Psychologička: Mnohé ženy po potrate trpia

Nechápe, prečo médiá či niektorí výskumníci spochybňujú traumy žien po potrate. Podľa nej tým ubližujú ženám, ktoré ním trpia a potrebujú uznanie svojej bolesti aj pomoc. Sama sa ako psychologička v Poradni Alexis venuje aj ženám, ktoré majú za sebou potrat. Petra Heretová.

Vo svojej Poradni Alexis sa venujete ženám, ktoré zvažujú potrat, aj ženám, ktoré majú skúsenosť s potratom, spontánnym alebo umelým. Ktorých je viac?

Väčšinou sa nám ozývajú ženy, ktoré sa rozhodujú pre potrat alebo by si dieťa vyslovene chceli nechať, no majú pocit, že na to nemajú podmienky. Napríklad pre nedostatok peňazí alebo pre odmietnutie zo strany partnera. Vtedy hľadajú pomoc, aby nemuseli ísť na interrupciu. Ozývajú sa aj ženy po potrate, spontánnom aj umelom. Tých druhých je menej – mesačne sa nám ozve jedna, možno dve takéto ženy.

Ako spolu komunikujete?

Najčastejšie mailom.

Nie je nevýhodou mailovej komunikácie neosobnosť?

Nevýhoda je to v tom, že niekedy nevieme, čo presne sa v takejto žene deje. Výhoda je anonymita, cez mail sa nebojí slobodne hovoriť, čo prežíva. Celkovo má mail skôr výhody, touto formou zachytíme aj ženy, ktoré by na osobné poradenstvo nešli.

Čo konkrétne chcú od vás ženy, ktoré potrat ako riešenie už zavrhli alebo ho ešte zvažujú?

Hľadajú radu, napríklad aké financie môžu dostať od štátu alebo sa pýtajú na adopciu, lebo už sa rozhodli, že dieťa si nenechajú. Potom máme dievčatá, čo majú 16, 17 rokov, sú neplánovane tehotné, tie si bábätko často chcú nechať, ale niektoré sa aj pýtajú na interrupciu a na to, či sa bude dať zatajiť pred rodičmi. Reakcie rodičov a toho, či dokončia školu, sa boja najviac.

Niekedy sa stane, že sa žena ozve s tým, aby sme jej poradili, kam má ísť na interrupciu. Na takéto ženy môžeme ešte vplývať. Nemôžeme ich presviedčať, ale poskytnúť informácie, argumenty.

Povedzme si príklad: obráti sa na vás mladá žena, ktorá je v ťažkej situácii a pod tlakom okolia zvažuje aj potrat. Fakt, že sa obrátila na vás, je signálom, že si chce dieťa skôr nechať. Aká informácia či forma pomoci z vašej strany môže pre ňu najviac zavážiť?

Ukazuje sa, že takýmto ženám najviac pomôže povzbudenie, že to zvládnu. Samozrejme, potom máme aj konkrétne rady, napríklad, že existuje možnosť individuálneho študijného plánu, a teda že škola sa dá dokončiť, že otec dieťaťa je povinný naň prispievať aj v prípade, že nechce, aby sa narodilo, že existujú možnosti núdzového bývania, ak ju rodičia vyhadzujú z domu a podobne.

Povieme im tiež, že môžeme pomôcť materiálnou pomocou od našich darcov. Objasníme aj iné možnosti – adopciu či pestúnsku starostlivosť. Poskytneme aj iné informácie podľa konkrétnej situácie danej ženy. Keď sa tieto informácie dozvedia, často zvážia, že sa to s dieťatom predsa len bude dať zvládnuť. Tieto ženy dostávajú zo svojho okolia veľmi rozličné rady. Keď sa ozvú nám, dostanú aj odbornejšie informácie. Teda niekedy ich stačí iba trochu poštuchnúť správnym smerom.

Jedna vec je vaše povzbudenie a rady, druhá vec je infraštruktúra pomoci takýmto ženám zo strany štátu. Je u nás dostatočná?

