Marcel Klimek a Ján Tóth sa v dueli zhodli na tom, že slová ministra financií Michala Horvátha o historicky najhoršom stave našich verejných financií nie sú v súlade s realitou. Tóth však jedným dychom dodáva, že z hľadiska dlhodobej udržateľnosti verejných financií, teda v horizonte 50 rokov, je naša situácia veľmi zlá.

Prečo to tak je? Aký podiel na zhoršení pozície pre budúce generácie majú vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera? A aké kroky treba prijať na zlepšenie perspektívy vývoja našich verejných financií?

Marcel Klimek zdôrazňuje dôveru finančných trhov, bánk a investorov, vyvracia niektoré nekorektné informácie, ktoré o našich financiách odzneli vo verejnom priestore, a vysvetľuje vývoj situácie počas ostatných troch rokov, keď bol dôležitým činiteľom ministerstva financií.

Okrem textovej verzie si môžete rozhovor aj vypočuť či pozrieť na Postoj TV.

Minister financií Michal Horváth sa pre Denník E vyjadril, že „po prechodnom zlepšení aj počas ťažkých časov sa nachádzame v historicky najhoršej situácii, čo sa týka udržateľnosti verejných financií, a preto treba konať“. Tento výrok vyvolal množstvo reakcií, nedá sa však veľmi jednoducho povedať, že dnes verejné financie nie sú v takom zlom stave, ako konštatuje minister, ale z dlhodobého hľadiska máme naozaj vážny problém?

Marcel Klimek: V prvom rade musím povedať, prečo som sa k tejto téme jasne vyjadril. Urobil som to z toho dôvodu, že výroky ministra financií sú starostlivo sledované finančnými trhmi.

Stav verejných financií je, našťastie, niečo iné ako ich dlhodobá udržateľnosť. Na otázku, aký je dnešný stav verejných financií, nám odpovedajú finančné trhy. Určite sa nikto nebude sporiť o to, či sú banky a investori kompetentní hráči, ktorí sa živia oceňovaním osobných, firemných či štátnych financií.

Keby vaše osobné financie boli v najhoršom stave, ako by dopadla vaša žiadosť o úver v banke? Buď by ste úver nedostali, alebo by ste ho dostali s vysokou sankčnou sadzbou.

Čo však dnes hovoria banky a investori Slovensku? Presný opak. Dlhopisy môžeme emitovať podľa potreby a sadzby, ktoré nám dávajú, sú veľmi priaznivé. Sme presne v strede úrokových sadzieb, aj čo sa týka výšky prirážok nad referenčný nemecký dlhopis, a sme aj v strede, čo sa týka rizikových poistiek, takzvaných credit deafult swapov.

Toto sú argumenty v prospech tvrdenia, že dnes je stav našich verejných financií dobrý. Ak však vezmete do úvahy perspektívu povedzme najbližších šesť-sedem rokov, dá sa povedať, že ministrov výrok je pravdivý?

Marcel Klimek: Nie. Známe ratingové agentúry ako Standard & Poor's alebo Moody's sa pozerajú aj na dlhodobý výhľad investícií, aby sa každá investičná spoločnosť, banka či investor vedeli zariadiť v horizonte 5, 10 či 15 rokov.

Takže vy tvrdíte, že minister nemá pravdu nielen v tom, že naše verejné financie sú v historicky najhoršej situácii, ale nesedí ani interpretácia, že mal na mysli len ich dlhodobú udržateľnosť?

Marcel Klimek: Udržateľnosť verejných financií rátame v takejto kvalite len desať rokov. Pamätám si, v akom rozvrate boli naše verejné financie v rokoch 1993, 1998, ale aj v roku 2008, keď sme mali deficity 8 a 12 percent.

Absolútny výrok ministra Horvátha považujem za nenáležitý, až nekompetentný. Relatívny výrok je už o diskusii, ako keď sa niekto rozpráva o tom, či je niekto krajší, alebo škaredší.

Myslím si však, že pán minister chcel hovoriť o tých najdlhodobejších perspektívach, teda o 40, 50, alebo 80-ročných horizontoch.

Pán Tóth, ako vnímate výrok ministra Horvátha a protiargumentáciu Marcela Klimeka, ktorý hovorí, že aktuálny verejných financií je dobrý a dokonca sa to týka aj horizontu 5, 10 či 15 rokov?

