O poľskom filme Hranica Keď je filmové umenie naozaj umením, ale veľmi angažovaným a polarizujúcim

Do slovenských kín vstúpil film poľskej režisérky Agnieszky Holland Hranica. Prichádza ako cenami ovenčený film, ktorý má silné humanistické posolstvo, dokonca ocenenie získal aj vo Vatikáne za odvážny filmový počin.

V Poľsku sa dokonca jeho režisérka v predvolebnom súboji mohla považovať za niečo ako rozdielového hráča. Keď ho máte vo svojom tíme, víťazstvo je bližšie. Film možno trošičku prispel k víťazstvu opozície, ale určite veľmi prispel k väčšej polarizácii spoločnosti. My, tí dobrí, súcitní, vzdelaní, oni, tí zaostalí, primitívni, krutí. Navyše tí krutí sú ľudia v uniformách, ktorí majú štát chrániť. A na silové zložky, najmä na armádu sú Poliaci obzvlášť citliví.

Ten film chcel byť aj správou o stave poľskej spoločnosti.

V Poľsku naň prišli prišlo vyše stotisíc ľudí, ale zrejme prišla iba tá časť verejnosti, ktorá túžila po zmene vládnej garnitúry, považovala ju za odpudzujúcu a film ju ešte viac motivoval k odstaveniu vládnuceho PiS.

Naopak, voliči PiS do kina zo zásady nešli a hovorili pri tomto filme čosi v zmysle, že iba svine sedia v kine.

Film tak určite prispel k ešte väčšiemu rozdeleniu spoločnosti, lebo jeho posolstvo bolo jednoznačné aj vinníci boli jasní.

Agnieszka Holland išla do tohto filmu celkom isto s pocitom, že musí zachrániť Poľsko od vlády, ktorá v Poliakoch vzbudzuje tie najnízkejšie pudy a krajinu vedie k sebectvu a morálnej biede.

Vždy to bola filmárka, ktorá sa svojimi dielami angažovala za vyššie idey, to je na nej aj obdivuhodné, ale môže to byť aj zradné.

Film nie je len výpoveďou o utečeneckej kríze na poľsko-bieloruskej hranici, ale najmä to je film o tvrdej, nesúcitnej vláde, ktorá stráca všetky zábrany pri bránení svojich cieľov či ideálov. Ľudia z pohraničnej stráže tak svojou krutosťou pripomínajú strážcov v koncentráku. Utečencov ponižujú, týrajú a sú aj obete, s tým sa aj počíta. Mŕtvoly sa tu prehadzujú cez plot ako vrece zemiakov.

Ale pohraničná stráž vlastne len plní jasné príkazy zhora, niektorí si to užívajú, niektorí trpia, niektorí splnia povinnosť so zaťatými zubami či otupení alkoholom. Vidíme primitívneho veliteľa, ktorý hecuje svojich podriadených, aby boli tvrdí, aby sa z toho nezložili.

U nás film prichádza do celkom iných súvislostí, ako to bolo v Poľsku. Aj tam aj u nás je už po voľbách, opozícia dostala príležitosť. Poliaci sa nádejajú, že teraz už Poľsko bude kultivované, civilizované, súcitné a k utečencom otvorené.

Dej sa odohráva na východe krajiny, lebo tam je hranica, ale zároveň je to aj chudobnejší kraj, kde sú ľudia vďační za prácu, aj tú u pohraničnej stráže. A je tu nielen chudoba, ale aj zaostalosť všeobecne, vidíme napríklad primitívne správanie mužov k ženám, áno, sexizmus je tu veľkou témou. Žena má hodnotu v spoločnosti vojakov, len keď dokáže piť ako oni, je fyzicky silná, ale aj citovo otupená. Filmársky silné, no pre ľudí, ktorí strážia hranicu, aj ponižujúci obraz.

Otázne je, do akej miery režisérka naozaj Poľsko pozná, keďže v krajine vlastne nežije. Isto cítila vlasteneckú povinnosť varovať svojich krajanov, aby sa vzopreli nehodnej vláde. Ale toto je vždy trochu problém, keď film ide takto okato riešiť politiku a potrebu zmeny v krajine.

Napokon, niečo podobné sme zažili aj my, keď sa v roku 2020 objavil v slovenských kinách film Sviňa. Prišli naň rekordné počty divákov a všetci sme v ňom videli filmársku predstavu o tom, ako fungoval Smer a jeho vláda. Nebol to dokument, fabulácia bola veľmi voľná, ale jasne sme mohli identifikovať jednotlivých predstaviteľov moci, ale hlavne sme videli jej brutálnu podobu. Ľudia z vládnej garnitúry vo filme kradli, zneužívali mladistvých, aj vraždili.

Diváci odchádzali z kina nahnevaní, frustrovaní – a možno aj preto v takom veľkom počte potom volili Igora Matoviča, ktorý sľuboval pomstu.

