Nenávidím svoju prácu. Takýto záver odprezentoval v triede pred pani učiteľkou a všetkými spolužiakmi môj 8-ročný syn, keď mal povedať niečo o zamestnaní svojich rodičov. Je to zlé samo osebe a horšie je to o to viac, že tá pani učiteľka je moja kolegyňa a tých žiakov stretávam na chodbách a čoskoro ich budem učiť.
Branislav, krásna, čistá detská duša, prišiel k týmto záverom po tom, čo niekoľko rokov útržkovito počúval naše rozhovory s manželkou. Vraj chodievam domov nahnevaný a stále hovorím o tom, čo je zlé. Moja prvoplánová obhajoba spočívala v tom, že som spochybnil dôveryhodnosť detskej interpretácie a vyzdvihol skutočnosť, že vypovedaním svojich frustrácií objavujem novú perspektívu pre vnímanie svojej pracovnej reality.
Pekný príklad sofizmu. V hlave si začínam utkávať trochu adekvátnejšiu verziu.
Branko, nie je tvoja chyba, že nerozumieš tomu, o čom sa s maminkou rozprávame. Nie si jediný, kto má pomýlenú predstavu o tom, čo dnes znamená byť učiteľom a prečo je ťažké sa s tým vyrovnať. Poznáš Palibáčiho, s ktorým niekedy hrávam tu v dedine futbal? Ten veľký ujo, čo chodí na tom džípe. Keď som minule meškal, Palibáči sa ma s úškrnom spýtal, kde som bol a či som už skontroloval písanky. Mal to byť vtip, a nikto sa nesmial dlhšie ako ja. Vraj písanky...!
Bolo to smiešne, lebo Palibáči si strelil do vlastnej nohy. Tá veta totiž povedala viac o ňom ako o mne. Vo svojich predstavách o školstve ustrnul niekde v roku 1980. Možno si ma predstavoval, ako v hrobovom tichu so zloženými rukami za chrbtom prechádzam po triede, trstenicou periodicky dvíham hladinu adrenalínu a so sadistickým pôžitkom kontrolujem, či má každý žiak pijak a okraje.
Moji žiaci pritom čoraz bežnejšie chodia do školy v teplákoch, v ľanovej turistickej taške majú mobil a peňaženku. Dievčatá si do kabeločiek namiesto plného peračníka napracú kompaktné vizážistické štúdio. Keď chcem, aby si vytiahli knihu a niečo na písanie, polovica z nich sa na mňa pozrie, akoby som práve vyhlásil komplikované verejné obstarávanie.
Čiže áno, frustruje ma, že zmysel pre elementárne povinnosti je z roka na rok akýsi chabejší.
Minulý týždeň mi práve takýto žiak vykričal, prečo by mal on robiť to, čo mu ja poviem. To je taká geniálna otázka! Kým si spolužiaci v triede cvičili maturitné počúvanie s porozumením, on sa chcel hrať na mobile, ležať na lavici alebo si kresliť. Bezpochyby šlo o vyhrotenú situáciu a komplikovaný osobný príbeh, ale tá otázka je ako vybrúsený diamant, v ktorom sa pozornému oku rozsvietia celé dimenzie vnútorného sveta mladých.
Palibáči si isto pamätá časy, keď to, čo povedal učiteľ, platilo. Nespochybňovala to spoločnosť, rodičia a už vôbec nie žiaci. Posvätná úcta asi nebude na mieste, ale mať učiteľa za irelevantného pajáca, ktorý učí irelevantné veci, asi nebude kľúč k jeho pedagogickej renesancii. Naši lekári by tiež nechodili do ambulancie s piesňou na perách, keby odbornosť ich postupov spochybňoval každý druhý pacient dôkazmi z internetov.
Čiže áno, frustruje ma, keď si žiaci chcú prejsť vzdelávacím programom iba z povinnosti, cestou minimálneho odporu, neraz za výraznej asistencie rodičov.
Branko, možno už aspoň tušíš, prečo sa niekedy zlostím, ale to neznamená, že nenávidím svoju prácu. Hoci stále menej ľudí verí, že vzdelávanie má zmysel, niekedy veríme aj za nich. Hoci sa naša práca miestami podobá skôr na sadenie semienok než starostlivosť o mladé stromy, tešíme sa z každého dobrého ovocia, dnešného či budúceho.
Mal som raz jedného žiaka, volajme ho Pierre, ktorý sa javil ako ten najbeznádejnejší adept na akýkoľvek, nielen akademický úspech. Preplazil sa so štvorkami a cestou robil kotrmelce, aké si ťažko aj predstaviť.
Len pre ilustráciu. Na rigidnej katolíckej škole sa počas veľkej prestávky chopil mikrofónu školského rozhlasu a uviedol vtip, ktorý pozostával z otázky „Čo majú spoločné farár a vianočný stromček?“ a odpovede, ktorá poukazovala na výlučne estetickú funkciu dvoch homoným. Za vtip o vianočných guliach si (po mnohých iných huncútstvach) vyslúžil podmienečné vylúčenie zo školy.
Aj minimálne prezieravý človek by po tomto treste chodil školou po špičkách. Pierra som už na druhý deň na chodbe stretol iba v tričku. Keď som poukázal na diskrepanciu medzi jeho podmienečným vylúčením a výberom oblečenia, zasmial sa, nadvihol tričko a ubezpečil ma, že pod ním má aj vyrolované trenky. Ja maloverný.
A práve tento Pierre minulý rok vyhral vo svojej kategórii súťaž Študentská osobnosť roka, ktorá je vyhlasovaná pre najlepších doktorandov Slovenska. Popri vysokej škole pracuje ako analytik na ministerstve a chodí od stáže k stáži po celom svete. Kto by to vtedy povedal? Ja určite nie.
Čiže, Branko, napriek tomu, že si niekedy podudrem, že ma sem-tam podpichne Palibáči, že moji žiaci radi torpédujú moje snaženie a že moje vlastné deti tvrdia opak, svoju prácu v skutočnosti z celého srdca návidím.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.