Ján Tóth: Ak by sme výrok pána ministra brali doslovne, tak nie je úplne správny, pretože referuje na náš ukazovateľ dlhodobej udržateľnosti. Keby ministrov výrok namiesto slova „historicky“ obsahoval výraz „za posledné roky“, tak je to tak, že z pohľadu 50-ročného výhľadu verejných financií je situácia naozaj najkomplikovanejšia.

Treba však objektívne dodať, že veľkú časť toho problému tvoria dosahy kríz, či už pandemickej, alebo energo-bezpečnostnej.

Tento ukazovateľ meriame len od roku 2011. V samotnom roku 2011, po finančnej kríze, bola situácia ešte horšia ako dnes. Vtedy to bolo 7 percent verzus 5,9 percenta HDP v súčasnosti.

Keby sme išli do 90. rokov, tak jednak nemáme dáta, ale vieme, že situácia vo verejných financiách bola ešte horšia.

Výrok ministra Horvátha by bol teda korektný, ak by upresnil, že slovom „historicky“ myslel začiatky meraní v roku 2011, pričom sa nepozeral na čísla v samotnom roku 2011, keď bola situácia ešte horšia ako dnes. Plus by minister mal jasne povedať, že hovorí o päťdesiatročnom výhľade. Je to tak?

Marcel Klimek: Áno, to je však už výrazná zmena slova „historicky“, ktoré minister použil. To už ten výrok výrazne relativizujeme.

Ján Tóth: Po finančnej kríze bola situácia horšia, ale za posledných desať rokov je dlhodobá udržateľnosť našich verejných financií naozaj v zóne vysokého rizika a číselne naozaj najhoršia.

Na verejné financie sa môžeme pozerať v horizonte vývoja v najbližších rokoch. To doteraz robili aj pravidlá Európskej komisie, podľa ktorých by mal byť najbližšie tri roky deficit pod tromi percentami, bola nastavená maximálna výška verejného dlhu.

To štandardne robia aj ratingové agentúry. Keď si pozriete ich analýzy, tak tam majú fiškálny vývoj do roku 2026 a potom hovoria o malých rizikách. Štandardne je však rating nastavený na strednodobé obdobie najbližších tri až päť rokoch.

Práve kvôli tomu, že tu nebola žiadna autorita a nijaké pravidlá pre dlhodobý výhľad, vznikla Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Článok 55a v Ústave hovorí, že Slovenská republika chráni dlhodobú udržateľnosť a kvôli tomu vytvára Radu pre rozpočtovú zodpovednosť.

Marcel Klimek, štátny tajomník ministerstva financií počas vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď sa vy, ako čelný predstaviteľ orgánu, ktorý dozerá na dlhodobú udržateľnosť verejných financií, pozriete na aktuálny vývoj z dlhodobého, ale aj krátkodobého hľadiska, čo konštatujete?

Ján Tóth: Z krátkodobého hľadiska máme napríklad ukazovateľ Európskej komisie S 0, ktorý hovorí o tom, či nám bezprostredne hrozí problém s financovaním. Nič také by hroziť nemalo – ani žiadnej krajine EÚ.

Ratingové agentúry majú svoj pohľad s perspektívou tri až päť rokov, prípadne aj finančné trhy.

My do toho dávame dlhodobý pohľad na ďalších 50 rokov, ako nám prikazuje ústavný zákon.

Náš výpočet ukazuje, že v posledných rokoch dlhodobá udržateľnosť nie je ideálna. Už pred vypuknutím pandémie bola vo vysokom riziku. Už predchádzajúca vláda teda zdedila stav vysokého rizika.

Spomínané riziko bolo spôsobené prijatím niekoľkých finančne extrémne zaťažujúcich rozhodnutí tesne pred voľbami 2020?

Ján Tóth: Sú tam tri faktory. Veľmi dôležitým faktorom bolo ústavné prijatie dôchodkového stropu, či de facto destabilizuje dôchodkový systém. Bez automatického prispôsobovania veku odchodu do dôchodku nemôžeme mať dlhodobo stabilizovaný dôchodkový systém. Ak občania chceli mať väčšiu garanciu, že dostanú sľúbené dôchodky, tak niečo také nemôže byť v legislatíve. Toto opatrenie sa neskôr odstránilo.

