Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
13. 04. 2016, 15:24

Rodičia majú právo pochovať potratené dieťa

Strata nenarodeného dieťaťa bolí. Rodičia potrebujú čas, aby sa s ňou vyrovnali, a najlepšie je, ak sa môžu vysmútiť, rovnako ako to robíme v prípade smrti akejkoľvek inej blízkej osoby.
Rodičia majú právo pochovať potratené dieťa

Dôležitou súčasťou smútenia a rozlúčky so zosnulým je pohreb. Aj v prípade nenarodeného dieťaťa je pohreb možný, a to aj vtedy, ak k potratu dôjde v nemocnici. Rodičia majú zákonom uznané právo požiadať o vydanie pozostatkov svojho nenarodeného dieťaťa s cieľom pohrebu.

Obrad rozlúčky

Na portáli Zastolom.sk vyšla séria článkov, ktorá sa venuje psychickému zotaveniu sa po potrate. V jednom z týchto článkov sa píše aj o obradoch rozlúčky: „Rodičom a blízkemu okoliu často pomôžu aj obrady rozlúčky alebo rodinný pohreb. V tejto súvislosti rodičia môžu dieťa pomenovať, dať zaň odslúžiť svätú omšu, urobiť si súkromný malý pohreb v kruhu rodiny alebo akékoľvek symbolické obrady rozlúčky. Spoločné rodinné smútenie pomôže predovšetkým rodičom k nadobudnutiu pokoja, uzatvoreniu bolestnej kapitoly a duchovnému povzbudeniu.“

S problematikou spontánnych potratov sa stretá aj psychologička Petra Heretová z Poradne Alexis. Pri spontánnom potrate radí toto: „Niekedy stačí urobiť pár symbolických vecí, napríklad dať dieťaťu meno, zorganizovať rozlúčku s ním. Pri žene, ktorá mala spontánny potrat, je to prakticky rovnaký smútkový proces ako pri úmrtí inej, už narodenej blízkej osoby. Skrátka bude to bolieť, ale postupne to prejde. Tu by som podotkla, že málo žien vie, že si môžu vyžiadať pozostatky dieťaťa a pochovať ich, čo tiež pomáha vyrovnať sa s tým, čo sa stalo. A je to užitočné aj preto, aby si žena zažila, že má právo brať svoje nenarodené dieťa ako plnohodnotného človeka.“

Strata nenarodeného dieťaťa nie je zriedkavosť. Veľa spontánnych potratov nastane vo veľmi raných štádiách tehotenstva, keď rodičia možno ani nevedia, že už sú tehotní. Ak už je tehotenstvo indikované, teda matka dostane tehotenskú knižku a tehotenstvo sa dostane do oficiálnej štatistiky, aj vtedy sa asi okolo 11 percent tehotenstiev skončí samovoľnou smrťou dieťaťa. V roku 2014 takýmto spôsobom zomrelo niečo vyše 7 700 nenarodených detí. (Zdroj: NCZI, Potraty v SR 2014)

Právo vyžiadať si telo dieťaťa

Ak je dieťa potratené v domácom prostredí, rodičia ho môžu slobodne pochovať. Problematickejšia je situácia vtedy, ak k potratu dôjde v nemocnici a telíčko dieťaťa zostane v rukách zdravotníkov.

Rovnaký problém nastane aj pri takzvanom zamlčanom potrate, keď dieťa zomrie, ale nedôjde k jeho spontánnemu vypudeniu. Po istom čase je zo zdravotných dôvodov potrebné dieťa vybrať z maternice a vtedy jeho pozostatky taktiež zostanú v rukách zdravotníkov. V takýchto prípadoch majú rodičia právo vyžiadať si telo svojho dieťaťa, aby ho mohli pochovať.

