Je jedným z najvýznamnejších slovenských diplomatov, ktorý má za sebou misie v Bruseli či Berlíne, aj vďaka jeho práci vzbudzovalo minuloročné slovenské predsedníctvo v EÚ rešpekt.

Ivan Korčok, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí, v rozhovore pre Postoj otvorene hovorí, prečo dúfa, že typ ideologickej integrácie sa skončil, a to aj napriek tomu, že jeho názor je v Európe zatiaľ menšinový.

Miroslav Lajčák sa stal šéfom Valného zhromaždenia OSN, od septembra sa bude tejto práci venovať naplno celý rok. Znamená to teda, že de facto novým ministrom zahraničia sa práve stáva Ivan Korčok?

To určite nie. (Úsmev.)

Ale nesporne to bude pre vás veľká zmena.

Zaiste, už dnes som jeho štatutárnym zástupcom, takže kým bude ako minister vykonávať túto funkciu v New Yorku a na rôznych cestách, budem ho tu zastupovať.

A na cestách bude stále.

Čo platí pre obdobie jedného roka.

Je obvyklé, že keď sa niekto ako minister stane predsedom Valného zhromaždenia OSN, ponechá si naďalej funkciu ministra?

Myslím, že túto funkciu vykonávali viacerí ministri, náš minister to zvládne.

Teda sa už nebudete vyjadrovať len k európskym, ale aj iným témam.

Asi hej a už sa na to teším.

Takže už budete viacej politikom než dosiaľ. Budúci rok v marci vás uvidíme aj na mítingoch Smeru k MDŽ?

To nepredpokladám. (Smiech.)

 Vašou hlavnou náplňou ostane európska agenda. Práve v najbližších mesiacoch sa bude riešiť budúcnosť EÚ, čaká sa najmä na nemecké voľby. Angela Merkelová nedávno v bavorskom pivnom stane jasne naznačila, že na Západe dochádza k novému usporiadaniu, v rámci ktorého už EÚ nebude tak úzko spojená s USA. Nastáva aj podľa vás historický zlom?

Ten zlom nenastáva týmto výrokom, Angela Merkelová ako trojnásobná nemecká kancelárka dobre vedela, prečo to hovorí na predvolebnom mítingu. Ale je faktom, že minimálne desať rokov žijeme v zásadne odlišných podmienkach.

Takže áno, v Európe sa budeme musieť starať sami o seba. Najbližšiu dekádu sa nemôžeme spoliehať na svet, ktorý tu fungoval po roku 1989. V tomto zmysle žijeme v novom svete, dnes len sledujeme jeho prejavy.

 V čom je svet nový?

Stačí sa vrátiť do rokov 2008-2009, keď globálna finančná kríza otriasla eurozónou. Merkelová vtedy povedala, že buď euro zachránime, alebo sa EÚ rozpadne. Máme tu ďalej nový fenomén terorizmu, nemáme istotu bezpečia na londýnskom moste ani na berlínskom letisku.

Najbližšiu dekádu sa nemôžeme spoliehať na svet, ktorý tu fungoval po roku 1989. V tomto zmysle žijeme v novom svete, dnes len sledujeme jeho prejavy. Zdieľať

Čelíme problému masovej migrácie aj agresívneho správania Ruska. Veď ešte donedávna sme chceli s Ruskom nastavovať celkom nový typ vzťahov, to všetko sa zásadne zmenilo. A do toho vstúpil vývoj v americkej politike. Je to obrovská kumulácia nových udalostí a fenoménov v jednom desaťročí, ktorá mení svet okolo.

Po roku 1989 sme verili transatlantickému modelu, ten je už minulosťou?

Patrím k ľuďom, ktorí sú presvedčení, že napriek tomu, aké odkazy nám dáva Donald Trump a my jemu, bolo by hlúpe, keby sme išli túto väzbu rozobrať. Zmena v americkej politike oproti uplynulým desaťročiam nesúvisí len s Trumpom, on len hovorí o transatlantickej väzbe skratkovito a jasne. 

Američania už dlhodobo od Európy očakávali, aby robila viac. Takže buď budeme robiť viac, a to je aj cesta k zachovaniu transatlantickej väzby, alebo budeme mať zásadný problém.

