorí?

Nie je to žiadna ružová záhrada. Gemer je obkolesený horami, skalami. Cítim sa tu, ako keby som bol – čo aj reálne som – v kotline. To obmedzuje aj kontakt s ľuďmi, potenciálnymi zberateľmi, záujemcami. Má to vplyv aj na kultúru ako takú, lebo už len dojazd do tohto regiónu je ťažká vec. 

Všetko by bolo pekné, len to jednoducho pekné nie je. Kto môže, ide stadiaľto preč. Kontakty sa rozpadajú, a keď sa aj držia, tak je to postavené na vode.

Som tu v tejto diere a nie je pre mňa jednoduché ísť západnejšie. Kto by po mňa prišiel? Ísť tristo kilometrov tiež nie je sranda. Preto to celé nejako kolabuje.

V mojom živote však svoju rolu zohráva aj to, že som postihnutý. Nemám možnosť ísť do sveta, fungujem najmä na sprostredkovaných informáciách. Neviem nonšalantne vyjsť z domu. Musím si vopred naplánovať cestu, vedieť, kam idem. Hodnotím, kde sú toalety. Prirodzene, nejdem nikam ďaleko.

Je niečo, čím vás vaše okolie inšpiruje k tvorbe?

Tento región je úžasný. Nie z hľadiska toho, v akom je stave, ani z hľadiska toho, akí ľudia tu žijú, aj keď tu sú ľudia, ktorí majú úžasné kvality. Ale celá rožňavská kotlina je šialene inšpiratívna. Je krásna, no zároveň depresívna. 

Mladí z Rožňavy utekajú. Vy však zakladáte občianske združenie, ktoré chce pracovať s mladými. S kým teda?

V Rožňave neexistuje žiadny spolok, nič – ak nie je v kultúrnom centre Kláštor, ale o tom neviem –, kde sa mladí môžu vracať do ateliérov. A to chceme urobiť. 

Kde na to beriete silu a motiváciu? Máte problém vôbec sa niekam dostať, a pritom stále riešite aj takéto veci. Čo vás k tomu vedie?

Vždy som mal taký záujem. Ide aj o to, že si uvedomujem, čo je to samota. Umenie nemá žiadny zmysel, ak je človek uzavretý. Ja potrebujem spoločnosť, lebo potrebujem spätnú väzbu. Ako človek aj ako výtvarník. A tak potrebujem podporovať aj umenie. 

Nemá žiaden význam hovoriť ľuďom niečo o tejto chorobe. Nikto nepochopí, čo vám je. Nemáte vonkajšie znaky, nie ste na zemi, nič na vás nerastie. Zdieľať

Asi by tu tiež mala ostávať istá kontinuita s tým, čo robím ja aj ostatní, ktorí sa venujú výtvarnému umeniu. Keď vidím, že to nefunguje, tak robím, čo môžem.

Kedy vám diagnostikovali sklerózu multiplex? 

Narodil som sa v roku 1980 a ako 21-ročný som mal prvý atak. 

Čo to znamená?

Ráno som sa zobudil a mal som niečo v oku. Prvý deň som to nechal tak. Nezmizlo to ani na druhý deň. To už som znervóznel. Povedal som si, že ak to nezmizne do tretieho dňa, tak pôjdem k očnej. Tak to aj dopadlo. 

Vyšetrili ma a hospitalizovali. V nemocnici si uvedomili, že je to nervový, nie očný problém. Tak ma preradili na neurológiu. Bol som tam tuším tri týždne.

Tam vám diagnostikovali ochorenie?

Išlo to postupne. Oko bol typický príznak sklerózy multiplex, no potenciálne to mohla byť aj iná choroba. Nezistia to z krvi ani z ničoho.

Šiel som na lumbálku, zobrali mi mozgovomiechový mok. V každom prípade, už mi radšej dali aj nejakú liečbu.

