Ivan Korčok Zvonka to môže vyzerať ako karierizmus, ale sám sebe som sa nikdy nespreneveril

Podľa neho svedčí o biede slovenskej politiky, keď diplomati ako on prijímali vysoké politické funkcie v zahraničnej politike, pretože stranícka politika nedokázala vygenerovať kompetentných ľudí. Hovorí, že aj preto musí čeliť teraz otázkam, či sa v jednotlivých obdobiach nesprával ako karierista.

Exminister zahraničia a prezidentský kandidát Ivan Korčok v rozhovore pre Postoj vysvetľuje svoje postoje k európskym aj hodnotovým témam a pri téme práva veta v EÚ tiež hovorí, v čom svoje názory prehodnotil.

Tak ako je pre Petra Pellegriniho najväčším nepriateľom Andrej Danko, hoci sú obaja v jednom tábore, tak je pre vás najväčším nepriateľom Igor Matovič, ktorý už avizoval, že vám v kampani bude klásť nepríjemné otázky. Aká bude vaša taktika voči Matovičovi?

Predpokladám, že otázky budú klásť moderátori, ale som pripravený odpovedať na akúkoľvek otázku. Súčasne verím, že sa z toho nestane debata o minulosti, lebo máme pred sebou vážne témy.

Matovič už jednu nepríjemnú otázku predoslal: prečo ste najskôr na vláde nemali problém s tým, aby minister Marek Krajčí nakúpil Sputnik, ale po tom, čo ho kúpil, ste už hovorili o hybridnej hrozbe z Ruska. Čo ste hovorili na vláde?

O tom ešte nechcem hovoriť, nebudem dávať odkazy cez médiá jednému z kandidátov.

Mnohí Matoviča ignorujú, pôjdete s ním do debát?

Pôjdem.

Matovič si bude s vami vybavovať svoje účty zo spoločného vládnutia, my sa chceme dotknúť iných nepríjemných otázok. Po vražde Jána Kuciaka odišli v marci 2018 z vlády dvaja ministri, Marek Maďarič a Lucia Žitňanská, z parlamentu odišiel František Šebej, postu splnomocnenca sa vzdal Igor Janckulík. Vy ste vtedy tiež sedeli vo vláde, ako štátny tajomník ste zastupovali Miroslava Lajčáka, ktorý pôsobil v New Yorku v OSN, a neodišli ste. Riešili ste dilemu, či zostať alebo odstúpiť?

Áno, riešil.

Zostali ste až do augusta, keď ste sa stali veľvyslancom vo Washingtone.

Dilemu som riešil sám so sebou, doma aj vo vzťahu k vtedajšiemu premiérovi Robertovi Ficovi, osobitne v tom momente, keď po demonštráciách vytiahol kartu Sorosa.

Prečo ste zostali?

Svoje pôsobenie som nevnímal ako politické, hoci som bol v politickej funkcii štátneho tajomníka. Chcel som ostať v diplomacii.

Dá sa pôsobenie v takejto funkcii, keď ste boli v tých mesiacoch de facto ministrom, vnímať ako nepolitické?

Najprv bolo limitované na predsedníctvo Slovenska v EÚ (konalo sa v druhom polroku 2016 – pozn. red.), potom mi bolo ponúknuté, aby som išiel do New Yorku ako predseda Valného zhromaždenia OSN. Nakoniec sa tam rozhodol ísť Miroslav Lajčák, ktorý ma požiadal, aby som ho počas toho roku zastupoval na Slovensku. Samozrejme, pre mňa to má spätne takéto náklady, ale za slovenskú zahraničnú politiku som v tom čase cítil zodpovednosť.

Ani spätne nevnímate ako chybu, že ste zostali?

Nie.

Nehralo vo vašom uvažovaní rolu aj to, že keby ste odstúpili, v auguste by ste už asi nenastúpili na post veľvyslanca v USA?

Zohralo aj nezohralo. Vedel som, že po predsedníctve sa moje pôsobenie na Slovensku natiahlo, a už predtým som bol pevne rozhodnutý, že chcem ďalej pôsobiť v slovenskej diplomacii.

Washington nebol exit z Pellegriniho vlády?

Nie, vážil som si, že môžem byť veľvyslancom v USA, bola to pre mňa výzva, ktorú som chcel absolvovať. Samozrejme, tá cesta bola hrboľatá.