Ďalej sa zaviedol plný 13. dôchodok bez financovania. Bola tiež veľmi rozšafne nastavená valorizácia minimálnych dôchodkov. Ďalej sa v nízkoinflačnom prostredí pred voľbami výrazne zvyšovali mzdy, dva roky o 10 percent. V zásade sa aj rozpočtová politika pred voľbami výrazne uvoľnila.

Keď do toho zoberieme aj pandémiu, tak ukazovateľ dlhodobej udržateľnosti verejných financií bol cez 5 percent HDP, čo považujeme za zónu vysokého rizika dlhodobej udržateľnosti.

Ako sa k tejto nelichotivej situácii postavila Matovičova a Hegerova vláda?

Ján Tóth: Postupne to začali naprávať. Finančnú nestabilitu v dôchodkoch napravili dôchodkovou reformou asi na 70 percent. Keď odhliadneme od jednorazových opatrení a pozeráme sa na trvalý deficit, tak mali v rokoch 2020 až 2022 veľmi konzervatívnu politiku.

Štrukturálny deficit dosiahol podľa našich dát v roku 2021 historicky najnižšie úrovne. Aj v roku 2022 bol veľmi nízky, hoci tam tomu pomáhala inflácia.

Problém je, že po pandémii prišiel ďalší šok. Ruská agresia znamenala pre naše verejné financie dlhodobo vyšší účet za drahé energie. Zároveň sa nám zvýšil dlhodobý účet za obranu, stratili sme „mierovú dividendu“ a musíme na obranu dávať minimálne 2 percentá HDP, porušovanie tohto nášho záväzku voči NATO nám už neprejde tak, ako to bolo v minulosti. To je ďalšia objektívna záťaž pre naše verejné financie.

Ak teda sčítame vplyvy kríz, tak je prirodzené, že sme vo vysokom riziku dlhodobej udržateľnosti. Posledný údaj je okolo 5,9 percenta HDP, čo je dokonca horší stav ako ten, v ktorom vlády Matoviča a Hegera verejné financie zdedili.

Je v tom však vplyv kríz. Ak by sme ten údaj od vplyvu kríz očistili a pozerali sa len na rozpočtovú politiku vlády, tak dlhodobá udržateľnosť by sa zlepšila.

... a situácia by sa oproti Ficovým a Pellegriniho vládam zlepšila napriek prijatiu prorodinného balíčka či rodičovského bonusu.

Ján Tóth: Zlepšila by sa, treba však uviesť, že to je aj vďaka dôchodkovej reforme, ktorú táto vláda spravila a ktorú sme uvítali. Problém tejto reformy je v tom, že nie je v podobe ústavného, ale len obyčajného zákona.

Problém je v tom, že kým za populárne rozhodnutia, ako je zavedenie rodičovského dôchodku, máme okamžité výdavky, okamžitý účet, tak efekt menej populárnych opatrení a úspor, ktoré plynú z toho, že sa od roku 2030 postupne začne zvyšovať vek odchodu do dôchodku, bude nabiehať len veľmi pomaly.

Na papieri teda táto vláda zlepšila dlhodobú udržateľnosť verejných financií, ale to platí len za predpokladu, že ďalších 50 rokov nebudú v tomto systéme zmeny. Ak príde nová politická garnitúra, tak ťažko zruší rodičovský dôchodok, ale ľahšie znovu zavedie dôchodkový strop. To by potom situáciu ešte zhoršilo.

Hovoríte teda, že vlády Matoviča a Hegera sa prvé dva roky správali k dlhodobej udržateľnosti verejných financií veľmi zodpovedne, a ak by neprišli veľké krízy, boli by prijateľné aj dve spomínané opatrenia, ktoré trvalo zaťažujú verejné financie. Zrejme by ste politikom odporúčali, že keď vidia vplyvy kríz na našu ekonomiku, mali od svojich ďalších plánov upustiť.

Ján Tóth: Presne tak. Ekonomike treba v kríze pomáhať, nie je to čas na ozdravovanie. Bolo však treba pomáhať jednorazovo a adresne. Napríklad nedotovať elektrickú energiu všetkým domácnostiam.

Pán Klimek, vy ste boli priamo pri tom a videli ste, aké dosahy majú vážne krízy na naše financie. Prečo ste pánovi Matovičovi či ministrovi Krajniakovi nepovedali, že ich nápady sú síce zaujímavé, ale v kontexte vplyvov kríz si ich majú ušetriť na iné časy?