Lumbálka vyšla negatívne. Ešte tam neboli stopy sklerózy multiplex alebo porušenia miechy. Takže to ostávalo v rovine, že teoreticky už tú chorobu mám, ale nie je to isté. Niekedy to vedia potvrdiť až po troch rokoch. Už môžete brať lieky, no úplné potvrdenie nemáte. 

Keď som však mal o pol roka neskôr zápal aj na druhom oku, už sa v podstate potvrdilo, že to bude ono. Skleróza multiplex. Vtedy mi dali aj primárne lieky na toto ochorenie.

Čo sa týka diagnostiky a starostlivosti o pacientov so sklerózou multiplex, patríme v rámci možností nášho zdravotného systému medzi svetovú špičku. 

Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Tak som sa „rozbehol hlavou voči stene“. Ako sa chcete s takým niečím vyrovnať?

Neviem si to predstaviť, preto sa pýtam.

Ja si to tiež neviem predstaviť. Tak čo? Chodil som do školy, ostával som v spoločnosti. Nemá žiaden význam niečo o tom hovoriť ľuďom. Nikto nepochopí, čo vám je. Nemáte vonkajšie znaky, nie ste na zemi, nič na vás nerastie. Takže ani ja som to viac-menej neriešil. 

Nie som ten, kto sa vzdáva. Riešim v danom čase dané možnosti. Pravda, ak by som bral kvalitné drogy, asi by som svet videl farebnejší. A nechcem žiadneho potomka. Bolo by dosť blbé, keby zdedil moju chorobu. 

No, vstanem z postele, cvičím a idem. Ľútosť nemá nijakú váhu. Kým môžem, tvorím. Napriek problémom sa mi doteraz darilo trikrát ročne vystaviť svoje obrazy. 

Viete, čo bolo spúšťačom choroby? 

Najpravdepodobnejším dôvodom rozbehu ochorenia môže byť napríklad to, že keď si študent, tak – nespíš? Nevadí, cez deň sa vyspíš. Ani v mojom prípade sa nedalo hovoriť o normálnom cykle denného bytia. 

Vo všeobecnosti, pre ľudské zdravie má veľké negatíva narušený životný cyklus. Keď málo spíš a pracuješ ako drak, tak sa dopracuješ k celkom vtipným chorobám. 

To bol aj váš prípad, predpokladám.

Ja som hlavne žil ako drak. 

Ovplyvnilo ochorenie vašu tvorbu, napríklad témy, ktoré ste riešili?

Paradoxne nie. Treba myslieť na to, že nástup choroby bol u mňa dlhý proces. Ďalších najmenej šesť rokov – to som učil aj telesnú výchovu na základnej škole – som však cítil, že ten pohyb už nie je dobrý. 

Ale aj keď už som mal chorobu a učil som v Rožňave, nešiel som autobusom. Sadol som na bicykel – a davaj. Desať minút do Rožňavy, 15 minút späť, lebo to je do kopca. Mne to za to stálo, nezávislosť bola pre mňa vždy dôležitá.

No časom sa to začalo zhoršovať.

Najviac sa to zhoršilo, keď som učil v Kežmarku na strednej škole. Ale ešte som si stihol vybaviť PN-ku. My invalidi máme veľmi radi, že si všetko musíme vybaviť.

Musíte všetko vybehať, aj keď nemôžete poriadne chodiť.

Áno. Tam som si vybavil PN-ku na dva roky. Počas tých dvoch rokov som robil, čo som mohol. Maľoval som, zmenil som všetko, čo som robil predtým. 

Schody nejako zdolám, keď majú zábradlie. Len tých je akosi málo. Zdieľať

V akom zmysle?

Zmenil sa vo mne prístup k štýlu. Začal som experimentovať, maľoval som dosť uvoľnene. A hlavne som si kúpil farby. Reálne olejové farby. Francúzske.

Dva roky ste boli na PN-ke a potom ste si vybavili invalidný dôchodok?

Už som bol zaradený v systéme, v súkolí chorých. Popritom som hľadal robotu v Rožňave. A už som nenašiel. Okrem toho, že som robil scénografa v mestskom divadle. Ešte som učil v Domove sociálnych služieb Amalia a v sociálnom dome, čo spadá pod nemocnicu. 

