V židovsko-kresťanskom civilizačnom okruhu je takým stavebným kameňom súcit (empatia) s druhým človekom.

Z empatie sa v západnom civilizačnom okruhu stáva zbraň na kolektívnej úrovni, ktorej údajný nedostatok má v jednotlivcovi vyvolať buď obrovské výčitky svedomia, alebo, ak by jej údajný nedostatok naďalej pretrvával, malo by to jednotlivca nadobro vylúčiť z dobrej spoločnosti. Mal by prežívať sociálnu smrť. Tak funguje dobre namazaný stroj progresívnych elít, „strážcov brán“.

Moja trauma z nesúcitu

Na ilustráciu toho, akú silu majú výčitky svedomia z nepreukázania dostatočnej empatie, respektíve z preukázania necitlivosti voči druhému, popíšem vlastnú skúsenosť.

Mohol som mať 12 rokov a na letnom tábore jedného speváckeho zboru sme mali tradičný futbalový turnaj. Keďže som rád vyhrával, nemal som veľkú trpezlivosť, ak v našom tíme hrali „polená“. Tie boli vždy zárukou, že strelený gól nemusí nič znamenať, ak to „poleno“ vzadu neubráni pri protiútoku súpera. A tak mi z úst vyletelo smerom na môjho kamaráta a spoluhráča niekoľko necitlivých a škaredých slovných formulácií. Naopak, jeho pôsobenia v zápase sa otvorene zastal môj brat.

To všetko sa udialo pred zrakom jedného z vedúcich tábora, ktorý bol zároveň kapitánom družstva protihráčov. A tento človek, mimochodom, dnes riaditeľ jednej významnej nadácie na podporu sociálnych zmien, bilancujúc pri večernom kozube daný deň vysoko vyzdvihol práve konanie môjho brata.

Hoci mňa priamo nemenoval, vedel som, že ja som ten lotor v tomto príbehu. Vnútorne som prežíval hanbu a výčitky svedomia, že som nemal súcit a trpezlivosť so svojím dobrým kamarátom, ktorý nevedel dobre hrať futbal. Dodnes to je veľmi živá spomienka.

Starý príbeh zlatého teľaťa

Hrať teda s kartou empatie a, naopak, ne-empatie má mimoriadnu moc nad psychickým rozpoložením človeka, ktorý bol vychovaný v duchu úcty ku každému človeku bez ohľadu na jeho/jej znevýhodnenia. Každý takýto človek pociťuje obrovský vnútorný diskomfort, ak ho okolie označí za bezcitného/neempatického človeka.

Avšak, ako veľakrát v histórii našej civilizácie, z empatie-súcitu sme si spravili tú najvyššiu hodnotu, zlaté teľa. Podľa nej pomeriavame všetko ostatné. Akoby sme nemali silu zotrvať v tom pravom (doslovnom aj obraznom) význame slova „Izrael“ – tí, čo zápasia s Bohom. Je to v tvare prítomného času, nie je to niečo ukončené ako statické zlaté teľa na podstavci.

Ešte včera to bol Rozum, dnes je to Súcit, ktorý chceme mať na podstavci. Dnes sa musíme klaňať iba Súcitu, ale výhradne Súcitu so všetkým menšinovým, lebo je nehodné v slušnej spoločnosti povedať, že napríklad určité správanie nie je spôsobené spoločenskými inštitúciami a štrukturálnymi rasizmom, ale nedokonalou povahou ľudskej prirodzenosti.                  

Špirála prinášania obetí

Oslava falošného boha Súcitu so všetkým menšinovým však spôsobila, že pravoverní sa dostali do pasce tyranie empatie. Aby ich niekto ešte pravovernejší nemohol obviniť, že začínajú vlažnieť, musia prinášať na oltár Súcitu čoraz väčšie obete.

Byť súčasťou tohto kultu teda znamená, že sa absolutizujú všetky vonkajšie faktory, ktoré majú údajne vplývať na kvalitu života nejakej menšiny a zároveň nekonzistentne démonizujú všetky vnútorné pohnútky zo strany väčšinovej spoločnosti.

Preteky v prejavovaní Empatie so všetkým menšinovým nakoniec vedie k úplnej abdikácii na vyžadovanie osobnej zodpovednosti od takzvaných utláčaných menšín. To má, samozrejme, za následok ešte väčší úpadok ich často už beztak ťažkej životnej situácie.             

Odvaha viesť zápas

Samozrejme, môžem sa v tejto svojej analýze mýliť, ale skôr si myslím, že to len znova potvrdzuje poznanie, že človek je neomylný homo religiosus. Aj výsostne sekularizovaná spoločnosť potrebuje mať na vrchole pyramídy hodnôt nejakú absolútnu hodnotu. Dnes je ňou na západe EMPATIA-SÚCIT so všetkým menšinovým.

Asi by bolo vhodné vpratať ju opäť do empatie, ktorú vyznávame v rovnocennej súvzťažnosti s inými hodnotami, ako sú napríklad spravodlivosť alebo osobná zodpovednosť.

Ale to by sme museli mať chuť zhodiť statické zlaté teľa a pustiť sa opäť do dynamického zápasu s Bohom.