Nielenže však žijeme v dobe, keď sa narúšajú tradičné globálne vzťahy, ale samotná EÚ sa už po dlhé roky otriasa v základoch. Eurozóna ešte nie je zo svojej krízy von, príchod státisícových más migrantov obrátil Schengen hore nohami, dnes je legitímnou témou diskusie, či EÚ prežije. Aj podľa vás je Únia v existenčnej kríze?

Únia je v špirále kríz, a ak ich nezastavíme, tak sa naozaj ocitneme v existenčnej kríze. V tej nie sme aj vďaka tomu, ako dopadli voľby vo Francúzsku a ako zrejme dopadnú v Nemecku.

Odmietam však názor, že sama EÚ predstavuje systémový problém. Paradoxne, Únia je v súčasných problémoch preto, že sa naplno prejavujú dôsledky jej najúspešnejších projektov, teda jednotného vnútorného trhu, spoločnej meny, Schengenu.

Ak sa chceme dostať z tejto špirály kríz, nepotrebujeme sa sporiť o veľký dizajn, ale treba robiť oveľa viac malých krokov na záchranu týchto troch projektov. Nemôžeme predsa snívať o opätovnom získaní dôvery občanov, ak sa vráti kríza eurozóny, to by nám už nikto neuveril.

Ak Schengen nepostavíme na základy a naďalej budú vnútorné kontroly hraníc, tak nám neuveria. Ak sa teda tieto tri najúspešnejšie projekty Únie budú hýbať v základoch, môžeme si rozprávať, čo len chceme. Úvahy o akýchsi veľkých inštitucionálnych reformách EÚ preto len odvádzajú pozornosť od podstaty problému.

Hovoríte, že v špirále kríz sa ocitli tri najúspešnejšie projekty EÚ. Z toho však nepriamo vyplýva, že tieto tri projekty mali aj svoje konštrukčné chyby, nie je to potom tak, že niektoré z nich treba  zásadne premyslieť?

Lenže čo by to znamenalo? Buď spoločnú menu máte, alebo nie. Problém je, že tie projekty nezačali fungovať, až keď boli dobudované, boli to teda projekty do dobrého počasia.

Opäť to najlepšie vidieť na eurozóne, prvých sedem rokov existencie zažívala hody, ktoré boli makroekonomicky neadekvátne. Zrušiť eurozónu by však bol absolútny nezmysel, jedinou alternatívou je jej dobudovanie.

Otázne je, či pod tlakom dnešnej situácie opäť nehrozí, že sa prebudia staré reflexy, ktoré ku kríze prispeli. Vo Francúzsku zvíťazil Emmanuel Macron, ktorý je veľmi prointegračný, preto dnes opäť silnie sebavedomie európskych elít, ktoré zastávajú koncept čoraz užšej Únie. A tieto elity tvrdia, že dnešné obdobie treba využiť na to, aby sa už Európa konečne riadne zintegrovala. Aj vám je blízke takéto myslenie?

Nie.

Ale medzi európskymi elitami je to silný názor.

Samozrejme. Poviem vám však, čo som ešte takto nikde neformuloval: Koncept čoraz užšej Únie, ktorý je zakotvený v EÚ, je v jeho ideologickej podobe podľa mňa prekonaný.

Dosiaľ ho pokladali za prekonaný len Briti, ktorí sú už politicky mimo EÚ.

Áno, a bol to David Cameron, ktorý chcel svoju krajinu zbaviť tohto princípu, jeho úsiliu sa dalo úplne rozumieť. Koncept čoraz užšej Únie totiž nebol len floskulou, pretože on legitimizoval prístup európskych inštitúcií.

Koncept čoraz užšej Únie, ktorý je zakotvený v EÚ, v jeho ideologickej podobe je podľa mňa prekonaný. Zdieľať

Tie to chápali tak, že musia konať v rámci tejto vytýčenej línie a prichádzali so svojimi návrhmi na ďalšiu a hlbšiu integráciu akosi automaticky, pretože cieľom bola „čoraz užšia Únia“. Ako som povedal, dnes je podľa mňa tento všeobjímajúci koncept prekonaný.

No aj napriek tomu hovoríte, že v niektorých oblastiach treba integráciu prehĺbiť.

