Šikana v triedach Školy nevedia, ako sa k nej postaviť, preto ju radšej neriešia

Už nevládzem. To boli posledné slová 15-ročného Romana, ktoré povedal do telefónu svojmu otcovi krátko pred tým, ako skočil zo strechy základnej školy v Parchovanoch na východe Slovenska.

Otec Romana sa rozhodol zverejniť video, ktoré sa k nemu po smrti syna dostalo. Na záberoch je počuť hlasy spolužiakov, ktorí ho povzbudzujú, aby skočil. 

Tu sa skáče z okna, znie posmešný titulok videa, ktoré deti v triede vysielali v priamom prenose. „Roman, skoč, ty čurák, skoč!“ počuť posmešný chlapčenský hlas. „Roman, skoč!“ jačí ďalší dievčenský hlas. 

Zverejnenie videa rodičov prebralo a na sociálnych sieťach sa v rodičovských skupinách navzájom varujú, čo našli svojim deťom v mobiloch a kde dochádza ku kyberšikane.Zdieľať

Odborníci na duševné zdravie kritizujú zverejnenie časti videa, ktoré sa podľa nich môže stať odrazovým mostíkom na spáchanie takéhoto skutku pre ďalšie podobne trpiace deti. Liga za duševné zdravie zverejnila status s výzvou, aby sa video, ktoré zachytáva nešťastnú udalosť v Parchovanoch, stiahlo a nešírilo. 

„Výskumy ukazujú, že nevhodné a necitlivé spracovanie témy ukončenia vlastného života v médiách môže viesť k zvýšeniu pravdepodobnosti, že niekto z príjemcov tento čin napodobní. Cieľom je teda takéto dôsledky minimalizovať a nájsť rovnováhu medzi verejným záujmom a zodpovedným informovaním,“ píše sa v stanovisku Ligy za duševné zdravie. 

Zverejnenie videa spustilo diskusiu o rozmere šikany na slovenských školách, začali sa ozývať rodičia, ktorí sa na sociálnych sieťach v diskusných skupinách navzájom varujú, čo našli svojim deťom v mobiloch. Pridávajú linky na internetové skupiny, v ktorých dochádza medzi deťmi k otvorenej kyberšikane.

Škola sa bráni, že ju rodičia neinformovali

Základná škola po týždni prelomila mlčanie a vydala vyhlásenie, že o šikane Romana nemala žiadne informácie. Poukázala na školský poriadok, podľa ktorého zákonný zástupca je povinný informovať školu o zmene zdravotnej spôsobilosti svojho dieťaťa, o jeho zdravotných problémoch alebo iných závažných skutočnostiach, ktoré by mohli mať vplyv na priebeh výchovy a vzdelávania.

„Žiaľ, v tomto prípade zákonný zástupca neinformoval školu o tom, že závažná bola zmena zdravotného a emocionálneho stavu jeho dieťaťa (ktorá trvala už rok) a ďalšie závažné skutočnosti si vyžadujú individuálny prístup pedagógov k nemu. Takže škola nemala podklady na špecifický prístup pedagógov k jeho výchove a vzdelávaniu, čo nás veľmi mrzí,“ informuje denník Nový čas, ktorý sa prípadu podrobne venuje.

Romanovi rodičia sa voči tvrdeniu školy ostro vyhradili. Matka tvrdí, že na šikanu upozornila počas rodičovského združenia triednu učiteľku. Tvrdí tiež, že oznámila, že syn navštevuje pre zhoršujúci sa psychický stav psychológa.

Otec zase tvrdí, že viackrát situáciu riešil aj so samotným riaditeľom školy, ale nepochodil. Pre médiá prehovorila aj Romanova staršia sestra, ktorá dosvedčila, že sa otec dlhodobejšie snažil situáciu v triede riešiť. 

Dáta o šikane hovoria hroznou rečou

Výskumy potvrdzujú, že šikana je na školách udomácnená a je prítomná už aj v jej najagresívnejšej podobe.