Zo strany štátu by mala byť táto pomoc určite lepšia. Príspevky na dieťa sú malé, veľa nezmôžu, núdzové bývanie pre takéto ženy je u nás tiež problémové. Zariadení je málo, takže sú často plné. Pomoc je teda nedostatočná. Navyše, pojem osamelá tehotná žena ako kategória nedávno vypadol aj zo zákona o sociálnej pomoci. Takže tehotné ženy ako skupina sú zaznávané, lebo väčšina krízových centier sa sústredí na týrané ženy.

Teda už i tak nedostatočná pomoc tehotným sa ešte zhoršila, keďže krízové centrá už nemusia prijať takéto ženy?

Tie zariadenia ich možno prijmú, ale musia ich napasovať do nejakej inej kategórie.

V roku 2009 bol zavedený informovaný súhlas pred potratom, ktorý zaväzuje gynekológov informovať ženu o dopadoch potratu na ňu aj na plod. Z vášho pohľadu to bol krok vpred?

Na papieri áno, ale z praxe máme skôr skúsenosti, že to funguje len v minimálnej miere. Žena len rýchlo podpíše nejaký papier, bez toho, aby ju lekár podrobnejšie informoval. Dokonca nám jedna žena povedala, že ak by vedela veci, ktoré sme jej vraveli v poradni, tak by sa rozhodla inak. Pritom šlo práve o informácie, ktoré mala dostať od lekára - o iných možnostiach riešenia neplánovaného tehotenstva, o aktuálnom vývinovom štádiu dieťaťa a rizikách, ktoré môže priniesť zákrok, a tiež o inštitúciách, ktoré sú ochotné jej v tejto situácii pomôcť.

Na základe čoho si myslíte, že informovaný súhlas sa neujal?

Keď sa bavíme s klientkami, tak ony samy hovoria, že neboli dostatočne informované. Alebo kolegyňa raz hovorila jednému gynekológovi, že je predsa povinný informovať ženy o týchto veciach a on jej na to povedal: jaj, to keby som mal vždy takto robiť, tak by som si musel otvoriť ďalšie ordinačné hodiny, aby som to stíhal.

Nejeden lekár to teda vybaví ako pársekundovú záležitosť, lebo ak by mal žene štvrťhodinu vysvetľovať, ako vyzerá bábätko a aké má možnosti, nestojí mu to za to, pokiaľ nemá on sám silnejšiu morálnu motiváciu.

Prejdime k ženám, ktoré boli na potrate a obrátia sa na vás. Koľko ich je?

Ako som povedala, týchto prípadov je v poradni menej. Z nich sa nám viac ozývajú ženy po spontánnom potrate, trochu menej ženy po umelom potrate. Špeciálnou kategóriou v tejto druhej skupine sú ženy po umelom, ale pôvodne nechcenom potrate, lebo dali napríklad na rady lekárov, že bábätko je vážne poškodené a je lepšie usmrtiť ho.

Aký je rozdiel medzi ženami po spontánnom a po umelom potrate v tom, ako znášajú potrat?

Vidím asi dva rozdiely. Žena po umelom potrate cíti väčšie výčitky. Aj žena, ktorá je po spontánnom potrate, rieši, či urobila niečo zle, či zanedbala stravu, alebo sa nejako inak rizikovo správala. Pomáha jej vedomie, že nemala zlý úmysel, často jej pomáha aj postoj okolia, u príbuzných nachádza väčšinou oporu. I keď ani to nie je pravidlo.

No ženy po umelom potrate, ktoré sa ním trápia, sa dostávajú do izolácie. Hovoria si, že asi sú jediné, kto to takto prežíva, veď žiadny postabortívny syndróm neexistuje, ako píšu médiá. Boja sa odsúdenia, niekedy som dokonca prvý alebo druhý človek, komu o potrate povedia. Na jednej strane im konzervatívni ľudia niekedy povedia, veď si si to zaslúžila, tak teraz trp. Zástancovia pro-choice ich zas nechápu: urobila si dobré rozhodnutie, tak prečo sa trápiš? Tretia skupina sú neutrálni ľudia, ani jej čin neschvaľujú, ani neodsudzujú. Oni však nerozumejú, prečo by sa mala trápiť, keď predtým zákrok chcela. Takejto žene po umelom potrate len málokto rozumie, prečo má výčitky. A izolácia a samota trápenie ešte zosilnia.

