Čo vám film Hranica nepovie Lukašenko a Putin v hybridnej vojne so Západom

V lete 2021 sa na hranici Bieloruska s krajinami Európskej únie objavili skupiny cudzincov z Ázie a Afriky. Väčšinou išlo o ľudí z Blízkeho východu a zo severnej Afriky, ktorí neutekali z vojnových oblastí, skôr to boli nelegálni ekonomickí migranti hľadajúci lepší život.

Prvé hromadné prekročenia hraníc boli zaznamenané v Litve. Potom migračná vlna zasiahla Lotyšsko a – so znásobenou silou – Poľsko, ktoré sa s týmto problémom muselo vyrovnávať ešte mnoho mesiacov. V obmedzenej miere až dodnes.

Rýchlo sa ukázalo, že migračná kríza nevznikla spontánne. Umelo ju vytvoril Alexander Lukašenko a jeho tajné služby v úzkej spolupráci s Ruskom. Nelegálnych migrantov použili ako živú zbraň v hybridnom útoku proti krajinám na východnom krídle NATO a EÚ.

V máji 2021 bieloruský diktátor v reakcii na kritiku Bruselu, ktorú vyvolal únos lietadla s opozičníkom Ramanom Prataševičom na palube, vyhlásil: „Kedysi sme zadržiavali drogy a migrantov (na hraniciach EÚ, pozn. red.), teraz si ich budete chytať sami.“

Bieloruská operácia Priepust

Množstvo dôkazov svedčí o tom, že režim v Minsku nielenže „prestal chytať“ prichádzajúcich z Blízkeho východu a zo severnej Afriky, ale začal ich sám dovážať. Podľa bývalých dôstojníkov bieloruských tajných služieb združených v organizácii BYPOL sa pašovanie migrantov deje v rámci operácie „Priepust“, ktorá sa prvýkrát realizovala pred desiatimi rokmi.

V rokoch 2010 – 2011 bolo jej cieľom vylákať od EÚ finančné prostriedky na utesnenie hraníc. V roku 2021 Lukašenko otvoril „Priepust“ aj s cieľom zasiahnuť krajiny, ktoré sa najviac podieľali na podpore pokojných protestov proti zmanipulovaniu prezidentských volieb v Bielorusku.

Za týždenný „výlet“ zaplatili „utečencom“ od 600 do 1 000 dolárov, boli ubytovaní v štátnych hoteloch v Minsku. Na hranice prišli buď po vlastných, alebo v autobusoch bieloruského ministerstva obrany.Zdieľať

Ako jeden z prvých to opísal bielorusko-poľský novinár Tadeusz Giczan. Lukašenkove ubezpečenia, že Bielorusko nebude zasahovať pri prekračovaní hraníc, zverejnila iracká televízia.

Práve z Iraku pochádzala väčšina migrantov, ktorí sa v lete a na jeseň 2021 ocitli pred bránami EÚ. Od mája do augusta sa počet letov z tejto krajiny do Bieloruska mnohonásobne zvýšil. Iračanov privážala štátna spoločnosť Centrkurort, ktorá podlieha priamo kancelárii prezidenta.

Novoprichádzajúcim sa bez problémov udeľovali turistické víza. Za týždenný „výlet“ zaplatili od 600 do 1 000 dolárov, boli ubytovaní v štátnych hoteloch v Minsku. Na hranice prišli buď po vlastných, alebo v autobusoch bieloruského ministerstva obrany.

Na internete si Iračania vymieňali tipy a rady. Vyplývalo z nich, že migranti mali v úmysle vyhnúť sa poľským alebo litovským úradníkom, pretože by to znamenalo, že by v týchto krajinách museli požiadať o azyl. Pritom ich cieľom boli od začiatku krajiny vzdialenejšieho Západu, predovšetkým Nemecko.

