Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
03. jún 2023

Timrava v SND

O deťoch, ktoré sú zbožňované, odcudzené či prehliadané, a ešte je ich aj málo

Je to taký zaujímavý jav. Timrava nie je známa najmä ako dramatička, ale divadlá ju vyhľadávajú čoraz častejšie.

O deťoch, ktoré sú zbožňované, odcudzené či prehliadané, a ešte je ich aj málo

Foto: Collavino/SND

Najmä v posledných dvoch desaťročiach začína Timrava vo veľkom dobýjať divadelné dosky. Ale nie svojimi drámami, svojimi poviedkami a novelami, ktorými sa dávajú inšpirovať súčasní dramatici či dramaturgovia.

Timravu pritom berú ako základňu, na ktorej sa dá predstavenie postaviť. Od roku 2000 vzniklo až štrnásť inscenácií odvolávajúcich sa na Timravu.

V tom peletóne Timraviných obdivovateľov sú aj dvaja tvorcovia, ktorí Timravu skúmajú až systematicky. Akoby sa jej nevedeli nabažiť a skúmali jej dielo z každej strany a skúšali, čo všetko sa z neho dá ešte vyťažiť.

Režisér Michal Vajdička a dramaturg Daniel Majling spolu pripravili už tretie predstavenie, ktoré sa napája z Timraviných prameňov.

Žiadne malé témy, len silné ľudské drámy umiestnené do novohradského mikroregiónu. Zdieľať

Obaja sú zjavne touto autorkou dokonale nasiaknutí, ale aj fascinovaní. Objavujú v nej rôzne vrstvy a umelecky sa s nimi hrajú. Vďaka tomu v divadle Timravu spoznávame akoby nanovo, dokonca aj tí, čo sme ju dosť poctivo čítali.

Môžeme byť opäť očarení tým, ako na malej odľahlej dedine, mimo kultúrnych centier, vo veľmi skromných pomeroch táto žena dokázala vytvárať svoje príbehy, pokorne, a zároveň veľmi sebavedomo. Žiadne malé témy, len silné ľudské drámy umiestnené do novohradského mikroregiónu.

Možno príliš špekulujem, ale javí sa mi, že schopnosť Vajdičku a Majlinga súznieť s Timravou súvisí nielen s ich citom pre literárny text.

Timrava bola dcérou a sestrou evanjelického farára, no a starý otec režiséra Michala Vajdičku bol tiež evanjelickým kňazom. Timrava prežila takmer celý život v Polichne a Ábelovej, no a Daniel Majling pochádza z Revúcej, jeho domovom je Gemer, k nemu sa stále hlási. Timravin Novohrad nie je až tak ďaleko, všeličo majú tie regióny spoločné.

Rebeka Poláková v úlohe trápenej nevesty. Foto: Collavino/SND

Vajdička a Majling uviedli v roku 2008 spolu v nitrianskom divadle Timravinu známu novelu Všetko za národ. Podľa slov Vajdičku vtedajšie predstavenie chcelo byť veľmi „divadelné“, pódium bolo celé pokryté zeminou, aby bol efekt záhrady dokonalý. Potom spolu v roku 2014 uviedli v SND Bál, ktorý sa hrá ešte aj túto sezónu, tak silno to zarezonovalo.

Bál inscenovali na veľkej scéne, a preto tam museli byť veľké gestá, bolo to teatrálne a aj tu bol dôležitý ironický nadhľad a humor. To sa k Timrave hodí. Ale nová inscenácia Deti je podľa režiséra už intímnejšia a komornejšia.

Aj sa hrá v menšom štúdiu, aj scéna je jednoduchá: stôl, stoličky, ošúchané kreslo, starý kredenc. Nič veľmi teatrálne, žiadne veľké akcie či gestá. Protagonisti často sedia, popíjajú, jedia a rozprávajú. Dôležité sú slová aj to, ako sú povedané.