Čo ste tam robili? 

V podstate arteterapiu. Chytal som klientom ruky, aby neodhodili ceruzku alebo fixku, keď do nich prišiel kŕč. Boli tam rôzne typy postihnutí. 

Snažil som sa. Aj dnes by som pracoval, lenže kde? Neviem, či by pre mňa a rodinu bolo výhodné pendlovať do Rožňavy. 

Dnes už som tiež v trochu horšom stave. Predtým som viac-menej nemal problém s dojazdom, teraz už kvôli rovnováhe neviem chodiť na bicykli. Používam tricykel, ten to dorovnáva. Lenže nejdem na tricykli riskovať našu hlavnú cestu. Teda, len so samovražedným potenciálom.

Takže to máte ako záložný plán.

Áno. Lebo tade vlastne aj chodím. 

Teraz prejdete o barlách alebo na tricykli, ale vyhýbate sa miestam, kde sú schody.

Schody nejako zdolám, keď majú zábradlie. Len tých je akosi málo. Často sa výstup schodmi dosť komplikuje tým, že mi niekto akože pomáha. Väčšinou je to úplná katastrofa.

Prečo?

Mám schodolez, vyzerá to trochu ako invalidný vozík. Ľudia sa toho boja, lebo ten, kto ma vezie, má vždy pocit, že padám. Nevie, že všetko je v poriadku. 

Existuje nejaká služba asistencie? Niekto, kto by s vami niekam prešiel, keď treba?

Môj otec je ako môj asistent. To je dobré. Má na to príspevok, priam parlamentný.

Sú pre vás ako pre umelca, ktorý musí prekonávať zdravotné znevýhodnenia, nejaké granty, okrem štipendií z Fondu na podporu umenia? 

Aj tento rok som si podal žiadosť o štipendium na FPÚ. Teoreticky by mal fungovať inštitút chránenej dielne. Ale čo som zistil, tak je to dosť katastrofa.

Z vášho ateliéru by bola chránená dielňa?

Áno, počíta sa s tým. No neviem, či to zle chápem alebo je tento štát totálne chorý, ale zdá sa mi, že je to zdanené oveľa viac ako bežné zamestnanie.

To by šlo proti zmyslu toho, čo by mala byť sociálna dielňa, nie?

Áno. Vitajte na Slovensku. Tu je veľa absurdít. Alebo to jednoducho ja nechápem. 

No keď vezmeme do úvahy napríklad dôchodkový systém pre takto ťažko chorých, ako som ja, tak to je ťažká otázka.

Prečo?

Lebo je to ako rozhodnúť sa, či sa zabijete dnes alebo ešte vyčkáte. Nevytvárajú sa podmienky na to, aby človek so zhoršeným stavom sklerózy multiplex vedel objektívne fungovať v spoločnosti.

Fungujú SM centrá, tie nepomáhajú?

Tie sa starajú o moju chorobu, nie o môj život. 

Sú aspoň svojpomocné skupiny ľudí s rovnakou diagnózou, kde sa delíte o informácie, pomáhate si?

Viem len o časopise. Zároveň platí, že máme rôzne štádiá. Sú zdravší, sú chorejší, sú takí, ktorí sa už ani nepohnú z postele. Ja som teoreticky dosť šťastný, tak ako som.

Inzercia

Rodičia mi veria. Vidia, že by som neprežil, keby som netvoril. Tu už nie je cesty späť. Zdieľať

Čo si asi v nejakej skupine povieme? Máš sa super? Je ti blbo? Zle vyzeráš, čím to bude?

A ešte – tu sa na chorých pozerá veľmi jednostranne. Všetci sa zamerajú na chorobu, ale nezaoberajú sa tým, čo zahŕňa život. Nerieši sa komplexný systém starostlivosti o invalidov ako o živé bytosti, nie o chorých.

Tých, čo niečo začnú, v podstate zlikviduje štát. Je aj kopa takých, ktorí sa na tom chcú len priživiť. 