Film dokáže vzbudiť silné emócie, keď dobre triafa.

Hoci to prirovnanie filmu Hranica k slovenskému filmu Sviňa nesedí. Lebo je tu gigantický filmársky talent Agnieszky Holland a veľká medzinárodná produkcia, ktorá tomu filmu dáva punc svetovosti.

Dajme na chvíľu bokom politiku. A vzdajme poctu filmárskemu kumštu.

Je to nádherný film, natočený talentovaným tvorcom, ktorý dokáže veľkú tému uchopiť suverénne a priblížiť ju na príbehoch niekoľkých ľudí z rôznych vrstiev spoločnosti či z rôznych kútov zeme.   

Je tu liberálna mestská intelektuálka, ktorá nemá ducha aktivizmu, ale napokon začne konať, lebo sa už nemôže prizerať. Je tu jednoduchý, nie zlý mladý muž, ktorý chce iba uživiť rodinu, a tak slúži v pohraničnej stráži, a je tu aj sadista, ktorému práve silové zložky umožňujú uplatniť svoje zvrhlé sklony. Sú tu ešte uletení anarchisti, no s dobrým srdcom... A potom boľavé príbehy utečencov.

Aj to je veľmi pestrá vzorka ľudí s dobre vystavanými príbehmi, hoci aj skratkovito načrtnutými. Tí ľudia sú vám zrazu blízki, rozumiete, čo sa v nich deje, čo cítia, prečo konajú tak, ako konajú.

Celé to funguje, nemôžete pri tom filme ostať ľahostajní, musí vás to emocionálne zasiahnuť.

A budete sa možno pýtať presne tak, ako to formulovala aj režisérka: Prečo sme my tu v strede Európy takí chladní a ľahostajní voči utrpeniu ľudí utekajúcich zo Sýrie, z Afganistanu či Afriky?

Áno, budete možno cítiť hnev a zahanbenie. Lebo to filmové umenie vás dostane, prevalcuje.

Chcete byť tiež v tom studenom lese, kde sa človek môže ľahko utopiť v trasovisku, chcete tam byť a pomáhať. Príbehy utečencov sú vybrané tak, že vidíte iba skutočných utečencov, ktorí si zaslúžia azyl v Európe. Je tu krásna trojgeneračná rodina zo Sýrie, ktorú už čakajú príbuzní vo Švédsku a ktorá prešla mučením od Islamského štátu. Homosexuál z Maroka, ktorého doma isto nič dobré nečaká. Alebo je tu staršia vzdelaná žena z Afganistanu, ktorá uteká pred Talibanom.

Najmä jej príbeh je naozaj brutálny. Pritom je to kultivovaná dáma s dobrou angličtinou a ešte aj plnou peňaženkou. Nič jej nepomohlo.

Lebo v tom koncentráku na hranici medzi Bieloruskom a Poľskom sa ľudia nerozlišujú, je to masa, ktorej treba zabrániť vo vstupe, takže je tam len krutosť. Bieloruskí pohraničníci sú možno ešte odpornejší ako tí poľskí, vyžívajú sa v zdieraní, ponižovaní a trápení utečencov.

Ale je tu aj iné Poľsko, súcitné, pomáhajúce, sú tu aktivisti, lekári, právnici, ktorí chcú pomáhať. V strede príbehu je liberálna psychologička, žena z mesta, ktorá sa po smrti manžela utiahne na samotu blízko hranice. Je to krásne utvorená postava. Chce len pokoj, odstrihnúť sa od sveta, vyrovnať sa so smrťou muža, ale ocitne sa v centre hroznej drámy. A vrhá sa do lesa nocou, zimou, kráča odhodlane do zradných slatín zachraňovať ľudí. Spojí sa aj s anarchistami, ktorí nemajú problém prekračovať zákony.

A kým psychologička v lese nocou obetavo zachraňuje ľudí, miestny roľník naháňa utečencov s malými deťmi po poli traktorom alebo ich udáva.

Dva svety, jeden dobrý, jeden zlý, dve Poľská. Na jednej strane sú tí dobrí, aktivisti, intelektuáli, vzdelaní bohatší ľudia, na druhej strane tí zlí – bezcitný roľník a krutí ľudia z pohraničnej stráže, ktorí vzorne plnia úlohy, len občas sa terapeuticky ožerú ako zvery. Ale jeden z nich má šancu byť iný, lepší, keď poslúchne svoju ľudskosť a nesplní rozkaz. Aj to je filmársky krásne urobené, dojímavé.

Opakujem sa, ale zdôrazňujem, je to krásny film a isto si zaslúži ceny, aj za filmové umenie, aj za tému či oslavu ľudskosti.

A predsa je ten film v niečom veľmi problematický. Cítime to aj my, nielen časť Poliakov.

