Hranice našej výdrže Migrácia a dominový efekt. Schengen sa pomaly stáva minulosťou

Pred desiatimi rokmi počas vrcholu migračnej krízy, ktorej ústrednou postavou sa stala nemecká kancelárka Angela Merkelová s heslom „Zvládneme to“, sa mohlo zdať, že sa pred našimi očami mení kľúčová zložka definície štátu.

Všetci, ktorí poukazovali na to, že štát nemôže reálne fungovať bez možnosti kontroly tých, ktorí vstupujú na jeho teritórium, boli označovaní v lepšom prípade za staromilcov, ktorí nestíhajú držať krok s pokrokom, v horšom prípade za nebezpečných fašistov.

Dnes však Európou prechádza epidémia infekcie s pracovným názvom „získať späť kontrolu“ (nad vlastnými hranicami). Stála pri zrode brexitovej kampane, dnes zasahuje priamo srdce európskeho „humanitárneho a multikultúrneho projektu“, teda Nemecko.

A radikálny obrat nemeckej politiky – rovnako ako v prípade migračnej krízy pred dekádou – aj teraz spôsobuje turbulencie v okolitých krajinách. V posledných dňoch sa stal príčinou politickej a spoločenskej búrky v Poľsku, ktorá nakoniec prinútila vládu Donalda Tuska k návratu k hraničným kontrolám na hraniciach s Nemeckom a Litvou platným od pondelka 7. júla.

Nový mainstream v otázke migrácieOchrana hranice už nie je hanbou konzervatívcov, ale liberálnou nutnosťou

Maciej Ruczaj

Nemecký obrat v migračnej politike

Obnoviť funkčnosť štátnej mašinérie, získať nad ňou späť kontrolu – to bolo jadro volebného prísľubu Friedricha Merza. Popri zastavení ekonomického prepadu to znamenalo predovšetkým efektívny boj s ilegálnou migráciou.

To bol recept, ktorý mal zastaviť rast preferencií AfD. A zdá sa, že je úspešný: strana alternatívnej pravice po období vzostupu teraz v prieskumoch vytrvalo klesá, spolu s klesajúcim počtom žiadostí o azyl. Nemecko už od poslednej fázy Scholzovej vlády vysiela do sveta signál, že „migranti už nie sú vítaní“.

Popri ilegálnych migrantoch sa obeťami tohto kroku mali stať nemeckí susedia: už Scholz rozhodol o zavedení (viac alebo menej náhodných) kontrol na všetkých nemeckých hraniciach. Krajina, ktorá v roku 2015 okázalo ignorovala princípy Dublinských dohôd o migrácii, teraz ich dodržiavanie úzkostlivo vyžaduje a vo veľkom rozbehla procesy navracania migrantov, ktorí do Nemecka prišli cez inú členskú krajinu EÚ.

Vzhľadom na zdĺhavé a zložité procedúry sa však počty migrantov vrátených susedom pohybujú skôr v desiatkach a stovkách než tisíckach prípadov. A tak nemecká vláda prišla s ďalším kolom úsilia „získať späť kontrolu“.

Vďaka návratu hraničných kontrol bolo možné oživiť inštitút „odmietnutia povolenia na vstup na územie Nemecka“. To sa však neaplikuje len na samotné hraničné priechody, ale – oficiálne – na rozsiahle „hraničné pásmo“, ktoré siaha desiatky kilometrov do nemeckého vnútrozemia.

Nemecká polícia a pohraničníci môžu týmto spôsobom zachytených migrantov jednoducho – na základe odmietnutia povolenia na vstup – vrátiť bez akýchkoľvek zdĺhavých byrokratických procedúr na územie štátu, z ktorého do Nemecka (údajne) prišli. Teoreticky stačí iba informovať pohraničnú stráž druhej krajiny. De facto ide o „pushbacky“ známe z iných pohraničných kríz posledných rokov, iba sa uskutočňujú v právnej realite priestoru EÚ.

