Slovenský problém Hysterické elity nám demokraciu neobránia

Po tom, ako prezidentka Zuzana Čaputová oznámila svoje rozhodnutie nekandidovať, zachvátila niektoré médiá a bubliny na sociálnych sieťach doslova panika.

Od ľudí, ktorí náležia k slovenskej elite, sa šíril akýsi hromadný povzdych spojený s obavou, že toto prezidentkino rozhodnutie zásadným spôsobom ohrozí slovenskú demokraciu.

Hoci práve toto obrovské upnutie sa na jednu osobu, s ktorou má stáť a padať demokratický režim, je pre samotnú slovenskú demokraciu neporovnateľne horšou správou ako Čaputovej rezignácia na obhajobu prezidentského postu.

Ale keby išlo len o jednorazovú záležitosť prameniacu z frustrácie, dalo by sa nad tým ešte mávnuť rukou.

Sklon k prehnanej hystérii je však do značnej miery charakteristickou črtou slovenskej elity, ktorá jej tak trochu dodáva punc provinčnosti.

Demokrati a tí druhí

Len niekoľko pomerne čerstvých príkladov, ktoré ilustrujú tento jav.

Už nejaký ten týždeň je asi najfrekventovanejším politickým výrazom spojenie demokratický volič. V obave z výsledku volieb ho príslušníci elity doslova vzývajú a v mene toho, aby jeho hlas vo voľbách neprepadol, vytvárajú na politikov tlak na čo najväčšie predvolebné spájanie.

Pričom sa často nerešpektujú dôležité hodnotové ani politické rozdiely a vytvára sa falošný dojem, že ak niekto nie je pred voľbami ochotný spojiť sa s kýmkoľvek, tak mu nezáleží na demokracii.

Výsledkom sú potom projekty, ktoré okrem slovíčka Demokrati nedrží pokope nič. Jasné, že k niečomu takému voliči nemôžu mať dôveru a vyhodnotia si to najmä ako snahu zopár jednotlivcov uchovať si za každú cenu politické benefity.

Čo je však ešte horšie, toto operovanie s pojmom demokratický volič vytvára dve kategórie občanov. Pretože ak existuje volič demokratický, musí byť aj ten nedemokratický, ktorý predstavuje hrozbu.

Také delenie voličov však stojí na vode. Ani voliči Smeru, SNS, o Hlase ani nehovoriac, nevolajú po diktatúre ani sa nesnažia o politickú zmenu mimo rámca demokratických volieb.

Obava z migrantov, antiamerikanizmus, odmietanie vojenskej pomoci Ukrajine či obviňovanie Západu zo spoluzodpovednosti za vojnu môžu síce mnohým znieť ako pomýlené názory, ale určite to v pluralitnom systéme nie sú dostatočné dôvody na to, aby bol niekto zaškatuľkovaný ako nedemokratický volič.

Už len samotná hystéria okolo možného volebného výsledku, ktorá vedie k takému typu verejnej debaty, obrane demokracie skôr škodí, ako pomáha.

V ostatnom čase do prehnaných rozmerov narastá aj obava z vplyvov, ktoré na slovenskú spoločnosť majú dezinformácie, konšpirácie či ruská propaganda.

Niežeby to nebol problém. Je a vážny. Len vo verejnej debate to vyzerá tak, akoby práve toto boli hlavné dôvody sympatií Slovákov k Rusku, skepticizmu k Západu a k angažovaniu sa vo vojne na Ukrajine. Pričom je to zložitejšie.

Na našom skepticizme sa významnejšie podpisujú iné, hlbšie dôvody. Napríklad mentalita ľudí z horských dolín, ktorí sa príliš nestarajú o to, čo sa deje u susedov, a za najlepšiu bezpečnostnú stratégiu nepovažujú zahraničnopolitický aktivizmus, ale prikrčenie sa v závetrí, kým sa dejiny cez nás preženú.

Dá sa rozumieť, že mnohých príslušníkov elity toto naše zápecníctvo a zahľadenosť do seba vytáča do nepríčetnosti, ale opäť, nie je to nič, čo by bolo nezlučiteľné s demokraciou.

Nádej z minulosti

V každom prípade, v našich moderných dejinách sú aj momenty, z ktorých môžu príslušníci elity čerpať dôveru, že keď už naozaj ide do tuhého, tak sa dokážeme zmobilizovať a správne zorientovať.

Príkladom sú 90. roky, keď nás Vladimír Mečiar a jeho spojenci tlačili z pohľadu charakteru štátu niekde na Balkán. V kľúčovej chvíli sme to však zvládli a krajinu sme udržali v spoločnosti našich stredoeurópskych susedov.

Ďalším príkladom môže byť vzopätie po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, vďaka čomu boli od moci odstavení politici, ktorí tu roky budovali antidemokratický paralelný systém „našich ľudí“. To, že protagonisti tohto vzopätia svoj veľký politický kapitál rýchlo premrhali, je iný problém.

Bolo by však chybou pozerať sa na demokraciu ako na nejaký konečný stav, po dosiahnutí ktorého už bude dobre. Je to permanentný zápas a stále sa budú vynárať nové hrozby. Raz môžu mať podobu extrémistických politikov, inokedy však aj intelektuálov, ktorí robia demokracii medvediu službu tým, že nositeľov názorov, s ktorými nesúhlasia, označujú za jej nepriateľov.

Pretože zápas o podobu krajiny nemusí mať len podobu politického súboja s architektmi systému „našich ľudí“, ale vedie sa aj po línii obrany kultúrnych hodnôt, na ktorých stojí civilizácia, v ktorej demokracia mohla vyrásť.

Hystéria a panika, ktoré zatemňujú zdravý úsudok, však v žiadnom prípade nie sú tou správnou výbavou do takýchto zápasov.