Jednak že v tom až príliš cítiť snahu filmárky, aby sa v Poľsku vymenila vláda, nie je to nadčasový film, to zlo sa priamo vzťahuje na politickú garnitúru, ktorá je pri moci. Keď sa vymení, Poľsko bude zase normálnou európskou krajinou, ktorá otvorí hranice.

A potom je tu téma utečencov. Veľmi, veľmi zjednodušená.

S jediným posolstvom: týmto ľuďom z Afganistanu, zo Sýrie či z Afriky treba otvoriť dvere a láskavé náručia presne tak, ako to aj Poľsko dokázalo pri utečencoch z Ukrajiny.

Vlastne ani netreba veľa, len treba pomôcť, aby sa utečenci bezpečne a pohodlne dostali cez Poľsko tam, kam smerujú. Film nepopiera, že smerujú najmä do Švédska či Nemecka. Ale naznačuje, že tam všade ich už niekto čaká a ich štart nebude taký komplikovaný. Sú tam už očakávaní. A ľudia na Západe majú srdcia otvorené.

Takže Poliaci by sa mali týchto ľudí, ktorých privážal Lukašenko na bieloruskú hranicu, ujať, nakŕmiť ich, ošetriť a dovoliť im ísť do vysnívaných destinácií.

To stačilo urobiť a všetko by bolo krásne, ľudské, bohumilé. Poľsko ako láskavá prestupná stanica.

Do slovenských kín však prichádza Hranica v inom kontexte.

Vidíme tu silnú migračnú vlnu, ktorá k nám prichádza z juhu. Na Slovensku nemáme veľkú ochotu nasadiť sily na jej úplné zastavenie, nič také drastické, ako sa dialo na poľsko-bieloruských hraniciach, tu nehrozí.

Je to skôr hra na stráženie hraníc, aby sa nepovedalo. A vnímame aj to, že tým ľuďom treba na pár dní pomôcť, robia to nielen aktivisti, samosprávy, dobrí ľudia, ale aj štát. Ale spoliehame sa pritom na to, že aj tak tu migranti nechcú ostať. A hádam sa nejako dostanú tam, kam túžia ísť.

Takže naše morálne dilemy sú vcelku jednoduché, kde postaviť stany, ako uvariť čaj, dodať teplé jedlo alebo či vydať nejaký papier. Čo by sme ešte mohli urobiť? Poskytnúť prevádzačov? Áno, vo filme Hranica poskytujú aktivisti migrantom aj prevádzačov. Nie sú to žiadni zdierači, sú to len dobráci, ktorí chcú pomáhať, napríklad dojemne milý Čech, ktorý prevezie ľudí, keď mu aktivisti zavolajú.

Ale tí ľudia niekam smerujú a niekde v Európe skončia. A zdá sa, že už ani tam nie sú vítaní s takým nadšením. Aj preto rastú na Západe radikálne strany a hnutia, ktoré s touto masovou migráciou chcú skončiť.

Zastaviť migračné vlny sa už snažia všetci, nielen Poliaci či Maďari, ale aj Rakúšania, Česi, Nemci, Taliani, Slovinci či Chorváti.

Režisérka si uvedomovala, že asi by mala dať odpoveď aj na to, čo potom, keď sa títo utečenci dostanú za Západ.

Na konci filmu vidíme troch mladých černochov, sú to chalani, ktorí utekajú za ľahším životom, ako bol ten v Afrike. S pomocou hlavnej hrdinky filmu sa napokon dostanú na Západ do rodiny s poľskými koreňmi a my vidíme radostný obrázok rozšírenej rodiny.

Tí černošskí tínedžeri sa nelíšia od detí domácich, sú si veľmi podobní, okamžite sú z nich kamaráti a je vlastne prirodzené, že sú tu v Európe. Vyzerá to krásne, dojímavo.

Ale pani Holland prináša skôr ilúziu, až tak trochu nedôstojnú jej talentu.

Lebo migrácia kladie pred Európu naozaj ťažké otázky. A neexistujú na ne zjednodušené či naružovo natrené odpovede.

To napätie medzi ľudskosťou, potrebou pomáhať a medzi masovou migráciou, ktorá nesie aj nebezpečenstvá (stačí sa pozrieť na propalestínske protesty v Berlíne), vo filme nie je.

Všetci, ktorí utekajú, sú milí ľudia, naozajstní utečenci, ktorým treba pomáhať. Všetko ostatné je neľudské.

Iste, vždy si treba klásť otázky, či máme dosť otvorené srdcia, dlane, či vidíme v migrantoch svojich blížnych. Ale potom sú aj iné otázky.

Prečo sa dnes nebúria aktivisti, keď sa zatvárajú hranice?

Aj preto je film v niečom zjednodušujúcim agitačným dielkom. Hoci krásnym a veľmi dojímavým.