Občas tá hra zvádza hercov, aby predvádzali skeče a vtipné scénky, ale skôr je to na odľahčenie, aby tá ľudská bieda diváka tak brutálne nevalcovala. Zdieľať

Je to často veľmi smiešne aj veľmi smutné, lebo veď žáner je tragikomédia. Ale riešia sa tu len tie najpodstatnejšie veci v živote človeka ako odpustenie, súcit, láska aj neláska, krutosť, hriech, egoizmus, zrada, osamelosť, odcudzenie, strach zo samoty...

Predvedie sa špičková zostava Činohry SND – Emília Vášáryová, Kamila Magálová, František Kovár, Diana Mórová, Emil Horváth, Jozef Vajda, Gregor Hološka, Daniel Fischer, Rebeka Poláková. Herci takmer neschádzajú zo scény. Musí to byť aj fyzicky náročné, nehovoriac o umeleckom výkone.

Nutná je absolútna koncentrácia, každé slovo, gesto je dôležité, všetko musí byť zosynchronizované. Divák by mal mať až pocit, že sa len cez okno pozerá na život niektorých rodín, na to, ako slávia kar, Vianoce, narodeniny.

Vníma, ako sa navzájom trápia, ponižujú, urážajú, ako trpia pre svoju pýchu, neempatiu, sebeckosť, krutosť, ale aj ako hľadajú súcit, odpustenie, lásku.

Občas tá hra zvádza hercov, aby predvádzali skeče, vtipné scénky ako v estráde, občas to tam aj je, ale skôr je to na odľahčenie, aby tá ľudská bieda diváka tak brutálne nevalcovala.

Hoci tie trápenia sú vlastne také bežné, v každej rodine sa taký príbeh nájde. Svokra nenávidí nevestu a manipuluje so psychicky krehkým synom, lebo ho chce mať len pre seba.

Čudný partnerský trojuholník v podaní Emílie Vášáryovej, Emila Horvátha a Františka Kovára. Foto: Collavino/SND

Starnúce sestry sú povadené, nevedia sa zmieriť, ničí ich pýcha, vidia iba svoju urazenosť. Vdova, ktorá by sa rada zblížila s bývalou láskou, zisťuje, že niečo sa už nedá vrátiť späť a nestačí, že funguje sexuálna príťažlivosť.

Syn odíde do sveta a rodičom sa úplne odcudzí. A potom je tu čudný trojuholník, hriešny vzťah, ktorý funguje, kým ho nezaskočí staroba a choroba.

No a potom sú tu deti. Milované, zbožňované, ale aj nenávidené, prehliadané, citovo trápené alebo celkom odcudzené. Vzťahy k deťom na rôzne spôsoby.

Niektoré ženy majú v týchto príbehoch naozaj odporné vlastnosti. Zdieľať

Vajdička s Majlingom Timravine príbehy umiestnili symbolicky do Polichna a Ábelovej, ale do neurčitého času. Občas to pripomína päťdesiate či šesťdesiate roky (niektoré zábavné kostýmy), ale jeden syn má celý čas v ruke mobil, je tu aj televízor a v ňom Tri oriešky pre Popolušku, ktoré vznikli v sedemdesiatych rokoch. No zároveň je tu aj akási starosvetskosť.

Chodí sa ešte do kostola, dokonca muži idú aj na spoveď (hoci v Ábelovej či Polichne boli najmä evanjelici a najbližšia katolícka farnosť bola v Divíne). Funguje tu ešte dedinské spoločenstvo, kde sa nič neutají a kde každý má svoje miesto. Niekto je miestna elita, niekto miestny „neprebudený“, hoci si číta Kierkegaarda. Akási spolupatričnosť tu stále funguje, hoci láskou či súcitom sa šetrí, ale to vieme aj od Timravy.