Ale sú tu aj dobré veci. Ešte žijem.

Skúšali ste experimentálnu liečbu v Prešove. Stále tam chodíte?

Nakoniec sme tam nešli, lebo by to niečo stálo. To isté bolo aj v Bratislave. Najprv som si myslel, že je to zadarmo, ale nebolo. A veľa to so mnou neurobilo. Bolo to zaujímavé, aj som sa snažil, no veľa týchto procedúr je viac-menej pre zdravých ľudí. Pre športovcov, ktorí sa dokaličia a treba ich dať dokopy. 

A náš región je čistá katastrofa. Keď máte nejakú závažnejšiu chorobu, môžete zabudnúť na to, že vás budú liečiť v Rožňave. Za všetkým treba cestovať, so všetkými sa treba dohodnúť, vedieť kde, kto, ako.

Ako fungujete na každodennej báze?

Vyzerá to vlastne dobre. Žijem s rodičmi, nemusím hľadať obživu, aj kávu mi prichystajú. Medzi domami dali špeciálnu dlažbu, aby sa mi dobre pohybovalo. Podmienky na tvorbu a život mám nadštandardné. 

V každom prípade, keď nemusím, neopúšťam dvor alebo dom. Vyvinul som si svoj štandardný systém.

Ten vyzerá ako?

Keď môžem, už o deviatej ráno som v ateliéri, teda v sklade maminho obchodu. A keď mama definitívne zavrie obchod, tak jej priestor, predajňa, kancelária budú moje. To je super, lebo keď sa odtrepú regály, tak tam budú steny. Steny mi dnes chýbajú.

Ako vyzerá priestor, v ktorom tvoríte teraz? 

Mám tu jednu stenu, pri ktorej sedím, lebo maľujem posediačky. Nemám tu možnosť zavesiť svoje obrazy tak, že by som od nich mal odstup. Je tu jeden regál, druhý regál, ďalší regál.

Naspäť k vášmu bežnému režimu. O deviatej ste v ateliéri, čo ďalej? 

Zhruba o dvanástej, jednej, maximálne druhej som už oslabený. Idem obedovať, potom sa ešte viac unavím a musím spať. Spím zhruba do tretej, pol štvrtej, pocvičím si a idem na popoludňajšiu šichtu do ateliéru. 

Bývate s rodičmi, robia vám osobných asistentov. Ako to berú?

Oni mi veria. Vidia, že by som neprežil, keby som netvoril. Tu už nie je cesty späť. Snažia sa ma podporovať v tom, čo robím. Vedia, že som chorý a keby som toto nerobil, už by som bol asi pod zemou. 

Keď som bol malý, otec mi veľmi ochotne staval lego. Ja som mu hovoril, že nemusí. Ale on preštudoval plány, celé to poskladal. Potom odišiel do roboty. Keď sa vrátil, už to nebolo. Ja som to komplet celé prestaval. Mal som viac lego stavebníc a vedel som, že z tohto nového použijem toto a toto. On si myslel, že budem civieť na to, čo tam je naskladané podľa plánu. No ja som už dávno mal iné plány. Potreboval som len ďalšie súčiastky. Tým som ho zarmucoval.

Časom to hádam pochopil, nie?

Neviem, či ma dodnes pochopil. Myslím si, že sa s tým doteraz nezmieril, ale vie, že nič neurobí. Môže robiť, čo chce, toto nezastaví.

Človeku, ktorý v živote nevidel skutočný obraz, nevysvetlíte, že obraz, ktorý je kópiou, nie je skutočný obraz. Zdieľať

Čomu sa teraz vo svojej tvorbe venujete?

Môj nový projekt sa volá Cellar Krakatit. Cellar je v preklade pivnica, teda pivničný krakatit, trhavina. Čapkova kniha Krakatit vyšla v roku 1924, dvadsať rokov pred zhodením jadrových bômb na Hirošimu a Nagasaki. Bola to predzvesť jadrových zbraní a využitia atómu. 

