Zástupcovia Rómov v parlamente Ako dostať Pačivale Roma z pasce demokratickej politiky

Premiér Robert Fico v nedeľu 14. januára nahral facebookové video s názvom Čo sa nezmestilo na tlačovku XXII.

V ňom v kontexte viacerých vyhrážok voči opozičným politikom a ich politickým stranám spomenul aj túto:

„Odignorovali sme fakt, že Matovič si kupoval cigánske hlasy v osadách, že korumpoval túto skupinu občanov. Za normálnych okolností mal byť výsledok jeho strany označený za neplatný a strana by mala vrátiť nielen všetky peniaze do štátneho rozpočtu, ale aj prísť o mandáty poslancov Národnej rady.“

Odhliadnuc od toho, že po parlamentných voľbách 2020 sa on sám priznal k volebnej korupcii pri sľubovaní trinásteho dôchodku, Robert Fico úplne podcenil a neporozumel „dynamickému vývoju“ v prostredí rómskych komunít. Ten súvisí najmä s masovým používaním sociálnych sietí.

Kombinácia fyzickej prítomnosti kandidátov platformy OĽaNO Pačivale Roma (poctiví/zodpovední Rómovia) priamo v rómskych komunitách, mimoriadne efektívnej volebnej mobilizácie cieľovej skupiny voličov s ohľadom na hlavné témy kampane (Fico s Mazurekom ako hrozby, Matovič ako ochranca), premyslenej a uveriteľnej komunikácie na sociálnych sieťach spôsobili, že sa vytvorila disciplinovaná masa rómskych voličov, ktorí v desaťtisícoch volili jednu politickú stranu – vtedajšie hnutie OĽaNO, dnes Slovensko.

Zhrnul by som to takto: ak niektorí politici (a aj novinári) naďalej veria anekdote s 500 eurami za voľby, dopúšťajú sa veľkej chyby v politickom úsudku.

Pasca zákona demokratickej politiky

Tvrdiac toto, druhým dychom zároveň dodávam, že členovia rómskej platformy Pačivale Roma na čele s europoslancom Petrom Pollákom st. sa dostávajú do klasickej pasce, ktorú lídrom zaostávajúcej menšiny ponúka neúprosná logika demokratickej politiky.

Na jednej strane zvýrazňovanie a zveličovanie krívd, ktorým je akože vystavená zaostávajúca menšina, na strane druhej sľuby o tom, čo všetko tejto menšine vďaka ich prítomnosti v politike môže štát poskytnúť prostredníctvom rôznych sociálnych programov.

Tento typ komunikácie je v zásade „defaultným“ módom, ku ktorému politickí predstavitelia takýchto menšín skĺznu, podobne ako keď tvar lievika a gravitačná sila donútia danú kvapalinu stiecť z ktoréhokoľvek miesta po vstupných okrajoch do hrdla lievika.

Za obdobie od ostatných parlamentných volieb som postrehol, že skupina Pačivale Roma každý piatok vykonáva tzv. „drobnú politickú činnosť“ v niektorej zo stoviek lokalít, kde získali veľa hlasov.

Vďaka online prenosom si vždy vypočujem zhruba pätnásť minút z týchto stretnutí a v absolútnej väčšine sa môj predpoklad vyššie zmienenej „defaultnej politickej komunikácie“ napĺňa.

Rozumiem, že tieto stretnutia slúžia z krátkodobého hľadiska ako mobilizácia na znovuzvolenie Petra Polláka st. do Európskeho parlamentu, kľúčová otázka však je, akému účelu majú slúžiť zo strednodobého a z dlhodobého hľadiska.

Čítajte tiež

Píše Igor André Desať nevyžiadaných rád Robertovi Ficovi pre oblasť marginalizovaných skupín

Igor André

Jediné, čo ma ženie, nie je úcta k Vám, ale láska k mojej vlasti. Táto problematika, rok čo rok naliehavejšia, sa týka predovšetkým troch krajov, ktoré tvoria polovicu územnej rozlohy Slovenska.