Mediálna búrka v Poľsku

Teraz však nemecká taktika narazila na vyhrotenú atmosféru poľského vnútropolitického sporu. Už pred niekoľkými mesiacmi sa na sociálnych sieťach začali objavovať fámy týkajúce sa nemeckých pohraničníkov a policajtov dovážajúcich chytených migrantov na poľskú hranicu či dokonca „vykladajúcich“ ich už na poľskej strane. Dlho zostávali skôr mimo okruhu záujmu hlavných médií, no v posledných týždňoch spolu s rastúcim počtom prípadov, videí a fotografií kauza rozpálila verejnú debatu v krajine.

Pravicovejšia časť poľskej verejnosti – v duchu tradícií „obrancov Európy“ z bitky pri Viedni v roku 1683 – je hrdá na principiálny postup Varšavy v otázke migračnej vlny, ktorá sa na krajinu valila v lete 2021 cez Bielorusko (a s prispením bieloruského režimu a Kremľa).

Vtedy Poľsko – za ohlušujúcej kritiky časti európskeho liberálneho mainstreamu – trvalo na princípe neporušiteľnosti štátnej hranice a neváhalo toto principiálne stanovisko vynucovať. Liberálna opozícia síce postup tvrdo kritizovala, ale po prevzatí moci pokračovala v rovnakej politike.

Donald Tusk ako politik s dobrým sociálnym sluchom okamžite pochopil, že téma „obrany hraníc“ je pre spoločnosť kľúčová a názory veľkej časti vlastného ideového tábora musí odložiť. Dokonca ako prvý európsky líder (teraz nesmelo nasledovaný ďalšími) vyhlásil, že Poľsko nebude v konkrétnych krízových situáciách dodržiavať právo na azyl.

Keď svojimi obyvateľmi nepohŕdateNechceme už pre Nemcov zbierať špargľu alebo Prečo bola v Poľsku opäť „konzervatívna“ väčšina

Maciej Ruczaj

Mediálna búrka, ktorú v posledných týždňoch vzbudili správy o ilegálnych migrantoch túlajúcich sa po uliciach pohraničných miest, ktorých nemecké orgány jednoducho „vyložia“ na spoločnej hranici, bola zo začiatku marginalizovaná s poukazom na mizivé počty bežiacich procedúr o readmisii.

Ukázalo sa však, že Varšava udáva iba počty migrantov vrátených cez oficiálnu „dublinskú“ procedúru. Nemá pritom prehľad o tom, koľko ľudí sa späť v Poľsku ocitá na základe kreatívne využívanej metódy „odmietnutia povolenia na vstup“. Až pod nátlakom sa podarilo zistiť, že (aspoň podľa nemeckých údajov) išlo v tomto prípade v minulom roku o 9 300 osôb a len za tohtoročný máj a jún o približne 700 osôb mesačne.

Stále to nie sú nijako ohromujúce čísla, navyše veľkú časť z odmietnutých tvoria občania Ukrajiny. Videozábery z pohraničia však udreli na citlivú strunu poľskej spoločnosti. Vďaka miliónom gastarbeiterov, ktorí po vstupe do EÚ spoznali západnú Európu z úplne inej stránky než turisti, si Poliaci omnoho viac začali vážiť bezpečnosť a poriadok vlastných miest.

Poslednou kvapkou v tomto ohľade sa zrejme ukázala tragická smrť dvadsaťštyriročnej Klaudie z Toruňa, ktorú v júni brutálne zavraždil mladý Venezuelčan (aj keď sa vrah oficiálne zdržiaval v krajine na turistické vízum).

Odumieranie schengenu

V atmosfére politickej polarizácie a hlbokej nedôvery k nemeckým susedom to eskalovalo do vzniku dobrovoľníckych hliadok Hnutia obrany hraníc a nakoniec prinútilo vládu zasiahnuť. Minulý štvrtok sa na profile pohraničnej stráže objavila prvá ostrá verejná reakcia na správanie nemeckých pohraničníkov, ktorí na most v Gubine doviezli afganského muža bez toho, aby sa obťažovali informovať poľských kolegov.

V najbližšom období preto môžeme očakávať ďalšiu etapu rastu napätia medzi Berlínom a Varšavou a pohraničný pingpong s ilegálnymi migrantmi.