Doba sa šialene zrýchľuje, aj technológie. „Pivničný krakatit“ preto, lebo z istého hľadiska už nerozumieme technológiám okolo nás. Zároveň sme ich „otrokmi“. 

A keď si vezmeme kontinuitu a rozprávanie o maľbe, tak asi mizivé množstvo výtvarníkov má šancu používať kvalitné technológie. Tradičná technológia je viac-menej vygumovaná.

Čím to je?

Napríklad tým, že máte obrazovku, akýkoľvek monitor. A v nej uvidíte obraz. No je len vašou predstavou, že ten obraz je skutočný. 

Človeku, ktorý v živote nevidel skutočný obraz, nevysvetlíte, že obraz, ktorý je kópiou, nie je skutočný obraz. Pre mnohých ľudí sú galérie niečo nepredstaviteľné. Nemajú skúsenosti s reálnymi obrazmi.

Prečo je to podľa vás zlé?

Potom ešte viac žijú v iluzívnom svete.

Obrazy sú tiež iluzívna, imaginatívna vec, nie?

Nie. Obraz nie je ilúzia ako taká.

Dobre. Obraz je, samozrejme, aj fyzický predmet.

Presne. To je začiatok. Síce sa to nemá robiť, ale obrazu sa môžete dotknúť. Je rozdiel stáť pred obrazom a pred monitorom. Obraz nevypnete. Vždy bude dávať energiu.

Energiu?

Áno, energiu. Lebo obraz vždy bude tým, čím je. Skôr sa vyvíjate vy ako divák než obraz. On z vás bude vždy dolovať váš názor. 

Výtvarník v podstate nemôže vypadnúť zo školského systému. Zdieľať

A to sme sa nebavili o tom, aké majú obrazy účinky na deti. Nemyslím tým televízne obrazy, ale napríklad oleje. Dojča sestry mojej bývalej neustále viedlo v postieľke dialóg s mojím obrazom, olejom. Žilo ním. Neviem to presne, ale dojča zjavne celkom nerozlišuje rozdiely medzi živým a neživým svetom.

Vráťme sa ešte k vášmu krakatitu.

Vychádzam z pravidla tri krát tri. To je uzatvorený štvorec, pevné zobrazenie. 

Odtiaľ to vyústilo k zobrazeniu deviatich okien. Vypĺňal som ich ľuďmi. Tak vznikli „balkóny“. Keď už boli tie, namaľoval som panelák. To už je významovo budova, civilizácia. Keď vznikla budova, dostal som sa k povestnej budove – babylonská veža. To je symbolika našej civilizácie. Babylonská veža im padla. My tiež riešime otázku, či prežijeme alebo nie. Či prežije to, čo staviame.

Rozoberám tiež tému šablóny – či nimi sme alebo nie. Vytvoril som si základné modely šablón a tie používam ako obsah malieb. Keď uvidíte celú kolekciu obrazov, spozorujete, že toto sa akosi opakuje. Tiež v tom zmysle, že technológie z nás robia viac-menej len šablóny. 

Do novej série ste zmestili veľa tém. Je to spôsob, ako si nahradiť diskusiu s ľuďmi, ktorých okolo seba nemáte, keď ste zavretý v Krásnohorskom Podhradí? Riešite si to cez obrazy?

To množstvo tém je možno dané tým, že mám čas. Som v podstate izolovaný od bežného života, tak si ho nahrádzam. 

Zároveň sa nedá povedať, že by som bol úplne mimo spoločnosti. Netvorím uzavreto. Relatívne komunikujem, aj cez sociálne siete. Zverejňujem tiež postupy vzniku obrazov.

Musím využívať kontakty a zároveň ostať finančne v poriadku – či mám na vystavenie, na maľbu. Je zlé, že sa nemôžem predať, lebo sa nestretávam so živými ľuďmi. Aj keď vystavujem, môžem byť na otvorení výstavy a potom možno ešte raz, lebo v galériách nemám vhodné podmienky na život. To je nanič, lebo môžete vystaviť aj vo Viedni, ale keď tam nie ste, je to rovnaké, ako keby ste vystavovali u seba na dvore.