Propaganda Ruska a Bieloruska

Každá z troch krajín postihnutých Lukašenkovým hybridným útokom zaviedla v oblastiach pri hraniciach s Bieloruskom výnimočný stav. Prístup mimovládnych organizácií a médií do týchto oblastí bol z bezpečnostných dôvodov obmedzený alebo znemožnený.

Litva spočiatku prijímala migrantov a umiestňovala ich do špeciálnych táborov, ale v istom momente sa rozhodla, že „turistov“ vyslaných Lukašenkovými službami nevpustí. Okrem toho sa Vilnius, Riga aj Varšava rozhodli postaviť na hraniciach s Bieloruskom plot.

Zatiaľ čo v Litve a Lotyšsku panoval naprieč politickými stranami konsenzus o potrebe chrániť hranice, v Poľsku časť ľavicovo-liberálnej opozície ostro kritizovala vládu a požadovala, aby migranti boli vpustení. Okrem toho sa Poľsko stalo aj predmetom najvážnejšieho hybridného útoku zo strany Bieloruska a Ruska.

Útok mal aj propagandistický charakter. Lukašenko a ruské médiá presadzovali naratív, ktorý možno zhrnúť takto. Migranti pochádzajú z krajín, ktoré boli zdevastované v dôsledku vojen rozpútaných Spojenými štátmi (predovšetkým vojnami v Afganistane a Iraku, ale aj vďaka zapojeniu Západu do Arabskej jari).

Prichádzajú na „pozvanie“ Angely Merkelovej, ktorá v roku 2015 počas predchádzajúcej veľkej migračnej krízy vyhlásila, že otvorí dvere Nemecka – a v širšom zmysle Európy – každému, kto bude chcieť prísť.

Poliaci sa „utečencom“ postavili do cesty a za to ich propaganda Minska a Moskvy označila za „rasistov“ a „fašistov“. Ľavicovo-liberálna časť poľskej politickej a mediálnej scény to hodnotila takmer totožne.Zdieľať

Keďže teda „kolektívny Západ“ najprv urobil z ľudí z Ázie a Afriky bezdomovcov a potom im sľúbil, že ich prijme pod svoju strechu, má voči nim aj istú morálnu povinnosť. Boli to však Poliaci, ktorí sa „utečencom“ postavili do cesty, a za to ich propaganda Minska a Moskvy označila za „rasistov“ a „fašistov“. Takéto obvinenia sú súčasťou „antifašistickej“ rétoriky, ktorú Lukašenko a Putin zdedili zo sovietskej éry a ktorá súvisí s kultom víťazstva ZSSR nad Treťou ríšou v druhej svetovej vojne.

Ľavicovo-liberálna časť poľskej politickej a mediálnej scény – neúmyselne a bez dohody s Minskom a Moskvou, ale predsa – presadzovala analogický naratív. Mala tendenciu neopakovať tézy o „kolektívnej vine Západu“, zatiaľ čo konanie poľských orgánov však už hodnotila takmer totožne s argumentáciou Lukašenka a Putina.

Navracanie nelegálnych migrantov

Úradníci poľského štátu, ktorí v súlade s poľskými zákonmi vracali nelegálnych migrantov do Bieloruska, boli prirovnávaní k nacistom tak v opozičných poľských, ako aj vo vládnych bieloruských a ruských médiách.

Pripisovala sa im zodpovednosť za úmrtia cudzincov. Migranti umierali na podchladenie a vyčerpanie. Podľa zistení ľavicovej organizácie na pomoc migrantom Granica Group od augusta 2021 do februára 2023 zomrelo na bieloruských hraniciach 37 ľudí. Prokuratúra hovorí o 16 ľuďoch, ktorých telá sa našli.

Doteraz neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by naznačovali, že príslušníci poľských bezpečnostných služieb sú zodpovední za smrť čo i len jedného migranta. Zadržaným migrantom bola v prípade potreby poskytnutá lekárska pomoc pred tým, ako ich poslali späť do Bieloruska.

Plot na hraniciach má v istom zmysle dokonca humanitárnu funkciu. Čím menej ľudí vstúpi do Poľska nelegálne, tým menej ľudí zomrie v pohraničných lesoch, ukrývajúc sa pred poľskými pohraničníkmi. Navyše, Varšava sa nikdy neprihlásila k Merkelovej „pozvaniu“ ani nijako nepodporovala príchod ľudí z Afriky a Ázie na poľskú hranicu.

Podľa nariadenia Rady Európskej únie známeho ako Dublin III má povinnosť spracovať žiadosť o azyl prvá krajina EÚ, do ktorej cudzinec prišiel. Podľa oficiálnych oznámení poľskej pohraničnej stráže však mnohí migranti zadržaní na poľskom území odmietli podať takúto žiadosť s vysvetlením, že ich cieľovou krajinou je Nemecko.

Je zrejmé, že úlohou poľských bezpečnostných orgánov nie je poskytovať migrantom prepravu do iných krajín – už len preto, že tieto krajiny si to neželajú.Zdieľať

Je zrejmé, že úlohou poľských bezpečnostných orgánov nie je poskytovať migrantom prepravu do iných krajín – už len preto, že tieto krajiny si to neželajú. Preto sa ako jediné možné riešenie v takýchto situáciách javilo odoslanie späť do Bieloruska.

Odporcovia takýchto postupov sa odvolávajú na Ženevský dohovor, ktorý zakazuje „vrátiť utečenca na územie, kde by bol ohrozený jeho život alebo sloboda“. V tom istom dohovore sa však uvádza, že tento zákaz sa nevzťahuje na osoby, „ktoré sú dôvodne považované za nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu“. Podľa poľských orgánov a služieb v prípade osôb vstupujúcich do Poľska s pomocou bieloruských služieb takéto dôvody existovali.

Polarizujúci film Agnieszky Holland

Migračná kríza sa nedávno dostala do centra pozornosti vďaka filmu Agnieszky Holland Zelená hranica. Režisérka ukazuje poľské bezpečnostné orgány v jednoznačne negatívnom svetle. Pričom zamlčiava taký dôležitý aspekt krízy, akým je agresivita migrantov.

A pritom na jeseň 2021 došlo k dvom veľkým útokom na poľských hraniciach. Dňa 8. novembra sa neďaleko hraničného priechodu Bruzgi – Kuźnica Białostocka skupina niekoľkých stoviek migrantov vyzbrojených lopatami a kameňmi pokúsila s otvorenou podporou bieloruských služieb prebiť do Poľska.

Predmetom útoku sa 16. novembra stal aj samotný hraničný priechod. Len v tento deň bolo zranených deväť poľských policajtov. Existujú dôkazy, že migranti boli bieloruskými službami špeciálne vycvičení na boj zblízka.

O poľskom filme Hranica Keď je filmové umenie naozaj umením, ale veľmi angažovaným a polarizujúcim

Eva Čobejová

Film Hranica je krásny. Túžite byť po ňom lepší, súcitnejší. Len je to aj silno politický film. Nedá sa to celkom prehliadať.

V tejto situácii nie je prekvapujúce, že na ochranu poľských hraníc bola okrem pohraničnej stráže a polície nasadená aj armáda. Došlo aj k početným provokáciám zo strany bieloruských služieb, ktorých príslušníci mierili na poľských pohraničníkov zbraňami, vyhrážali sa im zastrelením a strieľali do vzduchu.

V novembri 2021 prekročili hranice tri uniformované osoby so zbraňami a po pokuse o nadviazanie kontaktu nabili zbrane a stiahli sa do Bieloruska. Prípady tohto typu sa vyskytli aj po invázii Ruska na Ukrajinu.

Niekoľko cieľov hybridného útoku

Možno hovoriť o viacerých cieľoch hybridného útoku na hranice EÚ. Po prvé, Lukašenko sa spoliehal na to, že mu Brusel zaplatí za zastavenie prílivu migrantov, ako to urobil v prípade Erdoğana v roku 2015. Prepočítal sa.