Poľsko-nemecké vzťahy sú však v tomto prípade len malým kamienkom do mozaiky celoeurópskeho procesu zmeny nálad a politických postojov v otázke migrácie. Prebiehajú tu dve paralelné „vojny“ – medzištátny boj, ktorého obeťou je schengenský priestor, a boj medzi politickou mocou a justíciou.

Merzova vláda v podstate neskrýva, že cieľom je vyvolať dominový efekt, ktorý povedie k vystuženiu vonkajších hraníc EÚ. Poľská reakcia túto logiku potvrdzuje – kontroly sa vracajú nielen na nemeckú, ale aj na litovskú hranicu, pretože podľa expertov je teraz práve trasa Bielorusko – Pobaltie – Poľsko – Nemecko hlavným koridorom pohybu migrantov v regióne.

Je však zároveň príznačné, že Nemecko, teda krajina, ktorá nesie najväčší diel zodpovednosti za zosilnenie migračnej vlny do Európy, zatiaľ neprejavuje veľký záujem na participácii na takomto posilnení. Keď Tusk Scholzovi ponúkol, aby sa Nemecko finančne podieľalo na opevnení poľsko-bieloruskej hranice, ten to odmietol.

V najbližšom období nás tak čaká predovšetkým ďalšia etapa postupného odumierania sféry schengenu. Je otázkou, ako to ovplyvní vnímanie EÚ ako celku. Koniec koncov práve sloboda pohybu je teraz jedným z posledných nekontroverzne pozitívne vnímaných benefitov európskej integrácie. Čo zostane, keď ju zahodíme za hlavu?

Rakúsko, Holandsko, NemeckoMigračný obrat všade naráža. Zvlášť zo „zavretia hraníc“, ktoré sľúbil Merz, je šaškáreň

Martin Leidenfrost

Brzda zmien v migračnej politike: súdy

Zavádzanie hraničných kontrol v rámci schengenu je iba odovzdávaním čierneho Petra ďalším susedom. Hlavný boj sa totiž bude odohrávať inde a jeho dôležitým bojiskom je súdnictvo.

Pred niekoľkými dňami nemecký súd v prípade troch somálskych migrantov „vrátených“ do Poľska rozhodol, že nemecká vláda porušila zákon, pretože pred vykonaním „vratky“ nezistila, v ktorej krajine EÚ môžu migranti legálne požiadať o azyl.

Reakcia nemeckého ministra vnútra Alexandra Dobrindta bola príznačná: rešpektujeme rozhodnutie súdu, ale vzťahuje sa iba na tento konkrétny prípad, nehodláme nič meniť v nariadeniach, ktoré dostala pohraničná stráž vo veci odmietania povolenia na vstup na nemecké územie.

Súdy sa v posledných mesiacoch ukázali ako hlavná brzda zmien v migračnej politike, ktoré vykonáva aj talianska premiérka Giorgia Meloniová a ktoré sa majú opierať o „outsourcing“ azylovej procedúry mimo územia EÚ.

Práve Meloniová bola spolu s dánskou premiérkou Mette Frederiksenovou iniciátorkou listu deviatich premiérov (vrátane českého), ktorí sa koncom mája dožadovali diskusie na tému „príliš širokej interpretácie“ Európskeho dohovoru o ľudských právach v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva. Čítaj: interpretácie, ktorá v podstate neponecháva vládam žiadny priestor na zásadnejšie zmeny v migračnej politike.

Uvidíme, ako si s touto témou poradí práve začínajúce dánske predsedníctvo v EÚ a kam tento konflikt medzi politickou mocou (ktorá nakoniec pocítila, že nemôže ignorovať nálady voličov) a justíciou (ktorá obhajuje vlastnú úlohu posledného garanta liberálnodemokratického systému) povedie.

Čo je zrejmé už teraz, je rapídna zmena prístupu k téme migrácie v európskom politickom mainstreame. Bývalý austrálsky minister zahraničných vecí Alexander Downer z čias, keď jeho krajina realizovala kontroverzný plán posielania azylantov do Papuy Novej Guiney, si nedávno povzdychol: „[Európania] vtedy nevynechali jedinú príležitosť na to, aby ma poučovali o našich chybách. Teraz von der Leyenová a ďalší hovoria úplne rovnako.“

Text paralelne vychádza aj v českom týždenníku Echo.