Andrej Danko vás nedávno v diskusii na Markíze zjavne zaskočil...

(Úsmev.) Áno, viem, bolo to asi na mne vidno.

Danko tvrdil, že ste u neho fňukali v kancelárii predsedu NR SR a prosili, aby ste mohli odísť do Washingtonu. Vy ste popreli, že by sa to stalo, ale asi ste sa o svojej budúcej misii rozprávali, nie?

Nie, vôbec sme o tom nehovorili, je to brutálny a absolútny výmysel Andreja Danka. Jeho vplyv na moje menovanie na veľvyslanca v USA je asi taký ako môj vplyv na to, či sa zem točí. Je to čistý výmysel.

Prečo to hovorí?

Zrejme sa nevie vyrovnať s tým, že pred mojím odchodom do USA sme mali konflikt. On mal z nejakého dôvodu pocit, že ako veľvyslanec USA zabránim jeho prijatiu v kongrese. To bola tiež fikcia, ale on nevedel pochopiť, že sa tam nedostane pre svoje postoje, nie kvôli mne.

V auguste 2018 sme mali preto konflikt, o ktorom som ani nechcel hovoriť, ale keďže si takto vymýšľa, asi to treba pripomenúť. Mimochodom, nikdy som nikoho nežiadal o veľvyslanecký post. Najskôr mi Eduard Kukan navrhol, aby som išiel do New Yorku alebo Berlína, a vybral som si Berlín, neskôr ma Miroslav Lajčák presunul z Berlína do Bruselu a napokon mi Lajčák ako minister povedal, aby som išiel z postu štátneho tajomníka do Washingtonu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Načrime ešte do vzdialenejšej minulosti. V rokoch 1996 a 1997 ste boli hovorcom ministra zahraničia v Mečiarovej vláde, bolo to už po únose Michala Kováča mladšieho v čase našej čoraz väčšej izolácie a demaršov z EÚ. Nemali ste s tým problém, že ste boli hovorcom ministra za HZDS, ktoré unášalo Slovensko kamsi preč?

Je faktom, že som bol hovorcom ministra Pavla Hamžíka za vlády Mečiara, no dopoviem dobový kontext. Hamžík prišiel do Mečiarovej vlády z postu veľvyslanca v Nemecku v Bonne, kde som pod ním pracoval. Išiel tam s úplne naivnou predstavou, že on ako minister zahraničných vecí, ktorý je jasne orientovaný na Západ a EÚ, niečo podstatné zmení.

On aj naša generácia diplomatov mali úplnú depresiu z toho, že Slovensko vypadáva z integračných procesov, takže keď mi dal ponuku s tým, že sa pokúsi vnútri vlády Mečiara korigovať kurz, išiel som s ním. To bol však hlboký omyl.

Teda úplne naivný nebol len Hamžík, ale aj jeho mladý hovorca Korčok.

Presne tak. Táto anabáza politickej naivity trvala asi deväť, desať mesiacov, potom bol koniec...

... po zmarení referenda odišiel Hamžík aj vy.

Áno, on odstúpil, ja som bol na ministerstve odložený nabok. Platí teda, že som sa zúčastnil na tejto naivnej misii, v každom prípade z toho obdobia nenájdete z mojich úst jedinú vetu, ktorú by som mal brať späť.

Taká sa nenájde, napokon, ministerstvo zahraničia malo skutočne jasnú orientáciu smerom na EÚ aj NATO. Ale keď hovoríte, že ako diplomat slúžite štátu, nie konkrétnej vláde, platilo to aj po takých udalostiach, ako bol únos Michala Kováča mladšieho?

Je to jeden z pohľadov. Naša generácia diplomatov, ktorá slúžila krajine, kde sa doma odohrávali čudesné veci, ktoré nás izolovali od slobodného sveta, to vnímala tak, že ide len o epizódu. Síce veľmi zlú až brutálnu epizódu, my sme však vedeli, že toto nie je Slovensko a nemôže to pretrvať.

Ani dnes si nedám vziať presvedčenie, že z našej strany išlo o službu krajine. Iste, ľudia rozhodovali, kto vládne, ale boli tu aj diplomati, ktorí sa nespreneverili svojmu poslaniu napriek tomu, že sa mu spreneverili politici.