Hlavnými hrdinkami sú ženy, chlapi sú v týchto príbehoch menej akční, menej rešpektovaní, menej schopní. Dvaja muži sa pokorne delia o jednu dominantnú ženu, ďalší muž je pod silným vplyvom matky, iný muž sa poslušne ožení bez lásky s bohatou ženou. A jeho syn sa občas správa ako dieťa.

Môže to vyzerať tak, že autori chcú aj takto zdôrazniť ženskú silu. No režisér to takto odmieta vidieť. „Myslím si, že to postavenie ženy u Timravy vychádza skôr z pozorovania praktického života než nejakej uvedomelej, programovej snahy o osvetu. Proste keď sa chlap v tridsiatke prepil, musela sa gazdovstva chopiť žena a bol to tvrdý boj o prežitie, nie otázka moci.“

A nepopierajme, že niektoré ženy majú v týchto príbehoch naozaj odporné vlastnosti. Muži sú občas skôr obeťami, ktoré sa nevedia brániť ich tvrdej manipulácii.

Inzercia

Hlavnou by mala byť téma detí, lenže v tej téme niečo chýba. Chýba to aj v Timrave, možno to bolo pre dcéru evanjelického farára tabu.  Timrava so svojím dokonalým pozorovacím talentom si ten jav isto všimla, nehovorí o ňom priano, ale ukazuje sa aj v inscenácii Deti.

Aby sa rodinný majetok nemusel deliť, rodiny zvyčajne mali iba jedno dieťa. Zdieľať

Hlavné dve hrdinky inscenácie, dve starnúce sestry, majú každá iba jedno dieťa, jedného syna. Vlastne každý tu má jedno dieťa, s jednou výnimkou (Vrapúchová má deti dve). V Timraviných časoch však ešte žiadne sofistikované antikoncepcie neboli.

Prečo bolo v týchto rodinách tak málo detí? To je podstatná otázka, lebo zrejme aj preto bol vzťah k nim zvyčajne neprirodzený, nejakým spôsobom zdeformovaný, buď boli zbožňované, alebo prehliadané, trpené.

Bola to v evanjelických rodinách na juhu Slovenska dlho tabuizovaná téma. Aby sa rodinný majetok nemusel deliť, rodiny zvyčajne mali iba jedno dieťa. Bolo nutné dosiahnuť to za každú cenu.

Gregor Hološka v úlohe dedinského outsidera, ktorým manipuluje matka. Jeho ženu hrá Rebeka Poláková. Foto: Collavino/SND

Aj preto tu bolo veľa tajných umelých potratov, pri ktorých mladé ženy často umierali. Alebo si svokra vyhradila, že po narodení prvého dieťaťa musela nevesta spávať s ňou, aby už ďalšie deti neprišli. Ohrozilo by to majetok rodiny.

Boli to drakonické opatrenia a tento jednodetný systém mal aj demografické dôsledky, preriedil rady evanjelikov na juhu stredného Slovenska. Spisovateľka Hana Ponická, ktorá ako mladá študentka chodila do Ábelovej navštevovať Timravu, si tento fenomén hneď všimla.

Oveľa neskôr napísala spomienkovú knižku Ábelovský dom – a v nej hovorí o tom, ako ju zarazilo veľa úmrtí mladých žien a veľa jedináčikov vo veľkých domoch. Priznala, že mala strach otvoriť tému aj pred Timravou.

Pritom aj tento neprirodzený jav musel deformovať vzťahy v rodinách, zanechával vdovcov, prázdne dvory, nešťastné rodiny, chlad, smútok, alkoholizmus, ktorým sa riešila aj vnútená sexuálna abstinencia. Paradoxne sa systém jedného dieťaťa týkal najmä tých lepších rodín, kde bol majetok.

Spôsobilo to nielen ľudské drámy, ale aj demografickú krízu. Ján Aláč svoju štúdiu o tomto jave nazval príznačne: Jednodetstvo, rozprávanie o pustých školách a prázdnych dvoroch. Viac sa tejto téme v Postoji venoval kolega Lukáš Krivošík.