Po druhé, chcel destabilizovať situáciu v krajinách zapojených do podpory demokratických zmien v Bielorusku. Po tretie, Minsk aj Moskva sa snažili vytvoriť vnútorné rozpory v EÚ. Ľavicovo-liberálne elity Západu mali v mene svojich proimigračných ideálov buď prinútiť Poľsko prijať veľký počet nelegálnych migrantov, alebo uvaliť sankcie za odmietnutie ich prijatia.

Ukázalo sa však, že Merkelovej „pozvanie“ stratilo význam. EÚ sa v zásade postavila „za plot“ na poľsko-bieloruskej hranici. Predovšetkým preto, že ide aj o hranicu EÚ a po skúsenostiach z roku 2015 Brusel, Berlín či Paríž už nie sú také ochotné presadzovať politiku „otvorených dverí“.

Podarilo sa však prehĺbiť politický spor v samotnom Poľsku. Poľskí kritici postupu vlády však neprekročili hranicu. Obvinili síce pohraničnú stráž z toho, že prispieva k úmrtiam migrantov, ale neprevzali absurdný Lukašenkov príbeh o zámernom masovom vyhladzovaní utečencov.

Tento naratív prezentoval pod svojím menom Emil Czeczko, dezertér z poľskej armády, ktorý v decembri 2021 utiekol do Bieloruska. Tamojším médiám povedal, že sa zúčastnil na popravách migrantov a dobrovoľníkov, ktorí im pomáhali. Ak by bol niektorý z dobrovoľníkov na hraniciach zabitý, rýchlo by sa o tom dozvedelo celé Poľsko, celá Európa, celý svet. Zatiaľ sa však o tom nič nevie.

Poľsko nevpustilo nelegálnych ekonomických migrantov spolupracujúcich s režimom agresorského štátu. Namiesto toho vpustilo utečencov utekajúcich pred bombami a raketami tohto agresora.Zdieľať

Pri spätnom pohľade je veľmi pravdepodobné, že hybridný útok bol súčasťou príprav na ruskú inváziu na Ukrajinu. Ak by Poľsko pustilo „turistov“ od Lukašenka, bolo by menej schopné – finančne, logisticky – prijať utečencov z Ukrajiny. Navyše po niekoľkých mesiacoch kontaktu s utečencami z Blízkeho východu a zo severnej Afriky by poľská spoločnosť mohla byť unavená a menej nadšená z Ukrajincov utekajúcich pred vojnou. Predovšetkým však Lukašenko a Putin otestovali odolnosť štátov NATO voči hybridným hrozbám.

Sankcie voči Bielorusku, sankcie (alebo hrozby sankciami) voči leteckým spoločnostiam prepravujúcim migrantov do Bieloruska a napokon postavenie plotov na hraniciach znamenali, že kríza začala slabnúť. Tisíce „turistov“ sa vrátili do svojich krajín. Tí, ktorí zostali, pokračujú v pokusoch o prekročenie hraníc a v útokoch na poľskú pohraničnú stráž. Po 24. februári 2022 Poľsko prijalo milióny utečencov z Ukrajiny.

Bieloruská a ruská propaganda a poľské i západné ľavicové médiá však aj tento fakt využili proti poľskej vláde, ktorá bola obvinená z rasizmu, pretože uzavrela hranice pre Afričanov a Ázijčanov, zatiaľ čo ich otvorila pre „bielych“ Ukrajincov.

Rozdiel pritom nie je vo farbe pleti. Poľsko nevpustilo nelegálnych ekonomických migrantov spolupracujúcich s režimom agresorského štátu. Namiesto toho vpustilo utečencov utekajúcich pred bombami a raketami tohto agresora.

Autor je publicista týždenníka Do Rzeczy, rusista, ukrajinista zo Štetínskej univerzity, autor viacerých kníh, okrem iného knihy Hranica propagandy. Lukašenko a Putin v hybridnej vojne s Poľskom.

Článok vychádza paralelne v Postoji a českom Týždenníku Echo.