Po roku 1998 ste boli v diplomacii naozaj ťahúňom, zastupovali ste Slovensko v kľúčovom období pred vstupom do NATO, neskôr ako štátny tajomník ministra zahraničia v druhej Dzurindovej vláde ste formovali aj politiku voči EÚ, dokonca ste boli kandidátom na ministra po Eduardovi Kukanovi...

... tie prezidentské voľby, v ktorých Eduard Kukan prehral v prvom kole, sa konali 3. apríla 2004 a viete, čo bolo 4. apríla?

Vaše narodeniny?

Áno, mal som štyridsiatku, ale z mojej oslavy sa stal kar. Teraz budem mať 60 rokov a druhé kolo sa bude konať 6. apríla.

To možno nie je pre vás dobré znamenie.

(Úsmev.) Možno nie, ale tých 20 rokov má svoju symboliku. V každom prípade si to dobre pamätáte, naozaj boli vtedy úvahy, že ak by sa stal Edo Kukan prezidentom, nahradil by som ho ako minister.

Zaujíma nás to však z iného dôvodu. Keby ste sa stali ministrom vo vláde SDKÚ, bolo by to vlastne úplne prirodzené. K tej strane ste patrili svojou osobnou aj politickou orientáciou, zrejme ste boli aj jej voličom.

Samozrejme, to sedí.

Ale neskôr ste pôsobili vo vládach Smeru a istý čas ste namiesto Lajčáka de facto riadili ministerstvo Ficovej vlády, hoci všetkým bolo jasné, že k nim politicky nepatríte. Ak to niekto označí z vašej strany ako karierizmus, nemá to svoju váhu?

Môže mať. Spätne si to uvedomujem aj sa vyrovnávam s týmito názormi, ktoré nikomu nebudem brať. Pre mňa je podstatné moje svedomie. Zvonka to môže pokojne vyzerať tak, ako hovoríte, ale ja som sa ničomu z toho, čomu verím, nespreneveril. Isteže, dnes by som nečelil takým otázkam, keby som tam vtedy nebol, ale ja som chcel ostať v diplomatickej službe.

Aj keď sme s Petrom Javorčíkom išli riadiť predsedníctvo Slovenska v EÚ za Ficovej vlády, obaja sme si kládli túto otázku a obaja sme si povedali, že môžeme ostať v istých kruhoch za chrumkavých, ale potom za vami príde iks top kolegov, ktorí povedia, musíte to spraviť.

Samozrejme, Smer si mohol nájsť svojho politického nominanta, ktorý by pol roka stál pred Európskym parlamentom, pretože mojou prácou nebolo byť len doma, ale aj zastupovať Slovensko v Bruseli či Štrasburgu na mnohých fórach.

O čom vypovedá fakt, že Smer, ale predtým aj SDKÚ nominovali na vrcholné zahraničnopolitické funkcie nestraníkov?

To je naozaj veľký problém a svedčí to o biede slovenskej straníckej politiky. Prečo nemôžu strany vygenerovať kompetentných ľudí, ktorí sa postavia pred svet, pred americký kongres, francúzske zhromaždenie, pred Európsky parlament? Nie my sme si išli pýtať posty štátnych tajomníkov alebo ministrov, ale premiéri prišli za nami.

Prečo tam neboli stranícki predstavitelia? Lebo mnohí nevedia povedať „der, die, das“ alebo sú pokakaní, keď majú vystúpiť pred 300 ľuďmi na medzinárodnom fóre. Keby politika fungovala na profesionálnej úrovni, my by sme ostali na svojich úradníckych postoch a dnes by som nemusel čeliť otázke, či to alebo ono bol karierizmus. Je v pohode, že im čelím, ale mám to v sebe spracované, jednoducho viem, za čím som stál.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

V uplynulej dekáde ste vo vládnych funkciách zastávali niektoré postoje, s ktorými sme my v Postoji súhlasili, zaujíma nás, či ste niektorý z nich nezmenili. Po vypuknutí migračnej krízy mal Robert Fico podobnú rétoriku ako Viktor Orbán, vám asi táto rétorika nebola vlastná, ale hájili ste líniu, keď ste odmietali politiku EÚ, ktorá chcela prerozdeľovať utečencov cez kvóty. To, čo ste hovorili vtedy za vládu, by ste podpísali aj dnes?