Marcel Klimek: Poviem to takto. Za svojho pôsobenia na ministerstve financií som absolvoval stovky extrémne náročných rokovaní. Popíšem to rámcom: viedol som kolektívne vyjednávania vyššieho stupňa, kde bola protistranou Konfederácia odborových zväzov, ktorá je tuším doteraz zmluvným partnerom strany Smer. Napriek tomu som dva roky za sebou vyrokoval nulovú valorizáciu miezd vo verejnom sektore kvôli ochrane verejných financií.

Veľmi kvitujem, že pán Tóth podáva celostný obraz o tom, ako fungujeme. Zhodli sme sa na tom, že neplatí výrok ministra, teda že máme najhorší stav verejných financií v histórii Slovenska.

Vážim si, že nezávislá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hovorí, že minimálne prvé dva roky boli verejné financie spravované konzervatívne.

Pán predseda povedal tiež, že bez dosahov kríz by sa verejné financie zlepšili a aj s vplyvom trojitej krízy máme dnes zlý, ale lepší ukazovateľ ako po finančnej kríze.

Toto si cením, je to pravda o verejných financiách a vidia to tak aj investori, banky a finančné trhy.

Z úst pána Tótha však zaznela aj kritika vo vzťahu k dlhodobej udržateľnosti našich verejných financií.

Marcel Klimek: Ako som povedal, ratingové agentúry aj trhy oceňujú naše riziko na 5, 10 aj 15 rokov, dokonca máme aj 30-ročné dlhopisy, ale tých je málo. Cením si, že máme Rozpočtovú radu, ktorá sa pozerá na 40 až 50-ročný horizont.

Treba pamätať na to, aký vplyv bude mať to, čo robíme, na naše deti a vnúčatá. Na druhej strane vieme relatívne málo ovplyvniť dianie na horizont 50 rokov.

Použijem príklad. Viem s takmer stopercentnou pravdepodobnosťou povedať, že váš zdravotný stav bude o 50 rokov veľmi problematický. Nič to však nehovorí o tom, v akom zdravotnom stave ste dnes. Je rozdiel medzi dlhodobým horizontom a horizontom viacerých dekád.

Ak však dnes denne vyfajčím škatuľku cigariet a vypijem fľašu vodky, viem, že o 50 rokov za to budem veľmi platiť. Nie je to podobne aj s prijímaním trvalých opatrení, ktoré zaťažujú naše verejné financie?

Marcel Klimek: Súhlasím, preto hovorím, že tu dnes na jednej strane máme objektívnu realitu, teda banky, ratingovky, finančné trhy, ktoré nás oceňujú presne v strede Európskej únie aj eurozóne. Na druhej strane to nie je žiaden voľný lístok na horskú dráhu. Zdravie verejných financií je permanentná úloha každej vlády.

Vrátim sa však k svojej otázke. Pán Tóth jasne povedal, že keď vláda videla negatívne vplyvy kríz na dlhodobý stav verejných financií, mala byť zdržanlivejšia voči prijímaniu ďalších opatrení, ktoré trvalo zaťažia naše financie. Vy ste boli pri tom, Matovič aj Krajniak však presadili svoje. Odpovedáte tak, že niečomu ste vedeli zabrániť a niečomu nie?

Marcel Klimek: Čiastočne vám už odpovedal aj pán Tóth. Dôchodkovú reformu by sme z hľadiska verejných financií radšej mali bez rodičovského bonusu, ale keď nie je iná možnosť, tak je lepšie, že je reforma s rodičovským bonusom, ako keby nebola vôbec. Toto je realita, toto je politický život.

Môžete politikom hovoriť, že majú prijímať iba tie najnepopulárnejšie opatrenia, ale na konci dňa musíte vnímať, že politici musia mať do nejakej miery vybalansovaný svet populárnych a nepopulárnych opatrení. Toto považujem za férovú odpoveď.

Môžeme si kresliť akokoľvek krásne grafy do budúcnosti, ale reči sa hovoria a chlieb sa je. S politikmi treba veľa komunikovať, väčšinou konajú dobromyseľne a dajú si poradiť, keď im dobre vysvetlíte, aké vplyvy majú ich návrhy.

Aj tento rok sa menšinovej vláde na prvých troch schôdzach parlamentu prijali opatrenia za 210 miliónov na príjmovej strane. A k tomu ešte leží v parlamente návrh na regulovaný odvod vo výške 200 miliónov.