Rozdiely dvoch politických ciest

Hneď po posledných parlamentných voľbách som zachytil výrok Petra Polláka ml. o tom, že „sa prebudil spiaci drak“, čím mal na mysli práve disciplinovanú voľbu Rómov hnutia OĽaNO. Následne úvahu Petra Polláka st. nedávno v Pavlovciach nad Uhom v zmysle, že podobne ako Maďari, aj Rómovia sa na Slovensku začínajú formovať ako politická entita a ľudia si na to musia zvykať.

Z týchto vyjadrení sa dá vyvodiť, kam asi zo strednodobého a z dlhodobého hľadiska smeruje politika Pačivale Roma. Pálčivým rébusom však ostáva, či sa pri formovaní tejto politickej sily vydajú cestou „prirodzeného komunikačného defaultu“ rýchleho a lacného zisku alebo sa dajú na tŕnistú cestu, ktorá je z môjho pohľadu tá skutočne pačivale, teda poctivá, respektíve zodpovedná.

Tá prvá je lákavá na udržiavanie osobného profitu samotných politických predstaviteľov rómskej menšiny, ale jej efekt na posun zaostávajúcej komunity bude malý. Tá druhá bude zo začiatku riskantná z hľadiska straty popularity predstaviteľov rómskej menšiny, ale zo strednodobého a z dlhodobého hľadiska z nej budú profitovať široké skupiny zaostávajúcej komunity a napokon aj celá spoločnosť.

Príkry Thomas Sowell

Vynikajúci americký sociálny vedec Thomas Sowell to v jednom rozhovore s moderátorom Petrom Robinsonom z Hooverovho inštitútu 14. marca 2018 zhrnul takto (primárne sa vyjadroval k vlastnej skupine Afroameričanov):

„Rovnako ako pri mnohých iných skupinách na celom svete, lídri zaostávajúcich skupín sú často jedným z najväčších hendikepov týchto skupín, pretože musia vykresľovať problémy spôsobmi, ktoré im umožnia pasovať sa do roly záchrancov. A preto vôbec nebudú otvárať témy o tom, ako môžete urobiť to alebo tamto pre seba, debata bude o tom, čo môže vláda doručiť vám. A zvyčajne to znamená veľa slov a vecí, ktoré sú vo výsledkoch zlé. Toto neplatí iba o černochoch v USA, rovnako to platí aj pri nízkopríjmových skupinách vo Veľkej Británii a inde.“

Následne na otázku moderátora, či je vlastne nebezpečné, aby sa ľudia z menej priaznivých socioekonomických podmienok obracali na politiku ako formu kompenzácie svojej situácie, odpovedal Sowell takto:

„Bezpochyby áno. Ak sa znova pozrieme na Spojené štáty alebo aj na iné krajiny vo svete a rozmýšľame nad ohromne úspešnými ľuďmi, takmer nikdy nevieme menovať nejakého významného politického lídra tejto skupiny, ktorému by sa tento úspech mohol pripísať. Aký líder ázijského pôvodu, ak sú v menšinovej pozícii, vytvoril z tejto menšiny takých úspešných ľudí?“ Sowell hovorí veľmi provokujúce až šokujúce veci, ktoré sa musia ťažko počúvať voleným zástupcom zaostávajúcich menšín, pretože otvorene spochybňuje zmysel ich existencie. A to je najlepší moment, aby situáciu zachránil sám Martin Luther King jr.

Čítajte tiež

Píše Igor André Falošný boh menom Empatia

Igor André

Jedna z najperfídnejších foriem psychologickej manipulácie zo strany manipulátora je zámerné vyvolávanie viny prostredníctvom poznania tých najzákladnejších stavebných kameňov morálnej výbavy jednotlivca z daného civilizačného okruhu.

M. L. King ako „pačivale“ inšpirácia

Človek, ktorý študoval politológiu, sa až hanbí, že tak málo pozná prejavy tejto osobnosti, ktorá je bezpochyby v rebríčku „top 10 najvplyvnejších ľudí 20. storočia“.

Aj keď nikdy nebol politickým predstaviteľom konkrétnej politickej strany, v povedomí ho máme zafixovaného ako veľkolepého kultúrno-politického reformátora rasistického politického režimu v USA v polovici minulého storočia.

V skutočnosti však stále ostával baptistickým kazateľom z mestečka Montgomery v južanskej Alabame. Keďže ako pastor na rozdiel od politikov mal ten luxus, že sa nemusel líškať členom svojej kongregácie, jeho kázne a prejavy mohli ťať do živého.

King neľútostne pranieroval nielen devastačný systém dôsledne zákonom vynútenej rasovej segregácie USA v polovici 20. storočia, ale vedel úplne prenikavo hovoriť aj o tom, „čo musíme urobiť my“.

Myslím si, že práve z týchto myšlienok by mali čerpať inšpiráciu zástupcovia platformy Pačivale Roma pri svojej politickej komunikácii zo strednodobého a z dlhodobého hľadiska.

Začítajme sa do nádherného obsahu Kingových slov, miestami poetických obrazov, ktoré sú namierené ťažko skúšaným černochom, v tom čase americkými zákonmi považovaným za ľudí druhej kategórie. Ide o úryvky z príhovoru s názvom Niektoré veci, ktoré musíme urobiť na konferencii k druhému výročiu založenia Inštitútu pre nenásilie a sociálnu zmenu predneseného v baptistickom kostole v Montgomery 5. decembra 1957:

• „… Sú nejaké veci, ktoré môžeme urobiť. Musíme zlepšiť naše štandardy. Zlepšiť naše správanie. Musíme zlepšiť naše hygienické podmienky. Dokonca musíme zlepšiť naše kultúrne štandardy. Existuje veľa vecí, ktoré dokážeme spraviť. Otvorili sa nám možnosti, ktoré tu v minulosti neboli (to hovorí v podmienkach zákonom ustanovenej rasovej segregácie! – pozn. I. A.), vzdelávanie dospelých a iné, musíme všetky tieto veci využiť. Áno, sú veci, ktoré môžeme urobiť, aby sme získali rešpekt od ostatných…“

• „… Musíme sa naučiť urobiť dobrú robotu, odviesť dobrý výkon. Poďme budovať naše štandardy excelentnosti vo všetkých týchto oblastiach. Podnikatelia a profesionáli – keď hovorím v generickom tvare, myslím rovnako aj ženy, ktoré sú činné v týchto oblastiach –, zriaďujte si firmy a vykonávajte svoje profesie na takej úrovni, že obstoja hocikde. Nezriaďujte si ich iba preto, že pôjdete žobrať ľudí, aby s vami obchodovali, pretože ste černosi (použil slovo negro – pozn. I. A.), ale preto, lebo máte vynikajúcu firmu…“

• „… Nech je vaša práca akákoľvek, musíte sa rozhodnúť robiť ju dobre. Robte ju tak dobre, že živí, mŕtvi a ešte nenarodení by ju nevedeli robiť lepšie. Ak vám pripadne údel, že ste zametačom ulíc, zametajte ulice rovnako, ako Rafael maľoval obrazy, Michelangelo tesal mramor, Beethoven skladal hudbu, Shakespeare písal poéziu, zametajte ulice tak dobre, že všetky zástupy neba i zeme sa budú musieť zastaviť a povedať: ,Tu žil skvelý zametač ulíc, ktorý odvádzal vynikajúcu prácu…‘“

• „… Na čo budeme míňať peniaze? Investujeme ich do družstevných podnikov, ktoré budú našej rase zabezpečovať ekonomickú bezpečnosť? Alebo ich minieme na nezmyslené veci? To je otázka. Budeme žiť nad svoje pomery? Viem pochopiť, prečo to často robíme. Robíme to často, pretože s nami tak veľa a dlho zametali, tak veľa do nás kopali, že iba tieto veľké veci, ktoré si nemôžeme dovoliť, nakŕmia naše potlačené egá. A tak si černoch kúpi cadillac, pretože je rovnako veľký ako cadillac belocha a môže ho potom predbehnúť na diaľnici a mať pocit, že keď sedí v tom aute na diaľnici, tak je tam aj spoločne s belochmi. Rozumiem tomu. Vo veľa prípadoch si nemôže kúpiť dom tam, kde chce, a tak dáva peniaze do iných vecí… Uprostred tohto všetkého nemôžeme dovoliť, aby naša psychologická situácia spôsobovala krivenie našich hodnôt. Žime v rámci našich finančných možností. Sporme si peniaze a investujme ich do zmysluplných cieľov. Už ste sa zastavili, aby ste si uvedomili, že podľa najlepších ekonómov by vaše auto nemalo stáť viacej ako polovicu vášho ročného príjmu? Už ste si toto naozaj uvedomili? A ani váš dom, oni hovoria, by nemal stáť viac ako dvojnásobok vášho ročného príjmu… Ale aj tak vieme nájsť ľudí, ktorí zarábajú 2000 dolárov ročne a jazdia v aute za 5000 dolárov. Asi tam nie je niečo v poriadku s týmto chápaním hodnôt, nemyslíte?“

• „… Teraz sa musíme zastaviť a vidieť tieto veci. Priatelia, prestaňme míňať peniaze na pochabosti. Pozerám sa a vidím, koľko peňazí sa míňa na tvrdý alkohol, pivo a aj všetky tieto alkoholické nápoje. Rovno tu v Alabame míňame toľko peňazí na tvrdý alkohol, že táto suma by postačila na pokrytie rozpočtov troch z našich štyroch vysokých škôl tu v Alabame…“

• „… Potrebujeme lídrov po celom juhu, v každej komunite, ale aj v celom národe – inteligentné, odvážne a oddané vodcovstvo. Nie iba lídrov zamilovaných do peňazí, ale do spravodlivosti. Nie lídrov zamilovaných do publicity, ale do ľudskosti. Viem, že ak si líder, budeš musieť mať peniaze ako každý iný. Ak si líder a si v situácii, že na teba svietia reflektory sveta, nevyhnutne sa ti dostane publicity. Ale tieto veci musia byť vedľajšie k väčšiemu cieľu. V tejto hodine musíme mať lídrov, ktorí sú oddaní misii pre slobodu a spravodlivosť, ktorí majú lásku k ľudstvu vo svojich srdciach…“

• „… Chcem vás vyzvať, aby sme sa nestali zatrpknutými. Viem, aké to je. Existuje nebezpečenstvo, že tí z nás, ktorých tak veľa a dlho kopali, po ktorých dupala železná päta útlaku, ktorí boli vykorisťovaní a spadli do priepasti nespravodlivosti, budú reagovať s trpkosťou. Ale to nesmieme spraviť. Musíme sa tu na juhu nejako postaviť pred našich bielych bratov a vidieť v nich obraz Boha. Bez ohľadu na našu mienku o tom, akí sú zlí, čo nám robia, čo o nás povedali, stále musíme veriť, že aj v tom najzarytejšom segregátorovi je obraz Boha. Ak ho budeme naďalej milovať, musíme veriť, že sa môže premeniť. Toto je nádej, v ktorej musíme žiť…“

Slovenskí Rómovia sú, na rozdiel od černochov v päťdesiatych rokoch v USA, dnes de iure úplne plnoprávnymi občanmi Slovenskej republiky. Je nesporný fakt, že nie vždy a všade to platí aj de facto.

Ich rómski politickí zástupcovia na národnej úrovni si môžu vybrať dve cesty – živiť v nich krivdy z existencie nepriamej diskriminácie a nárokovú kultúru na sociálne benefity alebo ich ťahať po namáhavej, ale krásnej ceste budovania kultúry excelentnosti a zodpovednosti.

Začať sa dá aj pri zametačoch obcí na aktivačných prácach. Na toto ovocie sa bude čakať dlhšie, ale o to sladšie bude a odhryznúť si bude môcť celá spoločnosť.