Potvrdil to už prípad v Miloslavove, keď tínedžeri opili mladšiu žiačku a potom ju surovo zbili, v Senci sa žiak piateho ročníka rozhodol skočiť pod vlak, pričom jedným z dôvodov bolo zrejme aj jeho šikanovanie zo strany spolužiakov, v škole v Banskej Bystrici „vtipní“ spolužiaci naliali žiačke šiesteho ročníka do fľaše s vodou dezinfekčný prostriedok Savo.

Štátna školská inšpekcia na svojich webových stránkach upozorňuje, že z dát z dotazníkov žiakov, ktoré niekoľko rokov zbierala v čase do vypuknutia pandémie v roku 2020, vyplynulo, že šikanovanie na školách má stabilný charakter a je tam trvale prítomné.

Graf: Prejavy šikanovania na školách. Zdroj: www.ssi.sk

Viac ako tretina žiakov bola jeden- alebo viackrát svedkom šikanovania a takmer pätina žiakov bola obeťou šikanovania.

Deti sa najčastejšie stretávajú s ponižovaním, urážkami, vysmievaním, so zastrašovaním či s nadávkami. Prieskum ukázal, že až každý šiesty žiak má dokonca skúsenosť s telesným napadnutím, bitkou či kopaním.

Podľa odpovedí žiakov agresori šikanujú svoje obete najčastejšie počas prestávky v triede, na chodbe či na toalete, ale často aj mimo priestorov školy. Vďaka internetu a sociálnym sieťam deti nečelia šikane len počas času stráveného v škole, ale dvadsaťštyri hodín denne.

Z výskumu vyšlo, že až 33 percent šikanovaných žiakov sa nikomu neodvážilo zdôveriť. Ak sa zdôverovali s nepríjemným zážitkom, tak najmä rodičom, triednym učiteľom a spolužiakom. Ochranu a pomoc u výchovného poradcu ani koordinátora prevencie väčšinou nehľadali vôbec.

Učiteľom vraj chýba záujem deti bližšie spoznať

Z dát, ktoré zozbierala Štátna školská inšpekcia, vyšiel neradostne aj prístup učiteľov a ich vzájomné vzťahy so žiakmi. „V každej piatej z kontrolovaných škôl bol vzájomný vzťah medzi pedagógmi poznamenaný napätím, nedôverou a neprispieval k vytváraniu pozitívnej klímy v pedagogických zboroch,“ píše inšpekcia vo svojich záveroch.

Z dotazníkov vyplynulo, že deti svojim učiteľom nedôverujú, že by boli ochotní riešiť ich prípadný problém v triede. Podľa získaných dát až tri štvrtiny žiakov nemajú pri svojom učiteľovi pocit istoty a psychického bezpečia. Učitelia väčší dôraz kladú na vyučovanie, osobný záujem o spoznávanie žiakov a ich vnútorného života z ich strany chýba.

Napriek tomu, že šikana sa na našich školách vyskytuje, inšpekcia zistila, že jedna pätina škôl nemá spracované postupy na jej riešenie ani len v teoretickej rovine vo svojich školských poriadkoch.

Viac ako tretina škôl sa šikane nevenuje vôbec

Až 37 percent zo skúmaných škôl nevenuje problému šikany pozornosť, nerobí monitoringy, neodhaľuje negatívne javy medzi spolužiakmi napríklad anonymnou dotazníkovou formou.

Ak školy monitoringy aj náhodou robia, podľa zistení inšpekcie koordinátori výsledky anonymných prieskumov podceňujú. Ak dotazníky aj zadali, „zistenia z nich nevyhodnocovali, neprijímali žiadne adekvátne opatrenia na eliminovanie prejavov v správaní jednotlivcov“.

Čítajte tiež

Šikana na slovenských školách Rodičia ju riešia aj preložením dieťaťa na inú školu

Jana Holubčíková

Prečo to zájde až tak ďaleko a je to správne? Pýtali sme sa rodičov aj psychologičky.

Dáta Štátnej školskej inšpekcie potvrdzujú, že školy majú väčšinou tendenciu šikanu podceňovať, ututlávať, skrývať a hlavne neriešiť. Denník Postoj pred časom priniesol k tejto téme príbehy rodičov, ktorých dieťa bolo v triede šikanované. 