Ako nazvať to, čím trpia tieto ženy po umelom potrate? Sú to len výčitky, na ktoré hľadajú slová útechy, alebo sa dá hovoriť o nejakej forme depresie či dokonca o popotratovom syndróme?

Je to individuálne. Pojem popotratový syndróm sa používa skôr všeobecnejšie. Či je to už vyslovene klinická porucha alebo tam zahrnieme akékoľvek negatívne pocity po zákroku.

Nepochybujem, že veľa žien sa s potratom vyrovná ľahko a už sa k nemu nevracajú. Iné to však neuzavrú takto ľahko a to, čo prežívajú, môže mať rôznu intenzitu aj prejavy. Napríklad strata úcty k sebe samej, depresie, problémy v sexuálnom živote, úzkostlivá snaha opäť otehotnieť, spánkové poruchy a mnohé ďalšie. Niekedy sa nevedia zbaviť myšlienok na potrat – každá drobnosť im ho ešte dlho pripomína.

Sú aj ženy, ktoré to aj niekoľko rokov dusia v sebe a až potom vyhľadajú odborníkov. Dokonca som sa stretla s tým, že vyhľadali Alexis, lebo odborník, kam chodili dovtedy, sa touto témou odmietol zaoberať. Povedali im, že to už bolo dávno, je to len taká banalita, majú si to jednoducho odpustiť a podobne. Lenže ony sa s tým stále trápili.

Aký typ ženy sa najviac trápi po umelom potrate, sú to tie, ktoré boli k nemu dotlačené svojím okolím?

Zdá sa, že najvýznamnejšia premenná je v tom, aký má ona vzťah k tomu nenarodenému dieťaťu, či je to pre ňu len zhluk buniek alebo ľudská bytosť. Tie ženy, ktoré to od začiatku berú tak, že čakajú dieťa, to potom prežívajú ťažšie. Podľa zahraničných štatistík okolo dvoch tretín žien udáva, že boli nejakým spôsobom dotlačené k zákroku. Takže vedia, že čakajú dieťa, aj sa na začiatku potešia, no potom zistia, že by s ním ostali samy a boja sa, že to nezvládnu. Aj my máme v poradni svedectvá, že partner ženu k potratu nútil. Napríklad mali dve deti, ona chcela aj tretie a hrozil jej, že ju opustí a podobne.

S tým súvisí ďalšia vec, ktorú si v poradni všímam. Ženy, ktoré idú na zákrok, väčšinou nie sú priebojné povahy. Nie sú v sebe vysporiadané s tým, že by šli na zákrok, no podľahnú tlaku okolia. Nemusí to byť hneď fyzické násilie, ale dajú napríklad na nejaké reči, niekto ich zmanipuluje alebo spochybní ich schopnosti. Preto potom idú na zákrok.

Dá sa však povedať, že viac potratom trpia ženy, ktoré vyrastali v kresťanskom prostredí, kde sa hodnota nenarodeného života cení viac a tým pádom môže byť väčšia aj trauma, kým povedzme ženy z mestského, liberálnejšieho prostredia to zvládajú lepšie?

Nemyslím si, že viera by bola tým najdôležitejším faktorom, prečo žena považuje nenarodené dieťa za dieťa alebo nie. Ale určite k tomu prispieva. A určite pôsobí negatívne, keď sa žena obáva Božieho trestu. No to, že počatý život je už ľudská bytosť, je vedecký fakt, o ktorom sa učia deti v škole. Takže si nemyslím, že sa dá určiť, že veriaca žena bude trpieť a neveriaca nie. Aj úplne neveriace ženy predsa často berú svoje dieťa ako človeka už od počatia a o potrate sa potom rozhodujú ťažko.

Súvisí trauma aj s tým, v akom štádiu tehotenstva bolo tehotenstvo ukončené?

Podľa zahraničných štúdií, napríklad z USA, kde sú rozšírenejšie potraty aj v neskoršom štádiu, to súvisí. Čím neskôr sa potrat uskutoční, čím je teda dieťa väčšie a čím viac ho už matka cíti, tým horšie to potom znáša žena.

Popotratový syndróm“ nie je podľa medicínskej klasifikácie choroba. Mnohí preto dôvodia, že pro-liferi si tento pojem vymysleli. Čo na to hovoríte?