Samozrejme, bol to aj môj osobný postoj. Videl som do toho procesu, ako kvóty vznikali a ako sa odhlasovali, pričom bolo jasné, že budú nefunkčné a spôsob, akým sa presadili, rozdelí EÚ. A náklady rozdelenia budú obrovské. Presadenie kvalifikovanou väčšinou bolo síce legálne, ale udialo sa v absolútne citlivej otázke.

Len na margo pripomínam, že Slovensko bolo jediným štátom, ktorý s kvótami nesúhlasil a nebol za to žalovaný na Európskom súdnom dvore. Spätne je zaujímavé, že sme vtedy na pokyn Roberta Fica a Roberta Kaliňáka zobrali maličkú časť predpísaného počtu utečencov...

... to však asi neboli asýrski kresťanskí utečenci z Kurdistanu.

Nie, tí sem prišli na dobrovoľníckej báze, v tomto prípade išlo o utečencov z Malty, na čo sa už celkom zabudlo. Slovensko vtedy oficiálne povedalo, že neakceptuje požadovanú kvótu, ale zoberie malú časť, lege artis sa to vysvetlilo tak, že sme neboli proti kvótam.

Urobila podľa vás Angela Merkelová so svojím sloganom „Wir schaffen das“ a otvorením hraníc kardinálnu chybu?

Jedna vec je jej motivácia, ale myslím si, že v danom momente išlo určite o politickú chybu.

Pred rokmi ste nám v rozhovore povedali, že ideológia čoraz užšej EÚ je prekonaná, a kritizovali ste európsky mainstreamový pohľad, ktorý chce integráciu neustále prehlbovať nie z pragmatických, ale ideologických dôvodov. Dnes je veľkou témou rušenie práva veta štátov v zahraničnej politike, prezidentka Čaputová bola tejto téme otvorená, čo si o tom myslíte?

V prvom rade, na Slovensku sa o vážnych európskych témach nevedú diskusie, ale krčmové reči politikov, ktorí nepoznajú rozdiel medzi Európskou radou a Radou Európy či medzi Chartou základných práv a Dohovorom o ľudských právach ani nevedia rozlíšiť súd v Štrasburgu od súdu v Luxemburgu. Po druhé, samotné právo veta sa týka už len úzkeho okruhu oblastí.

Ideológia čoraz užšej Únie je prekonaná

Martin Hanus Jozef Majchrák

Rozhovor s Ivanom Korčokom, štátnym tajomníkom ministerstva zahraničia, o tom, ako sa zmenil Západ a čo sa stane s EÚ.

Medzičasom sa totiž zrušilo aj v citlivejších oblastiach, než je zahraničná politika, v celom vnútornom trhu, v oblasti spravodlivosti, kvót, migrácie, v našom prípade aj menovej politiky a tak ďalej.

Mám na to konzistentný názor, ale priznávam istý posun, lebo si myslím, že treba začať s normálnou politickou aj vecnou diskusiou o tom, čo chceme urobiť s európskou zahraničnou politikou.

Diskusia sa môže rozprúdiť, až keď v nej budú zaznievať jasné postoje. Vy ste za zrušenie práva veta v zahraničnej politike alebo proti?

V tejto téme nehrozí, že nám zrušia právo veta, lebo to sa môže zrušiť, len ak si nikto neuplatní právo veta, teda bude súhlasiť každý.

Je jasné, že je to dnes nereálne, ale prečo sa to stále otvára?

Lebo to robia politici, ktorí radi vedú krčmové reči.

Ale my máme na mysli európsku úroveň, túto tému otvára napríklad nemecký kancelár Olaf Scholz, ktorý volá po zrušení tohto práva.

Ako kandidát na slovenského prezidenta len hovorím, že tento diskurz má u nás povahu krčmových rečí. Rád by som od týchto politikov počul vetu, že zrušenie práva veta bez slovenského súhlasu nehrozí.

Súčasne podporujem intelektuálnu aj politickú debatu, čo urobíme so zahraničnou politikou EÚ. A teraz pokojne pomenujem svoj posun, myslím si totiž, že v rámci zahraničnej politiky sa treba pozrieť na niektoré oblasti a položiť si otázku, či by mohli byť prijímané kvalifikovanou väčšinou.

Prečo ste sa v tomto posunuli?

Ak pod rúškom suverenity a zachovania práva veta budeme naďalej takto postupovať, budeme vo svete absolútne bezvýznamní, pretože právo veta nás núti ísť do najnižšieho spoločného menovateľa.

Sme bezvýznamní v najbližšom regióne, spoločnú pozíciu nemáme na Blízkom východe, južnom Kaukaze, v Strednej Ázii a tak ďalej. Ľpieť na niečom ako dogme bez toho, aby sme zvážili, že vo svete nikoho náš názor nezaujíma a v kritických momentoch sa všetko zužuje na právo veta, podľa mňa nie je slovenským záujmom.

Keby sa odstránilo právo veta, EÚ by sa naozaj vedela vyjadriť rýchlejšie či inokedy hlasnejšie, ale bolo by to na úkor jednoty a daňou za to by mohla byť destabilizácia vnútri. Sám ste pomenovali, aký bol problém pri migračnej kríze, keď menšina bola prevalcovaná vo veľmi citlivej otázke.

Rozumiem tejto námietke, ale treba si povedať, že napriek tomu, že právo veta už de iure neplatí v mnohých oblastiach, tak sa de facto uplatňuje a bolo chybou, že sa tak nestalo aj pri kvótach.

Prečo by bolo potom dobré, aby sa formálne právo veta zrušilo v zahraničnej politike?

Jeho zrušenie by mohlo vo výsledku pôsobiť tak, že krajiny neodídu od stola bez toho, aby neobhájili svoju pozíciu. Za neexistenciu jednotného postoja voči Blízkemu východu vôbec nechcem viniť len Viktora Orbána, tam sú iné krajiny, ktoré blokujú jednotnú pozíciu a sú až extrémne protiizraelské.

Pri rozhodovaní kvalifikovanou väčšinou získajú silnejšie postavenie veľké štáty. Ale napríklad aj dlhodobá politika Nemecka voči Rusku ukázala, že veľké štáty sa dokážu v dôležitých otázkach zásadne mýliť.

Lenže opäť sú tu nuansy. Pri spoločnej zahraničnej politike sa na rozdiel od iných politík neprijíma legislatíva, s výnimkou sankčných mechanizmov. Keď prijímate legislatívu v oblasti vnútorného trhu alebo v oblasti spravodlivosti, deje sa tak kvalifikovanou väčšinou. Ale keď robíte politické rozhodnutia, je tam právo veta, buď súhlasia všetci, alebo to neprejde.

Môj posun ovplyvnila aj moja skúsenosť ministra zahraničných vecí. Ak sami seba nedostaneme pod tlak toho, že neuplatníme právo veta, ale musíme hľadať kompromis, tak to bude ako doteraz, že od toho stola budeme vždy odchádzať a neprebehne poctivá diskusia. Úplne iná atmosféra panuje v konštelácii, pri ktorej viete, že musíte vynaložiť úsilie na dosiahnutie dohody a nestačí len buchnúť do stola a odísť preč.

Preto hovorím, prestaňme s krčmovými rečami a začnime ľuďom vysvetľovať, že podpora slovenskej suverenity aj v zahraničnej oblasti vedie cez silnejšiu pozíciu EÚ vo svete.

Takže ak sa nemecký kancelár Olaf Scholz stretne s Ivanom Korčokom ako slovenským prezidentom a opýta sa ho na názor, po odpovedi bude mať pocit, že slovenský prezident stojí v tejto otázke v línii Nemecka?

Nie. Ivan Korčok sa nebojí intelektuálnej a politickej debaty o tom, čo urobíme s európskou zahraničnou politikou. Pokojne ju môžeme ponechať v starej pojmológii suverenity 19. a 20. storočia. Len keď EÚ potom na svetovej scéne napríklad ústami Josepa Borrella prezentuje svoju pozíciu, ministri iných štátov ani len neprestanú esemeskovať. Taká je moja skúsenosť v role ministra. Pokiaľ ide o záležitosti v našom susedstve, musíme mať pozíciu, ktorú niekto zaznamená.

Ale nie je to tak, že Washington, Peking či Moskvu bude aj po odstránení práva veta oveľa viac zaujímať, čo hovorí Berlín alebo Paríž, než to, čo povie Borrell alebo Ursula von der Leyenová?

To je možné, ale potom prestaňme vytvárať chiméru, že EÚ môže byť geopolitickým hráčom.

Vy teda hovoríte, že je to chiméra?

Keď si porovnáte prístup veľkých štátov k tomu, či EÚ má mať len jeden hlas, zistíte, že tie predstavy o EÚ ako geopolitickej sile stoja na vode.

Ale keď pripúšťate chimerickosť predstavy, že nadnárodná EÚ bude raz takým hráčom, eurofil by vám mohol povedať, že aj vy rozmýšľate v kategóriách 19. a 20. storočia.

Ja len opisujem realitu s tým, že s ňou nesúhlasím, a keďže vidím, že EÚ je dlhodobo v zahraničnej politike slabým hráčom, nebránim sa debate, ako s tým niečo urobiť. Slovenským záujmom je, aby EÚ mala čo najväčší výtlak vo svete. Prečo sa toho bojíme? Máme nohu vo dverách. Keď bude 26 štátov za zrušenie práva veta a my budeme proti, tak nič z toho nebude.

A sme pri tretej téme, kde nás zaujíma, či ste sa posunuli. Keď ste boli veľvyslancom v USA, v roku 2019 ste napísali hojne citovaný status, v ktorom ste tvrdili, že veľvyslanci ako reprezentanti svojich krajín by sa nemali zúčastňovať na dúhových pochodoch. Napísali by ste dnes to isté?

Napísal. V diplomacii som stará škola a uvažujem o nej skôr konzervatívne. Myslím si, že v prípade štátov a diplomatických misií by mala platiť zdržanlivosť k témam, ktoré rozdeľujú spoločnosť. To je celé. Nepovedal som, že slovenský diplomat sa ako súkromná osoba nesmie zúčastniť na dúhovom pochode kdekoľvek vo svete, ale nevidím dôvod, aby tam bolo inštitucionálne zastúpenie štátu prostredníctvom ambasády.

S takýmto postojom by ste v súčasnej americkej diplomacii mali už celkom problém, tam už ambasády bežne podporujú dúhové pochody bez ohľadu na to, kto je prezidentom.

To je možné, ale nič to nemení na mojom názore.

Nezúčastnili by ste sa na dúhovom pochode, ani keby ste sa stali prezidentom?

Nezúčastnil by som sa.

Ani by ste nevyvesili dúhovú vlajku?

Na štátne budovy a miesta, kde visí štátna vlajka, podľa mňa nepatrí žiadna iná vlajka. To však neznamená, že sa práv akejkoľvek menšiny nezastanem formou, ktorú uznám za vhodnú. 

Keď sme už pri týchto témach, vy ste sa už vyjadrili, že ako prezident by ste podpísali registrované partnerstvá. Aký je váš názor na manželstvá osôb rovnakého pohlavia a na adopcie detí takýmito pármi?

Rešpektujem Ústavu Slovenskej republiky, ktorá hovorí, že manželstvo je zväzkom muža a ženy. Môj postoj je, že pokiaľ by bola zhoda na registrovaných partnerstvách, Slovensko by dobehlo istý civilizačný dlh.

Ale pokiaľ ide o tie ďalšie témy, nevidím žiaden dôvod jatriť verejný život debatami, čo by bolo, keby bolo. Máme jasné ukotvenie manželského zväzku v ústave a toto rešpektujem.

Aj v konzervatívnom tábore by bol možno menší odpor k registrovaným partnerstvám, keby neexistovala odôvodnená obava, že prostredníctvom súdov sa z toho stanú de facto manželstvá, hoci sa to tak nebude nazývať.

Tak, ako čítam politické nastavenie v krajine, je mi jasné, že sme veľmi vzdialení aj od registrovaných partnerstiev.

Čo vy kritizujete.

Otázka bola, ako by som sa k tomu postavil. A ja hovorím, že pokiaľ by sa našla zhoda na ich zavedenie a bol by som prezident, taký zákon podpíšem. Ale myslím, že v dnešnom nastavení sme od toho na hony vzdialení.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

V prezidentských voľbách vás podporuje Progresívne Slovensko aj SaS, čo sú strany, z ktorých každá reprezentuje trochu iný koncept liberalizmu. Vy ste sa nikdy nehlásili k progresivizmu ani nie ste takto vnímaný. Ako veľvyslanec ste určite vnímali americkú verejnú debatu, v ktorej už dochádza v mene niektorých progresívnych dogiem k spochybňovaniu základných slobôd ako sloboda prejavu. Čo si myslíte o dnešnom progresivizme?

Ja na žiadnom spektre nezdieľam krajné polohy. To, čo spomínate, považujem za krajnú polohu na jednej časti politického spektra, rovnako nezdieľam okrajové názory ani na konzervatívnej časti spektra.

Som však presvedčený, že slobodná spoločnosť a liberálna demokracia sa s týmto vyrovnajú. Cieľom politiky, ako ju vidím ja, je to, aby sme ju tlačili do stredu, nie na okraj, aby tak existovala istá umiernenosť. Myslím, že tlačiť politiku k umiernenosti je celkom konzervatívny postoj.

Čiže aj na otázku, koľko existuje pohlaví, ktorá sa rieši na jednom okraji spektra, máte jasnú odpoveď?

Priznám sa, že tejto debate už vôbec nerozumiem. Mám pocit, že sa takto len mobilizujú vášne.

Len ono to nie je úplne fiktívna téma. Keď sa kolega pred rokom pýtal šéfa zastúpenia EÚ na Slovensku Vladimíra Šuchu, či byť ženou je objektívna charakteristika alebo vec subjektívneho názoru, tak na to nedokázal odpovedať.

Teraz sa však bavíme o kandidatúre na prezidenta, tak by som sa chcel venovať tomu. Nech je táto debata slobodná, ale mala by mať isté vecné a odborné parametre a vadí mi bičovanie vášní okolo tohto celého.

Vladimír Šucha Moje slová o DNA a chromozómoch boli zneužité, nikoho som nechcel uraziť

Jakub Lipták

Nikto z účastníkov konferencie sa necítil mojím prejavom dotknutý, hovorí v rozhovore vedúci Zastúpenia eurokomisie na Slovensku Vladimír Šucha.

Ako by ste sa definovali z pohľadu politických hodnôt a postojov?

Teraz dostávam často otázky, čo je mojou ponukou pre liberálov alebo pre konzervatívcov. Ja tomu nerozumiem. Nemám pripravený jeden marketingový balíček na stretnutie s KDH a iný marketingový balíček pre Michala Šimečku, Richarda Sulíka či Jaroslava Naďa. Zámerne sa vyhýbam tomu, aby som sa zaradil do nejakého šuflíka. Veď mňa už do neho zaradili.

Ako amerického agenta.

Áno, a zaradili ma bez toho, aby ma poznali. Za najdôležitejšie hodnoty považujem slobodu, ktorá však nemôže fungovať bez pravidiel, a tiež vlastenectvo a službu vlasti. S týmto do prezidentského zápasu idem.

Ale keď sa pýtate, budem konkrétnejší. Pokiaľ ide o ekonomiku, tak som liberál, ale nie libertarián. A pokiaľ ide o ďalšie hodnoty, tak sa vidím niekde v strede. Ak si zoberieme definíciu, ktorú som niekde čítal, že konzervativizmom je opatrné zlepšovanie niečoho, čo existuje a funguje, s cieľom, aby to bolo zachované, tak sa v tom celkom vidím. Pripadá mi to rozumné.

Západné štáty doteraz správne hovorili, že náš postoj k Ukrajine sa nemôže rozhodnúť bez Ukrajiny. Preto sme ako Západ opakovali, že Krym patrí Ukrajine. Po neúspechu ukrajinskej protiofenzívy sú tu však dramatické výzvy. Viete si predstaviť, že európske elity by – aj pod tlakom reality na bojisku – mali od nejakého času tlačiť Ukrajinu k novej rokovacej taktike? Samozrejme, s výsledkom, že Ukrajina ostane slobodným a nezávislým štátom s perspektívou členstva v EÚ, ale nie v pôvodných hraniciach.

Neviem si to predstaviť a takúto zmenu by som považoval za veľkú hrozbu pre Slovensko.

Prečo?

Aj západným elitám uniká jedna vec. Len čo pripustíte debatu, že sa silou zmení medzinárodné právo a vytýčené hranice, tak si to Ruská federácia vysvetlí jediným spôsobom. Ako návrat k 24. februáru 2022, keď ruským cieľom nebolo 26 percent ukrajinského územia, ale Kyjev a celá Ukrajina.

Ak by takéto niečo malo prísť zo Západu, napríklad po amerických voľbách, tak by to bola vážna hrozba pre Slovensko. Preto o tom, či si sadnú alebo nesadnú za rokovací stôl, môžu rozhodnúť len Ukrajinci. Prestať teraz vojensky podporovať Ukrajinu je pozvánkou pre Rusko, aby sa vrátilo k 24. februáru 2022. To by bola geopolitická zmena, ktorú chce Rusko.

Aký scenár tohto konfliktu považujete sa najrealistickejší?

Nešpekulujme o scenároch a nechcime zo Slovenska vyriešiť situáciu na fronte. Držme sa slovenského životného záujmu. Ak niekto, vrátane niektorých prezidentských kandidátov, hovorí, že vojna v Kyjeve je len sem-tam alebo že Ukrajina nie je suverénny štát, tak je to útok na náš životný záujem. Ním je Ukrajina vo svojich hraniciach. Západný svet nikdy neuznal a neuzná anexiu Krymu.

No aj poľský prezident Andrzej Duda, ktorý je veľkým spojencom Ukrajiny, nedávno vyjadril pochybnosť o tom, či je návrat Krymu Ukrajine reálny.

To, že to niekto takto pomenuje ako svoj názor, je diametrálne odlišné než uznať túto realitu v medzinárodnom práve. Myslím, že ani anexia Pobaltia nebola väčšinou západného sveta nikdy uznaná. A kto by bol povedal, že Pobaltie bude raz slobodné.

My určite nežiadame uznanie anexie Krymu, pýtame sa na iný scenár. Aj na Západe sa už ozývajú hlasy, že môže nastať situácia, keď bude treba dať Ukrajine signál, aby začala rokovať. Dokonca je to mienené aj ako pomoc ukrajinským elitám, pre ktoré by domáce úvahy o rokovaniach mohli byť politicky zničujúce.

Myslím si, že v situácii, keď Ukrajinci denne prichádzajú o život, nemáme morálne právo vôbec o tom špekulovať.

Vidíte ako diplomat priestor na diplomatické rokovania Ruska a Západu v tomto roku?

To je v rukách Moskvy. Myslím, že na strane Ukrajiny takáto pripravenosť je, ale musí byť jasné, že cieľom takýchto rokovaní nemôže byť prekreslenie hraníc. To sa nestane, preto som skeptický.

Často sa objavuje naratív, že Rusi a Ukrajinci už boli pripravení sa dohodnúť, ale Západ v osobe Borisa Johnsona to zmaril. Vy ste v tom čase boli ministrom zahraničných vecí, čo si o tom myslíte?

O ničom takom neviem. Je to legenda, ktorá sa tu šíri. Podobná tej o genocíde Rusov v Donbase. Žiaľ, tieto lži si osvojuje aj veľká časť slovenského politického priestoru.

Vojna momentálne prebieha aj v Gaze. Nikto nespochybňuje právo Izraela sa brániť, ale aj z niektorých krajín EÚ čoraz intenzívnejšie zaznievajú obavy, či je reakcia Izraela primeraná. Aký je váš názor?

Musíme brať ohľad na príčinu a následok. Príčinou je 7. október minulého roku. Cieľ Izraela zničiť vojenskú infraštruktúru Hamasu je legitímny. Tento cieľ sa zároveň veľmi ťažko dosahuje v situácii, keď Hamas operuje priamo medzi civilným obyvateľstvom. Zároveň platí, že aj na Izrael sa vzťahujú princípy medzinárodného humanitárneho práva.

Nemáte niekedy pocit, že Izrael tieto princípy porušuje?

Mal by byť už jasný nejaký exit z tejto operácie a myslím, že je namieste tlak medzinárodného spoločenstva, aby Izrael zabezpečil humanitárnu pomoc v Gaze. Tiež by mala existovať nejaká primeranosť vojenského zásahu, aby limitovala počet civilných obetí.