Šimko verzus Hamran Kauza, pri ktorej sa Ódor s Čaputovou naozaj nevyznamenali

Dianie okolo odvolaného ministra Ivana Šimka som sledoval z dovolenky, len na pol plynu. Najskôr sa mi celá kauza javila ako ďalšia z hysterických vlniek, ktoré dokáže vyprodukovať naša verejná debata a ktoré sa po pár dňoch ukážu ako úplné banality a vyšumia.

Postupne som sa však nestačil čudovať, ako sa taký umiernený a konsenzuálny človek, akým je Ivan Šimko, mení na monštrum, ktoré chce politizovať políciu.

Pričom čím viac dielikov pribúdalo do skladačky, tým bolo jasnejšie, že takýto obrázok je úplne absurdný.

Hoci pomerne absurdný bol už úplný začiatok celej kauzy, teda ministrov status, v ktorom napísal, že polícia by mala byť pod politickou kontrolou. Ako už v Postoji napísal Roman Joch, ide o vecne správny výrok, na ktorý sa dá naraziť v každej učebnici základov politológie.

Polícia skrátka nie je štátom v štáte a v demokratickom systéme musí byť v medziach, ktoré stanovuje ústava a zákony pod kontrolou demokraticky vybraných politikov.

Túto samozrejmosť mal Ivan Šimko svojím statusom na mysli a nie to, že minister má zasahovať do vyšetrovania konkrétnych prípadov.

Je jasné, prečo tomu účelovo nechceli rozumieť Matovič s Mikulcom, ktorým sa to hodilo do predvolebnej kampane. Ale skutočnosť, že na ich táraniny o politizácii polície Ivanom Šimkom naskočili aj mnohí ďalší, dáva za pravdu okrídlenému výroku Jozefa Kronera v sérii o svákovi Raganovi  o tom, ako veľa osvetovej práce je ešte potrebné vykonať v našich dedinách a mestečkách.

Aj ďalšie obvinenia Ivana Šimka sú očividné nezmysly. Je snáď úplne v poriadku, keď minister vnútra váha do riadiacej funkcie menovať tresne stíhaného vyšetrovateľa. Dajme teraz bokom, či dotyčný je vinný, alebo nevinný, aj celkový kontext jeho trestného stíhania. O jeho vine nie je rozhodnuté a bolo by nanajvýš čudné, ak by minister vnútra nemal v takomto prípade pochybnosti.

Navyše sa v tomto prípade Šimko zachoval až príliš konsenzuálne, keď akceptoval, že šéf policajnej inšpekcie jeho pochybnosti ignoroval a chcel kariérny postup daného policajta zariadiť vo vlastnej kompetencii.

Prepálená je aj interpretácia komunikácie Hamrana, Šimka a ministra Jozefa Bíreša, čo sa týka policajnej akcie v rezorte pôdohospodárstva, ktorú policajný prezident prezentoval ako neprimeraný nátlak na políciu.

Je snáď v poriadku, že minister pôdohospodárstva sa chcel informovať na policajnú raziu v rezorte, za ktorý nesie zodpovednosť a o ktorej primeranosti mal navyše pochybnosť.

Policajný prezident Hamran mu mal povedať to, čo mu povedať smel, a ak by ministri vnútra a pôdohospodárstva požadovali informácie nad rámec toho, čo mohli dostať, mal ich odmietnuť. Tým by to bolo vybavené.

Neprimeraný nátlak sme tu skôr sledovali v inom garde, keď niekoľko policajných funkcionárov svoj spor s ministrom vnútra vyhrotilo do polohy, že buď odídu oni, alebo Šimko.

Premiér a prezidentka konali neuvážene a iracionálne podľahli zopár hysterickým novinovým článkom a tlaku z policajného prezídia.Zdieľať

Je inak celkom zaujímavé, ako celú kauzu vidia bývalý minister vnútra Vladimír Palko a niekdajší elitný vyšetrovateľ Jozef Šátek. Obidvaja rezortu nepochybne rozumejú, pričom ich nespájajú práve vrelé vzťahy, keďže Palko Šáteka kedysi odvolal z postu riaditeľa Úradu boja proti korupcii.

Dnes sa však Šátek s Palkom v hodnotení udalosti okolo Šimka v zásade zhodnú a za jeho koncom vidia intrigu niekoľkých vysokých policajných funkcionárov voči ministrovi, ktorý si, na rozdiel od svojho predchodcu Mikulca, dovolil mať vo vzťahu k polícii aj vlastný názor. „Poznám exministra Šimka zo svojej policajnej činnosti a tiež poznám policajnú ‚verchušku‘, ktorá sa vie pre určitý cieľ spojiť a odpísať kohokoľvek. Sám som to na vlastnej koži zažil,“ napísal Jozef Šátek.

Celá kauza má aj ďalší absurdný rozmer. Policajný prezident Hamran zatrúbil do útoku na ministra Šimka s falošným argumentom politizácie polície v čase, keď hrozí, že o niekoľko týždňov budú mať na Šimkovom mieste v tom lepšom prípade Denisu Sakovú, v tom horšom Tibora Gašpara. Celá táto kauza je v konečnom dôsledku vodou na mlyn práve tým stranám, z ktorých takáto zmena môže vzísť.

Zhrnuté a podčiarknuté. Je zjavné, že premiér a prezidentka odvolaním ministra Šimka konali neuvážene, situáciu si dobre nezanalyzovali a iracionálne podľahli zopár hysterickým novinovým článkom a tlaku z policajného prezídia.

Ivana Šimka sa mali zastať a obidvoch aktérov sporu prinútiť nájsť spoločný modus vivendi. Ak by sa to nepodarilo, tak väčším adeptom na odvolanie bol určite policajný prezident Hamran.

Pri premiérovi sa nad touto chybou ešte dajú prižmúriť oči. Ľudovít Ódor má nulové politické skúsenosti a tie sa nedajú nadobudnúť v priebehu pár týždňov v nejakom rýchlokurze geniality.

V prípade hlavy štátu a jej poradného tímu však už podobná zhovievavosť neobstojí. Zo strany prezidentského paláca bolo podľahnutie tlaku skupinky policajtov s pochybnými argumentmi najväčším zlyhaním v ére Zuzany Čaputovej.