Na čom záleží Ešte je skoro, aby sme sa vzdali dobrého školstva a uzatvárali sa do komunít

Tí najvplyvnejší vzdali spoločenský tlak na kvalitu vzdelávania aj snahu strážiť ideologizáciu osnov a obsahov, lebo svoje deti už majú v komunitných či súkromných školách.

6 minút čítania 6 min

Vypočuť článok

Vyštudovala žurnalistiku a germanistiku, pracovala v STV, v Slovenskom rozhlase a ako šéfredaktorka portálu nm.sk. Je vydatá, má tri deti.

Ďalšie autorove články:

Diabetologička Adela Penesová Mlieko do rannej kávy, jedno jablko, malý banán a príjem cukrov na deň máte vykrytý

Najnovšie štúdie o plusoch obyčajnej chôdze Môže významne oddialiť alzheimera a znižuje riziko úmrtia nielen u ľudí s vysokým tlakom

Na čom záleží Opačné pohlavie vnímame ako hrozbu. Priepasť medzi mužmi a ženami sa stále prehlbuje

K nepodarenému slovenskému školstvu sa v posledných týždňoch vyjadril takmer každý. Dobrú zámienku priniesli výsledky testovania PISA, ktoré niečo vypovedali o vedomostiach a zručnostiach našich žiakov.

Mnohí rodičia z veľkých miest tento vývoj vytušili už nejaký ten rok dozadu a hľadali pre svoje deti alternatívu v podobe súkromných škôl alebo minimálne v inštitúciách, ktoré majú oproti bežným školám pridanú hodnotu.

Ešte aktívnejší rodičia predbehli vývoj o niečo viac a nasadili sa tak, že založili pre svoje deti komunitné školy, v ktorých vedia uchovať hodnoty, s ktorými sa pri výchove stotožňujú, ale aj spôsob vzdelávania, ktorý má na zreteli iné priority ako bežná škola.

Ďalšia skupina rodičov už celkom otvorene hovorí o potrebe domáceho vzdelávania, lebo vraj ani tá najlepšia inštitúcia nebude viesť dieťa v takom duchu, ako to cítia samotní rodičia, a len týmto spôsobom získajú ľudia kontrolu nad všetkými obsahmi vzdelávania.

Tieto tendencie sú, samozrejme, silnejšie v istých kruhoch, či už konzervatívnych, alebo aj progresívnych, skrátka medzi ľuďmi, ktorým na formácii detí veľmi záleží a ktorí žijú v istej obave, aby im okolitý svet deti nepokazil.

Keď sa pozrieme na stav a možnosti nášho školského systému, dá sa tomuto spôsobu rozmýšľania rozumieť.

Alternatívy sú však dostupné len pre úzku skupinu finančne nadpriemerne zabezpečených alebo nadpriemerne motivovaných rodičov.

Väčšina rodín ešte ráta s tým, aby boli ich deti začlenené do štátnych škôl, respektíve do cirkevných škôl, ktoré sú však dnes z veľkej časti financované z verejných zdrojov. Chcú, aby deti zažili klasický spôsob vzdelávania v kolektíve a aby sa počas školy stretli s rôznymi pedagogickými prístupmi a s deťmi z najrôznejších prostredí.

To dnes platí aj v prípade cirkevných škôl určite viac ako v minulosti. Kým v deväťdesiatych rokoch študovali na cirkevných školách takmer výlučne deti z veriacich rodín, dnes je bežné, že z celej triedy idú na školskej omši na prijímanie dvaja, traja a väčšina ich rodičov už do kostola ani nechodí.

Áno, stojí to často viac investovanej energie do dialógu s deťmi, keď je potrebné debatovať, prečo niekto reaguje tak či onak alebo prečo má niekto iné hodnoty a prístup k životu ako my doma. Je to však zároveň aj výzva, ako dieťa urobiť odolnejším, dať mu do výbavy schopnosť argumentovať, ale aj počúvať, aby si vedelo obhájiť podstatné hodnoty, na ktorých nám záleží, a zároveň byť ako rodičia dosť autentickí, aby si dieťa naše hodnoty aj skutočne zvnútornilo.

Ísť proti prúdu sme si zažili aj my ako deti na komunistických základných školách, keď nás nútili recitovať „Lenin je náš otec“ a nemohli sme sa v škole prerieknuť, že chodíme na kresťanské stretká. Dalo nám to istú odolnosť i hrdosť žiť podľa evanjelia napriek nepochopeniu okolia.

Naše deti sa môžu dnes slobodne postaviť za to, čomu veria, ak im my rodičia poskytneme dostatočnú výbavu. Nevzdávajme sa tejto slobody skôr, než je to nevyhnutné. Iste je legitímne, ak je to možné, ponúknuť svojim deťom čo najlepšie vzdelanie. Ale uzatvárať sa pred svetom do uzavretých komunít z obáv či úzkostí z niečoho, čo tu ešte nie je, je minimálne predčasné.

Aj medzi konzervatívcami to môže pôsobiť tak, že tí najvplyvnejší vzdali spoločenský tlak na kvalitu vzdelávania aj snahu strážiť ideologizáciu osnov a obsahov, lebo svoje deti už majú v komunitných či súkromných školách.

Už potom v konzervatívnom svete veľmi nie je s kým diskutovať o novej reforme školstva, obsahoch jednotlivých predmetov či o tom, ako sa inšpirovať overenými zmysluplnými didaktickými prístupmi, ale nepreberať bezhlavo každú jednu „modernú“ metódu len preto, že si to dnešná doba pýta.

V školstve napokon stále platí, že charakter, osobné nasadenie a vášeň jedného učiteľa majú často zásadný vplyv na celý život jeho žiakov bez ohľadu na metódu, akú pri učení preferuje.

Keby jediným krokom k zmene bolo motivovať nadšených ľudí, aby išli do školstva, a neudupať systémom iskru v tých, ktorí ju ešte medzi učiteľmi majú, tak by sme nemuseli ako rodičia príliš dumať, kam umiestniť svoje dieťa.

Oplatí sa prečítať