V predstavení Deti môžeme tento motív iba vytušiť v príbehu vdovca Grúnika, ktorý má iba jedného syna a patrí k bohatším gazdom. V dramatickej situácii je nútený priznať sa synovi, že sa ženil preto, lebo to bolo výhodné. So ženou síce zveľadili majetok, splodili syna, ale nikdy v tom vzťahu nebola láska. A navyše celý majetok svokrovci napísali na vnuka, takže on sám bol len trpenou nutnosťou, nezažil v ženinej rodine ani veľa vážnosti, ani lásky.

Jedno dieťa má aj bohatá tetka Drozdíková – a jediný syn sa jej odmietol vrátiť zo sveta, kde mal zveľadiť majetok. Syn sa odcudzil a starnúci rodičia ostali sami.

Podobne jediného syna má aj vdova Kanátová, ktorá je od neho chorobne závislá.

Toto nútené jednodetstvo a vzťahy zakladané na majetku mali aj chorobné prejavy, ktoré rodiny rozkladali.

Ako povedal režisér, Timravu netreba „zosúčasňovať, všetky témy sú aktuálne“. Zdieľať

Timrava to všetko okolo seba videla, ale samotný projekt jednodetstva neopisovala a nespomínala priamo. Opísala však dobre jeho dôsledky.

V tomto smere je to vlastne aj teraz celkom aktuálna téma. Aj teraz je detí málo, máme tu demografickú krízu, často vyrastá v rodinách len jedno dieťa. Ani nie tak kvôli majetku, ale je to komfortnejšie alebo je to aj nutnosť (neúplné rodiny).

Lenže potom sú aj vzťahy k jedináčikovi deformované rôznymi záťažami a očakávaniami.

Buď je tam opičia láska, neochota dovoliť deťom osamostatniť sa, alebo nezáujem, chlad, vnímanie detí ako prekážky k dobrému životu. Ako tvrdí režisér Vajdička, Timravu netreba „zosúčasňovať, všetky témy sú aktuálne“.

Diana Mórová a Jozef Vajda v úlohe milencov túžiacich vrátiť čas mladosti. Bence Hégli a Daniel Fischer ako synovia, pre ktorých je to ťažká situácia. Foto: Collavino/SND

A ešte jedna téma je prudko aktuálna. Deti v cudzom svete a starnúci rodičia doma sami, bez pomoci a ešte aj s hanbou, že sa im dieťa odcudzilo. Môžu byť bohatí, v skutočnosti sú chudáci.

Na Timraviných príbehoch sa síce často smejeme, ale je to aj ťaživé. Vidíme rozklad rodín, vzťahov a túžime aspoň po štipke katarzie či nádeje. Aj za málo by bol človek vďačný.

Neostane všetko v beznádeji. Aj na prahu smrti sa môžu udiať dôležité veci, aj v najväčšej biede sa môže zrodiť niečo vzácne, napríklad rodina, kde otčim citlivo nahrádza materinskú lásku. Alebo dieťa roztopí chladné srdce starej ženy.

Mimochodom, v bulletine sa dočítame, že Vajdičkovi mnohí vyčítajú, že je priveľmi tradičný, konzervatívny činoherný režisér.

On hovorí, že mu to neprekáža. „Divák sedí už niekoľko storočí v hľadisku a herec stojí na javisku – tá situácia je už sama osebe dosť konzervatívna. Svoje divadlo staviam na hercoch, vzťahoch, situáciách, témach, charakteroch – to je u mňa na prvom mieste, takže ak sa to považuje za konzervatívne, tak áno – moje divadlo je konzervatívne.“

A Konzervatívny denník Postoj si myslí, že je dobré ísť si tú vajdičkovsko-majlingovskú Timravu do SND pozrieť.

Žiadna avantgarda či žiadny experiment to nie je, len staré dobré divadlo.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.