Ešte pár slov k odvolaniu ministra Šimka Ústavná pani prezidentka

Áno, volá sa vojenská junta. Či vojenská diktatúra.

A ako sa volá režim, v ktorom o tom, kto bude ministrom vnútra, rozhodujú policajti? Policajný štát či policajný režim.

To však rozhodne a emfaticky nie je prípad Slovenskej republiky.

Minister vnútra nebol zo svojej kancelárie vyvedený policajtmi s putami na rukách. Odvolala ho prezidentka. Tá prezidentka, ktorá ho do funkcie ministra vymenovala.

Ústavná prezidentka. Demokraticky zvolená. S priamym mandátom od občanov SR.

Samoderžavie

Bývalý minister vnútra napísal, že polícia má byť pod politickou kontrolou. Nie najšťastnejšie vybrané slovo – „politickou“, ale vecne je to správny výrok.

Skúsme to slovo nahradiť slovom „demokratickou“ či ešte lepšie výrazom „ústavne demokratickou“.

S tým nemá nikto problém, však nie? Predsa nechceme, aby polícia bola mimo akejkoľvek kontroly. Aby si robila úplne, čo sa jej zachce.

To by bol neústavný režim. V ústavnom režime každý musí byť pod nejakou kontrolou – každý. Polícia, armáda, vláda, ministri, prezidentka, súdy, Národná rada, proste každý.

To je z definície ústavný režim. Ak je niekto mimo akejkoľvek kontroly – a je úplne jedno kto –, potom je to absolutistický režim. Samoderžavie.

Normálne tú demokratickú kontrolu nad políciou realizuje minister vnútra.

Tým, že je členom vlády, ktorá má väčšinovú podporu v demokraticky zvolenom parlamente. To je tá demokratická, či ak chcete „politická“ kontrola nad políciou. A je to tak správne.

Lenže niekedy sa môže stať, že v parlamente nie je schopná vzniknúť žiadna väčšina, ktorá by dala väčšinovú podporu vláde.

To je nie úplne bežný, ale z hľadiska demokracie normálny, nie výnimočný stav, ku ktorému v parlamentoch občas dochádza. Lenže ústava pamätá aj na tento stav.

Ak nie je Národná rada schopná sa väčšinovo dohodnúť na vláde, vládu do najbližších volieb menuje prezidentka republiky, tiež ľudom, občanmi priamo volená. Táto vláda je vládou prezidentky, má ústavný mandát od ústavnej a demokraticky zvolenej prezidentky a je zodpovedná nie Národnej rade, ale prezidentke.

Ona môže kedykoľvek ktoréhokoľvek ministra odvolať a vymeniť.

Môže tak urobiť s každým jedným ministrom, každou jednou ministerkou a so všetkými spoločne a dokopy, hoci aj každý týždeň. Raz za týždeň môže kompletne obmeniť celú vládu. Je to jej ústavná právomoc. Je to v rámci jej ústavných kompetencií.

Porovnanie s Českom

Osobne si myslím, že bývalému ministrovi sa stala krivda. Neviem, čo všetko urobil či čo všetko sa chystal urobiť, nemôžem vedieť všetko, ale na základe toho, čo bolo zverejnené, si myslím, že neurobil nič také zlé, aby mal byť odvolaný.

A tiež si myslím, že pravdu má pán Dzurinda, keď to komentoval slovami, že pani prezidentka sa zľakla.

Keď vojenské velenie armády, napríklad náčelník generálneho štábu hrozí „buď odídem ja, alebo minister obrany“, normálne odchádza generál, a nie minister – ale nie nutne!

Keď velenie polície hrozí „buď odídeme my, alebo minister vnútra“, normálne odchádza velenie polície, a nie minister – ale opäť, nie nutne.

Pani prezidentka tým, že bývalého ministra vnútra vymenovala a potom ho rýchlo odvolala, urobila minimálne jednu chybu. A možno ich urobila dve.Zdieľať

Pred pár mesiacmi hrozilo, že náčelník Generálneho štábu Armády Českej republiky generál Řehka – ktorého si vybrala a presadila česká ministerka obrany Černochová a ktorého vymenoval za náčelníka GŠ prezident (ešte Zeman) – rezignuje, pretože mu prekážal mikromanažment zo strany pani ministerky.

Plné priznanie: osobne poznám pána náčelníka generálneho štábu i pani ministerku a poznal som ich, keď boli „iba“ radovým generálom a „iba“ radovou poslankyňou. O oboch mám veľmi dobrú mienku a veľmi nerád by som si musel medzi nimi vybrať, voliť „buď on, alebo ona“.

Čo sa stalo potom? Oboch si ich pozvali premiér (Fiala) i prezident (už Pavel). A prehovorili im do duše. Obaja zostali a dohodli sa, že budú spolu vychádzať.

Takto sa  malo postupovať aj na Slovensku.

Pani prezidentka si mala pozvať k sebe šéfa polície i bývalého ministra vnútra a za zatvorenými dverami na oboch z nich nakričať a vynútiť si od nich, aby jej niečo sľúbili, aby to spolu vydržali do volieb a do vzniku novej vlády s väčšinovou podporou v Národnej rade.

Odvolanie ministra vnútra tak krátko po jeho menovaní z dôvodu „vojny policajtov“ je zlý signál dovnútra slovenskej spoločnosti a aj do zahraničia.

V dobrom aj zlom

Týmto názorom nijako nespochybňujem ústavnú právomoc prezidentky odvolať ktoréhokoľvek ministra tejto vlády kedykoľvek; na tomto tvrdení je vlastne postavený tento článok.

Keď v Národnej rade nie je vládna väčšina, najväčšia zodpovednosť spočíva na zvolenej prezidentke.

Ona má privilégiá, ktoré nemá nikto iný – a je to tak správne (aj keď pre progresívnu myseľ posadnutú rovnostárstvom je ťažké pochopiť myšlienku, že niekto má mať privilégiá, ktoré nemá niekto iný; ale pre mňa, pre ktorého je sloboda ultradôležitá a ktorému na rovnosti zase až toľko nezáleží, je to zrozumiteľné, prijateľné a pochopiteľné; tak to má byť).

Veľké privilégiá – prestíž prezidentskej funkcie – však znamenajú a implikujú aj veľkú zodpovednosť.

Pani prezidentka tým, že bývalého ministra vnútra vymenovala a potom ho rýchlo odvolala, urobila minimálne jednu chybu.

Možno ich urobila dve – menovanie aj odvolanie –, ale jednu z nich, či už menovanie, alebo odvolanie – urobila určite.

Stalo sa; nie je to však koniec sveta.

Komentár

Koniec ministra vnútra Šimko sa obhajoval, Ódor kľučkoval, Fico triumfoval a Hamran mlčal

Eva Čobejová

Najprv to vyzeralo iba ako statusová neobratnosť. V takom prípade by sa dal komentár o Ivanovi Šimkovi odbaviť ľahko.

Keby som nebol takým cynikom, takmer by ma „dojal k slzám“ komentár redaktora jedného týždenníka, ktorý bol kedysi liberálny, teraz je ľavicovo liberálny (možno aj progresívny – ak áno, tak už prešiel na „temnú stranu Sily“), v ktorom sa pýtal, kto to pani prezidentke odporúčal bývalého ministra vnútra, či to bol alebo nebol Ivan Mikloš...

Chápete, máťuška cárovná je dobrá, to len tí radcovia sú zlí... Prosím, toto takto teda nie!

Pani prezidentka nie je žiadna Katarína II., je to ústavná prezidentka demokratickej krajiny. Za svojich ministrov a ich odvolanie je zodpovedná ona, v dobrom i zlom, nikto iný.

Je jedno, kto jej to poradil. Rozhodla sa ona, tú autoritu má ona, iba ona, a rozhodovala sa a konala v rámci ústavy a podľa ústavy.

Urobila to, na čo mala ústavné právo. My nerobme okolo toho hystériu.

Keď človek zistí, že posledná zodpovednosť rozhodnúť sa je na ňom a iba na ňom, spozná aj to, aký je vlastne osamelý.