Toto právo vyplýva zo Zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve (ďalej len „Zákon“), ktorý hovorí veľmi jasne: „Rodič potrateného alebo predčasne odňatého ľudského plodu môže písomne požiadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o jeho vydanie na pochovanie.“ (§3 ods. 8 Zákona)

Zákon súčasne stanovuje povinnosť pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti „vydať bezodkladne na požiadanie potratený alebo predčasne odňatý ľudský plod rodičovi, ktorý o jeho vydanie požiada, alebo ním poverenej pohrebnej službe na pochovanie“. (§5 ods. 2, písm. f) Zákona)

Zákon dáva právo požiadať o vydanie telesných pozostatkov dieťaťa obom rodičom, teda matke aj otcovi dieťaťa.

Zákon nehovorí, že by sa táto možnosť vzťahovala len na dieťa potratené spontánne, teoreticky je tu teda možnosť požiadať o pohreb dieťaťa aj v prípade umelého potratu.

Je síce veľmi málo pravdepodobné, že by mali rodičia v takomto prípade záujem dieťa pochovať, ale taká možnosť tu je. Do úvahy by prichádzala napríklad situácia, keď je dieťa potratené proti vôli otca. Ten môže mať záujem svoje dieťa aspoň pochovať, keď už nemal možnosť zachrániť jeho život. Žiaľ, neexistuje žiadne zákonné právo, aby sa otec dozvedel o existencii svojho nenarodeného dieťaťa ani o tom, že matka dieťaťa požiadala o umelý potrat.

Iné osoby ako rodičia nemajú podľa súčasnej legislatívy právo žiadať o vydanie dieťaťa. Tu sa otvára otázka, či toto pravidlo nezmeniť a napríklad neumožniť vydanie dieťaťa na pohreb združeniam, ktoré by takúto službu chceli poskytovať. Napríklad v Taliansku pôsobia takéto združenia, ktoré na základe dohody s nemocnicami zabezpečujú pochovávanie potratených detí vrátane detí zabitých pri umelom potrate.

Zákon nijako neobmedzuje právo požiadať o pozostatky dieťaťa ani z pohľadu štádia tehotenstva. O vydanie pozostatkov teda možno požiadať aj v prípade úplne maličkých plodov, ktoré ešte morfologicky nepripomínajú dieťa s typicky ľudskou stavbou tela. V skorších štádiách tehotenstva teda pôjde skôr o pozostatky pripomínajúce tkanivo.

Naopak, ak dôjde k chirurgickému vybratiu dieťaťa vo vyšších štádiách, telo dieťaťa môže byť rôzne poškodené. Rodičia by sa na takýto fakt mali vopred pripraviť, aby neboli zaskočení vzhľadom pozostatkov. Ešte pred zákrokom môžu lekára informovať, že majú záujem o vydanie plodu na pohreb, aby tomu prispôsobil spôsob vybratia plodu z maternice, ak je to možné.

Potrat a pôrod mŕtveho dieťa

Od potratu treba odlíšiť prípad mŕtvonarodeného dieťaťa. Pôrodom mŕtveho dieťaťa je jeho narodenie bez znakov života (dýchanie, akcia srdca, pulzácia pupočníka alebo aktívny pohyb svalstva), pričom jeho pôrodná hmotnosť je aspoň 1000 gramov. 

Rozdiel pri potrate a pôrode mŕtveho dieťaťa je v tom, že mŕtvonarodené dieťa sa zapisuje do matriky, a to do knihy narodení (do knihy úmrtí sa nezapisuje). V prípade narodenia mŕtveho dieťaťa sa má automaticky robiť pohreb, rovnako ako pri úmrtí iného človeka.

Ak však ide o potrat, o vydanie dieťaťa na pohreb musia rodičia písomne požiadať. Ak tak proaktívne neurobia, telo potrateného dieťaťa sa považuje za odpad zo zdravotnej starostlivosti, rovnako ako ostatné časti alebo orgány ľudského tela (napríklad po amputácii). Takýto „odpad“ sa potom musí spopolniť v spaľovni. Jeho uloženie na skládku je zakázané. Požiadať o vydanie tela dieťaťa na pohreb je preto vhodné čo najskôr, aby nedošlo k jeho vhodeniu do spoločnej odpadovej nádoby, keď by už identifikácia konkrétnych pozostatkov nemusela byť možná, alebo k jeho odvozu a spáleniu.

Ako postupovať?

O vydanie pozostatkov potrateného dieťaťa je potrebné požiadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, a to písomnou žiadosťou. Tu je žiadosť na stiahnutie: Žiadosť o pochovanie potrateného plodu alebo predčasne odňatého ľudského plodu (doc)

Je dôležité, aby žiadateľ uviedol, či žiada vydať pozostatky potrateného dieťaťa sebe alebo pohrebnej službe. A tu sa dostávame k istému nedostatku žiadosti. Vzor žiadosti bol vyhotovený ešte v roku 2006, keď minister zdravotníctva vydal Odborné usmernenie o manipulácii s inými ľudskými pozostatkami (Vestník MZ SR, 1. máj 2006, čiastka 24-27, bod 55 – pdf, zip), ktorého súčasťou je aj vzor príslušnej žiadosti. Toto usmernenie bolo teda vydané ešte v čase účinnosti predchádzajúceho zákona o pohrebníctve (470/2005 Z. z.), ktorý neuvádzal možnosť vydať pozostatky potrateného dieťaťa priamo rodičovi. Žiadne novšie usmernenie zatiaľ vydané nebolo. Vzor žiadosti je preto v časti, komu majú byť pozostatky dieťaťa vydané, neaktuálny, pretože sa v ňom výslovne neuvádza možnosť požiadať o vydanie plodu priamo rodičovi.

PRAKTICKÁ RADA: V prípade, ak majú byť pozostatky plodu vydané priamo rodičovi (nie pohrebnej službe), odporúčame túto skutočnosť do žiadosti dopísať rukou.

Prax vydávania pozostatkov potrateného dieťaťa rodičovi môže byť rôzna. Hoci to zákon nevyžaduje, niektoré zariadenia môžu byť ochotné vydať potratené plody rodičovi len v prítomnosti pohrebnej služby. Naopak, niektoré zdravotnícke zariadenia vydajú pozostatky rodičom bez ďalších obmedzení a je potom na zodpovednosti rodičov, aby tieto pozostatky pochovali.

V rovnakej situácii sa rodičia ocitnú aj vtedy, ak potratia doma – je na nich, či pohreb zabezpečia oficiálne cez pohrebnú službu alebo v intímnom rodinnom kruhu mimo oficiálneho cintorína.

Žiadosť sa skladá z prvopisu (zostáva na gynekologicko-pôrodníckom oddelení) a troch kópií, jedna je určená pre patologicko-anatomické pracovisko, jedna pre pohrebnú službu a jedna pre rodiča.

Zákon hovorí, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti vydá potratený plod bezodkladne po podaní žiadosti. Tu je však dôležité upozorniť, že bezodkladne neznamená okamžite, ale skôr v primeranej lehote a bez zbytočného odďaľovania. Treba počítať aj s možnosťou, že pozostatky dieťaťa pôjdu najskôr na pitvu. V takom prípade by boli pozostatky vydané až po uskutočnení pitvy.

Mnohí zdravotníci nevedia

V zmysle Odborného usmernenia má žiadosť vyplniť gynekologicko-pôrodnícke pracovisko v spolupráci s rodičom. Rodičia sú teda plne oprávnení požiadať príslušného zdravotníka o poskytnutie tlačiva a o pomoc s jeho vyplnením.

V praxi sa však stáva, že mnohí zdravotníci nevedia o tomto práve rodičov. Môže sa stať, že vydanie pozostatkov dokonca odmietnu, nehovoriac o tom, že túto požiadavku budú zosmiešňovať. V takom prípade existujú určité právne možnosti, napríklad podanie sťažnosti na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou alebo dokonca podanie žaloby na súde na ochranu osobnosti.