Pán Tóth, Marcel Klimek mal dôležitú poznámku o tom, že na verejné financie sa treba pozerať aj v perspektíve 50 rokov, ako to robíte vy, ale zároveň tomu treba prikladať primeranú váhu, pretože v priebehu desaťročí sa udeje veľa vecí, ktoré teraz nevieme odhadnúť. Prečo teda kladiete dôraz na polstoročný horizont? Nie je rozumnejšie pozerať sa povedzme desať rokov dopredu?

Ján Tóth: Myslím si, že nie. Jednak je to dôvod, prečo sme vôbec vznikli. Bola tu diera na trhu, nikto sa o to nezaujímal. Je to veľmi dôležité, a preto máme aj v Ústave napísané, že Slovenská republika chráni dlhodobú udržateľnosť ako hlavný princíp hospodárskej politiky, nie ako nejaký vedľajší.

Vieme, že prichádzajú krízy, že niekedy sa darí viac, inokedy menej, ale hlavným princípom pri pohľade na rozpočtovú politiku má byť to, aby sa v dlhodobom čase príjmy rovnali výdavkom.

Pri argumentácii pána Klimeka finančnými trhmi opakujem, že ony sa sústredia len na niekoľko rokov dopredu. Vieme, ako finančné trhy dlho požičiavali Grécku, a to aj tesne predtým, ako skrachovalo.

Keby ste sa vtedy pýtali ekonómov, či má Grécko, či južanské krajiny ako také problém, tak by, samozrejme, povedali, že tam je problém s dôchodkami a tak ďalej. Finančné trhy to však nevideli, na trhu vládol určitý sentiment, Grécku sa veselo požičiavalo.

Argumentáciu finančnými trhmi by som bral ako jeden diel mozaiky, nie ako to hlavné. Pre nás je dôležité predísť gréckemu scenáru, pretože im finančné trhy veľa napožičiavali a potom museli výrazne znížiť dôchodky, platy...

My vlastne ochraňujeme sociálne istoty občanov. Strážime to, aby sa štandard verejných služieb, na ktorý sú zvyknutí, a prísľuby dôchodkov do budúcnosti dali prefinancovať. Preto sa pozeráme o 50 rokov dopredu. Je to o vašich dôchodkoch, medzigeneračnej spravodlivosti a solidarite.

Zastávame sa aj tých, ktorí dnes ešte nemajú volebné právo, ale sú dôležití, aby sa na nich neprenieslo neprimerané bremeno.

Ján Tóth, predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Uznávate však, že keď predpovedáte niečo na 50 rokov, tak sa v tom období vie tak veľa vecí zmeniť. Vy predsa odhadujete stav našich verejných financií dnes, s opatreniami, ktoré síce sú formálne prijaté trvalo, ale v priebehu desaťročí sa môžu zmeniť, vrátane ústavných zákonov.

Ján Tóth: Áno, ale veľká časť, ktorá je spojená s negatívnym vývojom, je demografia. A to je skutočnosť, ktorú nevieme rýchlo zmeniť. Vieme, koľko sa dnes narodilo detí – a v ekonomike sa to prejaví o 20 rokov. S výnimkou migrácie vieme veľmi presne povedať, aký bude mať naša ekonomika problém o 20 rokov.

Je to teda naopak. Veľká časť našich výpočtov je daná demografiou, ktorá sa dá odhadnúť veľmi presne.

Ešte jedna poznámka. Pána Klimeka ste sa pýtali, prečo nepovedal politikom, že nemajú prijať rodičovský dôchodok či rodinný balíček. My však politikom nehovoríme, že sa napríklad nedá zvýšiť zásluhovosť za výchovu detí. My len hovoríme, že ak to chcú politici spraviť, tak na to musia nájsť zdroje financovania.

Ak teda chceli zvýšiť zásluhovosť za výchovu detí, mohli tento 14. dôchodok financovať zrušením 13. dôchodku alebo zvýšiť nejaké dane. Politici by nemali byť „zošnurovaní“ v tom, akú agendu presadzujú, mali by si však na to nájsť zdroje financovania.

My sme však ostatné tri roky od koaličných politikov stále počúvali, že keď chce niekto prísť s novým, nákladným opatrením, musí priniesť aj ideu, ako sa to bude financovať. Z toho, čo hovoríte, sa to nezdá byť celkom v súlade s realitou.

Marcel Klimek: Prvé tri roky to výrazne platilo...