Takže maľbou si na živobytie nezarobíte.

Nie. To je nepravdepodobné. Výtvarník totiž v podstate nemôže vypadnúť zo školského systému. 

Musí zostať učiť?

Presne. Je to zábezpeka zárobku. Keby neučil, príde o peniaze a rozmyslí si aj to, ako sa volá.

Prirodzene, je to individuálne. Záleží na tom, koho v živote stretnete, kto vás podporí. Potom, keď ste v kruhoch blízkych vysokej škole, kunsthistorikov, zberateľov, ste vo výtvarnom živote. Keď z neho vypadnete, je to „prúser“. A ešte keď ste nezamestnaný, tak hurá. A invalid.

Niečo tu nefunguje. Hlavne to, že nemáme exaktný spôsob hodnotenia umenia.

Ten predsa neexistuje, alebo áno?

Existuje. V spoločnostiach, ktoré sú povedzme inteligentné. Kde si cenia to, čo je umenie. A majú na to. 

To je napríklad kde? Ako to tam funguje?

Francúzsko, Rakúsko a tak ďalej. Neviem povedať detaily, ale je tam fixná primárna hodnota povedzme štvorcového centimetra umenia.

To znie strašidelne.

Práveže nie. Strašidelné je, keď umenie nemá žiadnu hodnotu. V ťažkom postavení je potom aj napríklad mladý výtvarník, ktorý má dať cenu svojmu obrazu. Podľa čoho? 

Ľudia zároveň nemajú ani tušenia, čo je reálny obraz, čo je klasické umenie, aké sú technológie a prečo ten obraz stojí toľko. Netušia, čo je napínanie plátna, rám plátna, plátno. 

Do materiálu na tvorbu obrazov musíte investovať veľa peňazí. Z čoho to financujete?

Aktuálne čakám, či prejde moja žiadosť o grant. Mám isté rezervy a niekedy podvádzam.

Ako?

Skombinujem kvalitný akryl s technickým. Ďalej, v zásade nenapínam rámy tradičným spôsobom. Na to nemám. 

V akom zmysle?

Mali by ste čas na napnutie plátna na rám a sledovať ho tri mesiace? Najprv len vlhké, prepraté plátno, to trvá zhruba tri týždne. Následne naň treba dať želatínu, to sú zase ďalšie tri-štyri dni. Medzitým ho musíte napnúť.

Na podklad treba kvalitné materiály. Minimálne želatínu. Potrebujete poznať technológiu, lebo želatína má tendenciu zhniť. To katastrofálne smrdí. Potom potrebujete vedieť, na čo tú želatínu použijete, to znamená s čím. Šeps si musíte urobiť, nie kúpiť, keď to má byť kvalitné. Potom to natriete a znovu čakáte, kým to vyschne. A to ešte stále nemáte záruku, že ste plátno napli kvalitne. 

Musí byť únavné riešiť milión vecí okolo samotnej maľby.

No áno, ale to je už jedno s druhým. O tom je maľba. Ale ani mnohí, čo ju študovali, nerozumejú technologickým postupom.

Ľudia sa môžu snažiť ako blázni, aby napodobnili da Vinciho. Nenapodobnia ho, keď nebudú tenkým štetcom klásť farbu vedľa farby. To chce čas a nervy. No len tak dosiahnete vnútornú farebnú priestorovosť, hĺbku. Niekto si myslí, že keď tam hodí kvázi farebnosť starého obrazu, že dosiahne hĺbku. Nedosiahne. Lebo zabúda, že tam sú farebné tóny jeden na druhom. 

Podklad musí byť kvalitný. Jeho svetelnosť treba používať na ďalšie lomy farby. A potom treba vedieť, čo cez tie lomy urobí ďalšia farba. Keď to neviete, tak to celé pokazíte. Prestane existovať priestorovosť a hĺbka.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.