Oveľa praktickejšie však bude najskôr dostatočne vysvetliť a preukázať, že rodič má na vydanie pozostatkov svojho potrateného dieťaťa plné právo. Treba pamätať na to, že je dosť možné, že sa v niektorých nemocniciach s požiadavkou na vydanie potrateného plodu ešte nestretli, a to aj napriek tomu, že táto možnosť existuje už niekoľko rokov.

Vo veci práva rodičov pochovať svoje potratené dieťa je potrebné šíriť osvetu. Zdravotnícke zariadenia nemajú povinnosť rodičov informovať o možnosti pohrebu ich potrateného dieťaťa. Niektoré zdravotnícke zariadenia však zvažujú zavedenie pravidla, že rodičov potratených detí budú proaktívne informovať aj o tejto možnosti, čo by mohlo zlepšeniu informovanosti veľmi pomôcť.

Pohreb

Mnohé potratené deti sú pochované v intímnej atmosfére na mieste, o ktorom vedia len rodičia. No vždy je tu aj možnosť zabezpečiť pohreb prostredníctvom pohrebnej služby na cintoríne alebo v krematóriu.

V niektorých krajinách nie je zriedkavosťou, že pri hrobe rodičov sa nachádzajú aj malé urny, symbolizujúce ich zomreté nenarodené deti. Na Slovensku je prax skôr taká, že sa deti pochovávajú na vyčlenenom mieste – detskom cintoríne, na ktorom môžu byť pochované aj potratené deti. (Pozri napr. Prevádzkový poriadok pohrebnej služby Humenné.)

Pohrebné služby, krematóriá a pohrebiská majú zo zákona povinnosť upravovať spôsob evidencie o pochovávaní potrateného dieťaťa, takže by mali byť dostatočne pripravené aj na vybavenie žiadosti o pochovanie potrateného dieťaťa.

Okrem toho je možné spraviť aj cirkevný pohreb potrateného dieťaťa. Katolícka cirkev má na tento účel osobitnú modlitbu, ktorá sa nachádza v Pohrebných obradoch.

Psychologická pomoc a uzdravenie

Nie každý sa dokáže so stratou svojho nenarodeného dieťaťa ľahko vyrovnať. Často je to tak v prípade umelého potratu, ale niekedy aj v prípade spontánneho potratu. Na Slovensku pôsobia dve organizácie, ktoré sa tomuto problému venujú.

Projekt Ráchel je služba emocionálneho a duchovného uzdravenia žien i mužov zranených skúsenosťou potratu. Zameriavajú sa na prípady umelého potratu, ale svoju pomoc poskytujú aj ľuďom po spontánnom potrate. Okrem iného organizujú aj skupinový víkendový program Ráchelina vinica.

Poradňa Alexis poskytuje sociálne a psychologické poradenstvo pri nečakanom tehotenstve, ale aj ľuďom trpiacim následkami spontánneho či umelého potratu.

Praktická pomoc

TÓBI – na Slovensku pôsobí aj špecializované občianske združenie TÓBI, ktoré poskytuje zdarma poradenstvo, odbornú aj praktickú pomoc rodičom potrateného dieťaťa. Jeho zakladateľka Magdaléna Poloňová sa riadi heslom: „Úcta k životu sa začína pochovávaním potratených detí.“ Pomáha preto rodičom dostať telesné pozostatky dieťaťa zo zdravotníckeho zariadenia, poskytuje pomoc pri pochovávaní dieťaťa aj poradenstvo, ako postupovať pri vybavovaní žiadosti na pochovanie potrateného dieťaťa.

 

Autor je právnik, pôsobí v Inštitúte pre ľudské práva a rodinnú politiku

 

 

Odporúčame