Školy bez domácich úloh Rozumný krok alebo vyslobodenie rodičov na úkor detí?

Škola a domáce úlohy tvoria pre našinca nerozlučne spätú dvojicu. Väčšina učiteľov aj rodičov ich berie ako samozrejmosť. Bez každodenných domácich úloh fungujú už roky len niektoré súkromné školy s inovatívnymi metódami. Spomedzi štátnych škôl ide skôr o výnimky.

V posledných mesiacoch tému zviditeľnili niektoré štátne základné školy, ktoré sa rozhodli experimentovať s úlohami zadanými na dobrovoľnej báze. Na sociálnych sieťach sa medzi rodičmi následne strhla búrlivá diskusia. Časť rodičov víta predstavu, že by sa konečne nemuseli po krúžkoch naťahovať s deťmi nad úlohami, ďalší sa boja, že školákov úplne rozmaznáme a nebudú musieť už ani pohnúť prstom.

Bývalý minister školstva Branislav Gröhling minulý týždeň vyzval školy, aby si vyskúšali máj bez domácich úloh. Domnieva sa, že učiteľov by to mohlo viesť k inovatívnejšej výučbe. Na Slovensku fungujú podľa Gröhlinga bez povinných úloh už desiatky škôl.

Spýtali sme sa škôl, ktoré novinku skúšajú, čo ich viedlo k zmene systému, a tiež učiteľov, prečo domáce úlohy dávajú alebo nie.

Rodičia: Nemáme čas na spoločné aktivity

Dobrovoľnú prácu na doma namiesto tradičných domácich úloh testovali v Základnej škole na Koperníkovej ulici v Hlohovci mesiac. Po tejto skúsenosti sa rozhodli ponechať tento systém do konca školského roka. „Rodičia sa sťažovali, že keď majú deti v niektoré dni tri až štyri domáce úlohy, nemajú sa kedy venovať spoločným aktivitám a často sa pri úlohách hádajú,“ objasnila pre Postoj riaditeľka hlohoveckej školy Denisa Králičová dôvod novej politiky s úlohami. Väčšiu zodpovednosť chcú v tejto škole preniesť na žiakov.

Cvičenia na doma učitelia v tejto škole naďalej zadávajú v rámci systému EduPage, ich vypracovanie je však na zvážení detí a ich rodičov. Podľa riaditeľky si ich deväťdesiat percent žiakov na prvom stupni aj tak robí, paradoxne ochotnejšie, keďže do toho nie sú nútení. „Máloktorému rodičovi prváčika je jedno, aké písmenko preberali v škole a či ho vie alebo nevie napísať. Momentálne však domáce úlohy nerobia pod tlakom, ale je to v rovine: Ukáž, čo ste sa dnes učili? Pani učiteľka zadala tieto štyri riadky, poďme si to vyskúšať,“ dodáva Králičová. Žiaci si môžu písmená skúšať písať na cvičný papier, nemusia ich písať do zošita. Učiteľka úlohu nekontroluje, a tak podľa riaditeľky môže efektívnejšie využiť minimálne desať minút, ktoré venovala kontrole domácich úloh.

Neprispelo opatrenie k horšiemu prospechu žiakov, ktorým sa rodičia nevenujú, a nestratia zrušením povinných úloh „páku“, ktorá by ich poobede posadila aspoň na chvíľu ku knihám? „Nemáme to ešte celkom preskúmané, teraz sme mali trištvrteročnú klasifikačnú poradu, nezdá sa, že by sa od zavedenia nového opatrenia niekomu výrazne zhoršil prospech,“ odpovedá riaditeľka Králičová.

Ilustračné foto: TASR

Systém dobrovoľných domácich úloh si vyskúšajú aj prváci na Základnej škole v Demänovej.  „Vychádzame z predpokladu, že oddýchnutý a zrelaxovaný žiak je schopný podávať lepší výkon,“ odôvodnil pilotný projekt Ján Sokolský z Mestského úradu v Liptovskom Mikuláši. Práve toto mesto zriaďuje školu, pod ktorú spadá ZŠ v Demänovej. Popoludňajší čas vidia iniciátori pilotného projektu ako priestor na šport a aktívny odpočinok. Opatrením chcú podporiť aj vnútornú pozitívnu motiváciu žiaka.