„Uvedomili sme si, že škola to popiera, hoci videli aj synove fyzické prejavy. Nerozumela som, že dospelí vidia, že dieťa vracia zo stresu, nejedáva, a oni sa pozerajú a nechajú to tak a tvrdia, že sa nič nedeje.“ Taká bola napríklad skúsenosť rodičov tretiaka Adama, ktorý chodil na cirkevnú základnú školu na západe krajiny.

Ich syn čelil najskôr verbálnym útokom, ktoré ťažko znášal. Neskôr už pribudli fyzické útoky, kopanie, dieťa malo modriny. Ako sa to začalo stupňovať, začal v škole pravidelne vracať a sťažovať sa na bolesť brucha, hoci doma mu nič nebolo.

Napriek evidentným prejavom narazili rodičia zo strany vedenia školy na úplný nezáujem situáciu riešiť. Škola to jednoducho ako šikanu nevyhodnotila. Keď Adam začal úplne odmietať chodiť do školy, v obavách o jeho zdravie sa rozhodli rodičia nakoniec školu zmeniť.

Toto je akoby modelová ukážka, ako sa na mnohých školách rieši šikana. Skutok sa nestal, agresor zostáva na škole nepotrestaný a rodičia šikanovaného dieťaťa v obavách o jeho zdravie hľadajú novú školu. 

Treba pomôcť, ale i potrestať, tvrdí odborník

Liečebný pedagóg Albín Škoviera vidí príčinu v agresívnom správaní detí v zlyhávaní ich výchovy.

V prípadoch, keď konanie detí bolo mimoriadne agresívne, nesmieme skĺznuť len do hľadania pochopenia, prečo konali skratovo, do jeho ospravedlňovania či do stavu, keď z agresora vytvoríme obeť pre nevyhovujúce rodinné a výchovné podmienky. Týmto deťom treba pomôcť, ale mali by pocítiť aj dôsledky svojho konania.

Čítajte tiež

Liečebný pedagóg Škoviera o prípade v Miloslavove Riešením by bolo umiestnenie detí do prevýchovnej inštitúcie

Alena Potocká

Rozhovor s vysokoškolským pedagógom Albínom Škovierom o detskej agresivite i o zlyhávaní výchovy zo strany rodičov a spoločnosti.

Podľa Škovieru by sme mali mať odvahu vyriešiť takýto prípad tak, aby to bolo spoločensky čitateľné a očividné. V rozhovore pre Postoj, ktorý sme priniesli začiatkom roka po prípade šikany žiačky v Miloslavove, sa vyjadril, že čitateľným riešením v takýchto prípadoch by bolo umiestnenie šikanujúcich do prevýchovnej inštitúcie.

„Viem, že mnohí kolegovia psychológovia sú voči takýmto riešeniam kritickí, ale viacero detí i rodičov nám napísalo, že sme im zmenili život, že sme ich zachránili. Skúsenosť troj- či šesťmesačného pobytu bola pre deti taká dôležitá, že si povedali, že to stojí za to, aby sa na svet pozerali trochu inak,“ hovorí Škoviera.

Odborník zároveň pripomenul, že tínedžeri sú od štrnástich rokov za svoje skutky aj právne zodpovední. Slovenský Trestný zákon totiž pozná pojem pohnutie k samovražde.

„Pohnutím k samovražde sa rozumie akékoľvek konanie, ktoré je spôsobilé vzbudiť u iného rozhodnutie spáchať samovraždu. Môže ísť o prehováranie, vyvolávanie depresívnych stavov, zlé zaobchádzanie, ale aj schvaľovanie samovraždy u inej osoby v úmysle, aby táto osoba samovraždu spáchala,“ znie doktrinálna definícia tohto pojmu. 

Aj preto bude dôležité, ako vyšetrovanie tohto prípadu dopadne, aby sa verejnosť dozvedela o jeho záveroch, aby neprevážil dojem, že v našej spoločnosti vyhráva agresia a nevšímavosť.