Pán Klimek, čo však hovoríte na vážne argumenty predsedu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť? Mám na mysli jeho slová o relevantnosti dlhodobých odhadov kvôli demografickej situácii, ale aj varovanie pred prílišným spoliehaním sa na to, ako naše financie vnímajú ratingové agentúry a trhy, keďže máme skúsenosť z Grécka.

Marcel Klimek: Nič lepšie ako zrkadlo finančných trhov na poznanie reality nemáme. V skutočnosti je tých približne 63 miliárd dlhopisov, ktoré máme, množstvo individuálnych investičných rozhodnutí.

Niekto si musel povedať, že Slovensko je dobrá krajina a za daný úrok mi to stojí, lebo jej verím. Nemáme vysoký úrok, lebo tí konkrétni ľudia zobrali vlastné peniaze, položili ich na stôl a veria Slovensku.

K dôležitosti pohľadu na 50 rokov dopredu hovorím, že tomu máme klásť primeranú váhu. Verím tomu, že z dlhodobého hľadiska budú všetci dôležití hráči rovnako konať. Dnes to však tak nie je. Finančné trhy a investori štrukturálne ukazovatele takmer ignorujú.

Medzi najlepšou S2 a S1 sú krajiny ako Cyprus a Grécko a, naopak, najhoršiu má Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Myslím si, že to nie je správne, ale je to nepodstatné, lebo finančné trhy to vidia takto. Preto je podľa mňa dôležité budovať inštitúcie a zvyšovať dôraz na dlhodobé ukazovatele. Dostať politikom do hláv päťdesiatročný horizont je extrémne ťažké.

Reakcia, pán Tóth?

Ján Tóth: Na finančných trhoch sa väčšinou obchodujú ročné, dvojročné, trojročné, päťročné, čiastočne desaťročné dlhopisy. Trhy zaujíma, aby krajina vydržala v tom období. Až tak ich netrápi, čo bude potom. Ochranu proti bankrotu môžete spraviť na päťročné obdobie.

Podľa mňa je dlhodobá udržateľnosť najdôležitejším kritériom. Menia sa aj európske pravidlá – z trojročného na desaťročný horizont.

Keď sa dnes Rada pre rozpočtovú zodpovednosť pozerá na stav našich verejných financií v päťdesiatročnom horizonte a hovorí o vážnom probléme, čo presne si pod tým široká verejnosť má predstaviť?

Ján Tóth: Je to veľmi zlé. Ten ukazovateľ hovorí, že ak chceme mať udržateľné verejné financie, mali by sme ušetriť sedem miliárd eur. To je obrovská čiastka. Čisto akademicky by sme tie peniaze mali ušetriť ihneď, vieme to však rozložiť do dlhšieho obdobia.

V najbližšom rozpočte by sme mali ušetriť jednu miliardu, presne nám to ukazujú výdavkové limity. Ďalšie 1,3 miliardy by sme mali ušetriť v rozpočte na rok 2025. Takýmto tempom by sme mali postupne verejné financie ozdraviť.

Nechceli sme, aby sa to robilo naraz. Dokonca sme boli zástancom toho, aby sa zmenili pravidlá a aby sa nevyžadoval vyrovnaný rozpočet, pokiaľ si vláda robí domácu úlohu a postupne verejné financie ozdravuje.

Demografia začne výrazne zaťažovať verejné financie od roku 2030. Máme ešte relatívne krátky čas na to, aby sme sa popasovali s ozdravením. Keď začne demografia robiť výdavky navyše, nemôžeme štartovať z vysokej úrovne deficitu, lebo by to už bolo neudržateľné.

Kde by sa podľa vás mohli spomínané peniaze ušetriť?

Marcel Klimek: Táto vláda bude pravdepodobne schvaľovať rozpočet verejnej správy, lebo ten schvaľuje vláda, iba štátny rozpočet schvaľuje parlament. Tam bude predostretý ich pohľad na to, ako to najlepšie urobiť.

Ján Tóth: Na túto otázku nie som legitímny odpovedať, nemáme politikom hovoriť, ktoré opatrenia majú či nemajú prijať. Poviem len, že sú tri zdroje: príjmy, výdavky a v strednodobom horizonte štrukturálne reformy, ktoré vedia zvýšiť rast ekonomiky a dlhodobý rast ekonomiky vie zlepšiť verejné financie.

Celý rozhovor si môžete aj vypočuť alebo pozrieť.