Pri obmedzovaní práce na doma sa často ako príklad uvádza Fínsko, ktoré sa stalo synonymom úspešného vzdelávacieho systému. Žiaci tam dosahujú dobré výsledky napriek tomu, že v škole nedostávajú takmer žiadne domáce úlohy.

Učiteľka: Prečo by mal rodič doma robiť moju prácu?

Zákon domáce úlohy neprikazuje, pedagógovia teda majú voľnú ruku v tom, či žiakom prácu na doma zadajú alebo nie. „Učiteľ má právo na výber a uplatňovanie pedagogických metód, foriem a didaktických prostriedkov výchovy a vzdelávania,“ píše sa v zákone o pedagogických a odborných zamestnancoch.

Učiteľka slovenčiny a anglického jazyka na cirkevnej základnej škole v Ružomberku Božena Gazdová je jediná spomedzi kolegov, ktorá deťom nedáva domáce úlohy. Keď začala učiť, zadávala cvičenia na doma automaticky. Po pár mesiacoch odsledovala, že domáce úlohy nespĺňajú svoj cieľ. „Rozhodla som sa, že všetko, čo potrebujem, aby deti vedeli, naučili sa, precvičili si, upevnili a správne aplikovali, ich naučím v škole. Tak si budem istá, že všetky deti využili možnosť naučiť sa všetko, čo budú potrebovať neskôr,“ hovorí pre Postoj.

Hodinu si vždy pripravuje tak, aby všetkým bolo jasné, čo presne sa majú za 45 minút naučiť, a potom „makajú“ bez prestojov. „Úspechom je pre nás, keď na konci hodiny dávam kľúčové kontrolné otázky alebo urobíme záverečné cvičenie a všetci, ktorých sa pýtam, odpovedajú správne,“ dodáva s tým, že na kontrolné otázky si vyberá deti z každej vedomostnej úrovne.

Gazdová je proti tomu, aby rodičia deti doučovali doma po škole. „Načo deti chodia do školy, keď ich potom večer rodičia ,učia‘ to isté, čo preberali v škole? Akú to má logiku? Tiež nechodím niektorému z oteckov, napríklad vedúcemu pošty, robiť záverečnú uzávierku na jeho pracovisko ani inej mamine kontrolovať daňové priznania... Tak prečo by oni všetci mali robiť moju učiteľskú robotu?“ pýta sa učiteľka. 

Nemusia sa žiaci doma „nadrilovať“ aspoň slovnú zásobu z angličtiny? „Z anglických slovíčok píšeme písomku, až keď preberiem príslušnú časť v učebnici, v pracovnom zošite. Teda všetky tie slovíčka sa učíme počas niekoľkých hodín v rámci vyučovania, štyri až päť hodín ich používame veľmi aktívne pri čítaní, písaní, počúvaní aj rozprávaní. Nakoniec si už len pozrú doma ich presný zápis – to je jediné, čo sa musia naozaj naučiť,“ vysvetľuje svoj systém Gazdová.

Učiteľka na prvom stupni v jednej z malackých základných škôl Alžbeta Fedorová si nevie predstaviť, že by najmä prváci doma neprecvičovali čítanie. „Nielenže potrebujú zautomatizovať čítanie, ale učíme ich tým aj zodpovednosti,“ myslí si Fedorová. Sama je za krátke, stručné úlohy na zopakovanie.

V starších ročníkoch by podľa nej mohli fungovať domáce úlohy na dobrovoľnej báze. „Vzťahy v rodine sú rôzne a veľa domácich úloh tieto vzťahy zhoršuje. Rodičia sú nútení asistovať takmer denne pri úlohách a tu sa začína kolotoč presúvania zodpovednosti – dieťa na rodiča, rodič na učiteľa. A pridaná hodnota domácej úlohy, ktorú učiteľ očakáva, klesá,“ dopĺňa učiteľka. Myslí si však, že rozhodnutie zadávať či nezadávať úlohy by malo zostať v kompetencii učiteľa.

Matematikárka zo Záhoria Ivana Kučerová v domácich úlohách vidí zmysel. „Pre mňa je dôležité, že si prebrané učivo žiaci otvoria aj doma, teda na inom mieste, s inými ľuďmi okolo a vyvolajú si z pamäti, čo sa to v škole robilo. V mozgu sa im tak vytvoria iné prepojenia k učivu,“ odôvodnila učiteľka.

Profesor pedagogiky: Nad domácimi by som úplne nelámal palicu

Názory odborníkov na domáce úlohy sú rôzne. Bývalý minister školstva Branislav Gröhling aj dočasne poverený minister školstva Ján Horecký sa zhodujú v tom, že žiak sa má učiť hlavne v škole, nie doma.

Profesor pedagogiky na Trnavskej univerzite Ondrej Kaščák hovorí, že táto téma sa zjednodušuje a sám by nad domácimi úlohami úplne nelámal palicu. Najprv podľa neho treba odlíšiť domácu prípravu na vyučovanie od problematiky domácich úloh. „Domáca príprava na vyučovanie má stále veľa benefitov, najmä zlepšenie zapamätania a porozumenia učivu. Hovorí sa aj o zlepšovaní študijných návykov. Pritom je dôležité, aby domáca príprava mala kvalitatívne inú podobu ako vyučovanie, mala by byť viac orientovaná na samostatnú prácu a špecifiká dieťaťa,“ objasnil profesor Kaščák pre Postoj.

Foto: Braňo Móric

Pri téme domácich úloh by podľa Kaščáka otázka mala znieť skôr tak, ako by mali vyzerať, než či ich vôbec zadávať. „Nie je totiž domáca úloha ako domáca úloha. Môže byť hravá, krátka, stimulujúca, nepravidelná a môže mať úplne opačnú podobu,“ dodáva.

Z pohľadu výskumu nie je podľa Kaščáka vzťah medzi zadávaním a vypracovávaním domácich úloh a vzdelávacími výsledkami detí jednoznačný a ani priamočiary. 

„Nestačí, aby ich učitelia len skontrolovali. Ukázalo sa, že keď ich učitelia opravujú a hodnotia, zlepšuje to vzdelávacie výsledky a zvyšuje testové skóre žiakov. Inak ich vplyv na vzdelávacie výsledky nie je významný,“ doplnil profesor s tým, že ak sa zadávanie a vypracovávanie domácich úloh premyslia, majú potenciál posunúť žiakov ďalej.

Školy bez úloh sú skôr výnimkou

Viaceré súkromné školy fungujú bez každodenných domácich úloh už roky. Systém vzdelávania je tam však často nastavený inak než v štandardných školách. Napríklad sa neučia vybrané slová naspamäť, ale snažia sa tieto slová v rámci aktivít používať, aby im žiaci rozumeli a lepšie si ich zapamätali. Školáci si potom bežne ani neberú domov učebnice.

„Ojedinele deťom zadávame dobrovoľné domáce úlohy, ktoré umožňujú podporiť ich individuálne záujmy či potreby,“ uviedol zriaďovateľ siete súkromných škôl Felix Peter Halák pre Postoj. Domnieva sa však, že deti sa vedia veľa naučiť aj z voľnočasových aktivít, ktoré robia podvečer s rodinou.

Štátne školy, ktoré menia zaužívaný systém domácich úloh, sú zatiaľ skôr výnimkou. Aj keď médiá tlieskajú tomuto kroku, bolo by na škodu tému zjednodušiť na dobré alebo zlé domáce úlohy. Každý predmet, prístup učiteľa aj vek žiakov má svoje špecifiká a správne nastavená práca žiakov doma môže slúžiť ako dobrý nástroj. 

Pozitívnou stránkou experimentovania s domácimi úlohami je, že otvára diskusiu o ich podobe a forme, aby priniesli viac ako len podvečerné hádky nad zošitmi.