Reálna skúsenosť odborníkov na duševné zdravie, ktorí s týmito ženami pracujú, je taká, že takto trpiace ženy existujú a je ich veľa. Pre mňa je zvláštne, že niekto je vôbec schopný popierať, že takto trpiace ženy existujú. Otázne je len, ako odhadnúť mieru, koľko ich je.

Denník N pred časom vyzdvihol štúdiu z Kalifornskej univerzity, podľa ktorej asi 95 percent žien po potrate pokladalo zákrok za správne rozhodnutie a netrápi ich.

Ten článok som čítala a mám k nemu viacero výhrad, rovnako ako ku spomínanej štúdii. V článku boli vety ako: „Po určitej dobe sa ženy s potratom dokázali vyrovnať, takže ich už po emocionálnej stránke toľko netrápil.“ Alebo „Postupne u nich došlo k nárastu sebaúcty a životnej spokojnosti a poklesu symptómov spojených s úzkosťou či s depresiou.“

Z toho vyplýva, že na začiatku sa ženy trápili, ibaže sa to postupne lepšilo. Vôbec sa v spomínanej štúdii neriešilo, prečo sa to lepšilo, či nevyhľadali terapeutické programy, ktoré sa zameriavajú na popotratový syndróm alebo či nešli k psychiatrovi. Tá štúdia práveže dokázala, že na začiatku ženy trpeli. Ďalší problém tejto štúdie bol s výberom vzorky.

V čom?

Z oslovených žien ani nie 40 percent súhlasilo, že do výskumu pôjdu. Už na začiatku je to teda skreslené, lebo skôr sa prihlásia tie ženy, ktoré nemajú problém hovoriť o tom, čo prežili. Skôr to odmietnu ženy, ktoré sa v tom nechcú hrabať. Druhá vec je, že aj počas výskumu asi tretina žien z neho odstúpila, napriek tomu, že boli finančne motivované vypĺňať každý polrok dotazníky. Takže tie ženy, ktoré im zostali na konci, boli práve tie, ktoré sú takpovediac psychicky najzdravšie. Vyvodzovať z nich závery pre celú populáciu teda nie je objektívne. Takže tento výskum nič definitívne nedokázal, tak ako ktorýkoľvek iný pred ním. A obávam sa, že práve také štúdie a články, ako bol v Denníku N, môžu u žien prehĺbiť pocit izolácie, ktorý som spomínala. Povedia si, že keď sa po potrate trápia, sú so svojimi pocitmi celkom mimo.

Čo sa dá vlastne tvrdiť na základe výskumov o postabortívnom syndróme? Niektorí tvrdia, že existuje a je vážny problém, iní ho popierajú. Nesúvisí výsledok takýchto výskumov najmä s nastavením výskumníkov, či sú z pro life alebo pro choice tábora?

Samozrejme to môže ovplyvniť výsledky, vedome aj nevedome. Nie je náhoda, že výskumníkom, ktorí verejne zastávajú právo na „slobodu voľby“, vychádzajú vždy nízke čísla a z pro life prostredia zas naopak. Keďže psychológia nie je exaktná veda, viete si dopredu nastaviť parametre výskumu tak, že vám vyjdú výsledky, ktoré chcete. Tým, akú vzorku si vyberiete, akú metodiku. Netvrdím, že sa to takto deje vždy a naschvál, no ja osobne som veľmi opatrná pri akejkoľvek štúdii, či už je z pro life alebo pro choice tábora. Máte štúdie, ktoré vám povedia, že takmer nula percent žien trpí, aj keď i pro-choice tábor je schopný uznať nejakých desať percent. Potom máte tých radikálnych pro life výskumníkov, ktorí hovoria o 90 percentách trpiacich žien a o tom, že veľká časť z nich má až posttraumatickú poruchu, čo tiež len sotva môže byť pravda. Podľa mňa je pravda niekde medzi týmito pólmi, sama neviem odhadnúť kde. Ale z vlastnej skúsenosti viem, že takéto ženy existujú a často veľmi trpia.

Keď sa bavíme o tomto popotratovom syndróme, čo ním máme na mysli?