Áno, to sa však logicky nevylučuje. Sú totiž oblasti, kde naozaj potrebujeme užšiu integráciu. Ale už určite nie preto, že nám to prikazuje koncept čoraz užšej Únie. Bankovú úniu nepotrebujeme kvôli tomuto konceptu, ale kvôli tomu, aby eurozóna prežila.

Rozumejú tomu takto aj proeurópske elity v ďalších krajinách?

To, o čom hovorím, je zmenou paradigmy, ktorá je ešte stále nepripustená. Takže iste, nie je to mainstreamová záležitosť. Ale to ma tak nezaujíma, nechcem hovoriť veci, ktoré budú zreteľné až vtedy, keď o nich budú hovoriť všetci.

Inými slovami vlastne tvrdíte, že treba zanechať európsku ideológiu, a pokiaľ treba v nejakých oblastiach prehĺbiť integráciu, tak to z čisto pragmatických dôvodov, aby sme zachránili EÚ. Dá sa to takto povedať?

Áno, dá. Nerobíme to teda preto, čo niekto nazýva Spojenými štátmi európskymi či inak. Budeme však musieť selektívne prehlbovať integráciu v oblastiach, kde niet inej alternatívy.

Sám však pripúšťate, že vaše pragmatické stanovisko je v európskom mainstreame menšinové.

Áno, ale skoro som si istý, že v momente, keď pripustíme, že po šiestich rokoch intelektuálneho uvažovania, čo ďalej s eurozónou, už musíme niečo začať robiť, sa pohneme týmto smerom.  

My predsa nemusíme prehlbovať integráciu v oblasti spravodlivosti a v mnohých ďalších oblastiach, ale môžeme ju neprehlbovať napríklad v oblasti európskej bezpečnosti?

Nevyhnutným ďalším integračným skokom musí byť vnútorná bezpečnosť, pretože je neobhájiteľné, aby sme žili v dobe, keď si s nami teroristi takmer robia, čo chcú, a súčasne máme naďalej fragmentované vnútroštátne systémy, ktoré nezdieľajú informácie a nechránia občanov. Prečo nepovedať, že tu chceme viac integrácie?

Ale opäť zdôrazňujem: nie je to ten typ ideologickej integrácie, ktorý sme tu dlho videli a ktorý sa zrodil z eufórie rokov 90.

Vtedy to bola vlastne taká euforická integrácia. Vnútorný trh, Schengen a eurozóna nám však dnes hovoria: pozor, buď ich dobudujeme, alebo bude z toho zásadný problém.

Odmietate koncept čoraz užšej Únie, súčasne hovoríte o oblastiach, kde by sa mala integrácia ďalej prehlbovať. Kde však vidíte hranicu tohto prehlbovania, aby to nedopadlo opäť tak, že to bude ako z učebnice o nikdy nekončiacej sa integrácii?

Ak som povedal, že koncept čoraz užšej Únie v jeho ideologickej podobe považujem za prekonaný, platí aj to, že nepatrím do tábora tých, ktorí chcú zastaviť integráciu a vrátiť ju späť na úroveň členských štátov.

Ak to niekto hovorí, pričom to nerozmení nijako na drobné a racionálne nerozvedie, akú kompetenciu a z akých dôvodov treba preniesť späť z Únie na štáty, tak takýto prístup ide hlboko proti záujmom Slovenska.

Prečo?

Názory tohto typu považujem za insitné, pretože viem, ako funguje EÚ zvnútra.

Ako to myslíte?

Považujem za insitnú predstavu, že Slovensko s 5,4 miliónmi obyvateľov a svojím mocenským výtlakom sa bude vedieť lepšie postarať o svoje záujmy ako 80-miliónové Nemecko. Dnes boxujeme v ringu, kde až tak necítime váhové rozdiely medzi jednotlivými krajinami, pretože členské štáty EÚ často boxujú do inštitúcií.

Ak tieto inštitúcie, ktoré sú výrazom komunitárnej Európy, dáme preč, budú sa biť štáty medzi sebou. Taká krajina ako my bude mať v takejto situácii problém.

Tomu rozumieme. Ale skúsme sa baviť o umiernenejšom prístupe, ktorý chce EÚ zachovať, no považuje za legitímne otvoriť diskusiu o tom, ktoré právomoci na úrovni EÚ treba posilniť, ale aj naopak, či sú kompetencie, ktoré treba vrátiť späť na štáty. Viete si predstaviť kompetencie, ktoré by sa mohli vrátiť späť?

Neviem si predstaviť, o aké kompetencie by malo ísť. Podľa mňa je dôležitejšie niečo iné.

Čo?

Aby sa všetci, členské štáty aj inštitúcie, držali nielen litery, ale aj ducha zákonov. Veď si len zoberme, bez toho, aby sa akokoľvek zmenili kompetencie, tu došlo k zásahu do inštitucionálnej rovnováhy tým, že sa vo voľbách do vedenia Európskej komisie presadil koncept špitzenkandidátov.  

Ak tieto inštitúcie, ktoré sú výrazom komunitárnej Európy, dáme preč, budú sa biť štáty medzi sebou. Zdieľať

Ja viem, že to tu nikomu netrhá žily, lenže Európsky parlament nám nadiktoval tradíciu, že síce my ako členské štáty ďalej nominujeme predsedu Európskej komisie, ale toho, ktorý vyjde z volieb do Európskeho parlamentu. A to má aj ďalšie dôsledky, tento koncept totiž spôsobuje zásah do tvorby európskej legislatívy. Takže by stačilo, keby sme len striktne dodržiavali zásady, ktoré platili.  

Z toho, čo hovoríte, však vyplýva, že ak nevidíte zmluvný priestor, kde by sa mohli kompetencie vracať, a vidíte len oblasti, kde by sa mali prehlbovať....

... to si však nemusí odporovať...

 ... lenže v dôsledkoch to tiež pôsobí ako napĺňanie konceptu čoraz užšej Únie, len tomu hovoríte pragmatický prístup.

Ale aká kompetencia by sa mala odovzdať? Pozrel som si pozorne kompetencie, ktoré chce preniesť späť Richard Sulík. Podľa mňa sa treba baviť o veľkých veciach.

Nemám však vôbec dojem, že návrat istých kompetencií v oblasti ochrany spotrebiteľa je tou veľkou vecou, ktorá Úniu dostane z krízy a vráti dôveru. Navyše, mnohé veci sú v komunikácii preexponované.

V akom zmysle?

Napríklad zo strany médií, keď sa hovorí o ochrane spotrebiteľa. Počúvate veci, pri ktorých si ľudia klepú na čelo, ako to mohol niekto vymyslieť, znormované nádoby na olivový olej...

Ale súčasne platí, že sú preexponované aj niektoré opatrenia.

Také príklady určite nájdeme, mňa však viac trápi, aký celkový dojem sa pritom šíri. Iniciátormi týchto noriem sú často štáty alebo silné korporácie, nie nejaký úradník v Bruseli.

Ale späť k vašej otázke. Ktoré kompetencie teda vrátiť? Bankový dohľad? Jeho zavedenie bolo vážnym posunom, ktorý sa udial dokonca bez zmeny zmlúv. Ale na konci dňa, keď sme odovzdali suverenitu v takej citlivej oblasti, akou je bankový dohľad, môže niekto tvrdiť, že to bolo zlé?

Eliminovali sme systém, ktorý zlyhával v iných krajinách, ale dostával do problémov Úniu ako celok. Takisto ak chceme byť v jadre Únie v oblasti obrany, musíme v rámci existujúcich zdrojov dodať niečo, čo nás tam kvalifikuje, podobne, ako sme sa museli kvalifikovať pri vstupe do eurozóny.  

Čo bude stáť nemalé peniaze.

Iste, ale veľa sa dá spraviť pri existujúcich zdrojoch a tých, ktoré sú naplánované už na základe súčasných záväzkov.

Súčasťou jadra sme však už do veľkej miery tým, že sme členmi eurozóny. Hovorili ste o dobudovaní bankovej únie, čo je tak trochu technokratická záležitosť. Čo sa ešte plánuje v eurozóne udiať, aby sa mohlo povedať, že už má zdravé základy?

Som frustrovaný z toho, že od roku 2011 máme jasnú predstavu, ako ďalej s eurozónou, ale postupuje sa veľmi pomaly. Európska komisia prišla minulý týždeň s ďalším dokumentom, ale od roku 2011 je to v poradí tretí dokument tohto typu, a všetky len recyklujú tie isté riešenia.

Som frustrovaný z toho, že od roku 2011 máme jasnú predstavu, ako ďalej s eurozónou, ale postupuje sa veľmi pomaly. Zdieľať

Je pritom zrejmé, čo treba spraviť, predovšetkým dokončiť bankovú úniu, kde mimochodom pri európskej ochrane vkladov máme problém aj my.

To však blokujeme aj my.

My sme naozaj v skupine štátov spolu s Nemcami. Hovoríme však, že sa tomu nebránime, len tvrdíme, že momentálne je v bankovom sektore príliš veľa rizík, ktoré by mohli spôsobiť, že ak ich nevyčistíme a preberieme záruky, budeme socializovať straty a náklady.

 ... teda z dokončenia bankovej únie nič nebude, ak zostanú problémy napríklad s talianskymi bankami.

Nehovorím o konkrétnych krajinách, ale preto súhlasíme s Nemeckom a tlačíme na ozdravenie bankového sektora.

Navrhujete pragmatické kroky, ktoré sú nevyhnutné pre záchranu EÚ. Otázkou však je, že keď sa bude prehlbovať integrácia v takých oblastiach, ako je vnútorná bezpečnosť, obrana, banková únia, či to automaticky nepovedie aj k väčšiemu tlaku na ďalšiu politickú integráciu.

Čo máte na mysli?

Napríklad sa otvorene hovorí o európskom ministrovi financií, je to najmä agenda Francúzov.

Európsky minister financií nemôže prísť skôr, ako sa vyriešia základné veci. Nestrašme sa však politickou integráciou. Tá je tu dávno a každý projekt, o ktorom hovorím, je výsledkom politickej integrácie.

Ani vnútorný trh nie je technická záležitosť, ani eurozóna či Schengen. Sú to primárne politické projekty. A do konceptu politickej integrácie vstúpilo Slovensko v roku 2004 na základe referenda a zobrali sme ho za svoj. Dnes strašíme politickou integráciou, ako keby tu doteraz nebola.

Ale to je v poriadku. Pýtame sa na to, že ak sú tu pragmatické kroky, ktoré sú nevyhnutné a ktoré znamenajú posilnenie integrácie vo vybratých oblastiach, či sa popritom nezvezú so svojimi návrhmi aj zástancovia konceptu čoraz užšej Únie.

Ako som už povedal, tento prístup je podľa mňa prekonaný.

Lenže koncepty spoločného ministra financií, spoločného rozpočtu, fiškálnej únie existujú, hovoria o nich vrcholoví predstavitelia niektorých štátov.  

Rozumiem, ja som však pri týchto konceptoch absolútne pokojný.

Prečo?

Lebo viem, aké sú predstavy Nemecka a Francúzska. Celková diskusia o budúcnosti Únie je fajn, ale to, či sú tieto spektakulárne veci reálne, sa uvidí až po nemeckých voľbách.

V súčasnosti žiadna kolektívna debata o týchto témach neexistuje. Existujú len individuálne tlmočené odkazy, ktoré zaplňujú mediálny priestor, a iste, treba si ich všímať.

Tento váš pokoj teda vydrží len do septembrových nemeckých volieb. Potom príde ostrá debata.

Ja si ju veľmi želám.

Ale jej výsledkom môžu byť aj riešenia, o ktorých hovoríte, že si ich neželáte.

Ako krajina, ktorá je v eurozóne, budeme mať obrovskú výhodu v tom, že budeme sedieť za stolom.

Hovoríte, že už je koniec ideológie čoraz užšej Únie. Máte však pocit, že aj tí ostatní, ktorí budú sedieť za stolom, to takto cítia?

To nie. Je to môj osobný pocit, ktorý vychádza z presvedčenia, že dnes sme kvôli sérii kríz v situácii, že toto heslo euforických 90. rokov už politicky nemobilizuje.

Napokon, aj počas krízy v eurozóne sa najzásadnejšie veci neudiali na základe hlbokého presvedčenia, že ich môžeme urobiť a ísť podľa konceptu prehlbujúcej sa integrácie, ale preto, že trhy nám dožičili len hodiny na to, aby sme urobili rozhodnutia. Takže bez ohľadu na to, čo kto ako cíti, si myslím, že Európa sa bude vyvíjať dopredu nie kvôli nejakej ideológii, ale preto, že ľudia už nechcú zažívať také krízy, aké zažívali.

Môže naše členstvo v eurozóne znamenať, že napriek tomu, že sa to nebude diať pod hlavičkou integračnej ideológie, sa ocitneme v štáte s názvom Európska menová únia?

Nikto nechce európsky štát.

Fiškálna únia by sa mu už veľmi priblížila.

Ale tam nie sme.

Nepovažujete však kroky k nej za reálny scenár?

Nikto nebude navrhovať štát s názvom Európska únia.

Tak sa to nenazve, ale môže to tak de facto dopadnúť.

To nie je otázka dneška. Ešte raz opakujem: sú veci, ktoré vyzerajú oveľa menej spektakulárne, ale sú kľúčové. Napríklad, ako znížime riziká v bankovom sektore. Tým asi ľudí v Košiciach či Ružomberku nenadchnete pre EÚ, ale napriek tomu je to pre nich veľmi dôležité.

No nemôžeme donekonečna eurozónu budovať tak, že budeme trochu tehotní. Počas krízy sme stáli ako nahí a pozerali sa, čo s nami robia trhy.

Ako teraz rozmýšľa o Európe nemecký a francúzsky mainstream?

U Nemcov spomedzi všetkých veľkých krajín a zakladajúcich členov EÚ vidím, že si najviac uvedomujú zodpovednosť za Úniu ako celok. To, čo v Bratislave nazývame kaviareň, funguje všade. A v tomto priestore v niektorých zakladajúcich krajinách EÚ cítim istú nostalgiu za časmi, keď Únia nebola taká veľká.

Tento pocit som však v takom Nemecku nikdy nemal. V tom vidím obrovskú nemeckú zodpovednosť. Navyše, Nemecko sa intenzívne zaujíma aj o tento stredoeurópsky priestor, čo pri iných krajinách v takej miere nepociťujem.

U Nemcov spomedzi všetkých veľkých krajín a zakladajúcich členov EÚ vidím, že si najviac uvedomujú zodpovednosť za Úniu ako celok. Zdieľať

Ale aj my v strednej Európe musíme ukázať, že chceme byť v EÚ a nechceme ju rozoberať. Lebo ak si niekto myslí, že Slovensko sa samo obslúži lepšie, ako sa samo obslúži Nemecko, tak opakujem, je to insitná predstava.

Mnoho ľudí má však zároveň pocit, že EÚ nedokáže riešiť krízy. Na Ukrajine napriek veľkej diplomatickej aktivite nedokázala zabrániť vojne. Migračná kríza viedla k veľkej neistote medzi ľuďmi a následne k obrovskému vnútornému sporu v Únii.

Máte pravdu, tieto krízy naplno odhalili, čo to znamená, keď sú projekty testované reálnymi podmienkami. Málokto si už pamätá, že sme s Ruskom mali Partnerstvo pre modernizáciu Ruska. Tomuto sme verili, dnes tu máme protiruské sankcie.

Ja by som však EÚ paušálne nevinil, že tieto veci nedokázala riešiť.

Uvedomme si, v akom rozsahu sa dnes mení svet. Pozrite sa na januárové svetové ekonomické fórum v Davose, kde najväčším bojovníkom proti protekcionizmu vo svetovom obchode bol čínsky prezident, ktorý tak reagoval na niektoré posolstvá prezidenta Trumpa. Vedel si toto niekto predtým predstaviť?

Uvedomujeme si, čo to znamená, že čínsky prezident minulý týždeň v Berlíne za prítomnosti Angely Merkelovej povedal, že Čína sa zasadí za stabilitu v oblasti klimatických záväzkov?

V slovenských liberálnych kruhoch je populárna téza, že vývoj pôjde smerom, že okolo Nemecka sa sformuje akési jadro Únie a potom tu bude periféria, ktorú raz možno pohltí Rusko. Speje EÚ k takémuto striktnému rozdeleniu?

Nemyslím si, že tam speje. Ale ak pripustíme, že tu vzniká nejaké momentum a odhodlanie dobudovať eurozónu, aby sa už nedostávala do takýchto ťažkých situácií, je jasné, že integrácia bude mať kvalitatívne odlišnú podobu pre tých, ktorí sú v eurozóne.

Do toho vlaku budeme musieť nastúpiť, pretože ide o našu menu. Keď sa bavíme s kolegami z V4, ktorým sa nepáčia niektoré naše kroky, hovorím im, že my sa musíme starať o svoju menu. Tak ako sa oni starajú o českú korunu či poľský zlotý. Lebo je to ich mena. Preto by bolo výbornou správou pre nás, keby sa aj tieto tri krajiny rozhodli zaviesť euro.

Od premiéra a vlády dnes zaznieva až s osudovou naliehavosťou: sme v jadre, budeme v jadre, musíme tam za každú cenu byť. Akoby sme my nemali nejaký vlastný záujem na budúcej podobe Únie, ktorý by sme spolu s inými krajinami eurozóny presadzovali.

Možno to tak vyznieva, ale nie je to tak. My nedávame žiaden bianco šek. V tejto chvíli tu totiž neexistuje koncept, ktorý by bol rozmenený na drobné. Ale máme sedieť so založenými rukami, keď Macron s Merkelovou ohlasujú veľké zmeny?

Naopak, máme hovoriť o svojej predstave.

Teraz nehovorím za vládu. Myslím si však, že by sme mali problém, ak by eurozóna robila zásadné prehlbovanie tým, že sa začne s fiškálnymi zásahmi. Mali by sme s tým problém aj preto, že sme jednou z piatich krajín, ktoré striktne dodržiavajú všetky fiškálne pravidlá.

Platí naše odmietnutie aj voči daňovej harmonizácii?

Áno. Lebo to nikto nenavrhuje, aj keď o tom viacerí snívajú.  

Budeme mať dostatok spojencov, aby sme takéto snahy zvrátili?

V tomto nebudeme sami. Som si tým úplne istý.

Budeme sa môcť v tomto prikryť aj Nemeckom?

To ešte nebudem komentovať, rozhodne však nebudeme mať na svojej strane len ľahké váhy.

Na Slovensku, ale aj v ďalších postkomunistických krajinách bol vždy silný atlantistický pohľad na zahraničnú politiku. Dnes po zvolení Donalda Trumpa je tento koncept vážne naštrbený. Dá sa povedať, že atlanticizmus pomaly zomiera?

Ťažko sa mi na to odpovedá, pretože do partie atlantistov patrím aj ja. Veď som viedol rokovania o vstupe do NATO. Zároveň nemožno nevidieť to, že mnoho vecí sa nám takpovediac mení pred očami.

Stále si myslím, že Západ je transatlantické spoločenstvo, ale asi už to nemá romantickú podobu. Bude to mať oveľa pragmatickejšiu podobu.

O pár mesiacov budú v Nemecku voľby, ktoré uzavrú tento európsky supervolebný rok. Čo bude teda tento rok znamenať pre Európu?

Dúfam, že rok 2017 sa vďaka výsledkom volieb využije nie na návrat ideológie v zmysle viac Európy ako plošná odpoveď na všetko, ale naopak. Teda že nám to dodá energiu.

V to dúfate alebo tomu aj veríte?

Viac dúfam, ako verím.

Prečo?

Pretože EÚ poznám.

Z čoho máte obavy?

Trochu sa obávam toho, aby nás pozitívny vývoj v roku 2017 nevrhol naspäť do viery, že to vieme uhrať tradičnými odpoveďami. Napríklad problém eurozóny ako problém legitimity v zmysle, že potrebujeme parlament pre eurozónu. Ja si to jednoducho nemyslím. Lebo oveľa viac potrebujeme fiškálnu disciplínu, v ktorej sme líder.

Západ je transatlantické spoločenstvo, ale asi už to nemá romantickú podobu. Zdieľať

Vôbec sa napríklad nebavíme o tom, že našu politickú energiu výrazne skonzumuje najmä brexit. Viem, o čom hovorím. Je to taká vážna vec, že nás to politicky aj pracovne pohltí.

Premiér Robert Fico rád hovorí, že Briti by mali dôsledky brexitu tvrdo pocítiť. Aj vy si to myslíte?  

Ja nepoužívam tento jazyk. Ale to, že ho pocítia, je úplne jasné. Oni ho totiž pocítiť chcú. My sme im po referende nepovedali, aby odišli zo spoločného trhu. To povedali oni a my to len musíme vziať na vedomie.