V užšom zmysle je to špecifická forma posttraumatickej stresovej poruchy, ale často sa tento pojem používa širšie – ako akékoľvek negatívne prežívanie žien po potrate. No celkovo sa o týchto ženách málo vie – tým, že téma je tabuizovaná, sú dosť izolované a nehovoria o nej. Často sa mi stáva, že som jedna z prvých, aj po rokoch, ktorá sa o potrate od dotyčnej ženy dozvie. Na začiatku je v nej pocit viny, presvedčenie, že urobila zlé rozhodnutie, aj keď – ako sa uvádza v tejto štúdii – tvrdí, že najlepšie možné. V ňom majú koreň aj ďalšie prejavy charakteristické pre popotratový syndróm.

Ak je to tak, prečo to nie je medicínsky klasifikované ako syndróm alebo ako porucha?

Čo sa týka diagnostických manuálov, sú tam zaradené diagnózy ako posttraumatická stresová porucha, depresia, sexuálne dysfunkcie, poruchy príjmu potravy a ďalšie. Popotratový syndróm sa v ťažších prípadoch prejaví ako niektorá z nich alebo ešte ďalších. Nemusí tam byť ako samostatná škatuľka, lebo logika manuálu je iná. Popotratový syndróm je skôr súbor typických príznakov, ktoré sa vyskytujú po potrate, no samotné môžu patriť pod rôzne diagnózy. Každopádne to, že niečo nie je v manuáli, neznamená, že problém neexistuje.

Teda z vášho pohľadu ani nie je problém, že „popotratový syndróm“ nie je zadefinovaný v klasifikácii chorôb?

Nie, je to rovnako ako napríklad s manželskou krízou alebo traumou po znásilnení. Tiež sa ako diagnózy v diagnostických manuáloch nenachádzajú, pričom nik nespochybňuje, že utrpenie či trauma existuje v oboch prípadoch. V manuáloch sú však už konkrétne diagnózy, typické pre tieto životné situácie, ktoré sa tu môžu spustiť.

Tým, že je tendencia popierať existenciu takéhoto problému, môžu ženy u nás naraziť na ľahostajnosť lekárov či odborníkov?

Je to dosť individuálne. Každopádne, existuje etická zásada každého psychológa, že ak klient považuje niečo za problém, tak psychológ nemá riešiť, či to z jeho pohľadu problém je alebo nie, ale má sa tomu venovať. No mám konkrétne svedectvá, že niekedy sa tomu odmietnu venovať, odsúvajú tú tému na okraj, napriek tomu, že žena to chce riešiť. Verím však, že ich nie je veľa.

Z vašej skúsenosti, čo najviac pomáha takýmto ženám po potrate?

Záleží, ako trápenie prežíva. No vždy veľmi pomáha, že sa konečne môže niekomu vyrozprávať. Niekomu, kto ju prijme a nebude ju odsudzovať. Potom pomáha to, keď rozoberáme, kto a ako ju ovplyvnil pri rozhodovaní, ale aj to, čo ľutuje na svojich vlastných vtedajších postojoch. Tiež pomáha prijať realitu, že to bolo jej dieťa, ktoré má brať ako súčasť svojho života. Má právo spomínať naň a hovoriť o ňom. Dôležité je tiež zaoberať sa tým, čím naplní to prázdne miesto, ktoré jej teraz v živote ostalo.

Pri ženách po spontánnom potrate niekedy stačí urobiť pár symbolických vecí, napríklad dať dieťaťu meno, zorganizovať rozlúčku s ním. Pri žene, ktorá mala spontánny potrat, je to prakticky rovnaký smútkový proces ako pri úmrtí inej, už narodenej blízkej osoby. Proste bude to bolieť, ale postupne to prejde. Tu by som podotkla, že málo žien vie, že si môžu vyžiadať pozostatky dieťaťa a pochovať ich, čo tiež pomáha vyrovnať sa s tým, čo sa stalo. A je to užitočné aj preto, aby si žena zažila, že má právo brať svoje nenarodené dieťa ako plnohodnotného človeka.

Martin Hanus, Pavol Rábara
Foto: Pavol Rábara

Skrátená verzia tohto rozhovoru vyšla v Novinách za život, ktoré sme pripravili špeciálne pre Národný pochod za život v Bratislave.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo